Články

Drahí bratia a sestry, srdečne vás všetkých pozdravujem. Zvlášť sa teším, že môžem pri tejto slávnostnej svätej omši Posvätenia olejov pozdraviť a privítať vás, moji spolubratia v kňazskej službe. Počas tejto svätej omše si obnovíte svoje kňazské sľuby, ktoré ste vyslovili v deň svojej kňazskej vysviacky. Je to gesto veľkého významu, prostredníctvom ktorého opätovne potvrdzujete vlastnú vernosť Kristovi, ktorý si vás vyvolil ako svojich služobníkov. Toto naše stretnutie má osobitný význam, pretože ho slávime v Roku kňazov, vyhlásenom Svätým Otcom Benediktom XVI. pri príležitosti 150. výročia smrti svätého farára z Arsu. Ďalej počas tejto svätej omše bude požehnaný aj olej pre pomazanie chorých a pre pomazanie katechumenov a tiež bude posvätená krizma – olivový olej, do ktorého sú primiešané voňavé prísady. Prostredníctvom týchto slávnostných obradov môžeme symbolickým spôsobom prežiť plnosť Kristovho kňazstva a cirkevného spoločenstva, ktoré sa schádza k eucharistickej obete a je oživované darom Ducha Svätého.
Rok kňazov sa nesie v duchu myšlienky: „Vernosť Krista – vernosť kňaza“. Svätý Otec pri voľbe tejto myšlienky chcel poukázať na absolútny primát milosti a pripomenúť nevyhnutný slobodný súhlas vychádzajúci zo srdca povolaného, pričom treba mať na pamäti, že meno lásky v horizonte času je „vernosť“. Vernosť to je vytrvalá láska. Zdôraznil, že pre kňazov v tejto dobe je naliehavé obnoviť si svoje povedomie, ktoré ich podnecuje k tomu, aby ukázali v oblasti kultúry a lásky – v oblasti, ktorá je odjakživa srdcom poslania Cirkvi – svoju prítomnosť, totožnosť a rozoznateľnosť, na základe svojej viery, svojich osobných čností a aj podľa oblečenia. Keďže poslanie kňaza je ekleziálne, lebo nikto neohlasuje a neprináša seba samého, ale vnútorne a cez vlastnú ľudskosť má si byť každý kňaz vedomý toho, že prináša svetu samého Boha. Len Boh je to jediné bohatstvo, ktoré ľudia túžia nájsť v kňazovi. Katolícky kňaz nie je len nejaký posvätný úradník či obradník alebo kazateľ. Mocou vysviacky je ten, ktorý je pripodobnený Ježišovi Kristovi, povolaný, vysvätený a ustanovený do jeho služby. Sprítomňuje Vykupiteľa v jeho spásnom diele ako učiteľ, posvätiteľ a správca Božích tajomstiev. Kňaz je Boží človek a Kristov človek. Preto kňaz musí byť zakorenený v Kristovi; žiť s Ním a pre Neho.
Iste mi teraz rozumiete a chápete, prečo je potrebné, aby sme my sami mali úctu a osobnú hrdosť k stavu, do ktorého sme boli bez našich zásluh „vybratí“ spomedzi Božieho ľudu a znovu „poslaní“ pre službu tomuto ľudu. Ak mnohé bolestné skúsenosti z nedávnej minulosti mohli zatemniť obraz kňazov a navonok oslabiť našu vierohodnosť pred Božím ľudom, predsa dobre vieme, že náš kredit sa nezakladá len na chcených a nevyhnutných ľudských čnostiach, ale na moci Boha, ktorý si v nepochopiteľnom pláne svojho milosrdenstva vyberá tých, ktorých on sám chce, aby ich poslal do služby celého Božieho ľudu.
Drahí moji bratia v kňazskej službe, tešte sa tými ľuďmi, ktorí vás prosia o modlitbu a požehnanie. Oni najlepšie pochopili vašu najzákladnejšiu úlohu: modliť sa za zverený ľud a žehnať im. Ľudia v nás hľadajú mužov modlitby. Všetko ostatné môže byť tiež dôležité a ušľachtilé, no vzhľadom na modlitbu je všetko toto druhoradé. Ak sa klameme argumentom, že na modlitbu nám nevychádza čas kvôli ostatným činnostiam, stávame sa „zuniace cimbaly“ a „cvendžiace kovy“ aktivizmu bez vnútornej presvedčivosti. Nech je každodennou skutočnosťou, že nás veriaci budú vidieť v kostole na adorácii a na osobných modlitbách. Tak príde do našich farností Božie požehnanie a vy budete mať radosť zo služby, ktorú konáte.
Cirkev nám pred oči stavia vzor kňaza vytrvalej modlitby a pastoračnej horlivosti svätého arského farára Jána Vianneya. Pri kňazských stretnutiach si ťažkal: „Veľkým nešťastím pre nás farárov je, keď duša znecitlivie“. Myslel tým na nebezpečenstvo, že duchovný pastier si navykne na stav hriechu, v ktorom žijú mnohí jeho farníci. Preto rázne ale s láskou konal. Najprv on sám v spustnutom kostole, kým jeho – zdanlivo zlí, zhýralí ľudia – farníci sedeli v štyroch hostincoch. Ján Vianney neprehlásil, že sa nedá nič robiť. To čo sa následne v Arse očividne dialo, vyplývalo z niečoho, čo očiam zostávalo skryté: z tichého asketického dvíhania modliacich sa rúk svätého farára. V jednom zo svojich príhovorov povedal: „Dobrý pastier, pastier podľa Božieho srdca, to je najväčší poklad, aký môže Boh udeliť farnosti a jeden z drahocenných darov Božieho milosrdenstva!“
V súvislosti s arským spovedníkom treba pripomenúť ešte jedno dvíhanie rúk: pri udeľovaní rozhrešenia. Ako sa pri eucharistickom premenení dotýkame najhlbšej podstaty nášho kňazského jestvovania, podobne aj pri rozhrešovaní, čiže premenení hriešnika na očistené Božie dieťa tiež realizujeme najhlbší rozmer nášho kňazského charakteru, keď súčasne s odpustením kajúcnikovi sprostredkujeme pomáhajúce milosti do ďalších zápasov. Sme ako Mojžiš, ktorý spolupracuje s Bohom na ich vyslobodení z otroctva hriechu a usmerňuje ich na cestu pútnikov do nebeskej vlasti. Priznajme si, ako Mojžiš nevládzeme držať ruky napriahnuté k modlitbe, často akoby sme už-už klesli frustrovaní tvrdošijnosťou niektorých veriacich. Vtedy v duchu stojme pod Krížom a držme v náručí Ukrižovaného Ježiša, ktorého sme v kázňach ohlasovali, na katechizme vysvetľovali, pri poučeniach vštepovali, aj keby sa nám zdalo, akoby nám ho niekedy vracali s nezáujmom, ľahostajnosťou, hriešnosťou. Nikdy nezabúdajme, že prvá to prežila Matka Ukrižovaného. Ten, komu dala život, jej mŕtvy spočíval na rukách, usmrtený hriechmi všetkých čias. Nie je to iba obyčajná zhoda okolností, že sa to stalo po mystickej adopcii, keď sa stala Matkou ľudského pokolenia. Uprostred najväčšej bolesti najväčšie hrdinstvo. Na dne utrpenia vrchol univerzálnej materinskej lásky. Lásky, ktorá „všetko znesie, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží“, Lásky, čo „nikdy nezanikne“.
Keď hľadím na vás, svojich spolubratov v diecéznom presbytériu, ktorí ste „nasadení“ v prvej línii a znášate „páľavu dňa“ a viem, že verne a zodpovedne pracujete vo vinici Pánovej, predstavujem si, koľko rôznych zápasov a pokušení ste vo svojom živote už zvládli. V koľkých zápasoch za spásu vašich veriacich ste ako dobrí pastieri opakovali s Máriou, že chcete vytrvať ako „služobníci Pána“. Vďaka za vaše svedectvo, za vašu vernosť a vytrvalosť, vďaka za vaše žehnajúce, premieňajúce a rozhrešujúce ruky. Vďaka za vaše kňazské srdce, ktoré chcete mať formované podľa tichého a pokorného srdca Ježišovho. Hľadím na vás všetkých, milí moji spolubratia, s veľkou nádejou, že uprostred ruchu moderného sveta dokážete vždy rozoznať Boží hlas svojho Povolávateľa. A tiež prosím, nech vašim príkladom života sa nadchnú mladí chlapci a dievčatá vo vašich farnostiach pre duchovné povolania.
Na našej kňazskej ceste sa pevne držme Krista, ktorý nás denne čaká v tichu Bohostánku. Prosme vzájomne za seba i za všetkých, ktorých nám Pán zveril. A dajme sa viesť Matkou Božou, ktorá nás najistejšie povedie k svojmu Synovi. Nech nás Pán na príhovor Matky kňazov zahrnie hojným požehnaním a vnútornou radosťou, závislou nie od veku, ale od vnútorného stotožnenia s vlastným povolaním. Nech sa na nás uskutočnia slová proroka Izaiáša: „Všetci, čo ich uvidia, poznajú, že oni sú pokolením, ktoré požehnal Pán“ (Iz 61,9).
A vás, milovaní bratia a sestry, prosím, modlievajte sa za mňa i za svojich kňazov, aby sme boli vernými služobníkmi najvyššieho kňaza Ježiša Krista a viedli vás k Nemu, ktorý nám všetkým chce darovať požehnanie a spásu.

Milovaní bratia a sestry, vitajte na dnešnej slávnostnej bohoslužbe v našom katedrálnom chráme zasvätenom tajomstvu Najsvätejšej Trojice. Pozdravujem vás, ktorí ste prítomní v našej katedrále, ale aj všetkých bratov a sestry, ktorí nás môžu sledovať v priamom prenose STV2.

Spomenul som, že náš farský a katedrálny kostol na žilinských schodoch je chrámom Najsvätejšej Trojice. Čo vieme o Najsvätejšej Trojici? Vybavujú sa nám vedomostí z hodín náboženstva, že Boh je jeden v troch osobách, ako Otec, Syn a Duch Svätý a ktorým spoločne hovoríme: Najsvätejšia Trojica. Katechizmus Katolíckej cirkvi (261) nás učí: „Tajomstvo Najsvätejšej Trojice je ústredné tajomstvo viery a kresťanského života. Iba Boh nám ho môže dať poznať tak, že sa nám zjavuje ako Otec, Syn a Duch Svätý„. Čo je tajomstvo? Skutočnosť, pravda alebo poznanie, ktoré je známe len úzkemu okruhu ľudí, alebo malej skupinke, alebo iba dvom, ba možno najprv len jednému. Tajomstvom pre nás veriacich je i náboženská pravda: Je jeden Boh, ale v troch osobách: Otec, Syn a Duch Svätý. Je úžasné vedieť, že náš Boh nie je nejaký samotár, ale je Rodinou, pluralitou osôb zjednotených láskou, je spoločenstvom lásky.

