Kategória: Udalosti

Františkánska rodina s radosťou oznamuje promulgáciu Dekrétu, ktorým sa ustanovuje osobitný Jubilejný rok na pamiatku osemstého výročia prechodu svätého Františka z Assisi do večnosti.

Jeho Svätosť pápež Lev XIV. rozhodol, že od 10. januára 2026 do 10. januára 2027 sa bude sláviť Rok svätého Františka, počas ktorého sú všetci kresťanskí veriaci pozvaní nasledovať príklad svätca z Assisi, stať sa vzormi svätosti života a neúnavnými svedkami pokoja. Apoštolská penitenciária udeľuje plnomocné odpustky, za obvyklých podmienok, tým, ktorí sa zbožne zúčastnia tohto mimoriadneho Jubilea, ktoré predstavuje ideálne pokračovanie Riadneho jubilejného roka 2025.

Tento jubilejný rok je určený osobitným spôsobom členom františkánskych rodín Prvého, Druhého a Tretieho rádu – regulovaného i svetského, ako aj inštitútom zasväteného života, spoločnostiam apoštolského života a združeniam, ktoré zachovávajú Regulu svätého Františka alebo sa inšpirujú jeho spiritualitou. Milosti tohto osobitného roka sa však rozširujú aj na všetkých veriacich bez rozdielu, ktorí srdcom odpútaným od hriechu vykonajú púť do ktoréhokoľvek františkánskeho kláštorného chrámu alebo na miesto kultu zasvätené svätému Františkovi kdekoľvek na svete. Starší, chorí a tí, ktorí sa z vážnych dôvodov nemôžu vzdialiť zo svojich domovov, môžu takisto získať plnomocné odpustky, ak sa duchovne spoja s jubilejnými sláveniami a obetujú Bohu svoje modlitby, bolesti a utrpenia.

V tomto čase slávenia, ktorý korunuje osemstoročné františkánske výročia, srdečne pozývame všetkých veriacich, aby sa aktívne zapojili do tohto výnimočného Jubilea. Nech žiarivý príklad svätého Františka, ktorý sa stal chudobným a pokorným, aby bol skutočný alter Christus na zemi, inšpiruje naše srdcia k autentickému životu kresťanskej lásky k blížnemu a k úprimnej túžbe po svornosti a pokoji medzi národmi. Po stopách Chudáčika z Assisi premeňme nádej, ktorá nás urobila pútnikmi počas Svätého roka, na horlivosť a zápal činorodej lásky. Nech je tento Rok svätého Františka pre každého z nás prozreteľnostnou príležitosťou posvätenia a evanjeliového svedectva v súčasnom svete, na slávu Boha a pre dobro celej Cirkvi.

Podmienky na získanie plnomocných odpustkov

(pre seba alebo za zosnulých)

• Sviatostná spoveď, aby bol veriaci v stave milosti (v priebehu ôsmich dní pred alebo po);
• Účasť na svätej omši a prijatie Eucharistie;
• Púť do ktoréhokoľvek františkánskeho kláštorného chrámu alebo na miesto kultu zasvätené svätému Františkovi kdekoľvek na svete, kde sa obnoví vyznanie viery modlitbou Kréda, na opätovné potvrdenie kresťanskej identity;
• Modlitba Otče náš, na potvrdenie dôstojnosti Božích detí, prijatej v krste;
• Modlitba na úmysly Svätého Otca, na vyjadrenie príslušnosti k Cirkvi, ktorej základom a viditeľným stredom jednoty je Rímsky veľkňaz.

Starí a chorí, ale aj tí, ktorí sa o nich starajú, ako aj všetci, ktorí z vážnych dôvodov nemôžu opustiť svoj domov, môžu tiež získať úplné odpustky, ak sa zrieknu akejkoľvek pripútanosti k hriechu a majú úmysel splniť tri obvyklé podmienky hneď, ako to bude možné, ak sa duchovne pripoja k oslavám jubilejného roka svätého Františka a obetujú milosrdnému Bohu svoje modlitby, bolesti a utrpenie.

Celé znenie dekrétu

Prvý diecézny biskup Žilinskej diecézy Mons. Tomáš Galis oslávil svoje 75. narodeniny slávnostnou svätou omšou v Kostole Sedembolestnej Panny Márie v Žiline-Vlčincoch.

Jubilejnú liturgiu, ktorá sa konala v sobotu 10. januára 2026, celebroval spolu s ďalšími biskupmi a kňazmi za účasti veriacich z celej diecézy. Hlavným kazateľom bol bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský, ktorý v homílii nazval biskupa Tomáša „vianočným človekom“. Pripomenul, že Mons. Galis sa narodil 22. decembra 1950, krátko pred Vianocami, v čase zimného slnovratu, keď sa dni začínajú predlžovať. Tento obraz použil ako symbol jeho života, ktorý podľa jeho slov prináša svetlo do životov mnohých ľudí prostredníctvom kňazskej a biskupskej služby. Zdôraznil, že život každého človeka je povolaním ku konaniu dobra, ktoré biskup Tomáš verne napĺňa.
Mons. Tomáš Galis stojí na čele Žilinskej diecézy od jej zriadenia v roku 2008. Predtým pôsobil ako pomocný biskup Banskobystrickej diecézy, rektor Kňazského seminára sv. Františka Xaverského a podieľal sa na vzniku Katolíckej univerzity v Ružomberku. Od novembra 2020 je zároveň predsedom Slovenskej katolíckej charity. Veriaci i hostia, medzi ktorými nechýbal apoštolský nuncius na Slovensku Nicola Girasoli, počas slávnosti vyjadrili vďaku za jeho život, službu a svedectvo viery v Cirkvi na Slovensku.

