Články

Drahí bratia a sestry v Kristovi, milé rodiny!

Vianočné chvíle zobúdzajú aj vo mne spomienky a veľkú vďačnosť Bohu za to, že som sa narodil v katolíckej rodine. Ďakujem rodičom, už nebohému otcovi a mame, ktorá mi ešte žije, že spolu s mojimi bratmi a sestrami som mohol zakúsiť, čo to znamená mať skutočnú rodinu.

Som presvedčený, milí bratia a sestry, že aj vy ste počas Vianoc, viac, ako inokedy ďakovali Bohu za tento veľký dar, ktorý si nikto nemôže naprogramovať, ani zariadiť vybavovaním, dokonca ani kúpiť. Pocit domova, nežnosť mamy, starostlivé slovo otca a súdržnosť súrodencov sa nedajú ničím kúpiť, ani zaplatiť.

K vďačnosti, úprimnosti a úcte spoločného nažívania nás povzbudzujú čítania Božieho slova dnešnej Nedele Svätej rodiny. Už počas života si členovia rodiny majú dať najavo, že sa majú radi. Otec, mama i deti – všetci si zaslúžia lásku a osobitnú úctu. Boh chce, aby si deti ctili otca i mamu (Sir 3, 3-17). A zasa, rodičia nemajú nakladať s deťmi svojvoľne, ani podľa chúťok, lebo dieťa je Boží dar. Vďačnosť, odpustenie, láskavosť, pokora a miernosť, by sa podľa apoštola Pavla mali udomácniť predovšetkým v rodinách, ktoré veria v Ježiša Krista (Kol 3, 12-21). Napokon nám čítanie z Lukášovho evanjelia predstavuje konkrétnu rodinu. Jej ťažiskom a stredobodom navždy zostal Kristus. Je to Svätá rodina – Mária, Jozef a dieťa Ježiš. Sú vykreslení v situácii, keď prichádzajú do chrámu. Rodičia sem prišli predstaviť a zasvätiť Pánovi malého Ježiša (Lk 2, 22-40). Od prvej chvíle je zjavné, že táto rodina žila v úzkom spojení s Bohom a nikdy sa od neho nevzdialila.

Drahí manželia a rodičia, milé deti, nádejam sa, že aj vy sa o to podobne usilujete. Mnoho rodičov robí všetko, čo môže, aby ich deti mali bývanie, vzdelanie, hmotné zabezpečenie a mohli si dovoliť to, čo oni sami v detstve a v mladosti nemali, čo vedie mladých k hedonizmu. Mnohí rodičia sa dnes zaujímajú v prvom rade o to, aby boli ich deti úspešné v škole, krúžku, športe. A tak každá minúta voľného času ich detí musí byť vyplnená voľnočasovou aktivitou, rôznymi krúžkami. Preto je v rodinách veľmi málo času na vzájomnú komunikáciu. Čoraz bežnejšie je, že dospievajúci majú menej súrodencov a kvôli vysokej rozvodovosti stále viac detí a mladých žije isté obdobie detstva iba s jedným rodičom. Mnoho mladých ľudí žije bez náboženského zázemia vo svojej rodine a slabá náboženská vzdelanosť mladých katolíkov vedie k tomu, že si v prežívaní svojej viery vyberajú to, čo sa im viac hodí, alebo vieru postupne strácajú.

V tomto roku sme prežívali sté výročie zjavení Panny Márie trom deťom Lucii, Františkovi a Hyacinte vo Fatime. V súvislosti so zjaveniami 13.októbra 1917 vo Fatime pri slnečnom zázraku, ktorého svedkom bola asi 70 tisíc pútnikov, sa zjavila Svätá rodina: Panna Mária, sv. Jozef i Dieťa Ježiš. Sestra Lucia vo svojich spomienkach hovorí: Keď Panna Mária zmizla v nedozernej diaľave oblohy, spozorovali sme vedľa slnka svätého Jozefa s Ježiškom a Pannou Máriou oblečenou do bieleho rúcha s blankytne modrým plášťom. Zdalo sa, akoby sv. Jozef s Ježiškom žehnali svet znamením kríža. Keď krátko na to zjavenie zmizlo, zbadala som nášho Pána a našu milú Paniu: mala som dojem, že je to Panna Mária Bolestná. Zdalo sa, že Kristus Pán žehná svet podobne ako sv. Jozef.

Toto zjavenie umelecky stvárnil obrazom Fatimskej Svätej rodiny aj slovenský umelec, žijúci vo Florencii Stanislav Dusík. Oltárny obraz sa teraz nachádza vo filiálnom kostole v obci Lackov pri Senohrade.

Aký je teda odkaz Panny Márie z Fatimy dnes pre nás a naše rodiny? Je zvláštny, ale účinný, lebo do jeho realizovania sme cez deti pozvaní aj všetci dospelí: Modlievajte sa ruženec a konajte pokánie, prinášajte dobrovoľné obete, aby ste vyprosili pokoj. V duchu žiadosti Panny Márie a náuky svätého pápeža Jána Pavla II. nech je v našich rodinách trvalým ovocím fatimskej storočnice každodenná modlitba aspoň jedného desiatku svätého ruženca.

Počas Vianoc i do Nového roka si navzájom prajeme aj dar vytúženého pokoja. Často si ho predstavujeme ako výsledok naplnených túžob alebo prosperujúcej ekonomiky. Skutočný pokoj je však Kristov dar a môžeme ho prijať cez modlitbu, zmenu zmýšľania a ochotu obetovať sa z lásky k druhým.

Povzbudzujem dnes predovšetkým vás manželia, aby ste si pravidelne nachádzali čas byť v modlitbe pred Bohom aspoň pár chvíľ spolu ako manželia. Nie len preto, aby ste dali dobrý príklad vašim deťom, ale hlavne preto, aby ste sami mohli zachytiť Boží hlas pre vás a nechali sa premieňať na ľudí radostnej a obetavej lásky. Nech každá rodina sa stane „domácou cirkvou„, aby „prijímaním sviatostí, modlitbou a vzdávaním vďaky, svedectvom svätého života, sebazapieraním a činorodou láskou“ (konštit. Svetlo národov 10) bola „školou kresťanského života a plnšej ľudskosti“ (konštit. Radosť a nádej 52).

Svätý Otec František v liste k prípravám na Svetové stretnutie rodín, ktoré sa v roku 2018 uskutoční v Írskom Dubline, všetkým rodinám sveta napísal: Túžim zdôrazniť ako je dôležité, aby sa rodiny často pýtali, či žijú z lásky, pre lásku a v láske. Čo konkrétne znamená darovať sa, odpúšťať si, nestratiť trpezlivosť, starať sa o druhého, rešpektovať sa. O koľko bude lepší rodinný život, ak sa každý deň budú žiť tri jednoduché slová: „dovolíš“, „ďakujem“, „prepáč“. Každý deň zakúšame nestálosť a slabosť, a preto my všetci, rodiny a pastieri, potrebujeme obnovovanú pokoru, ktorá stvárňuje túžbu po formovaní sa; vychovávať sa a byť vychovávaní, pomáhať a nechať si pomôcť, sprevádzať, rozlišovať a spájať všetkých ľudí dobrej vôle. Je to milosrdenstvo, ktoré nás obnovuje v láske. A vieme, kedy kresťanské rodiny sú miestami milosrdenstva a svedkami milosrdenstva.

Drahé rodiny, svet potrebuje vaše svedectvo milosrdenstva. Viem, že v mnohých našich farnostiach jestvujú spoločenstvá rodín a tiež spoločenstvá modliacich sa matiek a modliacich sa otcov a ďalšie spoločné iniciatívy rodín. Ďakujem vám za to! To je dobrá cesta: vzájomne si pomáhať a sa podporovať. Božie poslanie, ktoré ste ako manželia a rodičia na seba prijali, je veľké a vzácne a často presahuje vaše sily. No nie ste v ňom sami. Sám Boh prišiel na tento svet cestou rodiny, jemu na vás záleží a neustále vám žehná.

Nenechajte sa strhnúť túžbami a ponukami, ktoré by vás chceli obrať o to najvzácnejšie, o krásu a hĺbku vašich vzájomných vzťahov. Investujte svoj čas a námahu do budovania hlbokých rodinných vzťahov. Zamyslite sa možno práve dnes, kedy a ako by ste sa počas budúceho roka mohli zastaviť a urobiť niečo pre svoje manželstvo a rodinu. Dobré vzťahy v rodine nie sú samozrejmosťou, ale ovocím vytrvalého úsilia v otvorenosti pre Božiu milosť. Nech je Svätá rodina pre vás vzorom a stálou posilou.

K tomu vám dnes i pre celý budúci rok 2018 vyprosujem hojné Božie požehnanie a milosť. Boh, ktorý začal vo vás dobré dielo, nech ho aj sám dokončí.

Z otcovského srdca vám všetkým žehnám v mene + Otca i + Syna i + Ducha Svätého

váš biskup Tomáš

Dokument/List adresovaný biskupom, ktorý stručne opisuje situáciu, potreby kresťanov vo Svätej zemi a na Blízkom východe

CONGREGATIO

PRO ECCLESIIS ORIENTALIBUS

1. marca 2017 – Popolcová streda

Prot. N. 1/2017

Vaša Excelencia,

pôstne obdobie, ktoré prežívame, nás pozýva, aby sme pozdvihli svoj pohľad k cieľu: sme povolaní nasledovať Nášho Pána Ježiša Krista až na Golgotu, zostúpiť s ním do hrobu a zakúsiť vždy novú a oživujúcu moc jeho vzkriesenia. Sväté miesta našej viery sú hmatateľným svedectvom tejto mimoriadnej udalosti, ktorá zmenila dejiny ľudstva a priniesla mu novú nádej.