Aj dnešnú svätú omšu sme začali znakom kríža na sebe a slovami: v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Rovnako ju zakončíme požehnaním tiež v mene Otca i Syna i Sucha Svätého. Všetko, čo počas tejto svätej omše budeme hovoriť alebo konať, bude dialógom medzi nami a Otcom, ktorý sa uskutoční skrze Ježiša Krista, vo svetle a podpore Ducha Svätého. Pri vyznaní viery sa naše spoločenstvo zjednotí s celou súčasnou Cirkvou, ale aj s nespočítateľným zástupom oslávenej Cirkvi, tých ktorí v minulosti – podobne ako my dnes – vyznávali vieru v jediného Boha, Otca všemohúceho, v jedného Pána Ježiša Krista a v Ducha Svätého.

Dnešné evanjelium začínalo slovami: „Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy…“ (Jn 16, 12-13). Už dvetisíc rokov nás Duch uvádza do plnej pravdy, čím potvrdzuje pravdivosť Ježišových slov. Chce povedať, že nie každý bude všetko vedieť, ale že na živote, ktorý nám dáva Otec, môže mať účasť každý jeden z nás. Ježiš je pravda, on nám zjavil naplno Boha Otca a jeho lásku k nám ľuďom. Alebo ešte inak, on sám je to Zjavenie, zosobnenie tejto Otcovej lásky vo svete. Duch Svätý je volaný „Duch pravdy“ preto, pretože umožňuje chápať toto Ježišovo zjavenie, zvnútorňuje ho, umožňuje ho žiť. Privádza Ježišových učeníkov všetkých čias k tomu, aby vstúpili a ponorili sa do tohto Zjavenia a takým spôsobom ich ťahá do srdca Boha, k jeho intímnemu životu, ktorým je spoločenstvo lásky a teda spoločenstvo Trojice.

Osobne som bol vždy povzbudený, keď som pripravoval deti k prvému svätému prijímaniu a oni verejne obnovovali svoju vieru a radostne odpovedali to tajomné slovo verím. Aj teraz, keď vysluhujem sviatosť birmovania dospievajúcim alebo dospelým kresťanom, a vyzvem ich, aby vyznali vieru, je to pre mňa silný okamih posilnenia viery. Viem, že mnohému z toho čo vyznávajú ako vieru, nerozumejú a celkom nechápu. A predsa ten dialóg vždy ukončujem slovami: „Toto je viera naša, toto je viera Cirkvi, túto vieru vyznávame a ona je našou slávou v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi.“ Všetci na to odpovedáme: „Amen.“ Na viac sa nezmôžeme, ale toľko stačí. Čo nedokážeme viacej prebádať, s úctou prijímajme.

Kňazi robia prípravu dospelých na prijatie sviatostí a vedia ako im to dá niekedy zabrať. Viem si preto živo predstaviť aké mal ťažkosti kňaz, keď prišiel za ním spisovateľ a diplomat Graham Green a  povedal mu: „Otče, bol som ateista, ale teraz chcem byť veriacim katolíkom. Pripravte a poučte ma!“ Poučovať vo viere tak vzdelaného a múdreho pána, nebola ľahká úloha. Kňaz sa pripravoval a pri katechézach potil, keď mu chcel znázorniť tajomstvo Najsvätejšej Trojice. Vtedy mu spisovateľ povedal: „Otče, netrápte sa. Ja by som predsa nemohol veriť v Boha, ktorého by som plne pochopil a ktorého tajomstvo by sa vmestilo do môjho mozgu. To by som ja veriť nemohol!“

Boha človek svojimi schopnosťami nikdy úplne nepochopí. Vieme, máme poznanie, že Pán Boh je. A čo ďalej? V jednom barokovom kostole som videl nádhernú fresku svätého Augustína ako drží jednu ruku na knihe a očami pozerá do neba. Premýšľa a Božej podstate, aký je vnútorný život Boha. Ale zhora, z neba padajú ostré oslnivé lúče, ktoré mu zaslepujú oči. A tak si druhou rukou pricláňa oči. Pochopil, že vypovedať neprebádateľné a nevysvetliteľné vnútro Božie presahuje ľudskú schopnosť.

Svätý Otec Benedikt XVI. v rozhovore s novinárom Petrom Seewaldom povedal: „Boh je celkom iný a nemôžeme sa ho zmocniť. Zisťujeme, že nielen pre bežných ľudí, ale aj pre tých najmúdrejších je tajomstvo Najsvätejšej Trojice napokon neriešiteľné; že Boh je naozaj len jeden, a predsa existuje v troch osobách, v trojitom vzťahu lásky. Dôležité je, že kresťanská viera tvrdí oboje: Boh je jeden a je najvyššia jednota. Avšak táto najvyššia jednota už nie je jednotou nedeliteľného, ale jednota, ktorá vzniká dialógom lásky. Boh, ktorý je jeden, je zároveň vzťahom v sebe samom, a preto aj môže vytvárať vzťah. Kresťanská existencia je predovšetkým vzťahom lásky s Otcom, Synom a Duchom Svätým. Nemôže sa však vyčerpať iba v individuálnom dialógu s tromi Božskými osobami. Ale je veľmi dôležité, aby sme tento vzťah s Najsvätejšou Trojicou preniesli do našich spoločenských vzťahov. Ježiš prišiel na túto zem, aby na nej zakorenil civilizáciu lásky a teda civilizáciu, alebo kultúru Trojice. Prišiel, aby nás naučil umeniu milovať, ktoré je špecifické pre Božiu rodinu. Svätý Augustín hovorí: „Ak vidíš lásku, vidíš Trojicu“.

Všetci máme v sebe akúsi vnútornú nostalgiu za Božou Rodinou, za Najsvätejšou Trojicou, z ktorej pochádzame a ku ktorej sme volaní sa vrátiť. Ak zakusujeme lásku nejakej osoby, alebo spoločenstva, stretávame sa – a skoro sa akoby dotýkame rukou -, aj keď spôsobom nie celkom uvedomelým, Trojice, ktorá sa nám predstavuje a daruje. Stretnutie sa s viditeľnými prejavmi Božej lásky môže v nás vyvolať pocit radosti, rodiacej sa zo skúsenosti, že sme milovaní. No také stretnutie sa obracia aj na našu vôľu a náš rozum. Uznanie živého Boha je cestou k láske a súhlas našej vôle s jeho vôľou spája náš rozum, vôľu a city do všetko zahrnujúceho aktu lásky. To je však proces, ktorý neustále prebieha: láska nikdy nie je ukončená ani úplná. V priebehu života sa premieňa, dozrieva, a práve preto zostáva verná sama sebe.

Veľký misionár ďalekého Východu svätý František Xaverský sa stretol s budhistickým mníchom. Pozdravili sa a rozprávali. Mních Františka poúčal, presviedčal a napokon mu prezradil tajomstvo svojho učenia so slovami: Toto je tajomstvo, o ktorom nesmieš inému hovoriť, ale máš podľa neho žiť. Potom zasa svätý František poúčal mnícha a povedal mu naše Tajomstvo o jednom Boh v troch osobách a s úsmevným dôrazom dodal: Toto je tajomstvo a môžeš o ňom všetkým hovoriť a podľa neho aj žiť.

Našou úlohou je teda nielen hovoriť o tomto našom tajomstve druhým, ale snažiť sa, teda chcieť podľa neho aj žiť, to znamená ohlasovať Krista, ktorý je priateľom človeka, ktorý sa v Ježišovi stal blížnym každému. Odovzdávanie viery je neodmysliteľnou súčasťou integrálnej formácie osoby. Ako učí Druhý vatikánsky koncil, „Kto nasleduje Ježiša, dokonalého človeka, i on sa stáva viac človekom“ (Gaudium et spes, 41). Najsvätejšia Trojica je úžasné tajomstvo. Žiť v nej a ona v nás, to mení hodnotu každého okamihu života. A pritom je to také jednoduché: uvedomovať si, že keď sa prežehnávame pred modlitbou, pred prácou či pred spánkom, všetko robíme ako Boží vyslanci, že to s nami a v nás robí sám Boh, Otec i Syn i Duch Svätý. Amen.

Drahí spolubratia v kňazskej a diakonskej službe, milé rehoľné sestry, mladí priatelia, bratia a sestry, ale predovšetkým vy, drahí rodičia našich dvoch kandidátov na diakonát! Týchto vašich synov dnes na Slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho ustanovím osobitnou sviatosťou do služieb Cirkvi – príjmu posvätný rád diakonátu, stanú sa diakonmi, čiže vysvätenými služobníkmi pre potrebné úlohy a služby Katolíckej cirkvi.

Úlohou diakonov, je asistovať biskupovi a kňazom pri slávení Božích tajomstiev, hlavne pri Eucharistii a rozdávať ju, ohlasovať evanjelium a kázať, asistovať pri uzatváraní manželstva a požehnať ho, predsedať pri pohrebných obradoch a venovať sa rôznym charitatívnym službám. Zhromažďujte ľudí a privádzajte ich ku kňazovi, aby mohli spoločne sláviť Eucharistiu. Dajte sa celí do tejto služby a ochotne uskutočňujte vôľu Božiu. S radosťou a láskou slúžte Pánovi, ktorý vás povolal, ako aj ľuďom, ku ktorým vás cez svojho biskupa bude posielať. Buďte aj vy „mužmi dobrej povesti a plní Ducha Svätého“, aby ste sa podobali tým, ktorých kedysi apoštoli vyvolili na službu lásky. Vo viere majte základ a korene, buďte vždy čistí, nepoškvrnení a bezúhonní pred Bohom i pred ľuďmi, ako sa patrí na Kristových služobníkov. Buďte mužmi živej viery a vytrvalej modlitby. Diakon je v prvej línii zápasu Cirkvi o posvätenie ľudskej spoločnosti, má pozývať aj tých, ktorí sa od farnosti vzdialili alebo nikdy k nej nepatrili – v istom zmysle buduje cirkev budúcnosti. Dôraz na diakoniu ako na jeho primárne poslanie je predovšetkým poslaním „svedčiť bez slov“, svojou osobnosťou a konkrétnou láskou – a to je reč, ktorej rozumejú aj tí, ktorí sú zaujatí a rezervovaní voči cirkvi. To je vlastný príspevok diakona k evanjelizácii: jeho služba, aj tá najjednoduchšia, má misijný rozmer.

