Každodenný život s Ježišom, počúvanie a poslúchanie jeho hlasu spôsobuje, že to, čo prorok či žalmista v dnešných čítaniach označujú ako budúcnosť, môže byť v mojom srdci ako realita tu a teraz. Veď všetko to, čo Izaiáš označuje ako idylický obraz mesiánskych časov, je v mojom vnútri skutočnosťou, ak si uchovávam dar Božieho pokoja. A keď žalmista hovorí o prekvitaní spravodlivosti a plnosti pokoja v budúcich dňoch spravodlivého kráľa, moje prežívanie prítomnosti Boha v mojom srdci mi dosvedčuje, že tento pokoj je už tu. V srdci úbožiaka, bedára, chudobného, toho, ktorý patrí Pánovi.
Do najbližšej búrky..
Práve pre tie búrky na jednej strane stále vnímam milosť, ktorej sa mi dostáva, na strane druhej vyvíjam (alebo sa aspoň o to pokúšam) všetko úsilie potrebné na to, aby ma búrky, ktoré mi dennodenne prináša život v tomto svete, nezmietli a neobrali ma o ovocie pokánia, ktoré už z Božej milosti prinášam.
Vedzme však jedno – Boh od nás nečaká divadlo, nečaká vonkajšie skutky pokánia bez vnútorného obrátenia a zmeny života. Keď nám dnes cez Písmo ponúka obraz toho, čo môžeme prežívať, zároveň načrtáva cestu – prinášať ovocie hodné pokánia.
Nájdem si dnes niečo, čo ma v mojom vnútri znepokojuje, a vytrhnem to. Ak sa vo mne rozmnoží pokoj, som na dobrej ceste. A tak môžem robiť každý deň. Ak nič na trhanie nenájdem, niečo vo svojom vnútri zasadím… Možno tak prinesiem Boží pokoj aj tým, s ktorými žijem.
Nasleduj Krista! – S radosťou (Prvá adventná nedeľa)
„Stane sa v ostatných dňoch…“ (Iz 2, 1). S radosťou pôjdeme do domu Pánovho! „… nadišla hodina, aby ste sa prebudili zo sna“ (Rim 13, 11). S radosťou pôjdeme do domu Pánovho! „… buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej neviete“ (Mt 24, 44). S radosťou pôjdeme do domu Pánovho!
Urobil som si cvičenie: pri čítaní dnešných biblických textov liturgie slova som za každú vetu vložil znenie responzória. A mám program do konca života (alebo aspoň na Advent J) – každý deň s radosťou kráčať so svojím Bohom. Nech sa deje čokoľvek. Náročnosť tohto programu som si hneď mohol aj overiť, keď sa ma v jednej situácii pokúšala zmocniť temnota. Bol z toho takmer celonočný zápas. Skončil sa pokojom a radosťou.
Vnímam, ako si my kresťania dokážeme neustále komplikovať život. Na jednej strane chceme žiť s Ježišom, ale na druhej pre ten život hľadáme a skúšame svoje postupy, prípadne postupy sveta. Koučing, mentoring, cvičenia, techniky… A úplne mi v nich ako negatívny prvok kričí výslovné zameranie sa len na seba. Mnohé iste môžu byť nápomocné, ale neraz mi v ich opisoch chýba to základné – zameranie na Ježiša, nasledovanie Ježiša, a to v spoločenstve, nikdy nie sám. Akoby sa tak kresťanstvo v našej cirkvi stávalo skôr otázkou psychológie, nie vzťahu so živým Bohom. Aj preto som ako tému svojich textov na nový liturgický rok vybral Nasleduj Krista!
Ak sa chceš vo svojom živote posunúť bližšie k nebu, byť svätý, tak v prvom rade pozeraj na živého Ježiša. Je s tebou. Je v tvojom vnútri. Nájdi si k nemu cestu a hovor s ním o svojom prežívaní. Počúvaj, čo ti hovorí. A to, čo s ním prežívaš, prenášaj do svojho života s ľuďmi, ktorí sú okolo teba, do našej spoločnosti. Buď si istý, že keď túto námahu podstúpiš, tak budeš dennodenne vnímať, ako s radosťou vstupuješ do domu Pánovho. Možno aj to toho materiálneho, ale najmä do chrámu, ktorý je v tvojom srdci. Tam prebýva Boh. Nech ho všetci v tebe vidia, poznajú, milujú.
Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Kráľovstvo (34. nedeľa v Cezročnom období –Nášho Pána Ježiša Krista, Kráľa neba i zeme)
Keď žijem v kráľovstve, v Božom kráľovstve, nemám chuť ani síl robiť niečo, čo tomuto kráľovstvu odporuje. Ani sa to nepatrí. Veď keď sa o mňa niekto stará tak skvelo, ako náš Boh („milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý, dobrotivý a veľmi láskavý“), ako by som mohol robiť niečo, čo sa mu nepáči, čo ho zarmucuje?
Znakom kráľovstva, v ktorom žijem, je chrám, kostol. Pre chorobu do chrámu už dosť dlho nechodím. Ale každý deň sa teším, že som v Božom dome. Boh totiž prebýva v mojom srdci ako v chráme.
V chráme má mať všetko svoje miesto, svoj význam. Ak tam je niečo, čo tam nepatrí, tak to citlivému oku prekáža a vyrušuje. Podobne je to s chrámom môjho srdca. Ak sa tam dostane niečo, čo tam nepatrí, ozve sa svedomie, vzniká nepokoj… a treba to dať preč. Preto máme v kostoloch spovednice a v srdci ľútosť.
Ľudia, ktorí rozsievajú nepokoj, sú tí, čo nežijú v chráme, nie sú v kráľovstve. Pchajú všade svoje názory, výmysly, ukazujú svoju silu… Ako veľmi potrebujú spoznať Božie milosrdenstvo, ako veľmi potrebujú vstúpiť do chrámu (do kráľovstva) a prijať Boží pokoj a pravdu.
Alebo nepokoj majú aj tí, čo síce v kráľovstve sú, ale nežijú podľa jeho zásad, lež snažia sa mu vnútiť svoje názory… Aj tí potrebujú našu pomoc – nielen modlitbu, ale aj svedectvo pravdy.
Žijeme nepokojné časy, mocní si delia svet nie v pravde a láske, ale z pozície moci, zbraní a peňazí. Ale aj oni sú v Božích rukách a my vieme, že ich konanie nič nezmôže proti kráľovstvu, v ktorom žijeme my. Nech ich konanie nezatemní našu vieru a dôveru. „Vzdávame vďaky Otcovi, ktorý vás urobil súcimi mať účasť na podiele svätých vo svetle. On nás vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna, v ktorom máme vykúpenie, odpustenie hriechov“ (Kol 1, 12 – 14). To je pravda. Už nie sme v tme, sme vykúpení, oslobodení. Sme v kráľovstve nášho Boha. Raz to zažijeme naplno. Pôjdeme do domu Pánovho!
Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Namyslenci a nádej (33. nedeľa v Cezročnom období)
Desí ma, že aj dnes – tak, ako v časoch prorokov – sú po celom svete pri moci „namyslenci a tí, čo páchajú neprávosť“ (Mal 3, 19). To sú tí, čo „žijú neporiadne, nič nerobia, iba sa zháňajú za zbytočnosťami“ (2 Sol 3, 11). To sú tí, čo „položia na nás ruky a budú nás prenasledovať“ (porov. Lk 21, 12).
Desí ma to ľudsky, keď si uvedomujem bezmocnosť tých, ktorí milujú Pána. Bezmocnosť nás, čo nemáme nádej v tomto svete. Ale táto bezmocnosť nás vedie k tomu, čo dnes počujeme vo verši pred evanjeliom: „Vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie.“ Máme budúcnosť! Náš strach nikdy nebude väčší ako naša nádej.