Z týchto miest sa ohlasovanie Veľkej noci rozšírilo do celého sveta a šíri sa i naďalej. V týchto regiónoch je prítomné kresťanské spoločenstvo nepretržite počas stáročí, a to aj za cenu veľkých obetí a mučeníctva, pričom toto spoločenstvo sa vyznačuje univerzálnou charakteristikou Turíc.

Naše zjednotenie sa v Kristovi, ktorý pre nás zomrel a vstal z mŕtvych, nás pobáda, aby sme aj tento rok napomáhali túto dôležitú iniciatívu Collecta Pro Terra Sancta, a to z dôvodu bratského puta, ktoré spája Všeobecnú cirkev s materskou cirkvou v Jeruzaleme. Svätý Otec František pri príležitosti valného zhromaždenia Diela na pomoc východným cirkvám (ROACO) dňa 16. júna 2016 poukázal na prebiehajúce práce pri reštaurovaní Baziliky Narodenia v Betleheme a Svätého hrobu v Jeruzaleme a pripomenul význam prítomnosti Cirkvi vo Svätej zemi, ako aj „udržiavania svätých miest a svätýň, a to aj vďaka Zbierke na Veľký piatok, ktorá sa koná každý rok z iniciatívy blahoslaveného Pavla VI.“ Vďaka veľkodušným darom katolíkov i nekatolíkov môžu napredovať reštauračné práce na týchto dvoch miestach, ktoré sú spoločným dedičstvom celého kresťanstva, s výraznými výsledkami.

Vieme, že prežívať dnes kresťanskú vieru na Blízkom Východe nie je vôbec ľahké. Nie je to ľahké zvlášť v Iraku, Sýrii ani v Egypte, kde kresťanské spoločenstvá zakúsili ekumenizmus krvi a kde jednotliví veriaci musia každodenne zápasiť s pokušením, aby opustili svoju vlasť alebo dokonca zanechali vieru. O nič menej ľahké to nie je ani v ostatných krajinách blízkovýchodného regiónu, v ktorých sú kresťania často vystavení rôznym formám útlaku a diskriminácie, ktoré deň čo deň ohrozujú ich život.

Udržiavať živú nádej v týchto kontextoch je naozaj ťažké, no zároveň mimoriadne dôležité. Neveľká prítomnosť kresťanstva na Blízkom Východe preto potrebuje cítiť podporu a blízkosť celej Cirkvi. Podporu, ktorú tvorí neustála modlitba. Podporu, ktorú tvorí aj konkrétna ekonomická pomoc, berúc do úvahy slová, ktoré napísal už sv. Pavol, keď sa konala prvá zbierka v Jeruzaleme: „Každý tak, ako si umienil v srdci; nie zo žiaľu ani z donútenia, lebo veselého darcu Boh miluje“ (2 Kor 9, 7).

Teda opäť, vďaka veľkodušnosti celej Cirkvi, ktorá sa konkretizuje a prejavuje aj v Zbierke na Veľký piatok, budú môcť katolícke spoločenstvá vo Svätej zemi (teda patriarchálna latinská diecéza Jeruzalema, františkánska kustódia, i ostatné územno-právne jednotky jednak východné – grécko-melchitská, koptská, maronitská, sýrska, chaldejská, arménska, ako aj rehoľné spoločenstvá a ďalšie komunity) konkrétne pomáhať chudobným a trpiacim, bez ohľadu na ich etnický pôvod či vierovyznanie.

Farnosti naďalej pokračujú vo svojej pastoračnej službe, pričom sa prednostne venujú chudobným; školy sa stávajú miestom, kde sa stretávajú kresťania a moslimovia, čím sa pripravuje spoločná budúcnosť vzájomného rešpektu a spolupráce; nemocnice a lekárske ordinácie, hospice a komunitné centrá naďalej prijímajú trpiacich a núdznych, utečencov a presídlencov, ľudí rôzneho veku a náboženstva, ktorých zasiahli hrôzy vojny. Títo sa na nás obracajú deň čo deň, no nemôžeme zabudnúť ani na tváre tisícov detí a mladých ľudí školského veku, ktorí ušli pred násilím a prenasledovaním zo Sýrie a Iraku, a ktorých prichýlili kresťanské školy v okolitých krajinách, vďaka tejto zbierke.

Ďalším dôležitým prvkom, ktorý predstavuje vitalitu Cirkvi vo Svätej zemi sú púte, ktoré treba neustále podporovať. Prostredníctvom navštevovania svätých miest a kráčajúc po stopách Krista môže dôjsť nielen k znovuzrodeniu viery, ale aj k objaveniu vlastných koreňov, ale je to tiež prostriedok novej evanjelizácie. Púte sú, okrem iného, základným zdrojom živobytia pre kresťanský ľud vo Svätej zemi. Podľa najnovších štatistík minimálne 30% miestnych obyvateľov v Jeruzaleme a Betleheme žije a pracuje vďaka prítomnosti pútnikov.

V týchto dňoch prípravy na Veľkú noc obnovme naše úsilie byť tvorcami pokoja, modlime sa a konajme tak, aby pokoj prebýval v srdci každého človeka, osobitne v srdciach našich bratov a sestier vo Svätej zemi a na Blízkom Východe.

Vám, kňazom, zasväteným i veriacim, ktorí sa pričinia o úspešný priebeh tejto zbierky, mám tú česť odovzdať hlbokú vďačnosť Svätého Otca Františka ako aj poďakovanie zo strany Kongregácie pre východné cirkvi. Do Vašej ďalšej pastoračnej služby vyprosujem Vám i všetkým veriacim zvereným do Vašej starostlivosti hojné Božie požehnanie, požehnanú Veľkú noc a zasielam Vám bratský pozdrav v Pánovi.

podpísaný

kardinál Leonardo Sandri

prefekt

+ Mons. Cyril Vasiľ SJ

arcibiskup sekretár

Drahí bratia kňazi, diakoni, zasvätené osoby, milí bratia a sestry, milí mladí priatelia.

Zelený štvrtok je deň, v ktorom si pripomíname ustanovenie Eucharistie a sviatostného kňazstva. Zvlášť sa teším, že môžem pri tejto slávnostnej svätej omši Missa chrismatis, svätenia olejov, pozdraviť a privítať vás, moji spolubratia v kňazskej službe. Pre nás je táto slávnosť výnimočná nielen preto, lebo v nej budú požehnané oleje: svätá krizma, olej katechumenov a olej chorých, ale každý kňaz na celom svete si v tento deň obnovuje svoje záväzky, ktoré na seba vzal v deň svojej vysviacky. Je to gesto veľkého významu, prostredníctvom ktorého opätovne potvrdzuje vlastnú vernosť Kristovi, ktorý si nás vyvolil za svojich služobníkov. Vám ostatným, bratia a sestry ďakujem, že sprevádzate nás kňazov svojimi modlitbami.

V Katolíckej cirkvi prežívame Rok zasväteného života, ale aj obdobie pred riadnou Synodou biskupov, ktorá bude v októbri tohto roku v Ríme hovoriť o rodine. Svätý Otec František v Apoštolskom liste všetkým zasväteným osobám z príležitosti Roku zasväteného života napísal: „Nech je zvelebený Pán za šťastnú zhodu, že v Roku zasväteného života sa koná aj synoda o rodine. Rodina a zasvätený život sú totiž povolania, ktoré prinášajú všetkým bohatstvo a milosť; sú priestormi poľudšťovania pri budovaní životných vzťahov, miestami evanjelizácie. Pritom si môžu navzájom pomáhať. Pozývam všetkých, aby sa zišli okolo zasvätených osôb, radovali sa s nimi a prežívali s nimi ich problémy, spolupracovali s nimi, nakoľko je to možné, pri plnení ich služby a uskutočňovaní ich diela, ktoré napokon patria celej Cirkvi. Dajte im pocítiť lásku a srdečný vzťah celého kresťanského ľudu”.

Milovaní, aj my sme sa dnes zišli okolo zasvätených osôb. Znova sa chceme povzbudiť a posilniť spoločným slávením svätých tajomstiev. Zjednotení v Božom Duchu sa radujeme, ale aj hovoríme o problémoch, ktoré prežívame a trápia nás: že naše rodiny sú zvnútra rozbíjané a neúplné, že nám zasväteným hrozí duchovné zosvetštenie a spoločne nás trápi nedostatok duchovných povolaní.

Svätý Otec František hovorí, že domy a štvrte sa budujú viac na izoláciu a ochranu než na spojenie a integráciu. Naša bolesť a naša hanba pre hriechy niektorých členov Cirkvi, aj pre naše vlastné, nám nesmú dovoliť, aby sme zabudli na kresťanov, ktorí svoje životy obetujú s láskou (EG 75, 76).

Vďaka za krásny príklad, ktorý dávajú títo kresťania s radosťou obetujúci svoje životy a svoj čas. Preto ponajprv ďakujme za naše rodiny, že Boh na ne láskavo zhliadol a vybral si z nich nás do svojej služby zasvätenia. Každého zasväteného viaže tým najcitlivejším spôsobom puto k rodičom, ktorí sú mu nablízku, či ešte tu na zemi, alebo už vo večnosti.

Všetci v prvom rade vďačíme za povolanie Bohu, ktorý nás vo svojej láske povolal do svojej služby. Ale hneď po ňom dôležitý podiel majú naši rodičia, ktorým vďačíme za svoj život a zostávame ich stálymi dlžníkmi, lebo každé naše povolanie vyžadovalo najprv chvályhodnú a nedocenenú obetu rodičov. V našich životoch sa stále prejavuje vzácne, skromné, nenápadné a milé doprevádzanie našich mám a otcov, ktorí obetovali svoje city a nechali sa viesť hlbokou vierou a sprevádzali nás modlitbou, ako Mária doprevádzala svojho Syna, keď opustil Nazaret, aby vyplnil mesiášske poslanie.

