Články

  • Jubileum chorých

    Posolstvo žilinského biskupa chorým, trpiacim a tým, ktorí sa o nich starajú v Jubilejnom roku 2025

    Obraciam sa vás, drahé sestry a bratia, ktorí trpíte nejakou chorobou, obraciam sa na vás, ktorí týmto chorým slúžite vo vašich domácnostiach, obraciam sa na vás, zdravotnícky personál v nemocniciach a domovoch dôchodcov a tiež na všetkých, ktorí potrebujete uzdravenie tela, duše alebo ducha. Oslovujem vás v Jubilejnom roku 2025, keď Cirkev chce, aby sa každý človek sebe vlastným spôsobom stretol s dobrotou a láskavosťou Boha Otca, Syna a Ducha Svätého. Z tohto osobného stretnutia sa v nás môže zrodiť čosi nové, prekvapujúce a obohacujúce celé naše bytie (por. Iz 43, 19).

    Svätý Otec František pred časom napísal o istom filozofovi, ktorý povedal: „Bolesť nás totálne izoluje a z tejto totálnej izolácie sa rodí obrátenie sa na druhého, vzývanie druhého“. Keď nejaký človek v dôsledku choroby zažíva krehkosť a utrpenie na vlastnom tele, aj jeho srdce oťažie, vzrastá jeho strach, množia sa otázky a stáva sa naliehavejšou odpoveď na otázku o zmysle všetkého, čo sa deje. Preto je dôležité mať pri sebe svedkov Božej lásky, ktorí podľa príkladu Ježiša lejú na rany chorých olej útechy a víno nádeje“ (Posolstvo chorým 2022, č. 2). Svätý Otec povzbudzuje chorých, aby nezmalomyseľneli, keď sa vkráda choroba a neistota do ich života. Aby dôverovali Bohu, ktorý prichádza a je aj v tom najťažšom čase s nimi.

    Sám som zažil počas kovidovej karantény, čo je to bolesť, izolácia a nedostatok svetla. Priznávam sa k tomuto času a ďakujem Bohu zaň. Ďakujem aj personálu nemocníc, v ktorých sa o mňa starali a stále starajú, keďže roky sa už podpisujú na mojom zdravotnom stave a podchvíľou treba niečo skontrolovať alebo poopraviť…

    Táto osobná skúsenosť a skúsenosť mnohých iných ma pohýna k tomu, aby som apeloval na všetkých: Nenechávajme trpiacich samých, obetavo ich sprevádzajme. Nemusíme hovoriť veľa slov, ide o našu prítomnosť, súcit a empatiu. Drahí chorí a trpiaci, ak sa vám to len trochu dá, spomeňte si na Krista na kríži (Mt 27, 45-50), na jeho vnútorné zápasy počas modlitby na Olivovej hore (por. Mt 26, 36-44), na jeho samotu na púšti (por. Mt 4, 1-11) alebo odmietnutie davmi v Nazarete aj inde (por. Jn 6, 61-67). Samota nás nemôže zlomiť, znášanie utrpenia je súčasťou obety a vykupiteľského diela Krista, ale aj životnej cesty každého z nás. Hodnota človeka sa ukáže až v postoji k utrpeniu: k utrpeniu vlastnému, ale aj k utrpeniu iných.

    Ďakujem kňazom našej diecézy, že pravidelne navštevujú chorých vo farnostiach, prinášajú im milosrdenstvo v podobe svätej spovede alebo sviatosti pomazania chorých. Ďakujem, že im prinášajú eucharistického Krista a nádej na cestu do večnosti. Ďakujem všetkým vám, ktorí pracujete v zdravotníckych zariadeniach, že deň čo deň vidíte nielen diagnózy, ale aj ľudí, ktorí čakajú na vašu pomoc a zvestovanie nádeje na uzdravenie. Ľudia vám dôverujú, prichádzajú za vami, aby ste im pomohli spod jarma choroby a utrpenia. Niekedy sú to možno banálnosti, niekedy ťažké zápasy s neistým koncom. Vďaka za vašu trpezlivú službu, za vašu otvorenosť v komunikácii, za neutíchajúcu ochotu stále sa vzdelávať a odstraňovať choroby z ľudského života, za hlbokosť ľudského poznania pri objavovaní nových liekov. A za vieru, že všetci sme v Božích rukách. Nie nadarmo sa hovorí, že lekár lieči, ale Boh uzdravuje. My nie sme pánmi života, sme len pútnikmi v uzdravujúcej službe všemohúceho, tajomného a láskavého Boha. Bolesť strpčuje náš život, ale neraz ho aj veľmi očisťuje od pýchy, učí jednoduchosti, skromnosti a vďačnosti.

    Vyprosujem všetkým chorým, trpiacim aj tým, ktorí sa o nich starajú, dar zdravia telesného, duševného aj duchovného. Na príhovor Panny Márie Lurdskej nech vás všetkých napĺňa Duch, ktorý oživuje (por. Jn 6, 62), aby sme sa vedeli vysporiadať so všetkým, čo sa nám postaví do cesty.

