Kategória: Pastierské listy

Milovaní rodičia, otcovia a mamy,

každý z vás ste v okamihu vašej lásky dali Bohu možnosť vdýchnuť novému telu nesmrteľnú dušu, aby mohol vzniknúť nový ľudský život – vaše dieťa, a tak ste získali výnimočnú účasť na Božom stvoriteľskom konaní. Prijali ste veľký dar, aj veľké poslanie a záväzok.

Ponúkli ste Bohu i vašim deťom to najlepšie zo seba, aby vaše deti mohli rásť telesne i duchovne. Priniesli ste tiež vaše deti, aby boli pokrstené Ježišovým krstom v mene Najsvätejšej Trojice a aby sa začlenili do spoločenstva cirkvi, do tajomného Kristovho tela.

Dnešný deň na vás mimoriadne myslím a ďakujem za každého z vás všemohúcemu Bohu Otcovi, od ktorého pochádza každý ľudský život, a ktorý vás povolal do tejto vznešenej spolupráce. Prosím Ho o silu i múdrosť Ducha Svätého pre vás a tiež
o vytrvalosť v tomto veľkom poslaní, ktoré vám zveril.

Kardinál Alfonso Lopez Trujillo, predseda Pápežskej rady pre rodinu, požiadal pred svetovým stretnutím rodín v Rio de Janeioro (Brazília) v roku 1997 španielskeho maliara Kika Argúella, iniciátora Neokatechumenátnej cesty, aby namaľoval pre túto príležitosť ikonu, ktorá by zdôrazňovala význam rodiny v Cirkvi a najmä postavu otca v kresťanskej rodine. Autor najprv hľadal motív pre namaľovanie ikony. Bol inšpirovaný freskou
z nejakého chrámu, ktorá znázorňovala útek Nazaretskej rodiny do Egypta. Preto sa maliar rozhodol vyhotoviť ikonu Svätej rodiny „na ceste“, ako putuje zo sviatkov z Jeruzalema vtedy, keď mal Ježiš dvanásť rokov. U židov, keď chlapec dovŕšil trinásty rok života, bol považovaný za dospelého a mohol od tohoto veku čítať tóru v synagóge. ikona bola odovzdaná svätému Otcovi Jánovi Pavlovi II. aj s katechézou.

Verím, že pri pohľade na túto ikonu sa Ty, ktorý(á) sa ňu dívaš a necháš sa ňou katechizovať, môžeš byť pomazaný(á) Duchom Svätým, a byť prepustený(á) na slobodu od hriechu. Čo môžeš robiť teraz Ty?

Ak si manžel, pros o Ducha Svätého, ktorý Ti chce pomáhať znovu prijať zodpovednosť za rodinu a bude Ti pomáhať vykonávať moc s pokorou a láskou.

Ak si manželka, pros o Ducha Svätého, ktorý Ťa môže uschopniť tak, ako Máriu, budovať autoritu muža v sebe samej, ako aj autoritu otca v tvojich deťoch. A dieťaťu chce Duch Svätý pomôcť v poslušnosti rodičom, vďačnosti za výchovu a starostlivosť, a tým podporovať harmóniu medzi rodičmi.

Stvárnenie rodiny z Nazareta na ikone svetového stretnutia rodín v Rio de Janeiro je mimoriadnym odkazom pre vás drahí rodičia. Vám bolo zverené niečo mimoriadne vzácne: Ľudské bytie, ktoré potrebuje starostlivosť, lásku a usmernenie od chvíle vlastnej bezmocnosti až do svojej samostatnosti.

Aķ v živote dieťaťa, pre nejaký dôvod, nie je prítomný otec, pamätajte na to, že prameňom každého otcovstva je Otec na Nebesiach. On je, hoci tajomne, predsa reálne prítomný v živote každého z nás, v živote každého dieťaťa.