Pastiersky list na Sviatok Svätej rodiny, 28. december 2025

úvodná veta dnešného evanjelia poukazuje na drámu, v ktorej sa ocitla jedna mladá rodina pred viac ako dvetisíc rokmi. Po nej nasleduje rozprávanie o rozhodnosti mladého muža, Jozefa, ktorý všetky svoje sily a schopnosti využil na to, aby ochránil svoju rodinu. Nerobil to však len podľa vlastných predstáv, nehral sa na hrdinu, ktorý to zvládne sám, ale pozorne počúval Božie slovo, s ochotou zachytiť Boží hlas a prijať Božiu radu.

Svätého Jozefa i celú Svätú rodinu vkladá liturgia do centra dnešného sviatku. Predstavuje Svätú rodinu ako rodinu nádeje. Tej nádeje, ktorá je vždy na ceste a podnecuje nás ku kráčaniu aj vtedy, keď by nás strach alebo pohodlnosť chceli zastaviť, aby sme nekráčali za vznešeným cieľom Božieho poslania, ako to vyjadril pápež František (porov. František, Nádej je svetlo v noci).

V Žilinskej diecéze dnes do centra slávenia zároveň vkladáme vás, mladí manželia, ktorí ste „s nadšením a odvahou prijali výzvu manželstva“, keď ste v uplynulých rokoch v našich farnostiach uzatvárali sviatostné manželstvo. Prijať od Boha poslanie manželstva a rodičovstva nie je samozrejmosť. Sviatostné manželstvo je viac, než výsledok zaľúbenia či veľkého spoločného plánu. Lebo „sľúbiť lásku na celý život je možné, len ak človek objaví väčší plán, než sú jeho vlastné projekty, [plán] ktorý nás podopiera a umožňuje darovať milovanej osobe celú budúcnosť“. Vzájomné áno, ktoré ste si pri sobáši povedali vyjadruje, že sa môžete vždy jeden na druhého spoľahnúť, že nezostanete opustení, ani keď stratíte príťažlivosť alebo sa dostanete do najrôznejších ťažkostí (porov. Amoris laetitia,40,124,132).

Toto všetko sa uskutočňuje na ceste trvalého rastu. Fantázie o idylickej a dokonalej láske sú málo osožné. Pápež František vložil do svojho prvého povzbudenia pre kresťanských manželov tieto slová: „Neexistujú dokonalé rodiny, ktoré nám predkladá konzumná reklama. V nej neplynú roky, neexistujú choroby, bolesť ani smrť… Konzumná reklama však predstavuje ilúziu, ktorá nemá nič spoločné s realitou, s tou realitou, ktorej musia deň čo deň čeliť otcovia a matky“. Treba realisticky prijať naše obmedzenia, ťažkosti a nedokonalosti, spolu s výzvou na spoločný rast, na dozrievanie v láske a posilňovanie manželského zväzku za každých okolností. (porov. Amoris laetitia,134-136). Práve toto nám ukazuje začiatok príbehu Svätej rodiny – Ježiša, Márie a Jozefa. Aj napriek dramatickým okolnostiam vždy počúvajú Boží hlas a spoločne kráčajú, aby sa uchránili pred zlom, ktoré na nich číha.

Drahí mladí manželia, drahé rodiny! Majte svoj pohľad uprený do budúcnosti: budujte ju deň za dňom, s Božou milosťou. Ani od jedného z vás sa nežiada, aby ste boli od začiatku dokonalí. Odložte ilúzie a prijmite sa navzájom takí akí ste: nedokonalí, povolaní k rastu, na ceste. Keď je pohľad na manžela či manželku neustále kritický, dopúšťame sa chyby. Manželstvo je totiž projekt, ktorý treba budovať s trpezlivosťou, pochopením a štedrosťou. Inak lásku vo vzťahu nahradí inkvizičný, neúprosný pohľad, kontrolovanie zásluh a práv, protesty a súťaženie, prípadne sebaobrana. Hrozí, že sa staneme neschopnými vzájomnej pomoci, neschopnými dozrievať a rásť v jednote. (porov. Amorislaetitia, 20.28)

V istom príbehu sa malý syn pýtal otca: „Tatino, ako vlastne vznikajú vojny?“A otec mu odpovedal: „Napríklad takto: Anglicko sa o niečo poháda s Amerikou…“„Nerozprávaj hlúposti, Anglicko a Amerika sa predsa nebudú hádať,“ zamiešala sa do toho mama. „To ja netvrdím. Chcel som len dať nejaký príklad,“ bránil sa otec.„Takými výmyslami robíš dieťaťu v hlave zmätok, „odvrkla mama.„ Tak ja robím zmätok? Ty zmätkuješ pri každej príležitosti!“ reagoval otec.„Čo si to povedal? Zakazujem ti, aby si takto hovoril,“ zvýšila hlas mama. Vtom sa ozval syn: „Ďakujem, teraz už viem, ako vznikajú vojny“.