     S láskou vám žehná        

     + Tomáš Galis, žilinský biskup

  • Svetlo! (Obetovanie Pána)

    Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Svetlo! (Obetovanie Pána)

    Dnes je sviatok svetla. Simeon ho uvidel a zažil splnenie nádeje. Vedel, že už môže ísť domov, lebo splnila sa mu najväčšia túžba jeho života – uvidel Pánovho Mesiáša.

    My sme krstom a vierou vstúpili do svetla a tiež sme uvideli Krista, svetlo sveta. Ba viac, stali sme sa jeho nositeľmi. Keď Kristus žije v nás, sme svetlom sveta. Nie zdrojom svetla, ale nositeľmi svetla, ktorým je Ježiš. Preto je dnes veľká slávnosť, preto sa dnes požehnávajú sviece. Majú nám neustále pripomínať, kto sme v Kristovi.

    Tma sa nás pokúša zahasiť. Roznecuje sváry, podozrievania, nevraživosť, revolúcie, prevraty, obviňuje, ničí, okráda, klame… Ale my sme svetlo v Kristovi a pokiaľ sa držíme Ježiša, nijaká tma nás nemôže premôcť.

    Rozumieš?Ak sa chytíme do sietí zlých a zvrátených ľudí, ak uveríme tým, čo spupne hovoria, ak pustíme tmu do svojich sŕdc, podľahneme a budeme vkladať svoju nádej do politiky, peňazí, moci. Ak ostaneme vo svetle – stále viac poznávajúc a milujúc Ježiša –, budeme ľuďom okolo seba nielen zvestovať, ale aj prinášať svetlo. Ako Anna – každému hovorila o Dieťati, čo Simeon držal vo svojom náručí velebiac Boha. Staručká, slabá Anna, staručký, slabý Simeon – veľa nás môžu naučiť o tom, že sila sa prejavuje v slabosti. Že svetlo je silnejšie ako tma. Kde vkročí svetlo, tam tma mizne. (Over si to, keď doma ťukneš na vypínač. Presne tak sa to deje, keď si nositeľ Božieho svetla…)

    Buď svetlom v Pánovi! Nikdy neotroč tme!

    2. 2. 2025Stiahnuť

  • Jubilejná katechéza pre rodinu

    Pozývame manželov a rodičov, aby sa počas jubilejného roka každý mesiac na chvíľu spolu zastavili a uvažovali nad krásou a veľkosťou manželského a rodičovského poslania.

    Jubilejné katechézy pre rodiny ponúkajú k tomu príležitosť a tiež prinášajú impulzy pre posilnenie manželských a rodičovských zručností. Katechézy, pripravené Radou pre rodinu KBS, budú vychádzať každý mesiac a v tlačenej podobe ich môžete nájsť aj vo vašej farnosti.

    Zároveň sa môžete zapojiť do súťaže o víkendový pobyt pre celú rodinu s možnosťou účasti na programe pre manželov a ďalšie zaujímavé ceny.
    Katechézy nájdete na stránke:


    Katechézy pre rodiny 


    Prajeme vám radostné a požehnané slávenie jubilejného roka vo vašej rodine.

  • Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje

    Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje (3. nedeľa v Cezročnom období)

    Deň čo deň čítam Sväté písmo. Hoci nie vždy z Biblie, ale niekoľkokrát cez deň pri modlitbe Liturgie hodín. Veď tá je plná žalmov a chválospevov, no i dlhších alebo kratších iných úryvkov zo Starého i Nového zákona. Hoci sa tieto modlitby modlím už 45 rokov, nikdy sa mi nezunovali. Ale aj Bibliu máme doma stále otvorenú, takže neraz mi padne zrak na stranu, kde je práve otvorená, a prečítam si hoc len jeden verš. Niekedy celé týždne ten istý. Nepotrebujem každý deň novú myšlienku. Prežúvam niektoré texty celé týždne, ba priam roky.

    Tak ma už pred viac ako desiatimi rokmi oslovil verš Nár 3, 57. (Naschvál neuvádzam celý text, len súradnice, aby si si Písmo otvoril – hoci aj v mobile – a verš si prečítal v kontexte.) Často ho používam pri modlitbe a je spoľahlivý.

    Bol taký čas, keď som sa veľa bál – najmä tmy (to ešte z detstva), ale aj ľudí. Zachránil ma text Múd 17, 12 – 13. Je to skvelý text, ak chceš niekomu pomôcť menej sa báť.

    Prijal som za svoju prosbu svätého Pavla, ktorý žiadal o modlitbu na špecifický úmysel – pozri 2 Sol 3, 1 – 2. S manželkou sa na tento úmysel už rok modlíme každý deň.

    Nemôžem tu neuviesť môj najobľúbenejší žalm – Ž 100. Ale myslím, že môžem pokojne a pravdivo napísať, že sa rád modlím takmer všetky žalmy. Dokonca aj tie, ktoré majú názov „preklínacie“ (samozrejme, viem, aký je ich zmysel a ako ich správne chápať).

    Veľmi rád si pripomínam text 2 Sam 6, 11 – 19. Keby som na svoj pohreb nemal vybraný iný text, tak tento by bol prioritou.

    A čo mám teda vybrané na svoj pohreb? Pies 2, 8 – 14 a Ž 126.

    Ešte jeden text z evanjelia. Veľmi známy, no možno videný v inom svetle – Mt 13, 44 – 46. Intenzívne vnímam, že Ježiš ma našiel a zaplatil nesmiernu cenu (dal za mňa svoj život), len aby ma získal.