Kňaz aj diakon spolupracujú na budovaní spoločenstva Cirkvi ako tajomného Kristovho tela. Cirkev je viditeľná skutočnosť, ale vierou a láskou prebýva v Bohu a Boh prebýva v nej. Jej život je predovšetkým životom neviditeľnej milosti, sprostredkovanej Božím slovom a sviatosťami – a to je vlastná doména kňaza. Ale aby kňaz mohol plniť svoje sviatostné poslanie, treba urobiť mnoho zdanlivo všedných vecí: treba s ľuďmi hovoriť, získať ich priateľstvo, poznať ich potreby, zmierniť ich chudobu, potešiť ich v depresii a zármutku, navštíviť ich v chorobe a vo väzení – a to je vlastná doména diakona. Ako vlastnou službou kňaza je eucharistické telo Kristovo, vlastnou službou diakona sú tí, s ktorými sa Kristus stotožnil („čo ste urobili jednému z najmenších, mne ste urobili“), jeho tajomné telo. Je to služba skromná a možno povedať nevďačná: cesta diakona nie je cestou v lesku a sláve, je to „kariéra smerom nadol“, výstižne charakterizovaná postavou Krista – služobníka (Flp 2,6-11). Kardinál Walter Kasper sa o ich službe vyjadril: „Diakoni nie sú ani náhradní farári, ani sociálni pracovníci. Sviatostným spôsobom reprezentujú diakona Ježiša Krista … a sprítomňujú tú Božiu lásku, ktorá skrze Ducha Svätého je vliata do našich sŕdc (Rim 5,5). Takto sú priekopníkmi novej „civilizácie lásky“. Sú požehnaním pre cirkev a pre ľud, ktorý je im zverený. Preto treba dať väčší priestor impulzu Ducha Svätého, ktorý nám dal Druhý vatikánsky koncil.“

Diakonia – čiže služba odkázaným na pomoc je síce spoločná úloha biskupa, kňazov a diakonov – hlavnú zodpovednosť nesie biskup – avšak diakon má zvláštnym spôsobom účasť na tejto jeho úlohe. Podľa starodávneho výroku diakoni sú očami a rukami biskupa. Služba diakona obsahuje všetky tri tradičné dimenzie služby: ohlasovanie čiže svedectvo, liturgickú službu a charitu. Konečným cieľom trojnásobnej služby je budovanie spoločenstva, budovanie Cirkvi ako Kristovho tajomného tela, gréckym slovom koinonia, latinský communio. Svoju službu nerobí sám – služba je poslaním každého kresťana, ale diakon v zastúpení biskupa a v spolupráci s kňazom má motivovať a koordinovať službu farského spoločenstva.
Diakoni v Latinskej cirkvi, ktorí prijímajú prvý stupeň kňazstva ako prípravu na presbyterát, sa zaväzujú dvomi sľubmi: sľubom denne sa modliť Liturgiu hodín a sľubom bezženstva – celibátu.
Liturgia hodín je osobitným spôsobom zverená vysväteným služobníkom Cirkvi tak, že ich denne zaväzuje konať túto modlitbu ako jednotlivcov, aj keď nie je prítomný ľud. Cirkev ich poveruje sláviť liturgiu hodín preto, aby isto a stále aspoň oni plnili povinnosť celého spoločenstva a aby Kristova modlitba trvala v Cirkvi neprestajne. Oni všetci plnia službu dobrého Pastiera, ktorý prosí za svojich, aby mali život, a tak boli v dokonalej jednote. Nech v liturgii hodín nenájdu len prameň nábožnosti a pokrm pre svoju osobnú modlitbu, ale bohatstvom čerpaným z rozjímania nech oživujú a zveľaďujú aj svoju pastoračnú a misijnú činnosť na radosť celej Božej Cirkvi.

Sľubom čistoty v celibáte sa kandidát nezasväcuje k individualizmu alebo k osamelému životu, ale slávnostne sľubuje vložiť úplne a bez výhrad do služby Božieho Kráľovstva tie intenzívne vzťahy, ktorých je schopní a ktoré získava ako dar. Týmto spôsobom sa sám stáva mužom nádeje: vsádzajúc všetko na Boha, vytvára priestor pre jeho prítomnosť – pre prítomnosť Božieho Kráľovstva – vo svete. Pripája sa k obrovskému zástupu všetkých doteraz zasvätených a spolu s nami ponúka tomuto svetu významný príspevok: uprostred všetkej zmyselnosti, všetkého egoizmu neschopného čakať, vo vášni konzumu, uprostred kultu individualizmu, usilujeme sa žiť nesebeckú lásku k ľuďom.

Pri ukončení Roku kňazov zaznela z radov kňazov aj otázka celibátu, k prosbe o objasnenie jeho autentického významu. Svätý Otec poznamenal: „Ďakujem za dve časti otázky. Prvá predstavuje trvalý a živý základ nášho celibátu a druhá poukazuje na všetky ťažkosti, s ktorými sa stretáva v našom čase. Dôležitá je prvá časť. Centrum nášho života musí byť každodenné slúženie Eucharistie. Slová premenenia – toto je moje telo, toto je moja krv – hovoríme v mene Krista. Kristus nám dovolí používať jeho JA. On nás priťahuje k sebe a zjednocuje nás so svojím JA. Prostredníctvom tohto faktu realizuje jedinečnosť svojho kňazstva. Takto je prítomný vo svete, pretože priťahuje nás a tak neustále sprítomňuje svoje kňazské poslanie. Táto jednota s jeho JA, ktoré sa realizuje v slovách premenenia, ale i v slovách „ja ťa rozhrešujem“, táto jednota medzi mojím ja a jeho JA obsahuje skutočnosť toho, že sme priťahovaní jeho realitou zmŕtvychvstania. Ideme v ústrety novému životu. Je dôležité, aby sme sa stále nanovo nechali preniknúť týmto faktom Kristovho JA, touto realitou zmŕtvychvstania, ktorá nás priťahuje. V tomto zmysle je celibát istá anticipácia budúcnosti. Takto sme priťahovaní a priťahujeme smerom ku Kristovej novosti, smerom k novému a skutočnému životu. Veľkým problémom dneška je, že sa nemyslí na budúcnosť súvisiacu s Bohom. Prežívaná prítomnosť na tomto svete sa zdá byť dostatočná. Chceme mať iba tento svet, žiť iba v tomto svete a tak zatvárame dvere skutočnej veľkosti našej existencie. Zmysel celibátu ako anticipácie budúcnosti je otvoriť tieto dvere veľkosti a realite budúcnosti. Poznáme kritiky tohto sveta. Pre svet, v ktorom niet miesto pre Boha, je celibát škandálom, pretože ukazuje na budúcu realitu žitú už v prítomnosti – a toto by malo zmiznúť. V istom zmysle kritika voči celibátu prekvapuje v dobe, kedy sa stále viac stáva módou neženiť sa. Táto móda je však skutočnosťou úplne iného druhu ako celibát, pretože je založená na túžbe žiť len pre seba samého. Je to tendencia neakceptovať žiadne putá, ale mať plnú autonómiu. Celibát je úplne opačný. Je to definitívne ANO, nechať sa viesť rukou Boha, vložiť sa do jeho rúk. Je to akt dôvery.“

Byť s Kristom znamená žiť život v službe, premieňať bolesti, utrpenia a potreby človeka na úžasné bohatstvo ľudskej solidarity. Budete žiť vo svete, v ktorom vám stále hrozí nebezpečenstvo duchovného odkysličenia, preto váš život – činnosti aj modlitby – musia prechádzať Kristovým Srdcom. V tomto Srdci došlo po prvýkrát k očisteniu všetkých hriechov, obnoveniu ľudskej lásky a nádeje. Tam sa tajomným spôsobom aj dnes počas slávenia svätej omše zbieha všetka „zlá krv“ plná jedov celého sveta a odtiaľ sa rozlieva tajomný prúd Ducha, ktorý očisťuje, obnovuje a stále zásobuje životodarnou energiou všetkých členov cirkvi. Každé odpustenie, každá milosť, každá inšpirácia, každý závan radosti a nádeje, každý podnet k jednote, ktorý zakusujeme v našich kresťanských životoch, vychádzajú z tohto centra, ktorým je Ježišovo Srdce, lebo ono je náleziskom a zdrojom, v ktorom sú ukryté všetky poklady múdrosti a vedomostí.
9.júna bola spomienka na svätého Efréma, diakona a učiteľa Cirkvi. Kresťanská tradícia ho poctila titulom „harfa Svätého Ducha“. Bol diakonom, čiže služobníkom, tak v liturgickej službe, ako aj – a ešte radikálnejšie – v láske ku Kristovi, ktorú vyspieval nenapodobiteľným spôsobom, a napokon aj v láske k bratom, ktorých s nevšedným majstrovstvom privádzal k poznaniu Božieho zjavenia. V Posvätnom čítaní sme boli povzbudení jeho slovami: „Pane, denným svetlom svojho poznania zažeň nočné tmy našej mysle, aby ti naša osvietená myseľ slúžila v obnovenej čistote. Keď vychádza slnko, smrteľníci začínajú pracovať. Pane, priprav v našich mysliach miesto pre ten deň, ktorý nepozná koniec. Daj, aby sme na vlastné oči uvideli život zmŕtvychvstania a nech nič neodvráti našu myseľ od tvojich radostí. Pane, vtlač do nás za našu ustavičnú túžbu po tebe znamenie toho dňa, ktorý nezávisí od obehu slnka. V tvojich sviatostiach ťa denne objímame a prijímame ťa do svojho srdca; urob nás hodnými zakúsiť na vlastnej osobe zmŕtvychvstanie, ktoré očakávame.“

Milí bratia, keď ďakujeme za vaše povolanie, zároveň sa tešíme, že v tejto rozporuplnej a komplikovanej dobe prijímate diakonát, aby ste sa dali úplne do Kristovej služby. Zverujem vás do našich modlitieb a pod ochranu Panny Márie, Pánovej služobnice. Nech vám Najsvätejšia Matka v tejto službe pomáha svojím príkladom a svojím prihováraním. Amen.