Drahí manželia, to „áno“, ktoré ste si vymenili počas sobáša, bolo začiatkom cesty, na ktorej nevyhnutne prekonávate aj mnohé nezhody a prekážky. Nenechajte sa však znechutiť. Hľadajte si pre seba čas, aby ste sa v pokoji rozprávali a rozvíjali svoj rodinný projekt s jeho rozličnými etapami a cieľmi. Veď ešte skôr, než ste sa zosobášili, v čase, keď ste spolu chodili, zrodila sa nádej, ktorá dokáže hľadieť ponad protivenstvá, konflikty, aj nepredvídané okolnosti, a vždy pomáha ísť ďalej. Tá istá nádej vás teraz pozýva, aby ste naplno žili súčasnosť a do rodinného života vkladali celé srdce (porov. Amoris laetitia 218-219).

I ja vás chcem povzbudiť: nezostávajte v tomto úsilí sami! Proste o Božiu milosť vo chvíľach osobnej i rodinnej modlitby. A hľadajte si aj múdrych sprievodcov, ktorí vám pomôžu na ceste dozrievania lásky. Niekedy to môžu byť vaši rodičia alebo starí rodičia alebo môžete nájsť takých sprievodcov aj v spoločenstve farnosti – medzi manželmi, ktorí už prešli dlhšiu cestu a zažili na nej rôzne bolesti a sklamania, ale aj veľa radosti a vzájomnej opory a nadovšetko tiež Božiu blízkosť, pomoc a vernosť.

Obraciam sa tiež na vás, drahí manželia, otcovia a mamy, ktorí ste po dlhšom období spoločného života už dosiahli istú zrelosť a nadobudli skúsenosti: Prosím vás, buďte ochotní sprevádzať mladých manželov tak, aby ich krízy nezlomili a nepriviedli k mylným rozhodnutiam!

Aj pre nás kňazov je dôležitou úlohou sprevádzať manželov a rodiny, stáť po vašom boku a pomáhať vám, aby ste dokázali hľadieť na život vo svetle evanjelia. My sami z tohto apoštolátu čerpáme nové podnety a duchovnú silu aj pre vlastné povolanie a vykonávanie duchovnej služby. Práve týmto spôsobom sme všetci spoločne pútnikmi nádeje! (porov. Familiaris consortio, 73).

V dnešný deň sa vo všetkých miestnych cirkvách po celom svete završuje Jubilejný svätý rok 2025, ktorým sme spoločne kráčali ako pútnici nádeje. Som vďačný, že ho dnes môžeme uzavrieť s pozornosťou upriamenou na rodiny, zvlášť na vás – mladí manželia. Hľadieť do budúcnosti s nádejou znamená mať pohľad na život naplnený entuziazmom a odovzdávať ho aj ďalším generáciám. Práve plodnosť vašej lásky dáva budúcnosť každej spoločnosti a je vecou nádeje (porov. Nádej nezahanbuje, 9).

Milované rodiny, drahí bratia a sestry, usilujme sa teda, aby nás vždy viedla nádej! Cez nás nech sa stane „nákazlivou“ pre tých, ktorí po nej túžia a ktorým chýba. A dovoľte mi ešte spomenúť jednu vec. Mám veľkú túžbu, aby sme nádej novými spôsobmi objavovali aj v nasledujúcom roku. Nech teda celý náš život hovorí: „Očakávaj Pána a buď statočný; srdce maj silné a drž sa Pána.“ (Ž 27, 14) Nech sila nádeje napĺňa našu prítomnosť dnes, v celom nasledujúcom roku i v každej chvíli nášho života, „keď s dôverou očakávame príchod Pána Ježiša Krista, ktorému patrí chvála a sláva teraz” i na veky vekov. Amen! (porov. Nádej nezahanbuje, 9).

S láskou vám žehná

+ Mons. Tomáš Galis

žilinský biskup

V rámci mnohých podujatí Jubilejného roka 2025 sa v sobotu 25. októbra v Kostole Dobrého pastiera v Žiline na Solinkách uskutočnilo Jubileum akolytov Žilinskej diecézy.

Programu, ktorý pozostával z katechézy, slávenia Eucharistie a agapé, sa zúčastnilo vyše šesťdesiat akolytov, ktorým toto ministérium slávnostným liturgickým spôsobom udelil žilinský biskup Tomáš Galis po úspešnom absolvovaní polročných kurzov v rokoch v rokoch 2018 a 2022. Príjemná bola aj účasť rodinných príslušníkov, najmä manželiek a detí, prítomných akolytov.