    Radosť a potechu mi prináša Iz 61, 10 — 62, 5.

    Napokon text, ktorý ma sprevádza v podstate od môjho obrátenia v roku 1981: Ez 37, 12 – 14. Najprv to bola moja každodenná prosba, potom som začal vnímať, ako Boh verne plní svoj prísľub. Teším sa do neba…

    Možno si túto nedeľu daj tú robotu a vypíš si na kus papiera texty Písma, ktoré sú potechou a posilou pre teba. A potom sa o tie texty s niekým podeľ, porozprávaj o tom, ako Písmo posilňuje tvoju vieru a dáva ti odvahu i silu žiť v tomto svete „triezvo, spravodlivo a nábožne a tak očakávať blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista“ (porov. Tít 2, 12 – 13).

    Nepoznať Písmo znamená nepoznať Krista (sv. Hieronym).

  • Raňajky s biskupom

    V pondelok 20. januára 2025 sa stretol žilinský biskup Tomáš Galis a generálny vikár Žilinskej diecézy Martin Kramara s médiami na neformálnych raňajkách.

    Hovorili spolu o Jubilejnom roku 2025 a podujatiach, ktoré pripravila Žilinská diecéza. O jednotlivých podujatia jubilea je možné sa dočítať na webovej stránke Žilinskej diecézy (dcza.sk) a na stránkach mesačníka Naša Žilinská diecéza.  V neformálnej diskusii otvorili aj otázku pastierskeho listu a pastoračného fondu KROK, ktorý ponúka možnosť získať prostriedky na malé projekty (mojkrok.dcza.sk). Súčasťou stretnutia bolo aj odovzdanie posolstva novinárom, v ktorom otec biskup Galis ďakuje médiám za ich prácu.

    Na stiahnutie

    Posolstvo žilinského biskupaStiahnuť

  • Vzácny (2. nedeľa v Cezročnom období)

    Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje

    Dnešná nedeľa, hoci je už súčasťou nového liturgického obdobia, je zároveň dozvukom slávnosti Zjavenia Pána. Na samotnú slávnosť sme čítali evanjelium o troch mudrcoch, ktorým sa Ježiš zjavuje, minulú nedeľu to zas bolo evanjelium o Ježišovom krste, pri ktorom jeho Otec zjavuje, kto Ježiš je. Dnes čítame ešte príbeh o svadbe v Káne, kde Ježiš premenil vodu na víno a tak zjavil seba samého učeníkom, ktorí v neho uverili. Tým sa završuje celá slávnosť Zjavenia Pána. To sú strohé informácie.

    No Duch chce tieto udalosti aj pre nás, pre našu dobu naplniť životom, dať im rozmer, ktorý môžeme reálne žiť v našich podmienkach a okolnostiach. Pozrime sa preto na prvé čítanie – z Knihy proroka Izaiáša, aby sme obraz svadby v Káne videli v iných, širších súvislostiach.

    Boh ústami proroka neoslovuje jeden svadobný pár, ale celý Izrael, v konečnom dôsledku každého človeka jednotlivo i celé ľudstvo ako celok. Sľubuje, že každý z nás môže a má byť „žiarivou korunou v Pánovej ruke, kráľovským vencom v ruke svojho Boha“ (Iz 62, 3). Boh hovorí, že nebude mať pokoja, kým sa to nestane. On sám to urobí!

    A to nie je všetko. Boh dáva svojim nové meno: Moja potecha a Nevesta. Keď Boh dáva niekomu nové meno, tak to nie je len nejaká prezývka, ale toto pomenovanie sa uskutočňuje, nastáva skutočná zmena opusteného a nemilovaného na úplne novú kvalitu. A to až v takej miere, že Boh má radosť z tých, ktorí sa takto premenili.

    Vo svetle toho, čo sa vo štvrtok stalo v Spišskej Starej Vsi, vnímam, ako veľmi potrebujeme v našej Cirkvi takto formovať zmýšľanie a vedomie ľudí. Dávať dôraz na to, kým sme. Áno, sme hriešnici, ale omilostení, omilosrdnení, ospravodlivení. Boh na nás hľadí ako na svoju Nevestu, ako na svoju Potechu, má z nás radosť, obľúbil si nás. Až tak, že nám dáva nové víno, ktoré rozveseľuje srdce človeka – nové zmýšľanie, ktoré nás neubíja, ale dvíha k oslave a oslobodzuje od zla. Ak takto zmýšľame, ak podľa toho aj konáme, je veľmi nepravdepodobné, aby sme konali zlo. Nielen také strašné, ako sa stalo vo štvrtok, ale aj úplne „všedné“ zlá, ktoré vyznávame, keď pri úkone kajúcnosti ľutujeme všetko, čoho sme sa dopustili „myšlienkami, slovami, skutkami a zanedbávaním dobrého“.

    Nech sú tieto dni pre nás znova dňami pokánia za zlo, ktoré sa stalo, ale aj dňami zmeny zmýšľania – keď budeme vnímať, že sme vzácnou perlou v Pánovej korune. Veď Ježiš ťa našiel a kúpil za cenu svojho života! Si vzácny v Božích očiach! Povedz o tom niekomu, kto sa umára vo svojich slabostiach, zlyhaniach či trápeniach. Nech aj v jeho srdci zažiari nové svetlo – Ježiš.