Desí ma však aj to, čo s tými namyslencami bude. „… budú ako plevy. Deň, ktorý prichádza, ich spáli“ (Mal 3, 19). Prosme o Božie milosrdenstvo a obrátenie pre všetkých, čo sa tvária, že majú moc…
Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Znak (Výročie posviacky Lateránskej baziliky)
Prečo dnes slávime výročie posviacky nejakého kostola v Ríme a prečo je tento sviatok taký dôležitý, že má dokonca prednosť pred nedeľou? Prečo v každej diecéze raz v roku vo všetkých kostoloch slávime aj výročie posviacky katedrálneho chrámu? A prečo vo farnostiach, kde bol kostol posvätený, slávime výročie jeho posviacky?
Lebo každý kostol je znakom. Znak je nejaký jav, predmet, udalosť, ktorá odkazuje na niečo iné, dokonalejšie, lepšie. Napríklad dym odkazuje na oheň. Štátna zástava odkazuje na konkrétnu krajinu. Slovo (lebo aj slová sú v podstate „len“ znaky) milujem odkazuje na konkrétne konanie voči konkrétnemu človeku. Na čo odkazuje budova kostola?
Kostol je znakom prítomnosti niečoho či niekoho, čo alebo kto nás presahuje. Katolícky kostol je znakom prítomnosti Boha. Svojou jedinečnou architektúrou, svojím zariadením, tým, čo sa v ňom deje, ukazuje na Boha, ktorý sa nejakým spôsobom približuje, zjavuje človeku a posväcuje ho. A človek tam zas svojmu Bohu prejavuje úctu a oslavuje ho.
Kostol je znakom jednoty veriacich, tých, ktorí veria v toho istého Boha. Slávime výročie posviacky Lateránskej baziliky, lebo tá je ako katedrála rímskeho biskupa znakom jednoty celej Cirkvi. Slávime výročie posviacky diecéznej katedrály, lebo tá ako sídlo biskupa je znakom jednoty veriacich územia danej diecézy. Slávime výročie posviacky kostola v konkrétnej farnosti, lebo ten je znakom jednoty veriacich na jej území.
V našej dobe zabúdame na znaky a symboly. Stali sme sa „praktickými“, lebo to si nevyžaduje hľadanie významov toho, čo vidíme, čo konáme. (Malý príklad: V našej farnosti je viacero akolytov a okrem toho aj mimoriadni rozdávatelia svätého prijímania. Vďaka tomu sa takmer úplne vytratil znak sprievodu na prijímanie, ktorý okrem iného vyjadruje to, že sa sýtime pri jednom stole a že sme pútnici na ceste do vlasti. Je to praktické, obrad trvá oveľa kratšie, ľudia nemusia chodiť hore-dole po kostole – nemusia putovať; ale stratil sa význam tohto znaku. Pritom riešenie je také jednoduché – nech sa rozdávatelia Eucharistie postavia vedľa seba pred oltárom. A nech ich je len toľko, koľko je skutočne potrebných…)
Kostol je znak. Svojou architektúrou je úplne iný ako ostatné stavby. Odkazuje na to, že aj náš Boh je úplne iný. Je kadoš – toto hebrejské slovo znamená svätý, úplne iný, odlišný. Aj kresťan má byť svojím životom kadoš – odlišný, svätý. Nech nám každá návšteva svätého miesta pomáha byť svätými a tým byť znakom pre ľudí okolo nás, že Boh je medzi nami. Nielen v kostole, ale aj a najmä v nás.
Pred slávením najbližšieho výročia posviacky kostola vo farnosti (alebo ak sa chystá slávnosť posviacky vášho kostola) iniciujte prípravu série katechéz o význame tohto sviatku, aby jeho slávenie neprešlo bez povšimnutia. Témy katechéz môžu byť aj takéto: Chrám ako znak prítomnosti Boha. Chrám ako miesto oslavy Boha a posvätenia človeka (ako miesto slávenia liturgie). Chrám ako súbor znakov (vysvetlenie symboliky zariadenia – oltár, ambona, sviece, kríž, krstiteľnica, svätostánok, obrazy, sochy, architektúra, vitráže…). Chrám ako dielo našich predkov. Chrám ako miesto jednoty a zmierenia.
Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Život (Spomienka na všetkých zosnulých veriacich)
Prečítal som si čítania zo všetkých troch svätých omší, ktoré sa dnes môžu sláviť. A žiari mi z nich jediné slovo: ŽIVOT.