Aķ v živote dieťaťa, pre nejaký dôvod, nie je prítomná mama, myslite na to, že v tvári Nebeského Otca je viditeľná aj nežná a starostlivá tvár matky, lebo srdce mamy pre každé dieťa sa zrodilo v Božej mysli.

Pozerajte sa teda vy sami, drahí rodičia, vytrvalo na Božiu tvár, ktorá sa nám zjavila v Ježišovej tvári, aby ste sa jej stali podobnými. Aby vaše deti prostredníctvom tohto obrazu mohli dostať všetky dary otcovstva i materstva, ktoré sú zakorenené v Bohu. Aby ste svoje deti vašou blízkosťou s Bohom priviedli k prameňu opravdivej lásky, z ktorej a pre ktorú boli stvorené a zrodené.

Modlím sa za vás a s vďakou vám žehnám.

váš + biskup Tomáš

Katechéza k Ikone Svätej Rodiny na ceste do Nazareta

Dvanásťročný Ježiš na ikone predstavuje dospievajúceho človeka. Ježiš je umiestnený na pleciach otca, čím sa zvýraznila úloha otca pri dospievaní detí, že otec má byť pre svoje dieťa oporou, hlavne vtedy, keď prichádzajú problémy v dospievaní. Je dôležité, aby otec venoval veľa času svojim dospievajúcim deťom a „neposlal ich so všetkým za mamou“. Ak otcovi naozaj záleží na výchove, potom veľa času strávi v rodine a nie v práci, to znamená, že po skončení pracovnej doby, ide sa venovať rodine a neprinesie si prácu domov.

Pri dospievaní sa začínajú vynárať prvé vážne problémy a krízy. Na ikone vidíme, ako otec pevne obidvoma rukami drží za nohy svojho syna, čím akoby bolo povedané, že otec je ten, kto riadi kroky svojho syna.

V období dospievania má dieťa pociťovať podporu práve zo strany otca, ktorý má vysvetľovať svojmu dieťaťu, že krízy sú potrebné pre jeho rast vo viere. Úlohou otca nie je uľahčovať život dieťaťu tým, že ho naučí obchádzať problémy, ale že ho povzbudí
a povie mu: „Neboj sa, je to pre teba dobré. Boh vie, prečo to dovolil a bude ti pomáhať“, a tým upriami pozornosť dieťaťa na Boha, keď bude v kríze. Podobne aj apoštol Jakub povzbudzuje svojich bratov: „Bratia moji, pokladajte to len za radosť keď podstúpite všelijaké skúšky, veď viete, že skúška vašej viery prináša vytrvalosť“. (Jak 1,2-3).

Pevným držaním rúk otca je naznačené ďalšie dôležité pravidlo, že v mnohých rodinách si manželia chcú riešiť svoje manželské problémy cez deti a to tak, že deťom hovoria
o chybách svojho partnera. Aj keď Ježiš je na ikone umiestnený na pleciach Jozefa – otca, jeho pohľad je nasmerovaný na matku. Tým je naznačená harmónia pri výchove. Kontakt medzi matkou a dieťaťom je Božie slovo, ktoré v sebe nenesie náboj zákona, ale náboj ľúbostného listu, ako je to vyjadrené na ikone.

Možno najzaujímavejším prvkom celej ikony je Jozefova tvár. Autor zámerne použil motív z Turínskeho plátna, aby zdôraznil poslanie otca v kresťanskej rodine. Na tejto tvári vidieť lásku Boha k ľuďom. Preto, aby sa na Ježišovi mohlo vyplniť proroctvo o Božej láskavosti a starostlivosti o človeka, aj on sa potreboval pozerať dennodenne na láskavú tvár Nebeského Otca. A kde inde ju mal vidieť, kde inde sa mal naučiť týmto postojom, keď nie na tvári svojho pozemského otca Jozefa ? Je to tvár plná nežnosti, pokory, milosrdenstva, obety a lásky. Je dôležité, aby deti v rodine videli na tvári svojho otca tvár Služobníka Jahveho , aby videli otca, ktorý svojou častou prítomnosťou v rodine stráca pre nich život. Toto je úloha aj dnešných rodičov. Dieťa sa na svoje poslanie pripraví dobre vtedy, keď v rodine uvidí, že „hlavou každého muža je Kristus, hlavou ženy muž.“ (1Kor 11,3) Na to, aby sa muž mohol učiť postojom Služobníka Jahveho, Boh dal mužovi ženu, aby stála po jeho boku: „Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu“ (Ef 5,25-28).