    19. 1. 2025Stiahnuť

  • Úžas! (Krst Krista Pána)

    Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje

    Keď som písal text pred týždňom, prišlo mi na um slovo úžas. Lebo ten responzóriový verš, namiesto ktorého sme mohli spievať Aleluja, nebol len teologickou pravdou či suchou informáciou, ale vyjadrením úžasu: „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami!“ Preto som si celý týždeň postupne všímal najmä evanjeliá po slávnosti Zjavenia Pána a veru som videl, že všetky sú dôvodom k žasnutiu nad tým, ako sa nám Boh zjavuje.

    Utorok – evanjelium o tom, ako Ježiš prišiel do Kafarnauma, začal hlásať pokánie a blízkosť nebeského kráľovstva a uzdravoval. Diali sa úžasné veci! Boh sa zjavuje v Kristovi!

    Streda – evanjelium o zázračnom nasýtení zástupov. Je pozoruhodné, že o inom nasýtení sa číta evanjelium v Advente (streda 1. týždňa). Vtedy ten text hovorí o tom, že Ježiš je očakávaný Mesiáš, no tento týždeň zjavuje, že Ježiš je viac ako človek. Vzbudzuje jeho konanie v tebe úžas?

    Štvrtok – Ježiš kráča po mori. „Mysleli si, že je to mátoha.“ Čo toto evanjelium zjavuje o Ježišovi?

    Piatok – evanjelium o tom, ako Ježiš číta z knihy proroka Izaiáša v Nazarete a potom vyhlasuje, že „dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli“. Ježiš postupne odhaľuje, kto je. Všetci sa divili!

    Sobota – uzdravenie malomocného. Mali by sme ho počúvať s otvorenými ústami – od úžasu. Prejavuje sa Božia moc. Kto je Ježiš?

    Evanjeliá nám tak celý týždeň zjavovali zjavenie – Pán navštívil svoj ľud! Pán nám zažiaril! Pán koná veľké veci! Ako? V Ježišovi!

    Všetky spomínané evanjeliá sa čítajú aj inokedy v cirkevnom roku. Ale keď sa čítajú v nejakom osobitnom liturgickom období (ako teraz vo Vianočnom), tak jedna z prvých otázok, ktorú si musíme položiť, znie: „Prečo práve teraz? Ako tento text súvisí s liturgickým obdobím?“ Bez toho skĺzneme do vysvetľovaní, ktoré môžu odznieť kedykoľvek, no tým premárnime šancu dať čítaným textom ďalší, hlbší, obohacujúcejší rozmer, ktorý súvisí s práve prežívaným obdobím.

    A tak kladiem otázku: „Prečo sa dnes číta evanjelium o Ježišovom krste?“ Lebo ide o ďalší rozmer zjavenia, ktoré sme celý týždeň slávili. „Prameň obklopuje rieku… Slnko spravodlivosti sa umýva v Jordáne, Oheň sa ponára do vody a Boh sa posväcuje za pomoci človeka“ (sv. Proklus, Liturgia hodín I., s. 486). Dnešné evanjelium nás nezameriava na náš krst, ale na takmer neuveriteľnú skutočnosť – Boh sa v Kristovi stáva služobníkom, o ktorom hovoril prorok Izaiáš.

    Je čas žasnúť. Skúsme to. Možno nás to povedie k spevu. A určite nás to bude chrániť pred hriechom. Lebo keď žasnem nad tým, aký je Boh, nemám čas (ani chuť) robiť niečo, čo by ho zarmútilo…

    12. 1. 2025Stiahnuť

  • Oslava Božích diel (2. nedeľa po Narodení Pána)

    Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Oslava Božích diel (2. nedeľa po Narodení Pána)

    Slová na dnešné zamyslenie mi ponúkla (opäť, lebo už som o tom kedysi písal) možnosť, že ako responzórium môžeme spievať jedno jediné slovo: „Aleluja.“ Asi som sa nikdy nestretol s tým, aby niekde namiesto textu: „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ spievali „Aleluja“, ale keď nám to Cirkev ponúka ako možnosť, iste to má nejaký význam. Tak ho skúsim znova odhaliť.

    Samotné slovo aleluja znamená „chváľte Pána!“. Tak som si ho vložil do prvého čítania z Knihy Sirachovho syna o múdrosti, za každú vetu. „Múdrosť sa chváli sama, aj u Boha má česť a uprostred svojho ľudu slávu“ (Sir 24, 1b). A za tým nie obyčajné vyslovenie Aleluja, ale jeho zaspievanie, chválenie Pána. Priam sa mi tu tisne do srdca, ale aj na jazyk Händlovo Aleluja. Celý biblický text – veta za vetou – tým nadobúda oslavný význam. Cirkev nás dnes (tak ako pri slávení každej Eucharistie) vyzýva oslavovať Božie dielo. V tomto Vianočnom čase osobitne tajomstvo Vtelenia a Narodenia Božieho Syna, ale aj materstva Bohorodičky, vždy Panny. Všetky nesmierne prevyšujú naše chápanie. A preto namiesto mudrovania nad nimi spievam Aleluja vo všetkých nápevoch, ktoré mi srdce vkladá do úst.