Spomienka na všetkých zosnulých veriacich je pre mňa oslavou života. Toho pozemského, prežívaného v jedinej túžbe: „… bývať v dome Pánovom po všetky dni svojho života, … pociťovať nehu Pánovu a obdivovať jeho chrám“ (porov. Ž 27, 4). A tiež toho večného, keď „budeme navždy s Pánom“ (1 Sol 4, 17).
Áno, náš život na zemi je rozmenený na drobné (pozri hymnus ranných chvál prvého týždňa žaltára Liturgie hodín), lebo by to bola nuda len so založenými rukami čakať, kedy sa Ježiš vráti. Tak máme každý deň naplnený Božími darmi, ktoré sú neraz zároveň úlohami, ako konať dobro. Veľmi často ma fascinuje, ako Boh stvorí nové ráno a hovorí mi: „Tu máš nový deň, dokonč ho.“ On, Stvoriteľ, mi dôveruje do takej miery, že svoje dielo, akýsi hrubý nárys, vkladá do mojich rúk, aby som pokračoval v tom, čo on začal. Neuveriteľné! Ale pravdivé.
O tom je náš život – každý deň sa tešiť na nebo a zároveň naplno pracovať na tom, čo nám Boh na daný deň zveruje. Potom sa nemusím báť smrti. Ba aj zomierania sa už bojím menej, keď mám za sebou dva ostré nácviky. A tento rok som už tri razy prijal sviatosť pomazania chorých.
Aké úlohy nám Boh dáva v tento deň? Tešiť sa zo slávy tých našich blízkych, ktorí sú už v nebi. A s dôverou prosiť Boha za tých, ktorí sú v očistci. Je teda čas oslavy i dôvernej modlitby zároveň. To všetko prináša život – Boží život – nielen dušiam v očistci, ale i nám, čo sme ešte tu.
Ak máš trochu času, nájdi si všetky dnešné čítania a prečítaj si ich s modlitbou za konkrétnych ľudí. Lebo veríme, že smrť nemá posledné slovo. Lebo Boh je ŽIVOT.
V rámci mnohých podujatí Jubilejného roka 2025 sa v sobotu 25. októbra v Kostole Dobrého pastiera v Žiline na Solinkách uskutočnilo Jubileum akolytov Žilinskej diecézy.
Programu, ktorý pozostával z katechézy, slávenia Eucharistie a agapé, sa zúčastnilo vyše šesťdesiat akolytov, ktorým toto ministérium slávnostným liturgickým spôsobom udelil žilinský biskup Tomáš Galis po úspešnom absolvovaní polročných kurzov v rokoch v rokoch 2018 a 2022. Príjemná bola aj účasť rodinných príslušníkov, najmä manželiek a detí, prítomných akolytov.
V katechéze s témou Vstúpiť do školy Eucharistie sa akolytom prihovoril Peter Repa, duchovný správca Univerzitného pastoračného centra v Žiline. Vyzdvihol, že Eucharistia nás učí štyrom dôležitým postojom: v prvom rade postoju pamäti, pretože v nej sám Boh postavil pre nás pamätník tej istej lásky, ktorej znamením bol Ježišov kríž; potom postoju vďačnosti, čo vyjadruje aj grécke slovo eucharistein – vzdávať vďaky, pretože práve vďačnosť nám pomáha nežiť život ako samozrejmosť, ale vidieť veľkosť Božích darov pre svet. Tretím je postoj počúvania, pretože cesta k sláveniu Eucharistie vedie cez liturgiu slova, v ktorej sa počúvaním Božieho slova učíme správne žiť. A napokon, z liturgie obety vychádza postoj darovania, ktorý vyjadrujeme dvomi gestami: prípravou darov predstavujúcich náš život a námahu, radosti aj starosti, teda celý náš život, a úkonom lámania a rozdávania eucharistického chleba, ktorý nás pozýva stať sa, ako Ježiš, darom pre druhých.
Biskup Tomáš následne pri liturgii svätej omše vyzdvihol dôležitosť služby akolytov vo farnostiach diecézy, pretože sú povolaní nasledovať Ježiša, pomáhať kňazom a diakonom pri Pánovom oltári a slúžiť ostatným veriacim podávaním svätého prijímania, či už v chráme alebo v domácnostiach pri návštevách chorých.