V katechéze s témou Vstúpiť do školy Eucharistie sa akolytom prihovoril Peter Repa, duchovný správca Univerzitného pastoračného centra v Žiline. Vyzdvihol, že Eucharistia nás učí štyrom dôležitým postojom: v prvom rade postoju pamäti, pretože v nej sám Boh postavil pre nás pamätník tej istej lásky, ktorej znamením bol Ježišov kríž; potom postoju vďačnosti, čo vyjadruje aj grécke slovo eucharistein – vzdávať vďaky, pretože práve vďačnosť nám pomáha nežiť život ako samozrejmosť, ale vidieť veľkosť Božích darov pre svet. Tretím je postoj počúvania, pretože cesta k sláveniu Eucharistie vedie cez liturgiu slova, v ktorej sa počúvaním Božieho slova učíme správne žiť. A napokon, z liturgie obety vychádza postoj darovania, ktorý vyjadrujeme dvomi gestami: prípravou darov predstavujúcich náš život a námahu, radosti aj starosti, teda celý náš život, a úkonom lámania a rozdávania eucharistického chleba, ktorý nás pozýva stať sa, ako Ježiš, darom pre druhých.

Biskup Tomáš následne pri liturgii svätej omše vyzdvihol dôležitosť služby akolytov vo farnostiach diecézy, pretože sú povolaní nasledovať Ježiša, pomáhať kňazom a diakonom pri Pánovom oltári a slúžiť ostatným veriacim podávaním svätého prijímania, či už v chráme alebo v domácnostiach pri návštevách chorých.

Podujatie bolo zastrešené Diecéznou liturgickou komisiou, ktorá v línii apoštolského listu pápeža Františka o liturgickej formácii Božieho ľudu Desiderio desideravi usporadúva kurzy akolytov, lektorov, ale aj cirkevných hudobníkov. V Žilinskej diecéze momentálne pôsobí viac ako 130 trvalo ustanovených akolytov a na prijatie lektorátu v budúcom roku sa pripravuje takmer 50 kandidátov.

Štefan Fábry

Foto: Mirec Šutka, Človek a viera

V sobotu 30. augusta 2025 vo Farskom kostole sv. Jána Krstiteľa vo Vrútkach vysvätil otec biskup Tomáš Galis za kňaza
rodáka z Talianska Francesca Amata, ktorý absolvoval formáciu a štúdium v Diecéznom misijnom medzinárodnom seminári Redemptoris Mater. V homílii i príhovore otec biskup povzbudil kňazov, aby vo svojej službe otvorene spolupracovali so spoločenstvami a hnutiami v Cirkvi, ktoré prinášajú veriacim nové podnety a oživujú život farností. Slávnostnej svätej omše sa zúčastnili rodina, priatelia, kňazi i veriaci, ktorí sa prišli spolu s novokňazom radovať z daru kňazstva. V závere slávnosti novokňaz prvýkrát udelil svoje novokňazské požehnanie všetkým prítomným a zveril svoju ďalšiu kňazskú cestu do ochrany Panny Márie. Francesco Amato od 1. septembra pôsobí ako farský vikár vo Farnosti Vrútky.

Dubnica nad Váhom sa vo štvrtok 26. júna stala centrom živej viery.

Približne 350 študentov a pedagógov z katolíckych škôl Žilinskej diecézy sa tu zišlo na slávnostnej diecéznej púti, aby v Jubilejnom roku 2025 spoločne putovali do historického Kostola sv. Jakuba.

Podujatie, ktoré organizuje Diecézny školský úrad v Žiline v spolupráci s riaditeľmi jednotlivých škôl, sa nieslo v duchu motta „Zaži silu spoločenstva“. Jeho cieľom nebola len duchovná obnova, ale aj posilnenie vzájomných vzťahov medzi školami a vytvorenie priestoru pre radosť a zdieľanie viery.

Dopoludňajší program odštartoval. tanečnými aktivitami a spoločnou modlitbou chvál. Svojím talentom prispela aj Anna Kukučíková. Počas celého dopoludnia bola pre účastníkov k dispozícii aj sviatosť zmierenia.

Vyvrcholením púte bola slávnostná svätá omša o 11:00, ktorú celebroval žilinský biskup Mons. Tomáš Galis. Vo svojej homílii povzbudil prítomných, aby boli odvážnymi svedkami viery vo svojich školách a rodinách. Zdôraznil, že práve spoločenstvo s Ježišom je miestom, kde môžu čerpať silu a istotu.

Podujatie opäť ukázalo živú a dynamickú tvár Cirkvi, ktorú tvoria ľudia plní nádeje a odhodlania.

Diecéznom centre v Žiline slávili Jubileum umelcov.