    Urob teraz presne to isté s textom evanjelia (Jn 1, 1 – 18): „Na počiatku bolo Slovo.“ Aleluja. „Slovo bolo u Boha.“ Aleluja. „Všetko povstalo skrze neho.“ Aleluja. „Život bol svetlom ľudí.“ Aleluja. „Pravé svetlo… prišlo na svet.“ Aleluja. Pokračuj až do konca. Čo to s tebou urobilo? Ako teraz vnímaš veľkosť Božieho diela, ktoré dnes oslavujeme? Aká je tvoja oslava?

    Ak ti to prinieslo novú radosť a nové nadšenie z Boha a z viery v neho, zvolaj svojich blízkych a to isté spolu urobte so slovami apoštola Pavla, ktoré napísal Efezanom (1, 3 – 6. 15 – 18): „Nech je zvelebený…“ Aleluja! „Požehnal.“ Aleluja! „Vyvolil.“ Aleluja! „Svätí a nepoškvrnení.“ Aleluja! „… aby ste ho poznali.“ Aleluja!

    Ak ti doteraz robilo problém radostne chváliť Boha, tak po tomto „cvičení“ bude všetko iné.

    Aké nápevy na Aleluja poznáš? Klasické „kostolné“, nejaké charizmatické, Händlov, Cohenov… Je ich veľa. Hľadaj a vlož si do srdca ten, ktorý ťa najviac vedie k oslave Boha, k vďačnosti.

    Vnímaš v tomto texte synodu? Zanechať to, čo je skostnatené, a vydať sa novou cestou…

    Vnímaš v tomto texte Jubileum? Nekráčať a neprežívať nádej sám, ale spolu s inými…

    5. 1. 2025Stiahnuť

  • Prístavba materskej pri Základnej škole sv. Augustína, Považská Bystrica

    Zmluva o dielo1_2024Stiahnuť
    Dodatok č.1KStiahnuť

  • Pastiersky list na Prvú adventnú nedeľu 2023

    Drahí bratia a sestry, drahí duchovní otcovia,

    vstupujeme do Adventu, ktorý je časom prípravy na Pánov príchod. V evanjeliu sme počuli, ako Pán vyzýva k bdelosti, k pripravenosti. Je mnoho oblastí, v ktorých máme byť pozorní, bdelí, aby sme sa dobre pripravili na stretnutie s Kristom.

    Na žiadosť viacerých kňazov i laických veriacich vám dnes chcem napísať o jednej z nich, o spôsobe prijímania vo svätej omši. Nové normy, ktoré umožnili prijímanie Eucharistie do rúk, absolútna väčšina z vás prijala v pokoji a bez ťažkostí, za čo vám úprimne ďakujem. Vážim si to a mám radosť, že tieto normy mnohým pomohli prehĺbiť osobný vzťah k Bohu. Avšak na niektorých miestach sa vyskytli aj problémy. Rozdávatelia i prijímajúci sa stretli s odmietaním prijímania do rúk. Nielen vo vzťahu k sebe, ale aj k druhým. Niektorí kňazi i laici akoby chceli tento spôsob zamedziť. Dokonca tvrdia, že ide o znesvätenie. Po dlhšom zvažovaní som sa rozhodol k týmto veciam zaujať stanovisko.

    Možnosť prijímať Eucharistiu do rúk nie je v Cirkvi nová. Existovala v ranokresťanských časoch. Svedectvá o prijímaní do rúk nájdeme u sv. Jána Zlatoústeho, svätého Augustína, svätého Bédu Ctihodného a u mnohých ďalších. V priebehu druhého tisícročia sa od tohto spôsobu prijímania upustilo a zaužívalo sa prijímanie do úst. Návrat k možnosti prijímať do rúk je výsledkom dlhého zvažovania a snahy viesť ľudí k čo najhlbšiemu poznaniu, vzťahu a úcte k Pánovi. Tvrdiť, že daný spôsob je zlý, či dokonca znesväcujúci, je veľkou opovážlivosťou voči minulosti aj voči našim bratom a sestrám po celom svete, ktorí takto prijímajú. A povedzme to priamo: je to neraz prejav pýchy, nezriadeného pocitu duchovnej nadradenosti voči ostatným. Veď jednoduché zamyslenie každému ukazuje, že ruky človeka nie sú menej hodné Eucharistie, než jeho ústa!

    Boží Syn sa nám dal za pokrm a my ho jeme a pijeme! On sa nám stáva potravou: so všetkými dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú! Domyslite ako ďaleko zašiel Pán v prejave lásky voči nám! Z akého dôvodu by náš hmat, ako jeden zo zmyslov, mal byť vylúčený z nesmiernej skúsenosti úplného sebadarovania Boha?

    Pravdaže, jeden dôvod, ktorý v tejto súvislosti treba chápať, je naša úcta k Eucharistii. Totiž, keby sme túto úctu stratili, keby sme sväté prijímanie brali ako obyčajný kúsok chleba, alebo ako „oplátku“, vážne by sme sa previnili. V konečnom dôsledku ide o vysvetľovanie, o správne chápanie a o náležitú úctu, ktorú si Eucharistické spôsoby vyžadujú. Musíme ich prijímať s duchovnou prípravou, v stave posväcujúcej milosti a s prejavom úcty. To platí tak pre prijímanie do úst ako aj pre prijímanie do rúk.