Drahí spolubratia v kňazskej a diakonskej službe, milovaní bratia a sestry, mladí priatelia, ale najmä vy, drahí rodičia! Dnes títo vaši synovia a naši duchovní bratia osobitnou sviatosťou príjmu posvätný rad presbyterátu, stanú sa kňazmi katolíckej Cirkvi, stanú sa služobníkmi, doslova sluhami Kristovho poslania. Príjmu ho v deň liturgickej spomienky na Nepoškvrnené Srdce Panny Márie. Uvažujme o tomto Srdci prekypujúcom láskou k svojmu Synovi a k nám. Máriino Srdce spočívalo vždy pokojne v Bohu, i keď vedela, čo znamená mať veľa otázok. Ak máme aj my otázky, ona nás trpezlivo počúva. V dnešnom úryvku z evanjelia svätého Lukáša (Lk 2, 41-52) sme počuli o prioritách, ktoré nám – Kristovým služobníkom – by mali byť aj v 21. storočí vlastné: „ísť do chrámu“, „byť tam, kde ide o môjho Otca“, „bol im poslušný“ a „zachovávať všetky slová vo svojom srdci“.

„Ísť do chrámu“ – Pán nás pozýva, aby sme sa stali pútnikmi s Ním a aby sme mali účasť na jeho živote, ktorý ešte aj dnes je krížovou cestou a zároveň cestou Zmŕtvychvstalého naprieč Galileou nášho života. Je to však vždy ten istý Pán, ktorý prostredníctvom toho istého krstu nás povoláva k jednej viere. Účasť na jeho ceste nesie so sebou oboje: rozmer kríža – s neúspechmi, utrpeniami, nepochopeniami, ba aj priamo s pohŕdaním a prenasledovaním -, ale aj skúsenosť hlbokej radosti v jeho službe a skúsenosť hlbokej útechy pochádzajúcej zo stretnutia s Ním. Život v nasledovaní Krista je skutočne riskantným podujatím, pretože sme vždy ohrození hriechom, nedostatkom slobody a možnosťou zrady. Preto všetci potrebujeme jeho milosť, tak ako Mária, ktorá ju prijala v plnosti. Od Márie sa učme vždy hľadieť na Krista, ako na náš vzor.

„Byť tam, kde ide o môjho Otca“, povedal dvanásťročný Ježiš rodičom, ktorý ho tri dni hľadali. Bol to dôležitý okamih vo vnútorných vzťahoch Svätej rodiny: hoci Jozef s Máriou hľadali dieťa, zrazu našli mladíka, ktorý udivoval svojimi otázkami a odpoveďami. Tieto slová zahŕňajú celý budúci Ježišov život. Nikdy nebude žiť ináč, len tak, že bude v tom a tam, čo patrí jeho Otcovi. Myslením, slovami, činmi, spôsobom života navonok i vnútri, v modlitbe i v práci, vždy a všade bude tisícimi vláknami spojený s Otcom. Je naozaj vznešenou povinnosťou kňaza pomáhať ľuďom, aby neustále hľadali a tak sústavne dozrievali vo vzťahu ku Kristovi a nachádzali ho v chráme. No ako by sme chceli zachrániť Ježiša pre ľudí, ak by sme ho denne nezachraňovali sami v sebe? Krista chceme hľadať po všetky dni a okamihy nášho kňazského života. A kde inde, ako v chráme, v tichej adorácii pred Bohostánkom. Tam sme pozvaní ako Mária premýšľať o Božom mystériu v hĺbke srdca. A tiež v okamihu premenenia: vtedy chceme prosiť obetovaného a zmŕtvychvstalého Krista, aby nás upevnil v našom povolaní.

Ježiš sa vrátil do Nazareta a „bol im poslušný“. Svätý pokoj jeho srdca ho viedol k poslušnosti. Ježiš poslušnosťou plní svoje poslanie. Bol verný a slúžil. Verný Otcovi a verný ľuďom. Život v poslušnosti je v dnešnej dobe pre kňaza zvlášť potrebný. A pritom vieme, že nejde o detské poslušnosti, ale o vedome a dobrovoľné darovanie seba Kristovi. Poslušnosť nás pobáda snažiť sa celkom stotožniť svoju vôľu s Božou voľou, prejavujúcou sa prostredníctvom predstavených. Bez ohľadu na dôvody týkajúce sa vhodnosti či účinnosti poslušnosti, jej potreba pre Kristovho učeníka vyplýva z toho, že tvorí súčasť tajomstva vykúpenia, lebo sám Kristus, „aby splnil Otcovu vôľu… zjavil nám jeho tajomstvo a svojou poslušnosťou uskutočnil vykúpenie“ (LG, 3). Preto Kristov nasledovník nemôže mať v rámci svojej poslušnosti výhrady. Pán nás naučil, ako treba poslúchať v nenáročných veciach, ako aj v hrdinských momentoch tým, že „bol poslušný v najzávažnejších a najťažších veciach, až po smrť na kríži“. Veľký teológ a biblista Garrigou-Lagrange to vyjadril: „Poslušnosť urobí naše skutky a utrpenia takými záslužnými, že bez ohľadu na to, akými nezmyselnými by sa aj zdali, v skutočnosti môžu byť nadmieru plodné. Jedným zo zázrakov uskutočnených naším Pánom je to, ako dokázal dokonca aj z neužitočných vecí – napríklad z utrpenia – urobiť niečo plodné. Sám totiž ovenčil utrpenie slávou vďaka svojej poslušnosti a láske“. Ježiš prežil celý svoj život, od skrytých rokov v Nazarete až po okamih smrti na kríži, v načúvaní Otcovi, v poslušnosti voči Otcovi. Pozrime sa napríklad na noc na Olivovej hore. „Nech sa stane nie moja, ale tvoja vôľa“. Prostredníctvom tejto modlitby Ježiš zahrňuje do svojej vôle Syna tvrdohlavú vzdorovitosť všetkých nás a premieňa náš vzdor na svoju poslušnosť. Ježiš bol tým, ktorý sa modlil. Bol však zároveň aj tým, kto vedel načúvať a poslúchať: urobiac sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2,8). Kresťania vždy zakusovali, že odovzdajúc sa do Otcovej vôle sa nestratia, ale nachádzajú cestu k hlbokej identite a vnútornej slobode. V Ježišovi objavili, že seba samého nachádza ten, čo sám seba daruje; a slobodným sa stáva ten kto sa zaväzuje poslušnosťou založenou na Bohu a oživovanou hľadaním Boha. Počúvať Boha a poslúchať ho nemá nič spoločné s odrezaním sa od sveta a stratou seba samého. Iba vstúpením do vôle Božej dosahujeme našu vlastnú identitu. Svedectvo tejto skúsenosti je dnes nevyhnutné pre svet práve vzhľadom na jeho túžbu po sebarealizácii a sebaurčení.

„Zachovávať všetky slová vo svojom srdci“. Ku všetkému, čo si Mária uchovávala vo svojom srdci a o čom premýšľala, pribudol pocit neschopnosti pochopiť Ježišovo slovo. Spolu s prorokovaným mečom bolesti ju bude tiesniť vedomie vecí, ktoré nechápe. Nie je veru ľahké podriaďovať život niečomu, čo je pre nás nepochopiteľné. Množstvo nezodpovedaných otázok môže vyvolať pochybnosti a obavy, či sa nám nespochybní i samotná viera i samotný zmysel života. Pohľad na Máriu upokojuje. Sám Ježiš jej hovorí veci, ktoré ona nechápe, ale nežiada vysvetlenie, len si pokojne ukladá nepochopené slová v srdci. Vstúpila do služieb tajomstiev, ktorým nerozumie, ale zostane im verná. Pánovo slovo je viac ako všetko, čo sa deje, viac než všetko, čo dokážeme pochopiť. Kristus nám prišiel zvestovať práve to, čo je na našej pravde nepochopiteľné. Aj to je časť kríža, ktorý máme niesť za Ním. Lebo veľké umenie života, geniálna múdrosť myslenia a sila osobnosti je práve v tom, že tak, ako sa snažíme poznať všetko, čo je poznateľné, dokážeme skloniť hlavu pred tým, čo je nepochopiteľné. Nepochopiteľné veci nám Ježiš hovorí nie preto, že by chcel ukázať svoju intelektuálnu prevahu, ale preto, že nás chce uviesť do svojich sfér superlásky v zvestovanom novom živote.
Počas predvčerajšieho večerného Bdenia s pápežom v rámci slávnostného ukončenia Roku kňazov boli odpovede Svätého Otca na otázky z radov kňazov. Na jednu z nich: Ako svedčiť dnešným mladým o kráse kňazského života? – Svätý Otec Benedikt XVI. odpovedal: „Čo robiť? Je tu veľké pokušenie zobrať túto vec do našich rúk a zmeniť sviatosť kňazstva – to, že sme boli ním vyvolení – na obyčajnú profesiu, na džob, ktorý má svoje hodiny, a potom sa môžem venovať svojím veciam. Ak sa vzdáme posvätnosti a novosti, ktorú iba Boh môže dať, a ktorá prichádza z jeho povolania, nič nevyriešime. Preto sa musíme modliť, klopať na dvere Božieho srdca, aby nám dal povolania. Okrem tohto by som si všimol tri body:
1. Každý z nás by mal žiť svoje kňazstvo tak, aby bolo presvedčivé. Tak, aby mladí mohli povedať: Toto je skutočné povolanie. Myslím, že nikto z nás by sa nestal kňazom, keby predtým nepoznal kňaza, ktorý žil presvedčivo svoje povolanie.
2. Ako som už viac ráz povedal, pozývajme mladých k modlitbovým iniciatívam za duchovné povolania.
3. Majme odvahu hovoriť s mladými ľuďmi, pretože veľmi často je ľudské slovo nevyhnutné k načúvaniu Božieho povolania. Pomôžme im nájsť spoločenstvá, kde sa žije viera, kde cítiť Božiu lásku. Modlime sa za to, aby nám Pán pomohol.“
Napokon sa obráťme na Máriu, Kráľovnú apoštolov a Matku kňazov, a prosme jej Nepoškvrnené Srdce, aby nás všetkých sprevádzala na našej životnej púti. Naším novým Kristovým služobníkom prajme, aby na jej príhovor Pán daroval každému z nich vernosť v kňazskom povolaní, ktoré teraz s toľkou dôverou prijímajú.

Drahí moji!

Vítam vás všetkých v našom katedrálnom chráme pri tejto polnočnej bohoslužbe. O tajomstve Vianoc môžeme uvažovať len vtedy, keď sa dokážeme zastaviť a v tichu rozjímať o posolstve, ktoré je nám rok čo rok znovu ohlasované. Údiv a postoj dieťaťa sú nevyhnutné prostriedky na to, aby sme mohli prijať radostnú zvesť tejto noci. Dôvod tejto radosti je veľmi jednoduchý: je to narodenie dieťaťa, Spasiteľa celého sveta, ono vlieva novú nádej všetkým ľuďom, ktorí túžia po pokoji, spravodlivosti a láske. Aké znamenie nám toto dieťa prináša? Bezbrannosť, chudobu, slabosť a pokoru. Boží Syn si privlastňuje to, čo svet do dnešných dní jednoznačne odmieta. Zázrak vianočného pokoja zakúsime len tam, kde prijmeme dary, ktoré nám priniesol Ježiš. Ako povedal pápež Pavol VI.: Ježišov pokoj je základom „civilizácie lásky“.