Podujatie bolo zastrešené Diecéznou liturgickou komisiou, ktorá v línii apoštolského listu pápeža Františka o liturgickej formácii Božieho ľudu Desiderio desideravi usporadúva kurzy akolytov, lektorov, ale aj cirkevných hudobníkov. V Žilinskej diecéze momentálne pôsobí viac ako 130 trvalo ustanovených akolytov a na prijatie lektorátu v budúcom roku sa pripravuje takmer 50 kandidátov.
Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Spravodlivý (30. nedeľa v Cezročnom období)
Aj dnes nás texty Svätého písma pozývajú do školy modlitby. Učia nás, že k modlitbe potrebujeme pokorné srdce. Teda také, ktoré pozná vlastnú slabosť, nedostatky, podľa toho sa aj správa a zároveň nepohŕda inými. Tak to učí evanjelium, keď Ježiš podobenstvo o dvoch mužoch, modliacich sa v chráme, hovorí „tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali“ (Lk 18, 9). Povedal im, že ich modlitba nebude prijatá.
A pritom farizej vo svojej modlitbe ani o nič neprosil, akoby od Boha nič neočakával (možno len potvrdenie svojho pohľadu na seba). Len Boha informoval, že všetko zvláda, že s ním môže byť spokojný. Ale Boh videl, že je spravodlivý sám pre seba…
Prijíma Boh moju modlitbu?
Je moja modlitba pokorná?
Čo od Boha očakávam, keď sa na neho obraciam?
Dnešný responzóriový žalm (34.) sa veľmi často modlia gréckokatolíci na záver byzantskej liturgie. Tento týždeň ho pripojím aj k svojím každodenným modlitbám, lebo hovorí o tom, kto je spravodlivý pred Bohom – ten, čo ho chváli v každom čase, čo ho velebí spolu s pokornými, čo ho hľadá, čo k nemu volá v každej tiesni, čo sa k nemu utieka, čo sa ho bojí. „Zdržuj svoj jazyk od zlého a svoje pery od reči úlisnej. Unikaj pred zlom a dobre rob, hľadaj pokoj a usiluj sa oň“ (v. 14 – 15). Spravodlivý má skrúšené srdce a je Pánovým služobníkom.
Pavlova pokora má v sebe ešte jeden rozmer – pravdivosť. V dnešnom čítaní hovorí o sebe, že bojoval dobrý boj, že si vieru zachoval, že má pripravený veniec spravodlivosti. Pavol veľmi dobre vedel, aký je a čo pre neho Boh urobil: „Kristus Ježiš prišiel na svet zachrániť hriešnikov; a ja som prvý z nich“ (1 Tim 1, 15).
Z Božej milosti som zachránený hriešnik. Teším sa do neba.
Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Srdce pri modlitbe (29. nedeľa v Cezročnom období)
Vieš, čo je mimoriadne dôležité? Že Boh „rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca“ (Hebr 4, 12). O tom hovorí alelujový verš dnešnej nedele. A tým vytvára akoby veľkú skobu, ktorá svojím obsahom drží pokope čítanie o modlitbe Mojžiša so zdvihnutými rukami, žalm s upieraním zraku na Pána a evanjelium s Ježišovým podobenstvom o neodbytnej modlitbe vdovy s výzvou vytrvalo sa modliť.
Čo je teda to mimoriadne dôležité, čo je tá skoba? Že nie je podstatné, či pri modlitbe dvíhame ruky, čí hľadíme hore alebo či vytrvalo recitujeme naučené modlitby, či sa modlíme krátko alebo dlho. Podstatný je úmysel nášho srdca, naše zmýšľanie. Pred rokmi ma k tomu oslovila prednáška poľského dominikána Adama Szustaka, ktorý povedal, že ho irituje, keď mu niekto dáva text nejakej modlitby s tým, že je to veľmi silná a veľmi účinná modlitba. Lebo sila našej modlitby nezávisí od vyslovených slov (vieš nejaké slovo, ktoré by Boh nepoznal?), ale od postoja srdca. Preto môže byť jedno „Pane, zmiluj sa!“ účinnejšie ako celá pompejská novéna. To neznamená, že sa tie modlitby nemáme modliť, ale že aj do tých „formálnych“ (kňazi to veľmi dobre vedia, keď sa tridsať-štyridsať rokov modlia liturgiu hodín) musíme vložiť srdce.