    A tu sme pri úlohe vysluhovateľov svätého prijímania – kňazov, diakonov i laických rozdávateľov. Drahí bratia a sestry, ktorým bola táto služba zverená: našou úlohou je neúnavne ohlasovať, že neprijímame len chlieb a víno, ale Telo a Krv nášho Pána Ježiša Krista. Preto sme povinní náležite sa pripraviť a vzdať Pánovi úctu aj v okamihu prijímania.

    Je potrebné, aby sme dali vopred jasne najavo, ako mienime prijímať. Ak do úst, tak s ústami primerane otvorenými na to, aby rozdávateľ mohol podať Eucharistiu. Ak do rúk, tak s rukami zdvihnutými do výšky hrude, s jednou položenou na druhej, vytvárajúc pre Pána akoby „trón“, dôstojné miesto, kam rozdávateľ môže sväté prijímanie položiť. Nie na poslednú chvíľu, ale vopred, jasným spôsobom, už keď prichádzame na rad, dať najavo, aby rozdávateľ jednoznačne videl, že chceme prijímať do rúk. A následne potom, druhou rukou, priamo pred rozdávateľom vložiť si Eucharistiu do úst. Neslobodno odísť s Kristom v rukách. Rovnako tiež neslobodno po Kristovi siahať, a vyberať jeho sväté Telo z rúk rozdávateľa. Pripomínam, aby sme aj v spôsobe prijímania prejavovali čo najväčšiu úctu: či už prijímame do úst alebo do rúk, na čo Cirkev dala náležité dovolenie. Nedajme nikomu dôvod na pochybnosť o tom, či si uvedomujeme, aký vzácny dar prijímame!

    Drahí bratia a sestry, druhá záležitosť, ku ktorej sa treba vyjadriť, je sväté prijímanie na kolenách. Ono totiž môže vyzerať ako prejav úcty k Eucharistii, ale môže byť aj prejavom neopodstatneného strachu alebo svojvôle, nejednoty, či dokonca neposlušnosti a pýchy. Lebo každá vec v liturgii má svoje pravidlá. A kto chce prejavovať skutočnú úctu, ten pravidlá rešpektuje, lebo sú určené rovnako pre všetkých. Kto si robí po svojom, aby ukazoval, že je zbožnejší, v skutočnosti koná opak: vyzdvihuje seba, a nie Pána.

    Liturgické zhromaždenie pokrstených, ktorí prichádzajú na slávenie Eucharistie, je svedectvom putujúcej Cirkvi. Sprievod na sväté prijímanie je v tomto duchu činnosťou Cirkvi, Kristovho tajomného tela, spájajúceho mnoho údov. A Kristovo Telo v Eucharistii je znakom aj prameňom ich vzájomnej jednoty. Pre niektorých je náročné prijať tento dôraz na svätú omšu ako na činnosť Cirkvi, a nie individuálny akt vlastnej zbožnosti. Je však dôležité, aby sme sa o to všetci usilovali. Aby sme v rozhodujúcich okamihoch dokázali prejavovať jednotu aj poslušnosť a nerobili si každý, čo chce.

    Smernice Rímskeho misála hovoria jasne. Je úlohou konferencie biskupov, aby určila, ako majú veriaci prijímať Eucharistiu. Či na kolenách, alebo po stojačky. Ak konferencia biskupov rozhodne o prijímaní po stojačky, má určiť ešte prejav úcty, ktorú veriaci vzdajú predtým, ako k svätému prijímaniu pristúpia. Na Slovensku máme spoločné pokľaknutie navyše. Všetci veriaci si kľakajú pred svätým prijímaním na výzvu „Hľa, Baránok Boží!“ V iných krajinách sa to nerobí, čo mnohí z vás zo zahraničia poznajú. Keď však my máme biskupmi určené toto spoločné pokľaknutie, nie je na mieste, aby sme si k nemu svojvoľne pridávali ešte ďalšie, v okamihu svätého prijímania.

    Slovenskí biskupi o spôsobe svätého prijímania jasne rozhodli, že máme prijímať postojačky. Ak niekto chce prijímať po kľačiačky, aj tu existuje jednoznačné pravidlo misála. Taký veriaci má prísť až na záver, po tom, ako už ostatní Eucharistiu prijali. Nemá narúšať zhromaždenie prijímajúcich, ale má sa zaradiť na koniec. Predíde tak komplikáciám, či dokonca sporom, keď kňazi, s naliehaním na dodržiavanie rubrík misála žiadajú, aby veriaci nerušil plynulosť rozdávania a nevynucoval si prijímanie na kolenách, či dokonca poskytovanie kľačadla, čo rubriky v žiadnom prípade nepredpisujú.