Evanjelista Lukáš na pozadí prorockých zvestí hovorí o narodení Ježiša Krista. V jednoduchom a predsa sugestívnom rozprávaní aplikuje ustálenú štruktúru misijnej zvesti, v ktorej nachádzame tri roviny:
• chronologicko-historický popis udalosti,
• odovzdanie posolstva pastierom,
• nájdenie Ježiša a prijatie posolstva spásy s ďalším odovzdaním svojej skúsenosti druhým.
Najprv sa sústredíme a uvažujme o skutočne bohatom popise udalosti na základe dejinných skutočností: „V tých dňoch vyšiel rozkaz … A všetci šli dať sa zapísať, každý do svojho mesta. Vybral sa aj Jozef z galilejského mesta Nazaret do Judey, do Dávidovho mesta…“ (porov. Lk 2, 1-4). Boh prisľúbil, že „ten, čo má vládnuť v Izraeli a jeho pôvod je odpradávna, odo dní večnosti,“ vyjde z Betlehema (porov. Mich 5,1). Čo ako paradoxný je beh dejín, Boh svoj prísľub dodrží. Prečo? Lebo Láska si potrpí na detaily!

Hoci popis Ježišovho narodenia je stručný, predsa do detailov predznamenáva celé jeho veľkonočné tajomstvo. „I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci“ (Lk 2, 7).

Zavinula ho do plienok. – Ježiš berie na seba Adamovu nahotu („bál som sa, lebo som nahý“ Gn 3,10) a potrebuje, aby ho láskavé ruky matky zavinuli do plienok. Podobne ako neskôr zomrie nahý a potrebuje, aby ho Jozef z Arimatey „zavinul do plátna a uložil do hrobu“ (porov. Lk 23,53).

Uložila ho do jasieľ. Sme zvyknutí na to, že jasle sú neodmysliteľnou súčasťou vianočnej idylky. Pôvodne sú však miestom, kde sa ukladá pokrm zvieratám. V jasliach teda leží ten, ktorý neskôr povie: „Vezmite a jedzte: toto je moje telo“ (Mt 24,26) a bezbranne sa vydá za pokrm tým, ktorí stoja pred týmto tajomstvom ako zvieratká pred hŕstkou sena. Tak sýti Adamov hlad po ovocí „na jedenie chutnom, na pohľad krásnom a na poznanie vábivom,“ ktoré mu podala žena (porov. Gn 3,6). Zároveň chce, aby to bola opäť Žena, kto podá tento nový pokrm každému Adamovi, ktorý „v pote svojej tváre“(Gn 3,19) jedáva chlieb, neschopný utíšiť jeho hlad. K jasliam sa pritom netreba naťahovať ako po ovocí „na jedenie chutnom, na pohľad krásnom a na poznanie vábivom“. K jasliam sa naopak treba skloniť. Pokrm uložený v jasliach je tak dostupný každému, kto je ochotný sa skloniť.
Nebolo pre nich miesta v hostinci. – Ježiš už teraz berie na seba ľudskú osamelosť spôsobenú hriechom, aby ju neskôr vyniesol na svojich pleciach „na miesto, ktoré sa volá Lebka, po hebrejsky Golgota“ (Jn 19,17). Tak berie na seba Adamovo vylúčenie z raja (porov. Gn 3,23), aby ho tam opäť sám uvítal.

Láska si potrpí na detaily! Ako túto lásku opätovať? Toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach. Dieťatko zavinuté do plienok → „Všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli“ (Gal 3,27).
Nebolo pre nich miesto → „Nesadaj si na prvé miesto, ale sadni si na posledné miesto“ (porov. Lk 14,7-11).

Uložené v jasliach → „Vy im dajte jesť!“ (Lk 9,14).
V Lukášovom úryvku si ešte povšimnime, že sa tu vzájomne dopĺňajú dva motívy:
• viditeľná chudoba Ježišovho ľudského života a
• tajomne skrytá Božia sláva, s ktorou Ježiš prichádza medzi ľudí.
Len niekoľko pokorných a chudobných pastierov spoznáva v Ježišovi prisľúbeného Mesiáša: To je zvláštne Božie znamenie, ktorým začína nové obdobie ľudských dejín a každého jedného z nás. A čo my? Spoznávame ho?! Klaniame sa mu?! Naozaj sa tešíme, že znovu prišiel medzi nás?
Skutočnosť sa nedá poprieť: „Nebojte sa! Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán“ (Lk 2, 10-11). On je naozaj Emanuel – Boh s nami.

Milovaní!

Vítam vás všetkých v tento radostný deň Ježišovho narodenia. Zo skúseností vieme, že narodenie dieťaťa je vždy radostnou udalosťou pre každé rodinné spoločenstvo. Nieto civilizácie na tejto zemi, ktorá by príchod nového človeka, akým je v rodine narodenie dieťaťa, nespájala s radosťou, nádejou a perspektívou lepšej budúcnosti. Nový život, aj keď veľmi krehký a odkázaný na materinskú náruč, ktorá ho nežne a s pevnou istotou chráni, je novou silou a nádejou do zajtrajška. Preto je Betlehem, ako symbol Vianoc, s novonarodeným dieťatkom, blízky každému človekovi, či mladému, či starému, veriacemu či neveriacemu, bohatému rovnako ako chudobnému, či človekovi tejto modernej doby, alebo svätému Františkovi z Assisi, ktorý s ostatnými prežívajúc sviatok Kristovho narodenia sa modlili pred prvým, symbolickým, živým betlehemom. Buďme nositeľmi nádeje skrze živú vieru, že Kristus sa môže narodiť v každom čase a v každom ľudskom srdci.

Svätý Bernard vo svojich spisoch hovorí o trojakom Pánovom príchode. Kristov prvý príchod všetci poznáme. Čakali ho praotcovia a otcovia, predpovedali ho proroci a hľadali ho mudrci. Je viditeľný a pre mnohých prijateľný, lebo prišiel slabý v ľudskom tele, ako bezbranné dieťa, neschopné ublížiť niekomu. Svetu imponuje Boh, ktorý je neškodný a menší od človeka. Práve naopak, svet sa teší z jeho prvého príchodu a mnohým dokonca slúži pre ich zištné ciele až do dnes. Druhý príchod bude tiež viditeľný, a pri ňom „každé telo uvidí spásu nášho Boha“ a „uvidia koho prebodli“. Bude to príchod v sláve a moci. Ale tretí Kristov príchod je prostredný medzi nimi. Pri ňom ho uvidia len vyvolení vo svojom vnútri a je ako cesta, po ktorej sa dá prejsť od prvého k poslednému. Pri prvom bol Kristus naším vykúpením, pri poslednom sa zjaví ako náš život. V tom prostrednom je však náš pokoj a naša potecha. Je to príchod tajomný a pre človeka najdôležitejší. Pri tomto príchode prichádza vo svojom Slove. Bez tohto Slova je prvý príchod, ktorý nám pripomína zbožná tradícia, len vzdialenou minulosťou. Ten posledný, ktorý nám zahmlieva naša, všetko spochybňujúca prítomnosť, zasa len vzdialenou, neistou budúcnosťou. Pre nás kresťanov, ktorí sme uverili Pánovmu Slovu, musia zostať aj tohtoročné sviatky Kristovho narodenia Božím Slovom. Ako sa to stane? Ak sa sami umiestnime do udalosti Kristovho narodenia. Ako? Uznajme, že napriek všetkým našim snaženiam o čo najkrajšie prežitý čas, nemáme Kristovi čo ponúknuť. A tak, ako vtedy v Betleheme, aj v nás ho bude čakať iba maštaľ nášho egoizmu, pýchy, hriechu a strachu zo smrti, ktorý pramení z našej nenaplnenej lásky, sklamania vo vzájomných vzťahoch, či obáv z budúcnosti.

Možno, že podobne ako tento svet, nebudeme chcieť zabudnúť na vyzdobený stromček, slávnostne prestretý stôl, zoznam hostí a darčeky pre nich. Je to nádherná tradícia, hodná zachovania, ale nie toto je dôležité. Práve naopak. Toto nám často berie „pokoj a potechu“ a vnáša napätie a sklamania. Veď to dobre poznáme…

Ak však v tento deň bude pre nás betlehemská udalosť Božím Slovom, v ktorom sa s pokorou umiestnime a spoznáme, že potrebujeme záchranu, môžeme počuť zvesť z neba: „Nebojte sa! Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus, Pán“ (Lk 2, 10-11).

Vtedy sa Kristus znova narodí v nás. Nebude sa zdráhať vstúpiť do našej jaskyne. Do našej úbohosti. V tej chvíli sa stane pre nás novou nádejou, plnou potechy a pokoja. Príde, nie ako dieťatko na maznanie, ako prechodná zábavka a hračka pre dospelých, ako marketingový slogan, ale ako mocný bojovník, ktorý zničí našu úbohosť a smrť, v ktorej sa nachádzame. On jediný sa nepohoršil na kríži, ktorý mu pripravil tento svet. On jediný sa nepohorší na mne, ako na hriešnikovi. On prijal kríž plný dôvery v Otcovu lásku. Tak sa Kristus pre nás stane cestou, ktorá spojí v našom živote jeho prvý príchod s tým posledným a dá nám odvahu, pokoj a potechu po tejto ceste kráčať.

„Vstaň, človek, pre Teba sa Boh stal človekom“ – povzbudzuje nás svätý Augustín.
V jedno ráno prebúdzal dedinku pri zámku krik zámockého hlásnika: „Náš láskavý pán pozýva všetkých svojich poddaných na hostinu pri príležitosti jeho narodenín. Každý dostane malé prekvapenie. Prosí však všetkých o jednu láskavosť: Prosí o trošku vody…, každý, kto sa zúčastní na slávnosti, nech prinesie trošku vody na naplnenie zámockej studne, ktorá je prázdna…“

Medzi ľuďmi bolo počuť rôzne hlasy: „Eh! Je to obyčajný tyran! Má dosť sluhov, ktorí mu môžu naplniť studňu… Ja prinesiem pohár vody a to mu bude stačiť!“
Iní vraveli: „Ale nie! Je vždy taký dobrý a štedrý! Ja prinesiem veľký sud! Ja za jeden náprstok! Ja za veľkú nádobu!“

Vo sviatočné ráno na zámok vystupoval zvláštny sprievod. Niektorí tlačili pred sebou veľké sudy alebo spoločne niesli obrovské nádoby plné vody. Iní, predbiehajúc svojich spoločníkov na ceste, niesli malé poháriky ledabolo naplnené vodou. Procesia vstúpila do zámockého nádvoria. Každý vylial obsah svojej nádoby do veľkej studne. Svoju nádobu s označením odovzdal zámockému sluhovi a s radosťou vstúpil do slávnostnej siene. Jedlá a nápoje, tance a piesne sa striedali až do neskorého večera, kedy pán krajiny milými slovami všetkým poďakoval a vrátil sa do svojich komnát.