Cez manželku sa môže manžel učiť „byť nežným“. V postave Jozefa na ikone si môžeme všimnúť harmóniu medzi silou a nežnosťou, ktorá je prirodzená u muža vtedy, keď má muž v sebe Ducha Božieho. Jozefova sila, rozhodnosť, prísnosť je znázornená na ikone v jeho rukách a jeho pokora, strácanie života, nežnosť a milosrdenstvo je znázornené
v tvári… Ak mužovi chýba nežnosť (tvár z tejto ikony) – je v rodine despota. Ak mu chýba sila (ruky na tejto ikone) – môže sa to prejaviť v jeho slabošských sklonoch.

Na zvitku, ktorý drží v ruke Mária a ktorý odovzdáva Synovi je napísané: „Duch Pána je nado mnou, aby ma pomazal.“ (Lk 4,18). Tento nápis vlastne hovorí o tom, čo je na tejto ikone. Na ikone je žena, ktorá je pomazaná Duchom Svätým na to, aby budovala autoritu svojho manžela a vedela dávať slobodu svojmu dieťaťu. Je tam manžel, ktorý je pomazaný Duchom Svätým na to, aby zobral na seba v pokore zodpovednosť za celú rodinu.Je tam dieťa, ktoré je pomazané Duchom Svätým na to, aby malo v úcte svojho otca
a matku a je spokojné s výchovou.

Drahí bratia a sestry, drahí duchovní otcovia,

vstupujeme do Adventu, ktorý je časom prípravy na Pánov príchod. V evanjeliu sme počuli, ako Pán vyzýva k bdelosti, k pripravenosti. Je mnoho oblastí, v ktorých máme byť pozorní, bdelí, aby sme sa dobre pripravili na stretnutie s Kristom.

Na žiadosť viacerých kňazov i laických veriacich vám dnes chcem napísať o jednej z nich, o spôsobe prijímania vo svätej omši. Nové normy, ktoré umožnili prijímanie Eucharistie do rúk, absolútna väčšina z vás prijala v pokoji a bez ťažkostí, za čo vám úprimne ďakujem. Vážim si to a mám radosť, že tieto normy mnohým pomohli prehĺbiť osobný vzťah k Bohu. Avšak na niektorých miestach sa vyskytli aj problémy. Rozdávatelia i prijímajúci sa stretli s odmietaním prijímania do rúk. Nielen vo vzťahu k sebe, ale aj k druhým. Niektorí kňazi i laici akoby chceli tento spôsob zamedziť. Dokonca tvrdia, že ide o znesvätenie. Po dlhšom zvažovaní som sa rozhodol k týmto veciam zaujať stanovisko.

Možnosť prijímať Eucharistiu do rúk nie je v Cirkvi nová. Existovala v ranokresťanských časoch. Svedectvá o prijímaní do rúk nájdeme u sv. Jána Zlatoústeho, svätého Augustína, svätého Bédu Ctihodného a u mnohých ďalších. V priebehu druhého tisícročia sa od tohto spôsobu prijímania upustilo a zaužívalo sa prijímanie do úst. Návrat k možnosti prijímať do rúk je výsledkom dlhého zvažovania a snahy viesť ľudí k čo najhlbšiemu poznaniu, vzťahu a úcte k Pánovi. Tvrdiť, že daný spôsob je zlý, či dokonca znesväcujúci, je veľkou opovážlivosťou voči minulosti aj voči našim bratom a sestrám po celom svete, ktorí takto prijímajú. A povedzme to priamo: je to neraz prejav pýchy, nezriadeného pocitu duchovnej nadradenosti voči ostatným. Veď jednoduché zamyslenie každému ukazuje, že ruky človeka nie sú menej hodné Eucharistie, než jeho ústa!