Konalo sa tak na vernisáži výstavy Výber zo sakrálnej tvorby Pavla Mušku. Kurátorka výstavy Zuzana Sýkorová predstavila maliara Pavla Mušku a jeho diela. Upozornila najmä na mozaiku v Dome kultúry v Čadci, na mozaiku svätého Cyrila a Metoda v kostole v Radoli a na vitráž svätého Jozefa v kostole v Budatíne. Podujatie moderoval riaditeľ festivalu Týždeň kresťanskej kultúry Dušan Václav. Otvorenie výstavy spríjemnil hrou na organe Samuel Rubala.

Generálny vikár Martin Kramara sa prihovoril prítomným zaujímavou úvahou: „Britský spisovateľ Gilbert Keith Chesterton je známy svojím uvažovaním nad tým, že práve umenie je podpisom človeka (signature of man). Je iste zaujímavé, že medzi najstaršími záznamami, ktoré dokumentujú život ľudí na tejto planéte sú umelecké výtvory – maľby objavené v pravekých jaskyniach. Chesterton dôvodí, že práve schopnosť vnímať a vytvárať umenie nás, ľudí, zásadne odlišuje od ostatných tvorov, nie v zmysle nejakej postupnosti, dokonalosti, či vývoja: je znakom radikálnej odlišnosti nášho druhu. Je to znak, podpis, vlastný jedine človeku.

Nič ľudské, pravdaže, nie je vzdialené kresťanskému. Svätý apoštol Pavol, keď píše svoj list Kolosanom, hovorí o Kristovi ako o obraze – ikone neviditeľného Boha. Totiž práve  na Božom Synovi, Ježišovi Kristovi, podľa našej viery pravom Bohu, ktorý sa stal človekom, zomrel na kríži, vstal z mŕtvych, a tak nás vykúpil z hriechu a otvoril nám nebo, môžeme vnímať hru skrytého a zjaveného, viditeľného a neviditeľného: na pozadí obrazu človeka, konkrétnej formy, konkrétneho uskutočnenia, sa odhaľuje číra forma, číre uskutočnenie, „actus purus“, „ehje ašer ehje“, ten, ktorý je: večná Pravda, Dobro, Krása – Boh!

Skrze vteleného Krista nám Boh ponúka ikonu seba samého. Skrze viditeľné Kristovo človečenstvo hľadíme na neviditeľného Boha. A tu sme pri vnímaní umenia v duchu kresťanského pohľadu: každé, aj to najmenšie umelecké dielo, poskytuje nášmu zraku – ale aj sluchu, či hmatu a ostatným zmyslom – intuíciu očami priamo neviditeľnej krásy Boha.

Americký historik a spisovateľ Thomas E. Woods v diele Ako Katolícka cirkev budovala západnú civilizáciu (2005) napísal: „Azda najväčším vkladom katolíckej viery do umenia bola stredoveká katedrála. Tieto budovy, monumentálne svojou veľkosťou a priestorom, charakterizujú niektoré typické znaky. Ich kombinácia – spolu s toľko obdivovanými vitrážami [či nádhernými rozetami] gotickej tradície – predstavujú výnimočný dôkaz o viere našej civilizácie v nadprirodzeno.“

Naozaj, možno stačí zahľadieť sa do nádhery farebnej rozety v Chartres, či Notre Dame – a človek sa môže stretnúť s niečím, čo je objektívne nádherné. Tak ako pri Beethovenovej 9. symfónii vlastne neexistuje možnosť povedať, že to je niečo, čo by sa mi nepáčilo, pretože toto dielo nepodlieha subjektívnemu vkusu, či úsudku človeka ako jednotlivca, ale objektívne formuje nás, ukazuje nám objektívnu podobu krásy, ako to rád spomína americký biskup, evanjelizátor Robert Barron, aj Notre Dame, Michelangelova Pieta, či Sixtínska kaplnka nie sú subjektmi nášho hodnotenia, ale – dovoľte mi to povedať trochu prenesene – hodnotia nás, pretvárajú nás, naše vnútro, našu subjektivitu nádherou, ktorú nám ukazujú.

Čosi podobné môžete zažiť pri počúvaní spevu ranných chvál v latinčine v benediktínskom kláštore, alebo pri pohľade na Caravaggiovo povolanie svätého Matúša, čosi podobné zažil svätý Augustín, keď vyslovil „inquietum est cor nostrum donec resquiescat in te, Domine“. Nechcem však zachádzať priďaleko. Chcel som len vyjadriť svoje vnútorné nadšenie a úctu nad svetom umenia, do ktorého nás tajomným spôsobom vovádza aj dnešný deň a vernisáž výstavy, kvôli ktorej sme sem prišli na vernisáž výstavy krásnych diel pána Pavla Mušku, ktorú zároveň radi spájame s jubileom umelcov vo svätom Jubilejnom roku 2025.

Blahej pamäti Sv. Ján Pavol II. vo svojom liste umelcom napísal: „Boh povolal človeka k bytiu a zveril mu úlohu byť umelcom. V umeleckom tvorení sa človek prejavuje viac než v čomkoľvek inom ako „obraz Boží“. Každá opravdivá forma umenia je svojím spôsobom prístupom k najhlbšej skutočnosti človeka a sveta.