„A sľúbené prekvapenie?“ začali šomrať niektorí plní sklamania. Iní však prejavovali radosť a spokojnosť slovami: „Náš pán nám dnes daroval najveľkolepejšiu slávnosť zo všetkých doterajších!“

Každý si pri východe zo zámku zobral svoju vlastnú nádobu. Zrazu sa začali ozývať výkriky, ktoré sa rýchlo stupňovali. Výkriky radosti, ale i hnevu…
Nádoby boli totiž naplnené až po samý vrch zlatými mincami!
„Ach! Keby som bol priniesol viac vody…“
V období Vianoc máme veľa príležitostí prejaviť pozornú a obetavú lásku voči svojim najbližším v rodine, voči spolupracovníkom, voči spolubývajúcim, voči susedom… Majme to na mysli a buďme pre našich blížnych radostným darom a požehnaním.

Milovaní!

Nový kalendárny rok začíname slávnosťou Bohorodičky Panny Márie. Mocne sa držme jej materinskej ruky, ona nás bezpečne prevedie všetkými nebezpečenstvami a ťažkosťami. Boh chce, aby sme žili. Pozýva nás, aby sme svoj život žili pred ním a s ním. Preto sa stal človekom v Ježišovi Kristovi. Tak ako Mária dala súhlas k životu s Bohom, aj my sa znovu osmeľujeme a rozhodujeme sa žiť svoj život s Bohom. Večný Boh vstúpil a zostáva v čase. Večný vstupuje do času a od základov ho pretvára a obnovuje, oslobodiac človeka od hriechu a urobiac ho Božím dieťaťom. Náš ľudský čas je poznačený zlom, utrpením a drámami každého druhu – od tých, spôsobených zlobou ľudí, až po tie, vyplývajúce zo ničivých prírodných katastrof – ale obsahuje v sebe definitívnu a nezmazateľnú radostnú a oslobodzujúcu zvesť o Kristovi Spasiteľovi. Vianoce nás pozývajú k tomu, aby sme znovu objavili Boha v krehkom a pokornom tele dieťaťa. Nie je to snáď výzva, aby sme objavili Boha a jeho lásku aj v krátkom a ťažkom čase nášho každodenného života? Nie je to pozvanie k objaveniu toho, že náš ľudský čas – aj v zložitých a ťažkých okamihoch – je neustále obohacovaný Pánovou milosťou, ba dokonca milosťou, ktorou je sám Pán.

Svätý Lukáš v dnešnom evanjeliovom úryvku píše o pastieroch, že sa ponáhľali. „Poponáhľali sa a našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach. Keď ich videli, vyrozprávali, čo im bolo povedané o tomto dieťati. A všetci, ktorí to počúvali, divili sa nad tým, čo im pastieri rozprávali. Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2,16-21).

Pastierov, ktorí sa ponáhľajú do Betlehema, si väčšinou predstavíme ako ružolícich šuhajov v teplých kožúškoch, obutých v krpcoch alebo v čižmách. Tak ich predsa poznáme z našich betlehemov. Skutoční blízkovýchodní pastieri spred dvoch tisícročí však stopercentne vyzerali úplne ináč. Že by to teda tvorcovia tradičných betlehemov úplne skazili? Nie, naopak. Sympatickí kučeraví mládenci z našich obľúbených betlehemov sú dôkazom, že naši (pra-)starí rodičia veľmi dobre pochopili jednu vec: Pastieri z evanjelia nie sú divné exotické „ksichty“, ktoré sú nám úplne cudzie. Sú naši veľmi blízki „kolegovia“, ktorí nás pozývajú vydať sa spolu s nimi na tú istú cestu, na ktorú sa vydali oni, na základe toho, čo im bolo povedané.

Žiaľ dnes sú nám na míle vzdialení tak tí stredoeurópski pastieri, ktorých poznali naši predkovia, ako aj tí blízkovýchodní, o ktorých píše evanjelista Lukáš. No predsa niečo by nám na nich malo byť veľmi blízke, že sa ponáhľali. Aj my sa neustále ponáhľame. Zvlášť dni pred Vianocami sa každoročne vyznačujú chvatom a zhonom. Teraz však, keď konečne (aspoň na chvíľu) stojíme pri jasliach, dovoľme práve našim „kolegom“ pastierom, aby s nami prehodili aspoň pár slov. Možno nám povedia: My sme sa ponáhľali kvôli tomu, čo nám povedali anjeli. Kvôli čomu sa celý rok, či celý život ponáhľate vy? My sme našli Máriu, Jozefa i dieťa. Našli ste ich cez tieto Vianoce aj vy? Betlehemové figúrky, ktoré ste našli odložené v skrini sa za nález nepočítajú. Nájdenie Márie, Jozefa a dieťaťa sa počíta iba vtedy, ak ste našli ich miesto vo vašom živote. Pozor, nestačí nájsť iba dieťa, ale všetkých troch – Máriu, Jozefa i dieťa. Toto dieťa totiž nie je symbolom akejsi vznešenej abstraktnej idey, ale skutočným Bohom, ktorý sa stáva skutočným človekom v skutočnej ľudskej rodine – u Márie a Jozefa. My sme boli schopní vyrozprávať všetko, čo nám bolo povedané o tomto dieťati. Dokážete aj vy povedať aspoň niekomu, čo pre vás toto dieťa znamená? My sme sa vrátili a oslavovali a chválili Boha. K čomu sa po sviatkoch vrátite vy? Znovu sa začnete bezhlavo ponáhľať, alebo budete oslavovať a chváliť Boha, za všetko, čo ste počuli a videli?“

Pastieri vyrozprávali, čo im bolo povedané… A všetci, ktorí to počúvali, divili sa nad tým, čo im pastieri rozprávali. – Kto sú títo všetci? Veď Lukáš spomínal iba anjelov, pastierov, Máriu, Jozefa a dieťa. O anjeloch sa vyjadril, že odišli (Keď anjeli odišli od nich do neba… viď Lk 2,15). Pastieri sú tí, ktorí rozprávajú. Teda ich poslucháčmi by mali byť iba Jozef, Mária a dieťa. Kto sú teda títo všetci, o ktorých nám Lukáš nič nehovorí, a predsa tvrdí, že počúvajú a divia sa nad tým, čo pastieri rozprávajú!? Títo všetci sme my. Evanjelista chce, aby sme sa nielen z „bezpečnej“ geografickej a časovej vzdialenosti dozvedeli, čo sa kedysi stalo, ale pozýva nás počúvať – mať účasť na tom, čo sa deje, a diviť sa – zastaviť sa v úžase a kontemplovať.

Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich. – Lukáš necituje slová pastierov. Ktoré „tieto slová“ teda Mária zachovávala vo svojom srdci!? Akoby sa výraz „všetky tieto slová“ vzťahoval skôr na slová evanjelistu, než na slová pastierov. Áno, Mária zachovávala vo svojom srdci všetko to, čo Lukáš neskôr zapísal. A toto je druhé pozvanie evanjelistu: Nezostať len anonymní „všetci, ktorí počúvajú a divia sa“, ale byť ako Mária – a uložiť do svojho srdca nielen zvesť o Ježišovom narodení, ale všetky tieto slová, ktoré evanjelisti zapísali, a premýšľať o nich (po celý rok).

Svätý Otec Benedikt XVI. načrtol pre kresťanov pomyselné body programu na nastávajúci rok, ktorými sú: denná meditácia Božieho slova, slávenie Eucharistie a vydávanie svedectva o láske, tri najdôležitejšie piliere duchovného života veriacich.

Drahí bratia a sestry, začali sme nový kalendárny rok 2012. Naša vianočná a novoročná radosť pramení zo skutočnosti, že Boh chce byť s nami a je s nami v Ježišovi Kristovi, ktorý sa stal človekom a narodil sa v Betleheme. A preto ochotne každému radostne opakujeme podobné želanie, ako sme počuli v dnešnom starozákonnom čítaní: „Nech ťa žehná Pán a nech ťa chráni! Nech ti je milostivý! Nech Pán obráti svoju tvár k tebe a daruje ti pokoj!“ {Nm 6,24-26).
Boh sa stal človekom, ako to vyjadruje tradícia cirkvi: Ostáva tým, čím bol, a vzal si to, čím nebol, a pritom ani nesplynul, ani sa nerozdvojil. Ježiš má Božieho Otca a pozemskú matku Máriu, a preto Ježišovej matke Márii patrí aj titul Bohorodička. V evanjeliu sme o Panne Márii počuli, že „zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2,19). Vieme o nej, že bola ochotná plniť Božiu vôľu, povedala Božiemu rozhodnutiu svoje „fiat“ a dnes nám evanjelium pripomína, že Mária pozoruje, všíma si, ako sa uskutočňuje Božie rozhodnutie v jej živote, aké sprievodné udalosti vyvoláva, ako vplýva na iných ľudí, ako ho vníma jej ženích Jozef, ako reagujú na narodenie jej Syna Ježiša pastieri, ako reagujú chudobní či bohatí. Pozoruje tieto skutočnosti, uvažuje nad nimi a nachádza v nich nové podnety pre svoj osobný život.
Dnešná slávnosť Bohorodičky nás nabáda, aby sme sa aj my zachovali tak, ako sa správala Mária – žime vo veľkej kresťanskej nádeji! Svätý Otec Benedikt XVI. nám v encyklike Spe salvi pripomenul, že vykúpenie bolo svetu dané tak, že ľuďom bola darovaná nádej – a to odôvodnená nádej (pórov. Spe salvi 1). A v Posolstve k dnešnému XLV. Svetovému dňu pokoja, ktorého téma znie: „Vychovávať mladých k spravodlivosti a pokoju“, vyzýva, aby sme sa na rok 2012 pozerali s postojom nádeje, aj keď v poslednom roku „narástol pocit frustrácie kvôli kríze, ktorá trápi spoločnosť, svet práce a ekonómie; krízy, ktorej korene sú predovšetkým kultúrne a antropologické. Zdá sa, akoby temná prikrývka prikryla naše časy a nedovolí nám jasne vidieť svetlo dňa“. Obracia sa osobitne na mladých „v presvedčení, že oni – so svojím entuziazmom a zápalom pre ideály – môžu svetu ponúkať novú nádej“.