Spomeňme si, čo znamenali primície pre farnosť a prostredie, v ktorom sme vyrastali a prežívali mladé roky. Každá farnosť si novým povolaním uvedomuje plodnosť svojho duchovného materstva, teší sa a stále sprevádza tých, ktorí sa zasvätili Pánovi svojimi modlitbami aj duchovnými obetami. Ľudia stále vkladajú dôveru do nášho povolania pre službu Bohu a blížnym. Sú vďační, že sa za nich modlíme, že im žehnáme, ale tiež, že vytrváme a zostaneme verní v povolaní. Navzájom sa potrebujeme. Keď vidíme a bolestne prežívame koľko problémov dnes podkopáva inštitúciu rodiny, ako je ohrozená konzumným spôsobom života, egoizmom a individualizmom, honbou za peniazmi a za rýchlym a bezcenným úspechom, rýchlo sa meniacimi idolmi a trendmi, banalizáciou a preferovaním sexuality, pomýleným chápaním slobody, je nám jasné, že pastorácia rodín je v určitom zmysle jadrom činnosti nás kňazov na všetkých úrovniach. Starostlivosť o rodinu a najmä o manželov, deti, mládež a dospelých vyžaduje od kňazov a spovedníkov, aby sme objavovali a podporovali v našich farských spoločenstvách apoštolát laikov.

Možno si v duchu hovoríte, veď toto vieme, neblahú situáciu rodín poznáme, aj nedostatok povolaní, tak čo máme robiť? Čo čakáte odo mňa, že vám poviem? Otváral som koncilové dokumenty aj dokumenty Učiteľského úradu a hľadal som, čo v takejto situácii vám hovoriť a čo aj robiť. A našiel som List rodinám, ktorý napísal svätý Ján Pavol II. v Roku rodiny 1994. Tento list sa mi páči, lebo nie je len učeným pojednávaním, ale prípravou a povzbudením k modlitbe s rodinou a za rodiny, odvolávajúc sa na Skutky apoštolov, keď prvé spoločenstvá „vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách” (Sk 2, 42).

Milovaní bratia, to je program, ktorý môžeme urobiť a ním postupne rozvíjať pastoráciu a apoštolát rodín v každej našej farnosti, bez ohľadu na vekové, stavovské, geografické, či iné zázemie. V každej farnosti môžeme povzbudzovať a posilňovať už jestvujúce „spoločenstvá”, „spolky”, „hnutia”, „stretká”, aby mali povedomie, že oni spoločne tvoria farnosť.

Pápež František v apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium (28) hovorí, že farnosť nie je „zastaraná štruktúra”, ale má veľkú flexibilitu a môže vziať na seba rozličné podoby, lebo „Cirkev žije uprostred domov svojich synov a dcér”. Je miestom načúvania Slovu a rastu kresťanského života, miestom dialógu, ohlasovania a štedrej lásky, miestom adorácie a slávenia. Je to „spoločenstvo spoločenstiev”, svätyňa, do ktorej sa chodia napiť vysmädnutí, aby vládali pokračovať v ceste, centrum neustáleho misijného snaženia.

To nie je pastoračná fráza, to je realita, ako uskutočníme koncilové prianie, aby sa z našich rodín stali „domáce cirkvi”, „ecclesia domestica”. Aj keď dodáva, že výzva na obnovu a reformu farnosti ešte nepriniesla dostatočné ovocie, aby farnosti boli bližšie ľuďom, aby sa stali prostredím živého spoločenstva i spolupráce a celkom sa sústredili na misiu.

Nebojme sa urobiť tento prvý krok: pozvať farníkov do malých komunít a povzbudzovať ich k modlitbe, k čítaniu Svätého Písma. Viem, že mnohí to robíte, najmä v prvopiatkovom týždni a pred Vianocami a Veľkou nocou, keď navštevujete a vysluhujete sviatosti predovšetkým chorým a starým ľuďom. Oni sú skutočnými pokladmi našich farských spoločenstiev. Ďakujem vám, bratia, za vašu kreativitu aj obetavosť, že s pastoračnou prudenciou hľadáte cesty a spôsoby oživovania viery.

A povzbudzujem vás i uisťujem, že toto je najschodnejšia cesta, po ktorej sa všetci môžeme vydať, veď Ježiš povedal apoštolom: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť” (Jn 15, 5). Rozumieme, že naše aktivity stále „musíme robiť s Ním”, to znamená na kolenách a v modlitbe: „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi” (Mt 18, 20). Tieto Kristove slová má každé „spoločenstvo” previesť, pretlmočiť, rozdrobiť, rozmeniť, zrealizovať do konkrétnych iniciatív a my, ako ich pastieri a vodcovia im máme ukázať príklad. Z takýchto iniciatív a aktivít môže aj pri veľmi obmedzených prostriedkoch vzniknúť krásny a bohatý pastoračný program každého farského spoločenstva.

Drahí bratia, výzva k modlitbe, s rodinou a za rodiny sa dotýka každého z nás osobne a dnes viac, ako kedykoľvek predtým. Len tak sa naša Cirkev stane „domom, v ktorom prebýva Božia rodina”, kde sa žije láska a milosrdenstvo. V takto prežívanej atmosfére môžu mnohí znovu nájsť zanechanú náboženskú prax. Katolícka cirkev stále potvrdzuje, že rodina založená na sviatosti manželstva sa javí ako spoločenstvo prvotnej dôležitosti, keďže v rodine aj manželia, aj ich deti prežívajú svoje vlastné povolanie a zdokonaľujú sa v láske.

Drahí bratia kňazi, každoročne si pri tejto svätej omši obnovujeme svoje sľuby, spojené so sviatosťou kňazstva. Sú to slová, ktoré sme dali Kristovi a ktoré znova potvrdzujeme. Naša vernosť kňazskému povolaniu buduje Cirkev a každá nevera sa stáva bolestivou ranou na Tajomnom Tele Kristovom. Dnes meditujeme o Eucharistii a kňazstve, ale aj slávime tieto tajomstvá, dopoludnia so svojím biskupom a večer so svojimi veriacimi. Preto prosme Najvyššieho Veľkňaza, aby – ako hovorí Písmo – zostal verným (porov. Hebr 2, 17), aby sme spolu s ním aj my zostali verní a vytrvalí. V duchu tohto „sviatostného bratstva” sa modlime za seba navzájom – oremus pro invicem – kňazi za kňazov, ja za vás a vy za mňa.

Prosme i za všetkých, ktorých nám Pán zveril. Modlime sa za naše duchovné rodiny, za osoby zverené do našej služby. Modlime sa za tých, ktorí zvláštnym spôsobom čakajú naše modlitby a potrebujú ich. Nech naša vernosť modlitbe spôsobí, že sa Kristus stane stále viac životom našich duší, aby Zelený štvrtok bol pre nás obnovením povolania spolupracovať s milosťou sviatosti kňazstva. Na našej kňazskej ceste pevne sa držme Krista, ktorý nás denne čaká v tichu našich Svätostánkov.

Na naše povzbudenie, milí bratia kňazi, počujme slová – skôr svedectvo –talianskeho kňaza Andreu Santora, zavraždeného v roku 2006 v tureckom Trabzone: «Som tu, aby som žil medzi týmto ľudom a umožnil Ježišovi, aby tak činil, dávajúc mu k dispozícii moje telo… Len obetovaním vlastného tela sa stávame schopnými spásy. Zlo sveta je treba niesť a zdieľať bolesť, absorbujúc ju vo vlastnom tele až do posledného dňa, tak, ako to urobil Ježiš».

A tiež prosím, milovaní bratia a sestry, nás všetkých zasvätených Pánovi, aby príklad nášho života bol povzbudením pre nové duchovné povolania mladých chlapcov a dievčat v našich farnostiach. Nech rodina a zasvätený život sú povolania, ktoré prinášajú všetkým bohatstvo a milosť; sú priestormi poľudšťovania pri budovaní životných vzťahov a miestami evanjelizácie. A dajme sa viesť Matkou Božou, ktorá nás najistejšie povedie k svojmu Synovi. Nech nás Pán na príhovor Matky kňazov zahrnie hojným požehnaním a vnútornou radosťou, závislou nie od veku, ale od vnútorného stotožnenia sa s vlastným povolaním. Amen.

Homília biskupa Tomáša Galisa

Už 1150 rokov uplynulo odvtedy, čo do našich krajov – na pozvanie kniežaťa Rastislava – prišli dvaja geniálni mužovia Konštantín-Cyril a Metod, aby v srdciach nášho ľudu zapálili svetlo viery. Priniesli nášmu národu Svetlo – Ježiša Krista, ktoré zažiarilo do tmy a dalo Pravdu, Život a slobodu ducha.
Dejiny potvrdzujú že Starí Slovania boli Barbari. Barbar je človek nevzdelaný, nešľachetný, človek drsný a surový. Nič sa o barbaroch nevedelo, lebo nemali písmo, nemali kultúru. Ale príchodom svätých bratov k nám zasvietilo svetlo viery. Keď sa pred 50 rokmi v roku 1963 slávilo 1100. výročie príchodu svätých Cyrila a Metoda, bola doba ateizmu. Predstavitelia štátu sa báli, že by oslava týchto velikánov mohla zvýšiť religiozitu, že by mohlo vzrásť náboženstvo, preto sa nesmelo písať o sv. Cyrilovi a Metodovi, že nám priniesli vieru, hovorilo sa len o tzv. byzantskej misii. Nekonali sa púte, konali sa len vedecké sympóziá. Priniesli nám vieru, to je úžasná sila, ktorá sa prejavuje životom. Barbarov nezmenila kultúra, ani písmo, ale viera. Cudzí kronikár o našich predkoch napísal, že v zápasoch boli suroví a divokí ako diabli. Nežili dobrým vzájomným životom. Preto si ich kupovali za otrokov. Keď prišlo posolstvo viery, divochov zmenilo na kresťanov. Chápali, že už neplatí môžeš si robiť čo chceš, ale že musíš robiť vždy len dobre a zlého sa vystríhať. To je prínos, život z viery a podľa viery je tým skutočným dedičstvom našich otcov, ktoré Pán nám má zachovať. Moderný človek je taký ohlúpený, ba veľakrát až „nadšený“ zlom, že mu je jedno, či vieru má alebo nie. Všetkého má nadostač, už ani sám nevie, čo by ešte mohol chcieť. Aj keď má všetko, predsa je jeho srdce prázdne a skoro až hmatateľne cíti, že mu niečo chýba. A naozaj chýba. Veď nemá cestu, pravdu a život. Nemá Krista, nemá vieru. Stratil to drahocenné dedičstvo otcov. Pre jeho ľahostajnosť mu vyprchalo zo srdca, vymizlo z duše.