A tak je našou modlitbou spev radosti, nárek nad hriechom či bolesťou, tanec pred Pánom, tiché pozeranie sa na vystavenú Oltárnu sviatosť, hnev nad zlobou ľudí (hnev pred Pánom!!!, možno vyjadrený modlitbou tzv. preklínacích žalmov), ruženec, ktorý trvá hodinu i viac, vyratúvanie hriechov v modlitbe odprosenia… Bojme sa však jedného – že budeme vyslovovať slová nejakej modlitby, ale bez účasti srdca. Tomu sa totiž hovorí brať Božie meno nadarmo…
Svätý Augustín hovoril, že už túžba po Bohu je modlitbou, Ustavičná túžba je ustavičnou modlitbou, ktorá niekedy prechádza do slov. Túto túžbu v sebe pestujme. Potom budeme môcť zakúsiť to, čo svätý Ignác Antiochijský vyjadril slovami: „Je vo mne živá voda, ktorá mi vnútri hovorí: ‚Poď k Otcovi.‘“
Keď sa modlíš, vždy bdej nad nastavením svojho srdca. Potom bude tvoja modlitba účinná a prinesie výsledky bez ohľadu na to, či to budú žalmy, ruženec, litánie, náreky, piesne,… alebo „len“ túžba. Lebo Boh „rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca“.
Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Vynikať vďačnosťou (28. nedeľa v Cezročnom období)
Náman po uzdravení chcel prejaviť svoju vďačnosť nám blízkym spôsobom – chcel obdarovať proroka, lebo ho vnímal ako toho, ktorý mu uzdravenie sprostredkoval. No Elizeus jeho dar odmietol, lebo vedel, že toto uzdravenie je Božím dielom. A pochopil to aj Náman – svoju vďačnosť Lekárovi a Uzdravovateľovi prejavil tým, že sa odvrátil od modiel a uznal i vyznal, že len Pán je Boh, iného niet.
To je jeden z hlavných spôsobov, ako môžeme vyjadriť svoju vďačnosť – zmenou života. Od modiel k Bohu, od hriechu k mravnému životu… Spomeň si na mýtnika Zacheja.
Iný spôsob vďačnosti prejavuje Samaritán v dnešnom evanjeliu – velebí Boha a ďakuje Ježišovi. Velebí Boha – lebo vie, že každé dobro, aj jeho uzdravenie – je Božím dielom. A ďakuje Ježišovi, lebo ho vníma ako ľudského sprostredkovateľa svojho uzdravenia.
Nech je aj naša vďačnosť takáto. Nech obsahuje zvelebovanie Boha, oslavu jeho dobroty, starostlivosti, moci. A nech je súčasťou nášho poďakovania aj vďačnosť ľuďom, ktorých Boh pre naše dobro použil. Spomínam si na lekárku, ktorá sa o mňa starala na prelome marca a apríla v nemocnici – ako sa tešila z kytice, ktorou jej moja manželka vyjadrila vďačnosť…
Svätý Pavol vyzýval veriacich v Kolosách: „… vynikajte vo vzdávaní vďaky!“ (Kol 2, 7). Solúnčanov zas učí: „Pri všetkom vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa…“ (1 Sol 5, 18).
Tak ideme na to. „Prichádzame k tebe, Pane, so srdcom plným radosti…“ Poznáš pieseň s týmto refrénom? Nech ti znie v srdci i na perách celé dni. Budeš vynikať vo vzdávaní vďaky. A nespievaj ju len sám, ale aj s celou rodinou, v spoločenstve, na biskupskom úrade, cestou na svätú omšu, pred modlitbou ruženca, pri sledovaní správ v televízii, v šťastí i v nešťastí, v zdraví i v chorobe… „… a spoločne ti chceme poďakovať.“