Prejavy nespokojnosti, nedávno manifestované mnohými mladými v rôznych regiónoch sveta, vyjadrujú – ako zdôrazňuje pápež v posolstve – túžbu po tom, aby mohli s nádejou pozerať smerom do budúcnosti.
Svätý Otec sa následne obracia na tých, čo sú zodpovední za výchovu. Dnes sú „viac ako kedykoľvek predtým potrební autentickí svedkovia, a nie iba odovzdávatelia pravidiel a informácií, svedkovia, ktorí dokážu vidieť ďalej ako ostatní, pretože ich život poníma širšie priestory.“ Pápež povzbudzuje rodičov, aby napriek ťažkostiam neklesali na duchu: Žijeme vo svete, v ktorom sú rodiny, a dokonca život sám, neustále ohrozované a nezriedka rozdrobené. Pracovné podmienky častokrát málo vychádzajú v ústrety úlohám a povinnostiam rodiny, tvrdí pápež a spomína ďalej obavy o budúcnosť, horúčkovité životné tempo. Obracia sa na výchovné inštitúcie, ktoré majú napomáhať mladým ľuďom nájsť svoje vlastné povolanie. Apeluje aj na politikov a vyzýva ich, aby rodinám i výchovným inštitúciám pomáhali v poslaní viesť mladých k pravde a slobode, spravodlivosti a pokoju. V závere Posolstva povzbudzuje samotných mladých slovami: „Buďte si vedomí svojich schopností a nikdy sa neuzatvárajte do seba, ale buďte schopní pracovať v prospech jasnejšej budúcnosti pre všetkých. Nikdy nie ste sami. Cirkev má vo vás dôveru, sprevádza vás, povzbudzuje a túži vám ponúknuť to najcennejšie, čo má: možnosť pozdvihnúť oči k Bohu, možnosť stretnúť sa s Kristom, ktorý je spravodlivosť a pokoj.“
V životopise svätého pápeža Pia X., ktorý vyšiel v slovenčine pod názvom Blčiaci oheň, je zachytená jedna scéna, keď malý Jozef Sarto – neskorší pápež Pius X. – často chodil so svojou matkou a súrodencami na púť do miestnej mariánskej svätyne. Keďže pochádzal zo severu Talianska, nezriedka ich na tejto púti zastihla tma, zima alebo snehová víchrica. Vtedy Jozef dostal strach, ale mal naň jedno riešenie. Poprosil matku: Mama, vašu ruku! Matka mu pevne stisla ruku a on putoval v istote a pokoji, aj keď bola okolo tma či snehová búrka. Neskôr sa Jozef stal kňazom, farárom, biskupom, kardinálom a blížil sa deň, keď mal byť zvolený za pápeža. Počet hlasov v konkláve mu pribúdal á bolo takmer jasné, že na druhý deň bude musieť zaujať postoj: Prijímam alebo neprijímam. V noci pred týmto ťažkým dňom zasa prosil svoju mamu, ktorá už bola v nebi: Matka, vašu ruku! Zároveň tým mal na mysli už i ruku nebeskej Matky Márie – ako o tom hovorí jeho životopis. A Matka mu podala ruku a on vykročil do ťažkej, zodpovednej služby pápeža.
Je krásnym darom Cirkvi, že nám na začiatku kalendárneho roka kladie pred oči našu Matku, že nás k nej vedie a vyzýva nás, aby sme ju poprosili: Matka, tvoju ruku! Máme pred očami tú, ktorá porodila Boha, ktorá sa stala Matkou Božieho Syna, ktorá dala svetu spásu, Ježiša Krista, nášho Pána. Všetka jej veľkosť, krása i moc pramení práve tu: Prijala dar, povedala Bohu svoje áno a my ju môžeme prosiť o pomoc. A ona – naša Matka – nikoho z nás neodmietne. Preto ju prosme veľmi často: Matka, tvoju ruku! Čo sa vtedy stane? Zmiznú búrky, tma, víchrice a zápasy z nášho života? Nie. Toto všetko ostane. Orodovanie našej Matky nie je v tom, že by sme boli všetkého ušetrení. Účinok jej orodovania je v tom, že nás opustí strach. Všetko ostatné zostane. My však potom spätne vidíme, ako nám pomáhala v bojoch a naša viera v Boha môže rásť. Viera nie je nato, aby nás chránila od búrok a ťažkostí, ale nato, aby nám cez ne pomáhala prejsť, aby sme to s Božou pomocou a s pomocou našej Matky dokázali zvládnuť. Okrem toho, že sa chceme držať našej Matky za ruku, chceme sa od nej i učiť. Deti sa najlepšie učia od mamy. Všimnime si jednu jej nádhernú vlastnosť. Počuli sme o nej v dnešnom evanjeliu: Pastieri prišli a ohlasovali, čo im povedal anjel o dieťatku. Panna Mária počúvala a všetko nosila vo svojom srdci. Prajme si navzájom všetkým, drahí bratia a sestry, aby sme s vierou, nádejou a láskou podľa príkladu našej nebeskej Matky premáhali strach tým, že ju budeme stále držať za ruku, že sa ňou necháme viesť, že sa od nej budeme učiť stále novým čnostiam.

Slávime deň preslávený tromi zázrakmi: dnes priviedla hviezda mudrcov kjasličkám, dnes bola na svatbe premenená voda na víno, dnes chcel byť Kristus v rieke Jordán pokrstený od Jána, aby nás vykúpil. Už od najstarších dôb života Cirkvi sa tieto tri rôzne udalosti zjednocovali do jedinej slávnosti, ktorá vyzdvihovala ich spoločný aspekt – tou slávnosťou je zjavenie (grécky epifania). Ježiš v nich postupne dáva spoznávať svoju púravú podstatu, že je Mesiášom a Vykupiteľom: „zjavil svoju slávu“, ako hovorí apoštol Ján {Jn 2,11). V dnešnej slávnosti sme znovu viackrát počuli slovo „dnes“, ktoré sa nesie celeou vianočnou liturgiou: „Hodie, – dnes“. Pri polnočnej svätej omši sme ho počuli slávnostne: „Dnes sa vám narodil Spasiteľ, Kristus Pán“. Oslavujeme skutočnosť, ktorá sa raz navždy odohrala v minulosti, má však v sebe niečo, čo i dnes pokračuje pred našimi očami. Neoslavujeme Krista, ktorý sa kedysi narodil a zjavil najprv pastierom a potom mudrcom skrze žiarivú hviezdu, ale Krista, ktorý sa dnes zjavuje, ktorý dnes volá ľudí k viere, ktorý nás dnes pozýva k sebe. Práve takéto zjavovanie sa v dejinách stále uskutočňuje a je postavené na tom najistejšom fakte – Kristus je až doteraz prítomný vo svete. Jeho vzkriesenie odštartovalo nový spôsob existencie medzi nami a nové cesty zjavovania. Už nejde o telesné alebo fyzické spôsoby, ale o duchovné cesty, veď Písmo hovorí o Ježišovi Kristovi, že je ten istý včera i dnes a naveky (Hebr 13,8). Kristus sa zjavuje každému národu a každej skupine osôb znameniami, ktoré sú pre nich vhodné a pochopiteľné. K jednoduchým pastierom posiela anjela, mudrcom zvyknutým skúmať pohyb hviezd, posiela hviezdu, Židom, ktorí si zakladali na znameniach, premieňa vodu na víno.
Aj my sme sa dnes stretli, aby sme pri tejto slávnosti Zjavenia Pána sa pýtali: Akými znameniami sa Kristus dáva poznať ľuďom našej doby? Prípadne: Zjavuje sa skutočne Kristus ešte aj dnes, alebo majú pravdu tí, ktorí hovoria, že Boh mlčí alebo je už mŕtvy? Aj v dnešnej dobe môžme nájsť znamenia, ktoré podporujú Kristovu epifaniu. Druhý vatikánsky koncil venoval veľkú pozornosť týmto znameniam, ktoré s využitím evanjeliového výrazu označil ako „znamenia čias“. V koncilovom dokumente Radosť a nádej (GS) čítame:

„Boží ľud, podněcovaný vierou, že ho vedie Pánov Duch, ktorý napĺňa svet, usiluje sa rozpoznať pravé znamenia prítomnosti Boh a jeho úmyslov v udalostiach, požiadavkách a túžbach, na ktorých má účasť spolu s ostatnými ľuďmi našich čias. Viera totiž stavia všetko do nového svetla a odhaľuje Boží úmysel o celkovom povolaní človeka a tak vedie myseľ k plne ľudským riešeniam“ (GS 11).
Medzi znameniami tejto doby, v ktorých koncil vidí pôsobiacu Kristovu prítomnosť, sa zaraďuje zmysel pre solidaritu a ľudskú vzájomnosť, kresťanský ekumenizmus, zdôrazňovaná úloha laikov, oslobodenie ženy alebo nový význam náboženskej slobody. Tieto znamenia dostáva Cirkev zo sveta a musí ich „skúmať a rozlišovať (GS 4). Keď o znameniach doby hovoril Ježiš, mal na mysli predovšetkým znamenia mesiášských čias, ktoré dával svetu: „Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sa očisťujú, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa ohlasuje radostná zvesť“ (Mt 11,5). Stretávame sa aj my dnes s takýmito znameniami? Samozrejme, že áno! Avšak, podobne ako za čias Ježišovho pôsobenia sa môžu tieto znamenia, hoci sú veľkolepé, niektorým, ktorí sa nimi nenechajú osloviť, sú nepozorní alebo sa zaujímajú o úplne iné udalosti, úplne nepovšimnuté kdesi stratiť. Niekedy sme až prekvapení z toho, ako málo sa súčasné správy zastavujú u Ježiša. Z evanjelií máme totiž dojem, že sa okolo neho odohrávali také udalosti, ktoré svet ohurovali natoľko, že každý o nich musel rozprávať. Ježiš koná svoje mesiášské znamenia aj dnes, ale všimnúť si ich a radovať sa z nich môžu len tí, ktorí sú „bedliví“, pozorní, vnímaví, pokorní, empatickí, altruistickí – otvorení pre druhých, ktorí pôsobením Kristovej sily a jeho Ducha zakúsia obrátenie a opäť sa prebudia k životu. Potom aj my zažívame šťastie Ježišových učeníkov: „Blahoslavené oči, ktoré vidia, čo vidíte vf (L/c 10,23).
Napokon jestvuje ešte jedno mesiášské „výsostné znamenie“, ktoré sám Ježiš vyzdvihuje: „Chudobným sa hlása radostná zvesľ (L/c 7, 22). A už vonkoncom nemyslíme len na tých materiálne chudobných,- ale skôr na duchovne chudobných. A možno budeme schopní objaviť nový význam slov v Ježišovej výzve: „veď chudobných máte vždy medzi sebou, ale mňa nemáte vždy“ (Mt 26,11). Akoby chcel povedať, že aj keď už s nami nebude fyzicky, tak tu budú chudobní, ktorí ho budú reprezentovať; čo by ste chceli urobiť mne, urobte to im! Stále je vo svete dosť chudobných materiálne, ale ešte viac je chudobných duchovne. Stále sa zapisujú do histórie nezmyselné dátumy: 1.september 1939, alebo 11.september 2001, stále sú vo svete nezmyselné vojny a umierajú nevinní. Stále vraždíme nenarodené deti, stále viac žijeme v sebeckom ustráchaní. Cirkev nám ústami posledných dvoch pápežov nahlas volá: „Nebojte sa! Otvorte svoje srdcia Kristovi! On chce kráčať s vami, pozvite ho do svojich životov!“ Kristus nám ukazuje, že dovolí aj takým ideológiám ako boli fašistický nacizmus alebo marxistický komunizmus, so všetkými zvrátenosťami koncentrákov, či gulagov, aby uprostred ľudskej beštiality vykvitla krásne vzory hrdinskej svätosti: svätý Maximilián Kolbe, svätá Edita Steinova. V našich dedinách sú to: blahoslavení biskupi Gojdič a Hopko, blahoslavený kňaz Metod Trčka, blahoslavená rehoľná sestra Zdenka Schelingová. Ale Cirkev nám ukazuje vzory aj tých, ktorých sme mali možnosť vidieť, poznať a prípadne aj osobne stretnúť: svätý Páter Pio, blahoslavená Matka Tereza z Kalkaty, blahoslavený pápež Ján Pavol II. V nich sa nám znovu zjavuje Kristus, oslávený a stále žijúci. Naozaj sa nebojme, nemajme strach. Kristus s nami počíta. Cirkev nás znovu a znovu povzbudzuje cez dnes už blahoslaveného pápeža Jána Pavla II.: „Buďte vernými vyznávačmi, ctiteľmi jediného, pravého Boha tak, že mu dáte najlepšie miesto vo vašom živote… Nepodľahnite lživým ilúziám a dočasným módam, ktoré neraz zanechávajú za sebou tragické duchovné prázdno! Odmietajte vábenie peňazí, konzumu a ľstivej moci, ktoré občas prezentujú masmédiá! Milujte Krista: on je skalou, na ktorej si budujte svoju budúcnosť a spravodlivejší, solidárnější svet!“. Ježiš je náročný, pretože chce naše pravé šťastie. Počúvanie a uctievanie Krista vedie k odvážnym rozhodnutiam a k prijatiu často až hrdinských riešení.
Milovaní, chceli sme si pripomenúť a vidieť, že aj dnes pokračujú okolo nás Kristove zjavenia, mesiášské znamenia. V evanjeliách na jednom mieste čítame, že Ježiš „začal robiť výčitky mestám, v ktorých urobil najviac zázrakov, pretože sa nekajalľ {Mt 11,20). Ktovie či náhodou nie sme práve my jedným z tých miest, kde Ježiš učinil najviac svojich zázrakov?!

Každý z nás má naliehavé poslanie, aby sme objavili a zhodnotili tieto znamenia aj kvôli svojmu obráteniu. Napokon dnes každý z nás má úlohu stať sa živým znamením Kristovej prítomnosti vo svete. Preto nechajme sa viesť hviezdou, ktorou je Božie slovo, kráčajme podľa nej v našom živote, kráčajúc spolu s Cirkvou, v ktorej si Slovo rozprestrelo svoj stan. Naša cesta bude vždy osvietená svetlom, ktoré nám nemôže dať nikto iný. A aj my sa budeme môcť stať hviezdami pre druhých, odrazom toho svetla, ktoré Kristus nechal zažiariť nad nami.

Drahí moji!

Prežívame veľkonočnú oktávu, radostne chválime Boha, spievame aleluja, že Kristus vstal z mŕtvych a večne žije. V dnešnom evanjeliu sme mohli počuť, že Mária Magdaléna, plná smútku a nešťastia, je sama pri hrobe, ktorý je prázdny. Už nemá toho, ktorého tak veľmi milovala. A teraz k bezútešnosti vidí ešte prázdny hrob. Ani len prítomnosť anjelov, ba ani len prítomnosť samotného Ježiša ju nevie rozradostnit‘, lebo si myslí, že je to záhradník. Až keď sa jej Ježiš opýta: „Žena, prečo plačeš?“ Možno sa aj nám zdá za takýchto okolností táto otázka ako čudná. Ale Ježiš je ozaj pravý Učiteľ, vie, ako ju vyliečiť. Oslovuje ju po mene: „Mária!“ – a ona pohotovo reaguje, veď toto slovo už nejeden raz počula, bolo to z jeho úst, už ho pozná, je to určite Ježiš – veď vtedy ju vytiahol z bahna hriechov a nečistoty, a teraz zasa zo zúfalstva a smútku. Radostne zvolá: „Rabbuni,“ čo znamená Učiteľ. Chce sa mu hodiť k nohám a znovu ich objať. Ale Kristus jej poukazuje na viac, ako bola doteraz naučená. Hovorí jej: „Choď medzi ľudí, choď medzi mojich bratov!“ Prines im radosť, podeľ sa s tým, čo si dostala, choď, nájdi ma tam medzi nimi, tam ti nikdy nebudem chýbať. Poveruje ju, aby zvestovala ostatným učeníkom, že naozaj vstal z mŕtvych. Mária je vzorom zrelej viery, ktorá vedie človeka k misijnému pôsobeniu a k evanjelizácii. Ona šla a zvestovala učeníkom: „Videla som Pána“ aj to, čo jej povedal, aby išla medzi najmenších, medzi ľudí, že tam ho spozná, tam sa sním stretne, tam mu môže preukazovať lásku. Ježišovo stretnutie s Máriou Magdalénou a posolstvo, ktoré Mária zvestovala bratom, obsahujú hlbokú zvesť pre Ježišových učeníkov všetkých čias: Pán je živý a každý z nás ho má hľadať prostredníctvom putovania viery s istotou, že keď vykoná to, čo je v jeho silách, Pán mu iste vyjde v ústrety a dá sa mu spoznať. Zo Skutkov apoštolov sme počuli, že hlavným hýbateľom a konateľom evanjelizácie je Duch Svätý, ktorý sa vo svojich tajomných zámeroch dotýka ľudských sŕdc kedy a ako chce. Dnes sme aj my Cirkvou posielaní byť ohlasovateľmi v tomto svete, byť svedkami, že Pán skutočne žije. Je to náročná cesta hlavne preto, aby sme sami spoznali a priznali prvoradú úlohu Ducha Svätého v našom bežnom živote. Aby sme na tejto cesto pokročili o kúsok ďalej, je potrebné viac modlitby a pokoja a menej náhlenia a prázdneho aktivizmu.

Teším sa, že dnes – v tento učiteľský deň – môžem pred sebou opäť vidieť vás milí pedagogickí aj nepedagogickí pracovníci našich katolíckych škôl. Niektorí z vás budú ocenení za výnimočné angažovanie sa v práci na pôde katolíckej školy. Toto vaše úsilie, je vonkajším vyjadrením presvedčenia Cirkvi, že:

• v jej intenciách je možné vychovávať samostatné a zodpovedné osobnosti, ktoré budú schopné vzdorovať relativizmu ochromujúcemu morálne hodnoty človeka a žiť primerane požiadavkám svojho krstného sľubu.
• aj vďaka vám, katolícke školy dokážu podporovať vznik a rast kresťanských spoločenstiev, ktoré práve vďaka sile svojho živého a činorodého kresťanstva môžu originálne a pozitívne prispieť k pokroku celej občianskej spoločnosti,
• v prostredí katolíckych škôl dokážete sa zhostiť i ostatných naliehavých úloh, ktoré čakajú na vás aj pri stretnutí s ďalšími charakteristickými črtami našej súčasnej kultúry, ako sú všeobecne rozšírený sekularizmus, praktický materializmus, pragmatizmus, indiferentizmus, technokracia a im podobné -izmy.

Tým, čo som práve povedal chcem dať vám všetkým do pozornosti, že vaša práca sa stáva čoraz viac misionárskou. Počas Roka sv. Cyrila a Metoda si viac ako inokedy kladiem otázku: Čo dalo úspech misii solúnskych bratov? Mnohí hovoria, že to bolo zo strany Cyrila a Metoda rešpektovanie mnohého s čím sa naši predkovia zaoberali, čo im bolo vlastné a čo považovali za dôležité pre svoje životy. Keď ku nám prišli Cyril a Metod, nechceli z nás mať ľudí hneď na tak vysokej kultúrnej a filozofickej výške aká bola vlastná Grécku, Rímu, alebo Byzancii – chceli z nás sformovať kresťanov. O takéto konanie by som Vás chcel poprosiť aj ja. Opačné konanie by sa stalo bolesťou nášho novodobého misionárskeho snaženia. Veď si skúsme predstaviť, čo by sa stalo, keby spomínaní solúnski bratia každému, kto by ich bol ochotný počúvať, vtlačili do rúk Grécko-latinský slovník, kódex cirkevného či občianskeho práva alebo nejaký teologický traktát? Tu sa pred vami, ktorí pracujete v katolíckom školstve, odkrýva veľká misionárska úloha: V čoraz sekulárnejšom prostredí byť ochotný ponúkať vzdelanie v katolíckom duchu, aby sme postupne prekvasili prostredie s rešpektovaním Božích prikázaní a stále neúnavným spôsobom otvárať mladým ľuďom priestor, kde si môžu vytvoriť hodnotové kritériá založené na osobitnom svetonázore, ako aj pripraviť sa aktívne spolupracovať na budovaní spoločenstva, a tým aj na budovaní pokroku ľudskej spoločnosti.

Prosme patróna učiteľov a vychovávateľov, svätého kňaza Jána de la Salle, aby sme motivovaní láskou dokázali Zmŕtvychvstalého nielen spoznávať v našich najmenších bratoch a sestrách, ale aj radostne ho ohlasovať. Amen.