A viete, aký je koniec tých, ktorí stratia vieru? V Severnej Afrike pri Stredozemnom mori boli kedysi veľké, prekvitajúce, bohaté mestá. A dnes? Archeológovia hľadajú ich zvyšky. Prečo zanikli? Obyvatelia týchto miest sa mali tak dobre, že nemali čas starať sa o rast vo viere, lebo najprv bolo treba obchodovať, zarábať. Chceli mať stále viac, a čím viac mali, tým boli nespokojnejší, že tí druhí majú ešte viac, a tak si začali závidieť. Napokon viedli vojny, vraždili sa navzájom a po bitkách mestá zrovnali so zemou. Dnes je tam púšť! To je bolestný následok straty viery.

Dnes hovoriť o viere, priznať sa, že som veriaci, to je nemoderné, sme predsa odchovanci atómového veku. Vari by ešte aj dnes človek potreboval Boha? Prosím vás, a na čo? Z veľkej časti človek vládne nad prírodou, podmaňuje si ju. Už Boha nepotrebuje, potrebuje len čas, veľa času, aby mohol zarábať, aby mohol stavať, aby mohol… On už nepotrebuje Boha, aby ho Boh ochraňoval a žehnal. Veď má podpísané rôzne poistky a neraz vraví: keď sa budem modliť, peniaze nezarobím. Nečudujme sa, že sú aj takí, ktorí tvrdia: Boh je mŕtvy. Nepotrebujeme ho. Stal sa nám zbytočným. Ale je skutočne Boh mŕtvy alebo zomiera? Ani jedno, ani druhé. Boh žije, pretože umrieť nemôže, lebo On je sám život. Je ale skutočnosťou, že „umiera“ v ľudských srdciach. A to je opravdivá tragédia. Stráca sa viera. Boh umiera v ľudských srdciach a miesto neho sa tam rodí otroctvo – otroctvo hriechu. Človek sa stáva otrokom alkoholu, peňazí, sexu, narkotík… a všeličoho iného. To už nie je človek, ale mŕtvola, ktorá sa upísala smrti. A dôvod? Zmizlo zo sŕdc drahocenné dedičstvo otcov – viera. Mnoho veľkých ľudí na otázku, čo by považovali za najväčšie nešťastie vo svojom živote, odpovedalo: stratu viery. Stará anglická legenda hovorí o pohári šťastia. K rytierovi z Edenhale prišla tajomná žena a podala mu krištáľový pohár. Keď mu ho podávala, vravela, že dovtedy bude šťastie panovať v jeho rode, kým tento pohár zostane neporušený. Princ pohár strážil ako oko v hlave. A naozaj panovalo šťastie v jeho rodine, až kým syn, ktorý bol sveták a zhýralec, raz pri jednej pitke zreval: „Sem s edenhalským pohárom! Nech vyskúšam jeho šťastie!“ No pri prvom štrngnutí pohár praskol, v tom okamihu praskla aj klenba miestnosti a všetko zničila.
Niekto z vás by možno oponoval. No a či nemám vieru? Vždy chodím poctivo v nedeľu do kostola a všetkému, čo sa tam rozpráva, verím. Tak čo ešte chcete? Posúďte sami, či je to dosť a pripomeňme si slová apoštola Jakuba, ktoré platia pre nás všetkých: „Viera bez skutkov je mŕtva.“
Lenže vlažná viera nikoho nenadchne, nikoho nezapáli. Len ten, kto je nadšený pre nejaký ideál, dokáže za sebou strhnúť aj ďalších. Príkladom je dnes už nebohý „Speckpater“, kňaz, premonštrát Verenvriet von Straaten z Holandska. Zakladateľ pápežského diela Kirche in Not, ktoré pomáhalo aj nám počas komunizmu. Najprv zbieral slaninu, potom keď mal niekoľko tisíc ton metrákov údenín, prihlásil sa jeden Žid, ktorý mal továreň na konzervy, že mu to spracuje, len potreboval plech. Katolícky podnikateľ, otec 12 detí, daroval tony plechu na konzervy, ktorých potom státisíce smerovali k chudobným a hladujúcim. Keď bolo potrebné stavať bývanie, zavolal vysokoškolákov, aby za tri mesiace letných prázdnin prišli budovať domy pre tých, ktorí bývali v plechových barakoch a boli vysťahovaní z Východu. A potom prišli na rad autá, autobusy-kostolíky, lode-kostoly, ktoré sa ešte dnes plavia po Volge a podobne. Dnes je potrebné mať vieru živú, vieru obetavú. „Narodil sa mi syn. Sľúbil som, že keď to bude zdravý chlapec, dám na podporu seminaristov v misiách.“ Pozrite, ako sa nám dobre žije, len nezabúdajme, že Kristus aj dnes posiela nových misionárov až po hranice sveta. A ubezpečuje nás, že zostane s nami až do konca vekov.
Budeme musieť prosiť a veľmi prosiť: Pane, posilni našu malátnu vieru, pomôž nám to vzácne dedičstvo otcov si nielen zachovať, ale ho aj zveľaďovať opravdivým nadšeným kresťanským životom. Lebo dobre vieme, ako aj spievame v našej piesni: „Nezahynie národ, ktorý veriť neprestane.“

Homília biskupa Tomáša Galisa

V dnešnom evanjeliovom úryvku (Mt 9,9-13) sa nám predkladá problém, ktorý stále existuje v Cirkvi. Tí, ktorí si myslia, že sú spravodliví, zdráhajú sa prijímať hriešnikov. A keď ich už prijímajú, robia to s ťažkosťami a stanovujú podmienky, že sa hriešnici musia najskôr obrátiť a snažiť sa byť dobrými. Ale Ježiš prijíma tých, ktorí sa ešte neobrátili. Neodpúšťa hriešnikovi, pretože sa obracia, ale najskôr mu odpustí, aby sa potom mohol obrátiť. Ak takzvaný spravodlivý človek vylúči z hostiny hriešnika, hrozí mu nebezpečenstvo, že vylučuje samého Pána, ktorý stoluje s hriešnikmi. Ešte z hodín náboženstva si pamätáme, že Cirkev ako spoločenstvo netvoria spravodliví, ale hriešnici, ktorým bolo odpustené, a ktorí stále potrebujú prijímať a dávať odpustenie. Kresťania nežijú z vlastnej spravodlivosti, ale z Pánovej milosti, keď boli Pánom omilostení, užívajú túto milosť vo vzájomných vzťahoch. Mierou Božej milosti nie je naša dobrota, ale naša hriešnosť. Ježiš volá všetkých a stoluje nielen s obrátenými hriešnikmi, ako je Matúš apoštol a evanjelista, ale aj s ostatnými. Matúš nebol povolaný preto, že bol obrátený, ale obrátil sa preto, že bol povolaný. Ježiš je naším lekárom vo svojom postoji, keď je s nami hriešnikmi; jeho blízkosť je liekom. „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“ (Mt 9, 13) – to je tá eu-angelion, radostná zvesť, ktorá sa ohlasuje po celom svete, že Boh je s nami, má nás rád a počíta s nami, dôveruje nám práve preto, že sme hriešnici.

Radosť z Kristovej prítomnosti a apoštolského poslania skrze Cirkev môžete prežívať aj vy, milí veriaci, pri zriadení novej farnosti Sverepec, ktorá územno-právne sa nachádza v považskobystrickom dekanáte.

Samozrejme, že je to aj historická udalosť, ktorá sa zaznamená do kroník farností aj obcí, jednak vo Visolajoch, ale už aj do samotnej „Historiae domus“ novozriadenej farnosti a obce Sverepec.
Samostatná farnosť je pre všetkých ľudí tým najlepším priestorom, v ktorom sa môže rozvíjať ich ľudský a kresťanský život. Táto skutočnosť je zadefinovaná aj v Kódexe kanonického práva, že farnosť je určité územné spoločenstvo veriacich, natrvalo ustanovené v partikulárnej cirkvi, o ktoré je – pod autoritou diecézneho biskupa – zverená pastoračná starostlivosť farárovi ako jeho vlastnému pastierovi.