Toto je našou snahou znovu a znovu odkrývať: že každý z nás je Božím obrazom, v ktorom je stvárnená jeho podoba. A ak chceme vstúpiť do tajomstvo človeka, potrebujeme sa nejakým spôsobom priblížiť k tajomstvu toho, ktorý je autorom človeka.

Festival Týždeň kresťanskej kultúry, do ktorého vstupujeme, je pre nás zároveň súčasťou širšieho konceptu „intelligent urban faith“ (inteligentnej mestskej viery). To je v podstate koncept života založený na spájaní technológií, urbanizmu a náboženstva, spirituality. Prepájanie rôznych oblastí života a hľadanie zmysluplnej syntézy chce byť našou úlohou ako ľudí, veriacich ľudí.

Mesto je priestor pre život – aktívny, angažovaný, inteligentný, život plný služieb a príležitostí pre prácu, ale aj pre život rodiny. Mesto je laboratóriom zmien: kultúrnych, digitálnych, sociologických. Festival Týždeň kresťanskej viery v tomto smere ponúka koncept multižánrových podujatí, ktoré reflektujú rôznorodosť napredovania súčasného človeka.

Som presvedčený, že cenným príspevkom bude aj toto dnešné podujatie – pripravené v rámci Jubilejného roku 2025.“

V sobotu 24. mája sa počas Staromestských slávností v Žiline spoločne modlili predstavitelia cirkví pôsobiacich na území mesta za jeho obyvateľov a inštitúcie.

Katolícka cirkev má nového Svätého Otca. Stal sa ním 69-ročný americký kardinál Robert Francis Prevost prijal meno Lev XIV. Ide o prvého amerického pápeža v dejinách Katolíckej Cirkvi.

Zvolenie 267. rímskeho biskupa ohlásil dnes svetu o 18:08 biely dym vychádzajúci z komína vatikánskej Sixtínskej kaplnky a zvony na Bazilike svätého Petra vo Vatikáne.

Meno tisícom ľudí, ktorí sa zhromaždili na Námestí Sv. Petra a ulici Via della Conciliazione vo Vatikáne, to oznámil kardinál protodiakon Dominique François Joseph Mamberti.

Na lodžii vatikánskej baziliky ohlási formulu „Annuntio vobis gaudium magnum: habemus Papam! – „Oznamujem vám veľkú radosť: máme pápeža!“ a oznámil Rímu a svetu meno nového Petrovho nástupcu:

„Eminentissimum ac Reverendissimum Dominum, Dominum Robertum, Sanctæ Romanæ Ecclesiæ Cardinalem Prevost, qui sibi nomen imposuit Leonem XIV.”

„Eminentissimum ac Reverendissimum Dominum, Dominum Robertum, Sanctæ Romanæ Ecclesiæ Cardinalem Prevost, qui sibi nomen imposuit Leonem XIV.”

„Najctihodnejšieho a najdôstojnejšiho pána, Roberta, kardinála Svätej rímskej cirkvi Prevosta, ktorý si zvolil meno Lev XIV.“

ŽIVOTOPIS je možné nájsť [TU]

Posledným pápežom s menom Lev bol Lev XIII., ktorý bol na čele Katolíckej cirkvi v rokoch 1878 až 1903.

Talian, vlastným menom Vincenzo Gioacchino Raffaele Luigi Pecci, zomrel vo veku 93 rokov ako najstarší pápež v známej histórii. Predtým bolo 13 pápežov s menom Lev.

Medzi nimi aj Lev Veľký (440 – 461), ktorý ako jeden z dvoch pápežov prijal prívlastok „Veľký“.

Ľudia prijali signalizáciu bielym dymom i oznámenie s nadšením a potleskom.  Krátko po oznámení z lodžie balkóna baziliky 267. hlava v dejinách Katolíckej cirkvi po prvý raz udelil požehnanie Urbi et orbi (Mestu a svetu).

Na voľbe nového pápeža sa zúčastnilo 133 kardinálov voliteľov zo 70 krajín. Na zvolenie nového pápeža bola potrebná dvojtretinová väčšina (89 hlasov). Nového Svätého Otca zvolili kardináli v konkláve, ktoré sa začalo v stredu popoludní.

Ide o tretieho pápeža v treťom tisícročí – po Benediktovi XVI. a Františkovi. Novozvolený Svätý Otec nahradí predchodcu pápeža Františka, ktorý zomrel 21. apríla 2025 vo veku 88 rokov. Pochovali ho v sobotu 26. apríla v Bazilike Santa Margia Maggiore v Ríme. Argentínčan Jorge Mario Bergoglio bol viac ako 12 rokov hlavou 1,4 miliardy katolíkov na svete.

Kardinálske kolégium sa pri voľbe riadilo Apoštolskou konštitúciou Jána Pavla II. Universi Dominici Gregis.