    S pastierskou láskou vám píšem tieto slová. Láska však neexistuje bez pravidiel. A pravidlá, pri ktorých bremeno rozhodovania spočíva na biskupoch, nesmerujú k tomu, aby niekoho obmedzovali v zbožnosti, ale práve naopak, aby čo najväčšiu zbožnosť, oslobodenú od svojvôle, v rámci celého spoločenstva podporovali. Prosím vás preto, drahí bratia a sestry, aby ste aj tento pastiersky list prijali v takom duchu. Veľmi mi záleží na úcte k Eucharistii. Zároveň chcem, aby sa v spoločenstvách dodržiavali pravidlá, aby sa nepresadzoval individualizmus, ale vzájomné úsilie o čo najlepšiu úctu k Pánovi, o jeho skutočne zbožné prijímanie. Práve ono nám pomôže dobre sa pripraviť na Pánov príchod, ktorý s túžbou očakávame. K tomu vám pre celý Advent vyprosujem hojnosť Božieho požehnania i Božích milostí.

    Zo srdca vám žehná

    Mons. Tomáš Galis, žilinský biskup

    Žilina 30. novembra 2023

    PASTIERSKY LIST na 1. adventnú nedeľu 2023Stiahnuť

  • Pastiersky list žilinského biskupa na Božie narodenie

    Pastiersky list žilinského biskupa na Božie narodenie

    Milovaní bratia a sestry!

    Opäť je tu deň radosti a potešenia, keď si pripomíname jednu z najdôležitejších udalostí v dejinách spásy i ľudstva vôbec – Narodenie Ježiša Krista, Božieho Syna, ktorý sa stal človekom. Božie srdce sa uprostred svätej noci sklonilo až k jasliam v maštali.

    Pri Kristovom narodení, ako pripomína Sväté Písmo, sa niektorí ľudia zľakli, keď uvideli sprievodné znaky Božieho príchodu na zem. Preto im anjel povedal upokojujúce slová: „Nebojte sa! Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom“ (Lk 2, 10).

    Kvôli našim obavám a ustráchanosti, ale aj kvôli našej ľahostajnosti či nevedomosti sú tieto slová vianočného posolstva adresované i nám: aby nás upokojili a odstránili náš strach. Boh aj nás v betlehemskom Dieťati pozýva k účasti na jeho živote: aby sme boli jeho, aby sme boli svätí.

    Nebojme sa, drahí bratia a sestry, tohto odvážneho i náročného pozvania, tohto pozvania k svätosti. Nebojme sa ani svojich hriechov, ani znechutení, ani namáhavej cesty. Nemajme strach kráčať proti prúdu. Mnohí si pamätáte ako nás svätý pápež Ján Pavol II. pozýval „otvoriť dvere svojich sŕdc Kristovi“. Lebo videl, že svet bez Boha sa skôr či neskôr obráti proti človekovi. A naopak, budúcnosť sveta bude tým ľudskejšia, čím väčšmi sa ľudia priblížia k svojmu Stvoriteľovi a Spasiteľovi.

    V encyklike Redemptor hominis (Vykupiteľ človeka, 10) sv. Ján Pavol II. napísal: „Kresťanstvo neochromuje človeka, ale vyzdvihuje jeho najušľachtilejšie možnosti a dáva ich do služieb autentického pokroku jednotlivca a spoločenstva. V Kristovi, ktorý je nielen skutočným človekom, ale aj skutočným Bohom, môžeme odhaliť plnú pravdu – sami o sebe a o našom osude“.

    Ježiš Kristus práve svojím narodením rozháňa ľudské obavy. Jeho príchod na zem hovorí jasnou rečou: Boh má človeka rád! Má o neho trvalý záujem a počíta s ním. Božie milosrdenstvo je originálne a má pripravené riešenia aj v tých najzamotanejších ľudských situáciách.

    Nebojme sa preto dať mu odpoveď. Nebojme sa znovu vedome rozhodnúť, že chceme byť kresťanmi, že chceme vyznávať svoju vieru a mať odvahu podľa nej aj žiť. Sme povolaní premôcť svet svojou vierou (por.Jn 5,4). My totiž patríme k tomu, ktorý pre každého z nás vydobyl víťazstvo nad hriechom a smrťou. A urobil nás schopnými – pokorne, s pokojom, ale aj s istotou – potvrdzovať víťazstvo dobra nad zlom.

    Patríme Kristovi a On je ten, ktorý v nás víťazí. Verme a hlboko prežívajme túto istotu! Aby nás nepremohli staré ani nové ťažkosti. A našu dušu nech neovládne zákerný nepokoj prejavujúci sa malomyseľnosťou, zotrvávaním v zlých návykoch, či otrockým prispôsobovaním sa hroznému násiliu zla.

    Cesta Kristových nasledovníkov možno nie je ľahká. Ale vykročme na ňu s vedomím, že máme vnútornú silu zmeniť sa, aj meniť svet. Dostali sme ju skrze božský život, darovaný nám v Kristovi. V koncilovom dokumente Gaudium et Spes (Radosť a nádej) čítame: „Vtelením sa Boží Syn spojil určitým spôsobom s každým človekom. Pracoval ľudskými rukami, rozmýšľal ľudskou mysľou, konal ľudskou vôľou, miloval ľudským srdcom. Narodiac sa z Panny Márie, stal sa skutočne jedným z nás, vo všetkom nám podobný okrem hriechu“ (GS, 22).