Farnosť je prvým a nenahraditeľným miestom tejto premeny, kde sa kresťan stáva učeníkom. Preto kňazi sú pozývaní žiť uprostred bratov a sestier. Nežijú osamotení, ale spolu s laickými bratmi a sestrami nesú zodpovednosť za budovanie farského spoločenstva. Je úlohou nás kňazov, aby sme laickým veriacim pomáhali nájsť ich miesto v službe pre spoločenstvo farnosti. V našich mestách a na vidieku popri veriacich žijú aj neveriaci. Keďže farnosť nie je iba miestom pastorácie, ale aj evanjelizácie, naše aktivity smerujú aj k tým, ktorí sú vzdialení od viery i od života cirkevného spoločenstva. Nech vaša farnosť je miestom hľadania pravdy – pravdy evanjelia. Skutky apoštolov nám ukazujú, že apoštolská činnosť nie je priateľské „potľapkávanie sa po pleci“, že všetko je v poriadku, ale je neustále hľadanie pravdy a hľadenie na pravdu, ktorým je Evanjelium, a ktorému majú byť podriadené aj naše osobné ambície. To je kľúč pre všetky naše postupy.
Pápež Benedikt XVI. vo svojej knihe Apoštoli a prví učeníci Ježiša Krista objasňuje, že ani svätí „nespadli z neba.“ Sú to ľudia ako my, aj so zložitými životnými problémami. Svätosť nespočíva v tom, že sa nikdy neschybí či nezhreší. Svätosť rastie v schopnosti obrátiť sa, odpúšťať, ľutovať svoje previnenia a nevyhovárať sa, svätosť spočíva nie v perfekcionizme, ale v ochote začať znova s Božou pomocou.

Za starcom v púšti prišiel mladík a prosil ho, aby mu poradil. Starec plietol košíky a rohože pri neďalekom prameni. „Hovor, budem ťa počúvať.“ Mladík sa zadivil: „Tu?“ „Áno, košíky a rohože nemajú uši, neboj sa, len hovor.“ Mladík začal: „Otče, chcel by som dobre žiť.“ Starec mu odpovedal: „To je krásne rozhodnutie pre mladého človeka.“ Mladík sa chvíľu odmlčal a tlmeným hlasom pokračoval: „Otče, padol som a bol to veľký pád.“ „Nuž teda vstaň a zmeň sa.“ „Vstal som, ale znova som upadol!“ Starec pokojne odpovedá: „Nanovo vstaň.“ Mladík smutne priznáva: „Ale ja som to už mnoho ráz zopakoval, dokedy mám ešte vstávať?“ Starec prestal pracovať, položil ruku na mladíkovo plece a vravel: „Syn môj, dovtedy, pokiaľ ti Pán dá možnosť žiť. Padnúť je ľudské, zostať v hriechu je diabolské, ale vstať je božské. Boh ti káže vstať a dá ti k tomu silu a svoju milosť!“ Drahí moji, pravidelne sa modlievajte za svoju novú farnosť. Nebojte sa aj ostatných povzbudzovať, aby sa modlili za farnosť, za svojho kňaza, za diecézu a jej biskupa a aby ste sami spoznávali svoje miesto v službe tejto partikulárnej Cirkvi. Majme stále srdce ochotné a otvorené a uvažujme o udalostiach, ktoré prežívame, veď v nich a cez ne sa aj nám prihovára Boh, ktorý nás miluje.

Homília biskupa Tomáša Galisa

Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC 751;1179-1199) nás učí, že keď sa neobmedzuje uplatňovanie náboženskej slobody, kresťania stavajú budovy určené na Boží kult. Spoločenstvo veriacich – ako zhromaždenie tých, ktorých Božie slovo zvoláva, aby utvorili Boží ľud – vo svojom pozemskom stave potrebuje miesta, kde by sa mohlo zhromažďovať: sú nimi predovšetkým naše viditeľné kostoly, sväté miesta, do ktorých sa uberáme ako pútnici. Viditeľné kostoly nie sú obyčajnými miestami zhromaždenia, ale naznačujú a ukazujú Cirkev žijúcu na tom mieste, ktorá je prebývaním Boha s ľuďmi zmierenými a zjednotenými v Kristovi.

Túto výnimočnosť „prebývania Boha s ľuďmi zmierenými a zjednotenými v Kristovi“ potvrdzujú aj čítania dnešnej slávnosti. V prvom čítaní z Nehemiášovej knihy sme počuli, že pre Izraelitov po návrate z babylonského zajatia začína obnova aj duchovného života cez výstavbu chrámu a rozchod s pohanským spôsobom života. Znalec Zákona Ezdráš zvolal ľud, aby pri posvätnom zhromaždení obnovil zmluvu s Bohom, ktorá sa uskutočňuje ohlasovaním Božieho práva. Zákon nie je len zdrojom poučenia, ale aj zdrojom radosti, modlitieb a vzdávania vďaky. To všetko bolo povedané a uskutočnené vo veľmi ťažkej hospodárskej situácii vyvoleného národa. Ľud stojí a počúva. Hlasným Amen sa priznáva k Pánovi, svojmu Bohu. Koľko spoločných čŕt tu nachádzame pre naše povzbudenie, aby sme v tejto dobe a na tomto sídlisku žili podľa Pánových prisľúbení a priznávali sa k nemu kresťanským spôsobom života.

Apoštol Pavol nám pripomína, aby sme nezabúdali, že my sme Boží chrám. Máme budovať svoju duchovnú stavbu na základe, ktorý je už položený a ním je Ježiš Kristus. Len na Ňom budovaná stavba vydrží. Ja som si vás pripravil ako svoj ľud, ja som si pripravil uprostred vás svoj príbytok a nielen tento rukou zhotovený… Chcem prebývať uprostred vás, lebo som Boh s vami, lebo mojim potešením je bývať medzi vami.

V Evanjeliu (Jn 2,13-22) nám sv. Ján zaznamenal nezvyčajnú udalosť vyčistenia chrámu. Máme dojem, akoby si Ježiš čistil priestor pre svoje slovo. Najskôr chcel vyčistiť chrám od kupčenia, ziskuchtivosti a lakomstva. Skôr mu prekážala vnútorná ziskuchtivosť človeka, ktorý ešte aj samotný dom Boží zneužíva pre svoje obchody. Ježiš chce od jarmočného ruchu očistiť našu modlitbu, nášho ducha a našu lásku od nečistého kupčenia s tým, čo je sväté.

Chrám – kostol, dom modlitby – je miestom, kde sa túžime stretnúť s Kristom. Nie sú to len bežné schôdzky, kluby, posedenia, dohodnuté stretnutia. Stretávania v chráme sú našou odpoveďou na pozvanie, aby sme sa znovu a znovu učili konať skutky lásky a milosrdenstva. Kostol má byť priestorom pozývajúcim na sústredenie, ale aj liturgické slávenia farského spoločenstva, rovnako aj na tichú osobnú modlitbu jednotlivých veriacich, má byť vkusne udržiavaný, lebo je miestom modlitby a posvätných obradov. Preto je požehnaný nielen svätenou vodou, ale aj pomazaný krizmou – čo navždy budú symbolizovať konsekračné kríže umiestnené v priestore chrámu. Keď je nadšenie, murované chrámy sa vybudujú za niekoľko rokov, ale tie duchovné chrámy, ktorými sme my sami, sa budujú celé desaťročia. Každý z nás bol podobne požehnaný a posvätený (krst. birmovanie). Zanechám tu doklad – ¬dekrét – pamätný list: Tu prebýva Ježiš Kristus. Mať ho stále, chcieť žiť s Ním. Je to aj azylové miesto, kde nájde útočište každý človek.

Oltár – najdôležitejšie miesto v chráme, nachádza sa v „posvätenom priestore“ – prináša sa na ňom, presnejšie sprítomňuje sa na ňom Kristova obeta nekrvavým spôsobom a my sa zhromažďujeme okolo neho. Od dnešného dňa bude vždy prekrytý plachtou – obrusom, aby nás pozýval k stolovaniu. Dáva nám na vedomie, že Pán na nás čaká a teší sa, že prichádzame k nemu.

Svätostánok – kde bude „svietiť „červené svetielko“- živý Kristus je prítomný uprostred svojho ľudu. Samovoľné gesto, úkon – pokľaknutie – úkon živej viery v prítomnosť Krista ukrižovaného a zmŕtvychvstalého. Pokľaknutie je vyznaním, že som povolaný mať účasť na smrti, ale aj na životodarnej sile zmŕtvychvstania tým, že vstávam zo zeme.

Sväteničky pri vchode do kostola nám pripomínajú, že toto je sväté miesto. Tu si nás Pán zvoláva a zhromažďuje, lebo „sme jeho ľud a jemu patríme“. Preto sa symbolicky očisťujeme, (mohamedáni sa vyzúvajú), niekedy sv. omša začína pokropením ľudu.

Kostol má aj titul, komu je zasvätený. Váš farský kostol je zasvätený svätej Kataríne Alexandrijskej, panne a mučenici, ktorej úcta bola v minulosti hojne rozšírená aj v našej krajine. Už jej meno – podľa Grékov, ktorí ju nazývali „Aei katharíne“ – čo znamená „stále čistá“, je aj v dnešnej dobe provokujúce. Táto vznešená egyptská, alexandrijská deva, vynikala čistotou, krásou, vzdelanosťou a apoštolskou horlivosťou. Dokázala pohrdnúť ponukou samého cisára Maximiána, lebo pochopila v Duchu Svätom „čistotu pre Božie kráľovstvo“. Cisár žasol nad jej dôvodmi, smelosťou a fascinovaný jej osobnosťou jej ponúkol miesto po svojom boku, keď zaprie svoju vieru. Aby ju odradil a ponížil, pozval ju na zasadanie najväčších filozofov krajiny. Múdra Katarína umlčala všetkých učencov, lebo bola zbehlá a vzdelaná nielen vo vedách tohto sveta, ale poznala aj náuku svojho Boha – Sväté písmo! Svoju veľkú lásku – Krista vedela brániť srdcom i rozumom. Cisár sa rozzúril nad fiaskom svojich učencov a svätú pannu odsúdil na krutú smrť. Mala byť lámaná na kolese s ostrými hrotmi, ale koleso sa rozsypalo. Nakoniec bola sťatá mečom. Jej ostatky sa uchovávajú v kláštore, ktorý nosí jej meno, na hore Sinaj.