Poznámka: V správe sú využité informácie Slovenskej redakcie VaticanNews

Jeho Eminencia kardinál Farrell v pondelok 21. apríla 2025 o 9:47 so zármutkom oznámil smrť pápeža Františka týmito slovami:

„Drahí bratia a sestry, s hlbokým zármutkom musím oznámiť smrť nášho Svätého Otca Františka.

Dnes ráno o 7.35 sa rímsky biskup František vrátil do Otcovho domu. Celý svoj život zasvätil službe Pánovi a jeho Cirkvi.

Učil nás žiť hodnoty evanjelia s vernosťou, odvahou a univerzálnou láskou, osobitne v prospech najchudobnejších a vylúčených.

S nesmiernou vďačnosťou za jeho príklad pravého učeníka Pána Ježiša odporúčame dušu pápeža Františka nekonečnej milosrdnej láske Trojjediného Boha.“

Zdroj: Vatican News

21. apríla 2025 o 7.35 vo veku 88 rokov zomrel pápež František.

Vlastným menom Jorge Mario Bergoglio sa narodil 17. decembra 1936 v Buenos Aires ako najstarší z piatich detí talianskeho prisťahovalca Maria José (Giuseppe) Bergoglia a Reginy Maríe Sívoriovej. 

Po štúdiu na technickej škole s odborom chemický technik vstúpil 11. marca 1958 do Spoločnosti Ježišovej. Noviciát absolvoval v Čile, kde študoval humanitné predmety. Následne získal licenciát z filozofie na Kolégiu sv. Jozefa v San Miguel a študoval literatúru a psychológiu v Santa Fe a Buenos Aires. Za kňaza ho vysvätil 13. decembra 1969 vtedajší arcibiskup Córdoby Ramón José Castellano.

Večné sľuby v reholi jezuitov zložil 22. apríla 1973 v Španielsku. Následne pôsobil ako novicmajster a prednášal na teologickej fakulte v San Miguel, kde bol v rokoch 1973 – 1979 provinciálom jezuitov v Argentíne.  Svätý Ján Pavol II. pápež ho 20. mája 1992 vymenoval za pomocného biskupa arcidiecézy Buenos Aires.

Biskupské svätenie prijal 27. júna 1992 z rúk arcibiskupa Antonia Quarracina. Jeho biskupským heslom sa stalo „Miserando atque eligendo“ (Pozrel sa na neho s milosrdenstvom a vyvolil si ho). Arcibiskupom metropolitom Buenos Aires sa stal 28. februára 1998. V tejto funkcii bol zároveň ordinárom pre východných katolíkov v Argentíne. V roku 2001 ho svätý Ján Pavol II. pápež kreoval za kardinála a pridelil mu titulárny Kostol sv. Roberta Bellarmina v Ríme.  Ako predseda Argentínskej biskupskej konferencie (2005 – 2011) a účastník významných cirkevných podujatí sa stal lídrom Katolíckej cirkvi v Latinskej Amerike.

Po konkláve 12. – 13. marca 2013 bol Jorge Mario Bergoglio zvolený za 266. pápeža. Ako prvý v dejinách prijal meno František podľa sv. Františka z Assisi. Bol prvým pápežom z Ameriky, prvým jezuitom a prvým pápežom-rehoľníkom za posledných 150 rokov. Svojím skromným životným štýlom – bývaním v jednoduchom byte a používaním verejnej dopravy – si získal rešpekt už ako kardinál.  Pápež František bol známy svojím dôrazom na milosrdenstvo, chudobu a starostlivosť o stvorenstvo. Po svojom zvolení sa predstavil ako pápež „z konca sveta“, čím symbolicky zdôraznil poslanie Katolíckej cirkvi slúžiť všetkým ľuďom, predovšetkým tým na okraji spoločnosti. 

R.I.P.

Milovaní bratia a sestry, aj v tomto Svätom roku vám všetkým ako „pútnikom nádeje“ prinášam radostnú zvesť: „Pán naozaj vstal z mŕtvych, aleluja!“

Pápež Benedikt XVI. v jednej veľkonočnej homílii povedal, že udalosť vzkriesenia k človekovi prichádza stále, a to skrze vieru a krst. Krst je čosi úplne iné ako akési spoločenské včlenenie sa do Cirkvi. Je to tiež viac ako prosté obmytie, akýsi druh očisty či skrášlenia duše. Je to skutočne smrť a vzkriesenie, znovuzrodenie, premena na nový život. Preto krst a obnova krstných sľubov tvorí súčasť veľkonočnej vigílie.

Všetko začalo tak obyčajne. Prvého dňa v týždni prišla Mária Magdaléna zavčas rána ešte za tmy ku hrobu a videla, že kameň je od hrobu odvalený. Po objavení odvaleného náhrobného kameňa oznamuje učeníkom len negatívnu výpoveď: Pán nie je v hrobe (v. 2). Nemá ešte žiadne posolstvo o Ježišovom vzkriesení, pretože je doposiaľ v tme (v. 1). Nato Peter a milovaný učeník sami nachádzajú pruhy plátna a plachtu zloženú zvlášť (v. 5-7). To naznačuje, že nikto neukradol Ježišovo telo, pretože „keby ho niekto vzal, nedal by si tú starosť, aby stiahol plachtu a zložil ju zvlášť“, píše sv. Ján Zlatoústy. Zanechané pruhy plátna, ktoré obmotávali Kristovo telo (Jn 19,40), vyjadrujú, že Kristus bol oslobodený z pút smrti (Ž 18,5nn.20; Ž 116,3-6).