    Svätý Otec František hovorí, že keď sa ocitneme tvárou v tvár dieťaťu, hoci máme plno problémov a starostí, keď sme pred ním, v našom vnútri sa zrazu rodí úsmev, jednoduchosť… Lebo stojíme pred nádejou. Áno, dieťa je nádejou! A tak treba v živote, pri našom putovaní, vidieť nádej: že nájdeme Boha, ktorý sa pre nás stal Dieťaťom. A práve toto stretnutie s Dieťaťom nám daruje úsmev, daruje pokoj srdca. Daruje nám všetko.

    Pozrime v Jasličkách do tváre Božského dieťaťa. Na Vianoce spoločne stolujme, čítajme Písmo, spievajme koledy. Pozvime Boha do nášho rodinného kruhu. Navštívme počas sviatočných dní blízkych a ich zasa pozvime k sebe: prežime konkrétne sviatky prítomnosti Boha v našich rodinách!

    Rozprával mi otec ôsmich detí, ako od neho zafúľaný človek na ulici pýtal peniaze. „Nemám nazvyš, ledva vyžijeme,“ odpovedal mu. „Ale poď so mnou, naješ sa s nami.“ Prekvapeného ho vzal domov: tam ho umyli, našli mu čisté šaty, posadili k stolu a jedol s nimi. O dva či tri mesiace ho stretli znovu, zmeneného a „na poriadku“. Vravel im, že tá návšteva mu vrátila nádej. Znovu si našiel prácu.

    Moji milovaní: nebojme sa prijať, aj konkrétne prejaviť lásku, ktorá je Božím darom. Ak sa možno ešte hanbíme cez tieto sviatky otvoriť dvere našich sŕdc Pánovi, nechajme Božiemu dieťaťu aspoň pootvorené „okno“ do nášho vnútra, a blížnemu, ktorý potrebuje lásku, pootvorené dvere do nášho príbytku.

    Aj pre nás sú určené anjelove slová: „Nebojte sa! Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám narodil Spasiteľ, Kristus Pán“ (Lk 2, 10-11). Zo srdca vám prajem, aby ste pocítili Božiu dobrotu a žili ako noví ľudia, zmenení stretnutím s Bohom, ktorý sa z lásky k nám stal človekom.

    Žehná vám Mons. Tomáš Galis, žilinský biskup

    PL_Vianoce_2022Stiahnuť

  • List žilinského biskupa k Svetovému dňu chorých

    Milí bratia kňazi, slúžiaci v našich nemocniciach a v našich farnostiach, srdečne vás pozdravujem v deň spomienky na Pannu Máriu Lurdskú.

    Pred tridsiatimi rokmi sv. pápež Ján Pavol II. zaviedol slávenie svetového dňa chorých, aby zvýšil citlivosť Božieho ľudu, katolíckych zdravotných inštitúcií a občianskej spoločnosti voči chorým a tým, ktorí sa o nich starajú.

    Svätý Otec František sa v tohtoročnom posolstve pre chorých a pre tých, ktorí sa im venujú, opiera

    o Ježišove slová: „Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec!“ (Lk 6, 36).

    V tento deň si zvlášť spomeňme na našich drahých chorých, aby mali všetci istotu zdravotnej starostlivosti a duchovného sprevádzania. Modlime sa za týchto našich bratov a sestry, za ich rodiny, za zdravotníckych a pastoračných pracovníkov a za všetkých, ktorí sa o nich starajú. Myslíme na lekárov, na zdravotné sestry, laboratórnych technikov, na pomocný personál a ošetrovateľov, ako aj na mnohých dobrovoľníkov, ktorí darujú trpiacim svoj vzácny čas.

    Drahí zdravotníci, vaša služba chorým, konaná s láskou a kompetentne, presahuje hranice povolania a stáva sa poslaním. Vaše ruky, ktoré sa dotýkajú Kristovho trpiaceho tela, sa môžu stať znakom Otcových milosrdných rúk. Buďte si vedomí veľkej dôstojnosti vašej profesie, ako aj zodpovednosti, ktorú zahŕňa.

    Milí naši bratia kňazi, vaša duchovná služba pre chorých je nenahraditeľná. Ste svedkami Božej lásky a Božieho milosrdenstva. Pre zdravotníkov a lekárov ste povzbudením, že viera v Krista má v sebe obrovskú motivačnú silu k nezištnej službe a obetavosti práve počas kríz a v najväčšej ľudskej biede. Viera otvára srdce pre lásku, ktorá sa priamo dotýka rán a uzdravuje ich. V našich farnostiach je zvykom, že k prvému piatku v mesiaci navštevujete chorých a prinášate im eucharistického Krista. Vytrvajte, prosím, v tomto pastoračnom úsilí.

    Som vďačný Bohu za to, že vás mám! Ďakujem vám za obetavosť a lásku, venovanú trpiacim

    a chorým! Ďakujem vám za to, že im každý deň ponúkate Božiu blízkosť, jeho požehnanie, Božie slovo a vysluhovanie sviatostí. Aj naďalej navštevujte chorých i starých ľudí aj tých, ktorí žijú doma

    a po dlhej perióde odlúčenia a samoty čakajú, že ich niekto navštívi.

    Na príhovor Lurdskej Panny Márie, patrónky chorých, vám vyprosujem Božie požehnanie, potrebné zdravie, silu, odvahu i trpezlivosť vo vašej vzácnej službe.

    + Mons. Tomáš Galis, v. r.

    žilinský biskup