Od dnešného dňa sme už aj my všetci pozvaní: Poďte, požehnaní môjho Otca, aby ste boli aj vy požehnaním pre ľudí dneška, lebo Cirkev to je zástup požehnaných, ktorí rozdávajú požehnanie celému svetu a kráčajú k poslednému pozvaniu, aby sme zaujali kráľovstvo pripravené od stvorenia sveta.

Blahoslavený pápež Ján XXIII. často povzbudzoval rodičov: Keď prídete domov, požehnajte a pobozkajte svoje deti. A často ich žehnajte, aby ste boli aj vy požehnaní.

Milí otcovia a mužovia, bratia a sestry. Čítania dnešnej nedele sú tak aktuálne na dnešnú púť, že si to ani neuvedomujeme. Svätý Jakub nám pripomína, aby sme prijali zasiate Slovo, ktoré bolo do nás vložené ako semeno, lebo má moc spasiť naše duše. Starozákonné čítanie nám pripomína, že aj my patríme k vyvolenému národu, ktorý má spravodlivé prikázania, a vedomie blízkosti Boha. Lenže radšej pozeráme po tých ostatných okolo nás a hoci nám bolo povedané, že nemáme nič pridávať k jeho prikázaniam, stále dokladáme naše ľudské podania. Božie prikázanie nechceme rešpektovať, ale vymýšľame si nariadenia, ktoré nám predkladajú liberálni zákonodarcovia. Akoby sme boli bez kultúry, kresťanských tradícií a patriotistickej hrdosti. Nepozerajme po iných, ale ani neukazujme na nich, prečo to robia. V evanjeliu sú pranierovaní farizeji a zákonníci, ktorí sa upriamili na pedantné zachovávanie podrobných predpisov o rituálnej čistote miesto toho, aby venovali pozornosť omnoho dôležitejšej čistote, mravnej kvalite myšlienok, slov a skutkov. Tejto ich chybe však predchádza ešte jedna. Je síce menej nápadná, ale nemenej závažná a dokonca ešte viac rozšírená. Dalo by sa povedať, že práve táto chyba je koreňom mylného bazírovania na vonkajšom zachovávaní predpisov. Farizeji a niektorí zákonníci vyvinuli na prvý pohľad chvályhodnú iniciatívu a zišli sa k Ježišovi. Ježiš ich však v skutočnosti nezaujíma. Nevšímajú si jeho. Ich nepokojné oči sliedia po druhých. Špehujú Ježišových učeníkov. Zaujímajú ich oni: „Prečo sa tvoji učeníci správajú tak a tak? Prečo robia či nerobia to a tamto?“ Ježiš odmieta hrať ich podlú hru na schovávačku, v ktorej sa farizeji a zákonníci skrývajú za zdanlivo šľachetnú starostlivosť o to, čo robia či nerobia tí druhí („oni“), aby sa vyhli priamemu stretnutiu s Ježišom – stretnutiu ty a ja, ty a my. Ježiš síce odpovedá na otázky farizejov a zákonníkov, ale oslovuje ich priamo: „Dobre o vás, pokrytcoch, prorokoval Izaiáš… Božie prikázania opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov“. Na druhej strane stojí zástup, ktorý nie je tak „akčný“ a „inteligentný“ ako farizeji a zákonníci. Títo ľudia si nezakladajú na tom, že prišli k Ježišovi z vlastnej iniciatívy. Schádzajú sa okolo Ježiša na jeho zavolanie. A Ježiš im ukazuje cestu, ktorú farizeji a zákonníci úplne prehliadli: „Počúvajte ma všetci a pochopte!“ Jedinou spoľahlivou cestou je počúvať Ježiša a zameriavať pozornosť na neho. Vzťah k Ježišovi nemôže existovať, ak s ním komunikujeme iba na rovine „ty a oni“, ako to robili farizeji a zákonníci. O vzťahu k Ježišovi možno hovoriť iba vtedy, keď funguje na rovine „ty a ja, ty a my“. Človek, ktorý počúva Ježiša a upriamuje svoju pozornosť na neho, je potom imúnny nielen voči fiktívnym či reálnym možnostiam poškvrnenia, ktoré prichádzajú zvonka.

Počúvať Ježiša a riadiť sa jeho učením je totiž účinným liekom aj proti zárodkom zla, ktoré má tendenciu vychádzať znútra, z ľudského srdca, a naozaj poškvrňovať človeka. Zo srdca vychádza to, čo hovoríme, čo konáme a pre čo sa rozhodujeme. Srdce je koreňom obrátenia, základného rozhodnutia pre prijatie Božieho slova a pre jeho následné uskutočňovanie v živote. Ak v srdci prebýva Božie slovo, srdce sa uzdravuje a oslobodzuje od sebectva, rivality, nezáujmu o druhých, pretože všetky neresti človekovi bránia prežiť niečo väčšie a významnejšie, že Pán je blízko. Ježiš podotýka, že všetko, čo Boh stvoril, je dobré a odpovedá zámerom Stvoriteľa (porov. Gn 1). Nie je preto samo osebe nečisté a nemôže pôsobiť znečistenie.

Čo skutočne znečisťuje človeka a zneschopňuje ho žiť vo vzťahu s Bohom, je hriech, zakorenený v ľudskom srdci. Preto od srdca človeka, ktoré je sídlom života a slobodného rozhodovania, závisí mravná kvalita našich skutkov, slov a rozhodnutí. Podľa Božej vôle nežije ten, kto formálne zachováva jeho prikázania a škrupulózne navyšuje zákon na zákon, ale ten, kto sa snaží očisťovať svoje srdce a osvecovať svoje svedomie, aby sa jeho konanie zhodovalo s prikázaniami Boha, ktorý je láska.

Problém je ďaleko komplikovanejší, lebo srdce mnohých je bez osobnej skúsenosti života s Bohom. Pre mnohých je Boh už mŕtvy. Veď celé minulé storočie sa v určitých oblastiach európskej kultúry pokúšali vymazať Boha a jeho obraz z obzoru človeka. Nesmieme zabúdať, že úcta k Bohu a úcta k človeku idú ruka v ruke, ale aj opačne, pohŕdanie Bohom nevyhnutne vedie k pohŕdaniu ľudskosťou a ľudským životom. Kardinál Daneels k tomu dodáva: „Ak zomrel Boh Otec, prestal existovať prameň lásky a života. Smrť Boha so sebou prináša aj smrť človeka. Keď sa vytratí Boh, ľudia hľadajú iné zdroje tepla. No kde ich hľadať? Otca už niet a všetci sme siroty. Keď sa vytratí otec, deti sa trasú od zimy.“ Bez Boha človek prestáva chápať seba a svoje povolanie na lásku a odovzdávanie života. Zvláštnym znakom je deštrukcia rodiny a spolu s ňou aj znehodnotenie otcovstva a materstva. Prítomnosť otca v rodine by mala byť aktívnou prítomnosťou. Mal by byť nositeľom tejto oblažujúcej a kreatívnej experiencie. Deficit tejto skutočnosti pred obdobím dospievania je priamoúmerný nasledujúcim kritickým obdobiam v živote dospievajúcich detí. Ak svojim deťom otec venuje dôstojný čas, ukazuje im, ako o nich zmýšľa Boh, ten najlepší otec. Je ťažké dospievajúcim deťom hovoriť, že Boh je ich otcom, pretože majú negatívny obraz o jeho „pozemskom prevedení“. Dnes narážame na absolútny nedostatok vzorov mužského správania. Otcovia by svojim synom mali byť priateľmi, radcami, no to sa tiež, bohužiaľ, nedeje. Rivalita obsadzovania popredných miest je viditeľná v politike, športe, biznise, v kultúre, v hospodárskej a finančnej činnosti i v masmédiách. Takýto kult vyvolal degradáciu slabého muža. V systéme reťazovej reakcie je ohrozenie porážkou pre mnohých chlapcov veľkým prameňom strachu. Úspechu sú nutne podriadené aj najdôležitejšie manželské, rodičovské a priateľské citové putá. Profesionálne súperenie je neraz sprevádzané pocitmi závisti. Neúspech v práci často pokračuje podráždenou náladou otca doma. Vyplýva z bezmocnosti a bezradnosti, ktorá je posplietaná so zastaranou hanbou a strnulosťou. Toto všetko pociťuje a citlivo vníma aj syn. Otcovia projektujú svoje životné porážky na profesionálnom poli na svoje deti, merajú svoje rodičovstvo školskými a mimoškolskými úspechmi svojich detí. Neuvedomujú si vlastné komplexy a na pozadí úspechu ponižujú svojich synov, dávajúc im za vzor silnejších, schopnejších, poslušnejších, či inteligentnejších chlapcov. Nasleduje komplex menejcennosti, ktorý sa usilujú liečiť presne podľa vzoru svojich otcov – životnými úspechmi. Vzniká bludný kruh. Chlapci majú dnes problémy hlavne preto, že ich rodičia, najmä otcovia, sú zaneprázdnení, prepracovaní, prenasledovaní, vyčerpaní, ľahostajní, závislí, rozvedení alebo jednoducho neschopní postarať sa o rodinu a o seba. Všetky ostatné problémy majú svoj pôvod v týchto skutočnostiach (alebo sa od nich odvíjajú). Matky chlapcami nikdy neboli, a preto majú o tom, ako postupovať pri ich výchove, dosť nejasné predstavy. Najvýznamnejším dôvodom trápenia sa chlapcov aj dievčat boli zlé vzťahy v rodine. Žijeme v dobe, kedy mnoho ľudí verí, že všetci muži sú hlúpi, necitliví a zahľadení do seba. Neexistuje cesta na vybudovanie dobrých modelov mužskosti, keď sa muži sami svojej mužnosti hanbia a neveria jej. Potrebujeme silu byť ozajstnými otcami a učiteľmi, ktorí niečo sprostredkujú ďalším generáciám Božích synov a dcér, rovnako ako mladí potrebujú svedectvo a požehnanie svojich otcov, ktorí sú im pravými otcami. Otcovia majú dnes často viac peňazí ako času. Peniaze, ktoré ako akýsi druh kompenzácie dieťaťu dávajú, však situáciu neriešia; naopak ešte ju zhoršujú. Dieťa, ktorému otec nevenuje dostatok času, často stráca záujem o vonkajší svet, uzatvára sa do seba a uniká do sveta detských snov. Nadmerné snívanie potom môže spôsobiť, že sa dieťa odcudzí svojim vrstovníkom a stane sa uzavretým a tajomným. Spoločne strávený čas otca a syna vytvára zároveň priestor na vybudovanie vzťahu a dôvery. V čase, ktorý so svojou rodinou otec skutočne trávi, zostáva na ňom úloha náboženskej a morálnej opory v rodine. Jeho úloha je nezastupiteľná a nikto ho v nej nemôže nahradiť. Oveľa intenzívnejšie ako kedysi platí zásada, že hodnoty nemožno odovzdávať vnútením, ale svedectvom.