Boží Syn sa nám dal za pokrm a my ho jeme a pijeme! On sa nám stáva potravou: so všetkými dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú! Domyslite ako ďaleko zašiel Pán v prejave lásky voči nám! Z akého dôvodu by náš hmat, ako jeden zo zmyslov, mal byť vylúčený z nesmiernej skúsenosti úplného sebadarovania Boha?

Pravdaže, jeden dôvod, ktorý v tejto súvislosti treba chápať, je naša úcta k Eucharistii. Totiž, keby sme túto úctu stratili, keby sme sväté prijímanie brali ako obyčajný kúsok chleba, alebo ako „oplátku“, vážne by sme sa previnili. V konečnom dôsledku ide o vysvetľovanie, o správne chápanie a o náležitú úctu, ktorú si Eucharistické spôsoby vyžadujú. Musíme ich prijímať s duchovnou prípravou, v stave posväcujúcej milosti a s prejavom úcty. To platí tak pre prijímanie do úst ako aj pre prijímanie do rúk.

A tu sme pri úlohe vysluhovateľov svätého prijímania – kňazov, diakonov i laických rozdávateľov. Drahí bratia a sestry, ktorým bola táto služba zverená: našou úlohou je neúnavne ohlasovať, že neprijímame len chlieb a víno, ale Telo a Krv nášho Pána Ježiša Krista. Preto sme povinní náležite sa pripraviť a vzdať Pánovi úctu aj v okamihu prijímania.

Je potrebné, aby sme dali vopred jasne najavo, ako mienime prijímať. Ak do úst, tak s ústami primerane otvorenými na to, aby rozdávateľ mohol podať Eucharistiu. Ak do rúk, tak s rukami zdvihnutými do výšky hrude, s jednou položenou na druhej, vytvárajúc pre Pána akoby „trón“, dôstojné miesto, kam rozdávateľ môže sväté prijímanie položiť. Nie na poslednú chvíľu, ale vopred, jasným spôsobom, už keď prichádzame na rad, dať najavo, aby rozdávateľ jednoznačne videl, že chceme prijímať do rúk. A následne potom, druhou rukou, priamo pred rozdávateľom vložiť si Eucharistiu do úst. Neslobodno odísť s Kristom v rukách. Rovnako tiež neslobodno po Kristovi siahať, a vyberať jeho sväté Telo z rúk rozdávateľa. Pripomínam, aby sme aj v spôsobe prijímania prejavovali čo najväčšiu úctu: či už prijímame do úst alebo do rúk, na čo Cirkev dala náležité dovolenie. Nedajme nikomu dôvod na pochybnosť o tom, či si uvedomujeme, aký vzácny dar prijímame!

Drahí bratia a sestry, druhá záležitosť, ku ktorej sa treba vyjadriť, je sväté prijímanie na kolenách. Ono totiž môže vyzerať ako prejav úcty k Eucharistii, ale môže byť aj prejavom neopodstatneného strachu alebo svojvôle, nejednoty, či dokonca neposlušnosti a pýchy. Lebo každá vec v liturgii má svoje pravidlá. A kto chce prejavovať skutočnú úctu, ten pravidlá rešpektuje, lebo sú určené rovnako pre všetkých. Kto si robí po svojom, aby ukazoval, že je zbožnejší, v skutočnosti koná opak: vyzdvihuje seba, a nie Pána.