Prázdny hrob sa tak stal posolstvom, prehovoril. Otvorený hrob „otvoril” myseľ učeníkov predovšetkým pre pochopenie Písma: Kristus musí vstať z mŕtvych. Jeho telo nepodľahlo rozpadu, nezostalo omotané v pohrebných plátnach, symbolizujúcich zväzujúcu moc smrti. Preto milovaný učeník uvidel a uveril, že Ježiš premohol smrť. Každý krok vedie k Ježišovmu tajomstvu bližšie ako krok predchádzajúci. Každý sa približuje k tajomstvu vzkriesenia sám za seba, a predsa nadväzuje na krok toho, kto je pred ním. Také je spoločenstvo Cirkvi.

Lazárovi museli otvoriť hrobku, Kristovi však nie. Lazárovo telo podliehalo rozkladu, Kristovo nie. Lazár bol prebudený Kristovým slovom, Kristus vstal vlastnou mocou. Lazára museli oslobodiť z pút, Krista nie. Smrť a život sa stretli, smrť zasadila najmocnejšiu ranu, ale Kristus sa ubránil zbraňou nesmrteľnosti. Žeby teda prešiel tunelom smrti a vrátil sa späť živý? Nie tak úplne. Učeníci neskôr viackrát skúsili, že tento Kristus nie je ten istý, ktorého poznali predtým. Má inú podobu, prechádza cez zatvorené dvere, nežije ako prv medzi nimi. A predsa sa im ukazuje, je s nimi. Je to niekto iný, a predsa je to ten istý Kristus Nazaretský, syn Márie, povolaním obyčajný tesár. Obyčajný človek s neobyčajnou smrťou. A neobyčajným životom po smrti. Avšak nebolo to tak už skôr? Nebol azda tento Kristus človekom prekvapení? Ktorý vyvádzal z konceptu? Ktorý konal stále „inak“? A teraz prevrátil úplne všetko naruby: i samotnú ríšu zomrelých. Mŕtvy sa stal živým! Kto to mohol tušiť?

Prečo máme v tejto dobe žiť ako vzkriesení ľudia? Svätý Peter to objasňuje, že zmŕtvychvstaním Ježiša Krista máme živú nádej na dedičstvo, ktoré nepominie, lebo Božia moc nás vierou chráni pre spásu. Radujeme sa, aj keď znášame rozličné skúšky, ktorými sa očisťuje naša viera (porov. 1 Pt 1, 3.5-9).

Byť svedkami nádeje je v dnešnej dobe asi tým najkrajším darom, ktorý môžeme ako veriaci ľudia dať dnešnému svetu. Toto svedectvo dávame spoločne kňazi aj laici. Práve z týchto priateľských vzťahov medzi laikmi a duchovnými pastiermi sa dajú očakávať veľmi mnohé dobrodenia pre Cirkev. Kresťania sú už zo svojej podstaty spe gaudentes, teda tí, ktorí sa radujú z nádeje (porov. Rim 12, 12). Napokon radosť je naším najlepším spojencom v tomto diele svedectva. „Dostanete silu a budete mi svedkami“ (Sk 1, 8), povedal Ježiš svojim učeníkom ako posolstvo zmŕtvychvstania.

Druhý vatikánsky koncil hovorí, že „každý laik má byť pred svetom svedkom vzkriesenia a života Pána Ježiša a znamením živého Boha. Všetci spolu a každý podľa svojich možností nech živia svet duchovným ovocím (porov. Gal 5, 22) a nech v ňom šíria ducha, ktorým sú preniknutí chudobní, tichí a mierumilovní, ktorých Pán vyhlásil v evanjeliu za blahoslavených (porov. Mt 5, 3-9). Slovom, podľa sv. Jána Zlatoústeho „čím je duša v tele, tým nech sú kresťania vo svete“ (Svetlo národov, 38).

V Božej Matke nachádzame najjasnejší obraz nádeje, ktorá nie je len prázdnym optimizmom, ale skutočným darom milosti uprostred životných realít. Preto aj my, v našom poslaní ohlasovať svetu nádej prameniacu z Pánovho vzkriesenia, prosíme o jej mocný príhovor: Matka nádeje a radosti, oroduj za nás!

Drahí moji bratia a sestry, nech nám radosť, že Kristus naozaj vstal z mŕtvych naplní srdcia a nech prenikne naše rodiny, farské i duchovné spoločenstvá. Zo srdca vám všetkým žehnám v mene + Otca i + Syna i + Ducha Svätého.

+ Tomáš Galis

žilinský biskup