Ďakujme za dnešné stretnutie s Kristom aj medzi sebou navzájom. Potrebujeme počúvať svedectvá jedných na posilnenie ducha druhých. Prichádzame k Pánovi aj k jeho Matke, prinášame svoje srdcia, zapratané mnohým pocitmi a komplexmi. Prosíme, aby si nás očistil svetlom svojho Slova. Nie sme pred tebou cudzinci, od krstu sme tvoji synovia a dcéry a patríme do tvojej Cirkvi. Daj nám pochopiť, že jedine láska nás môže dokonale očistiť, aby sme s obnovenou mysľou a radostným srdcom mohli pred svetom vyznávať, že ty si náš Boh a Pán.

Rio de Janeiro, 24.7. – V stredu sa začali v jednotlivých farnostiach a sálach Rio de Janeira konať katechézy rozdelené podľa jazykov. Slovenské katechézy od stredy do piatka vedie Mons. Tomáš Galis.

Prvá z katechéz bola zameraná na motto „Túžba po nádeji, túžba po Bohu“. Mladí si za symbol dnešného dňa vybrali pavučinu. Do tej sa dá ľahko zamotať. Rozmotať sa z nej však už nie je také ľahké. Preto je podľa organizátorov katechéz dobré, ak je niekto, kto nám ukáže, ako na to.

Biskup Galis na úvod uviedol, že hodnota kresťana je v tom, že už je Božím dieťaťom. „Dospelý človek musí neustále v dnešnej spoločnosti dokazovať, čo urobil, čím je. V tom je podľa dnešnej spoločnosti daná hodnota človeka. My, kresťania, však už odmalička máme najväčšiu dôstojnosť. Prijali sme ju krstom!“- povzbudil mladých pútnikov. Nasledovala katechéza, ktorú prinášame v pracovnej verzii v plnom znení:

Nad vstupom do pekla sa na majestátnom oblúku nad hlavnou bránou nachádza temnými farbami napísaný nápis, ktorý spôsobil Dantemu triašku. Rímsky básnik obrátiac sa k svojmu sprievodcovi hovorí: „Učiteľ, tieto slová nesú krutý zmysel!“ Vskutku, krutý zmysel! Slová „Všetku nádej opusť, ó, ty, kto tu vstupuješ!“, vyjadrujú najhlbšiu podstatu pekla – život bez nádeje. Shakespeare hovoril o zúfalom, nešťastnom človeku, ktorý po tom, čo odmietne svoje vlastné určenie upadne do žijúceho pekla: „A keď padne, padne ako Lucifer, aby už nikdy nedúfal.“ Byť bez nádeje znamená byť v pekle.

Strata nádeje má svoj pôvod v snahe presadiť antropológiu bez Boha a bez Krista. Tento spôsob myslenia priviedol k tomu, že človek sa pokladá za absolútny stred celého bytia, pričom sa mu mylne dáva miesto Boha a zabúda sa, že nie človek stvoril Boha, ale Boh človeka. Zabudnutie na Boha priviedlo k úpadku človeka.

Strata nádeje – zúfalstvo – to je v konečnom dôsledku odmietnutie byť samým sebou a prijať svoje určenie. Je to dať prednosť bezprostredným veciam a ilúziám pred tým, čo je autentické a večné. Ľudia, ktorí žijú bez nádeje, či sú živí alebo mŕtvi, na tom nezáleží, žijú v pekle. Ako by asi žil človek, ktorého napríklad odsúdia do väzenia a nemal by nádej, že sa odtiaľ niekedy dostane? Alebo človek, ktorý ide na operáciu, ale bez nádeje, že sa vydarí? Alebo človek, ktorý žije v násilnom vzťahu, no bez nádeje, že je možná a že naozaj príde zmena? Alebo človek, ktorý je osamelý no nemá nádej, že môže kedysi získať nejaké priateľstvo? Alebo človek, ktorý je ťažko závislý – napríklad na alkohole, drogách či sexe – a táto závislosť mu je veľkým bremenom ale nemá nádej, že mu je možné pomôcť?

Či je človek veriaci alebo neveriaci, to čo ho ženie dopredu aj v ťažkých „beznádejných“ chvíľach je nádej v zmenu. My ľudia sme v najhlbšom slova zmysle tvormi nádeje. Nebyť schopný dúfať je pre človeka zdrvujúce a rozkladné a vovádza ho to do neznesiteľného utrpenia. Na to, aby si človek mohol obnoviť svoju základnú nádej sa musí postaviť tvárou k tomu, čo je najskutočnejšie a najdôležitejšie a toto objať celou svojou bytosťou.

Slávny viedenský psychológ Viktor Frankl spomína vo svojom diele Homo patiens (Trpiaci človek) veľa prípadov, v ktorých ľudia prežili strašné útrapy táborov a nezrútili sa. Ale tiež stačilo, že sa u niekoho zrútila nádej, že stratil zmysel utrpenia a vtedy nasledovala smrť. Existenciálna prázdnota, frustrácia, strata zmyslu života, spôsobujú stratu chuti do života, vyčerpanosť, psychické trápenie, beznádejnosť a zúfalstvo. Pretože keď človek stráca nádej, prichádza smrť rovnako v zmysle fyzickom, psychickom aj morálnom. Nádej je veľkou hnacou silou pre psychiku a ducha, dáva zmysel utrpeniu, chráni pred smútkom a pesimizmom. Nádej zachraňuje aj človeka, ktorý je pohrúžený do zla a nachádza sa v morálnej núdzi. Vedie ho k dôvere v Božie milosrdenstvo. Úcta k Božiemu milosrdenstvu je formou prejavu našej nádeje voči milosrdnému, dobrému a láskavému Bohu, najmä vtedy, keď na nás dolieha naša hriešnosť, vnútorný nepokoj a výčitky svedomia.
Skutočnú nádej sklamanie neroztrieska. Pravdu povediac, skutočná nádej sa najčastejšie rodí práve v ťažkostiach, utrpeniach a sklamaniach. Ako hovorí Chesterton: „Kým sú veci nádejné, nádej je prázdnym slovom a otrepanou frázou. No až keď sa všetko stane beznádejným začne byť nádej jedinou silou. Nádej – tak ako všetky kresťanské čnosti – je čnosť síce neracionálna avšak nezastupiteľná.“

Naša nádej

• potrebuje ťažkosti, aby ju oživili a prebudili,
• potrebuje trpezlivosť, aby ju otestovala,
• potrebuje spoločenstvo, aby sme na ceste k nej mali oporu a pomoc,
• potrebuje Boha, aby nás v nej viedol a správne usmerňoval.

Svoje nádeje musíme aj očisťovať. Robíme to vtedy, keď oddeľujeme povrchné od podstatného, prchavé od toho, čo je trvalé. K tomu, aby sme pochopili nádej potrebujeme perspektívu. Máme prílivy nádeje, ktoré však pominú s etapami života. Iné sú nádeje chlapca, iné mladého muža, iné človeka v strednom veku, iné starca. Každý vek má svoje nádeje. Týmto nádejam treba načúvať a treba za nimi ísť. No všetky treba položiť do správnej perspektívy v zmysle nádeje, ktorá je konečná, definitívna, večná a plnohodnotná.

V tomto zmysle nás pekne učí Ježiš. V jeho slovách „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom“ (Lk 14, 26), nás učí, ako správne postaviť hodnoty a túžby svojho života do správnej perspektívy.
Treba ich – obrazne povedané – postaviť na priamku (potrubie), ktorá spája mňa s Bohom. Na jednej strane som ja, na druhej Boh. Medzi mnou a Bohom prúdi vzťah (láska). Veci, ktoré sú poukladané na tomto potrubí dostávajú toľko lásky, koľko prúdi potrubím medzi mnou a Bohom celkove. A keď niektorá z tých vecí pominie (rodič, manžel, dieťa, práca, záľuba, zdravie…) moja nádej sa nezrúti. Lebo tá hlavná konštrukcia (ja-Boh) sa nezrútila. Skúšky a straty v mojom živote ma budú iba čím ďalej tým viac zameriavať na to, čo je najpodstatnejšie.

Konečná, definitívna nádej presahuje všetky naše časné nádeje. Je to nádej, ktorá presahuje náš pozemský život. Faktom, ktorý treba prijať je, že nech dosiahneme čokoľvek a nech sa ocitneme kdekoľvek, nech by boli hoci i všetky naše časné nádeje splnené, vždy sa budeme cítiť nedokončenými a nenaplnenými. Vždy a neustále budeme dúfať v lepší stav. Táto nádej sa nepominie s vekom. A toto je dobre.

Pre duchovných autorov práve neuhasiteľná túžba po úplnom naplnení v nás je prirodzeným dôkazom večnosti. Ak by nebolo večnosti, ako by potom bolo možné túto túžbu vysvetliť? Nebol by to žart, že sa rodíme s veľkými často až neuhasiteľnými túžbami a tieto túžby by nemali naplnenie?
Ľudia hľadajú naplnenie týchto túžob v rozličných veciach. O tom niečo vedia závislí: alkoholici, narkomani, gambleri, ľudia závislí na sexe, na nakupovaní, na nezdravých vzťahoch, na práci a pod. Je to sýtenie správneho hladu nesprávnym jedlom.

Mnohí z týchto ľudí (a v istom zmysle sme to v rôznych intenzitách všetci) iste súhlasia s tým, čo povedal sv. Augustín, ktorý toho o napĺňaní falošných nádejí vedel dosť: „Pre seba si nás stvoril Bože a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe!“ Ak nám niekto dal túžbu po totálnom naplnení, potom táto túžba musí mať svoje naplnenie. A ten „niekto“ je Boh. A týmto naplnením je tiež On.

Kresťanská tradícia na človeka hľadí ako na „pútnika“, „vandráka“, Homo viator. Vníma ho, ako bytosť, ktorej posledná nádej spočíva v Bohu. Toto je presne to, čo povedal Kierkegaard, keď stotožnil beznádej (zúfalstvo) so stratou večnosti. Strata pozemského, tvrdí, nemôže byť dôvodom k zúfalstvu. Veci, ktoré sú nám na dosah – ktoré on nazýva súhrnne ako „bezprostrednosť“ – sú schopné popliesť človeka a spôsobiť mu, že si prestane uvedomovať večnosť. Keď sa človeku prestane dariť v získavaní toho, čo on – povrchne – pokladá za veľmi dôležité, ba dokonca najdôležitejšie môže si začať mylne myslieť, že má dôvod na zúfalstvo. Toto je však fatálny omyl. A tento omyl, podľa Kierkegaarda, je sám osebe už zúfalstvom. Človek totiž stratil perspektívu.
Často sa naväzujeme na márnivé nádeje, ktoré sú nakopené na klzkom svahu pýchy. A presne tak, ako platí, že pýcha predchádza pád, aj márnivé nádeje nás pripravujú na podobne nešťastný osud: „Toto je stav človeka: dnes sa pokryje jemnými púčikmi nádejí; zajtra rozkvitnú a objavia sa na ňom jemné kvietky pôct a potešení. V tretí deň príde námraza, smrtiaca námraza… A vo chvíli, keď si myslel, že sa mu darí a že je istotou naplnený, jeho nádeje odpadnú a zničí sa všetko, čo mu priniesli a potom, potom príde pád…“, píše Shakespeare. Áno, takto končia márnivé nádeje, túžby po vysokých poctách, márnivé naparovania. Je to hlboký krach.

Dosť často sa naviažeme na triviálne nádeje. Dúfame, že počasie bude dobré, aby sme mohli ísť na opekačku do prírody, alebo že naše mužstvo vyhrá dôležitý zápas, alebo že vyhráme čosi v lotérii, alebo že sa staneme slávni v SuperStar. V poriadku, takéto nádeje sú súčasťou nášho života. No nesmieme stratiť z pohľadu jednu, základnú nádej, ktorej musia byť podriadené všetky ostatné nádeje: totiž že naše bytie bude jedného dňa spokojné, že budeme zažívať pocit úplného naplnenia. Pre kresťana je týmto miestom Božie kráľovstvo, ktoré je večné, je splnením všetkých nádejí v najdokonalejšej podobe. Sv. Pavol k tomu poznamenáva: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1 Kor 2, 9).
Pápež Ján Pavol II. v posynodálnej apoštolskej exhortácii Cirkev v Európe píše, že sme svedkami často sa vyskytujúcej fragmentácie bytia; prevažuje pocit osamotenia; pribúda rozpadov a nezhôd. Strata kresťanskej pamäti a zabúdanie na dedičstvo, sprevádzané istým druhom praktického agnosticizmu a náboženskej ľahostajnosti vzbudzujú dojem, akoby žili bez duchovného pozadia a ako dedičia, ktorí si premrhali dedičstvo prenesené cez dejiny. So stratou kresťanskej pamäti sa vkráda aj istý druh obáv z budúcnosti. Všeobecne rozširovaný obraz zajtrajška je vyblednutý a nejasný. Jestvuje skôr strach pred budúcnosťou než jej očakávanie. Znakmi toho sú okrem iného vnútorná prázdnota, ktorá trápi mnohých ľudí a strata zmyslu života. K prejavom tohto existenciálneho strachu patrí najmä dramatický pokles pôrodnosti a úbytok kňazských a rehoľných povolaní, ako aj nesmelosť a odmietanie urobiť konečné životné rozhodnutie týkajúce sa manželstva.

Pripomenul nám to aj pápež Benedikt XVI. v Madride, že pozorujeme istý druh „zatmenia Boha“, určitú stratu pamäti, ktorá, ak aj nie je úplným odmietnutím kresťanstva, je popretím pokladu prijatej viery, čo môže viesť až k strate vlastnej najhlbšej identity. Stojíme pred javom novej kultúry, ovplyvňovanej prevažne masovokomunikačnými prostriedkami, ktorej znaky a obsahy sú často v protiklade k evanjeliu a k dôstojnosti ľudskej osoby. K takejto kultúre patrí čoraz viac rozširovaný náboženský agnosticizmus, spojený s hlbokým mravným a právnym relativizmom, ktorý má svoje korene v strate pravdy o človeku ako základe neodňateľných práv každého jednotlivca. Znaky vytrácania nádeje sa prejavujú prevažne hrozivými formami toho, čo možno označiť za „kultúru smrti“.

V snahe o nádej sa mnohí pokúšajú nájsť uspokojenie v krátkodobých a krehkých skutočnostiach. Existuje totiž silný prúd sekularistického myslenia, ktorý chce vytlačiť Boha zo života ľudí a spoločnosti, navrhujúc a pokúšajúc sa vytvoriť „raj“ bez neho. No skúsenosť nám hovorí, že svet bez Boha sa stane „peklom“: bude v ňom vládnuť egoizmus, rozvrat v rodinách, nenávisť medzi ľuďmi i národmi, nedostatok lásky, radosti a nádeje. Avšak človek nemôže žiť bez nádeje: jeho život by bol odsúdený na bezvýznamnosť a stal by sa neznesiteľný.

Koľkokrát sa spoliehame len sami na seba, na vlastné sily, môže nás ovládnuť beznádejnosť a stiesnenosť. Mali by sme sa pridŕžať zásady sv. Ignáca z Loyoly: „Dôveruj Bohu tak, akoby všetko záležalo len od neho a pracuj tak, akoby všetko záležalo od teba“.

Francúzsky spisovateľ André Frossard viedol „Rozhovory so Svätým Otcom Jánom Pavlom II“. Zarážal ho postoj Svätého Otca a jeho úplné odovzdanie sa Pánu Bohu, aby on sám písal dejiny jeho života. Ján Pavol II. vyznáva: „Vo chvíli, v ktorej som spadol na Námestí sv. Petra, mal som istotu, že budem zachránený. Táto istota ma nikdy neopustila, ani v najťažších chvíľach po prvej operácii, či počas vírusového ochorenia. Jedna ruka strieľala a iná Ruka viedla guľku“.

Vieme, čia to bola Ruka, ktorá viedla guľku. Bola to tá istá Ruka, ktorá viedla svojho Syna cez hĺbku uponíženia a utrpenia, ale viedla ho do slávy zmŕtvychvstania. Táto Božia otcovská dlaň neostáva nečinnou. Tejto Božej dlane sa treba denne chytiť. Ten je víťazom, kto sa za neho pokladá. Ten, kto zdanlivo prehráva, ešte nie je porazený, kým sa nevzdá úsilia – nekapituluje.

Našu nádej neskladáme do vlastných síl ale skladáme ju do Božej moci. „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje“ (Flp 4, 13). „Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8, 28). Nášmu pokoleniu bola daná výnimočná dávka horkosti života. Rôzne životné neúspechy, ktoré skusujeme, nás môžu viesť k rezignácii a apatii. Tak ľahko je upadnúť do malomyseľnosti. Tak ľahko je podľahnúť smútku a depresii. Ale predsa z každej ťažkej situácie existuje východisko a Boh nám ho dáva. Pokušenie zúfalstva je najstrašnejším pokušením súčasného človeka. Ako dlho človek na sebe pracuje, tak dlho má nádej. Známy americký výrobca áut v USA Henry Ford, vo svojich spomienkach napísal: „Porážka a neúspech ma nikdy neubili, iba ma nútili, aby som ešte raz nanovo celú úlohu premyslel“.

V tejto chvíli chceme našu úvahu nasmerovať na svätého Jozefa. Meno „Jozef“ je hebrejskou skratkou a znamená „Boh pridá, Boh dá viac“. Svätý Jozef je muž nádeje, človek viery! Uveril Bohu a dôveroval mu dokonca, hoci tak mnohému nerozumel.

Mladí pútnici mali v popoludňajších hodinách možnosť navštíviť Veľtrh duchovných povolaní, alebo sa zabaviť na niektorom z hudobných a divadelných predstaví v Rio de Janeiro.

Z Rio de Janeiro Jozef Kováčik