Liturgické zhromaždenie pokrstených, ktorí prichádzajú na slávenie Eucharistie, je svedectvom putujúcej Cirkvi. Sprievod na sväté prijímanie je v tomto duchu činnosťou Cirkvi, Kristovho tajomného tela, spájajúceho mnoho údov. A Kristovo Telo v Eucharistii je znakom aj prameňom ich vzájomnej jednoty. Pre niektorých je náročné prijať tento dôraz na svätú omšu ako na činnosť Cirkvi, a nie individuálny akt vlastnej zbožnosti. Je však dôležité, aby sme sa o to všetci usilovali. Aby sme v rozhodujúcich okamihoch dokázali prejavovať jednotu aj poslušnosť a nerobili si každý, čo chce.

Smernice Rímskeho misála hovoria jasne. Je úlohou konferencie biskupov, aby určila, ako majú veriaci prijímať Eucharistiu. Či na kolenách, alebo po stojačky. Ak konferencia biskupov rozhodne o prijímaní po stojačky, má určiť ešte prejav úcty, ktorú veriaci vzdajú predtým, ako k svätému prijímaniu pristúpia. Na Slovensku máme spoločné pokľaknutie navyše. Všetci veriaci si kľakajú pred svätým prijímaním na výzvu „Hľa, Baránok Boží!“ V iných krajinách sa to nerobí, čo mnohí z vás zo zahraničia poznajú. Keď však my máme biskupmi určené toto spoločné pokľaknutie, nie je na mieste, aby sme si k nemu svojvoľne pridávali ešte ďalšie, v okamihu svätého prijímania.

Slovenskí biskupi o spôsobe svätého prijímania jasne rozhodli, že máme prijímať postojačky. Ak niekto chce prijímať po kľačiačky, aj tu existuje jednoznačné pravidlo misála. Taký veriaci má prísť až na záver, po tom, ako už ostatní Eucharistiu prijali. Nemá narúšať zhromaždenie prijímajúcich, ale má sa zaradiť na koniec. Predíde tak komplikáciám, či dokonca sporom, keď kňazi, s naliehaním na dodržiavanie rubrík misála žiadajú, aby veriaci nerušil plynulosť rozdávania a nevynucoval si prijímanie na kolenách, či dokonca poskytovanie kľačadla, čo rubriky v žiadnom prípade nepredpisujú.

S pastierskou láskou vám píšem tieto slová. Láska však neexistuje bez pravidiel. A pravidlá, pri ktorých bremeno rozhodovania spočíva na biskupoch, nesmerujú k tomu, aby niekoho obmedzovali v zbožnosti, ale práve naopak, aby čo najväčšiu zbožnosť, oslobodenú od svojvôle, v rámci celého spoločenstva podporovali. Prosím vás preto, drahí bratia a sestry, aby ste aj tento pastiersky list prijali v takom duchu. Veľmi mi záleží na úcte k Eucharistii. Zároveň chcem, aby sa v spoločenstvách dodržiavali pravidlá, aby sa nepresadzoval individualizmus, ale vzájomné úsilie o čo najlepšiu úctu k Pánovi, o jeho skutočne zbožné prijímanie. Práve ono nám pomôže dobre sa pripraviť na Pánov príchod, ktorý s túžbou očakávame. K tomu vám pre celý Advent vyprosujem hojnosť Božieho požehnania i Božích milostí.

Zo srdca vám žehná

Mons. Tomáš Galis, žilinský biskup

Žilina 30. novembra 2023

Pastiersky list žilinského biskupa na Božie narodenie

Milovaní bratia a sestry!

Opäť je tu deň radosti a potešenia, keď si pripomíname jednu z najdôležitejších udalostí v dejinách spásy i ľudstva vôbec – Narodenie Ježiša Krista, Božieho Syna, ktorý sa stal človekom. Božie srdce sa uprostred svätej noci sklonilo až k jasliam v maštali.

Pri Kristovom narodení, ako pripomína Sväté Písmo, sa niektorí ľudia zľakli, keď uvideli sprievodné znaky Božieho príchodu na zem. Preto im anjel povedal upokojujúce slová: „Nebojte sa! Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom“ (Lk 2, 10).

Kvôli našim obavám a ustráchanosti, ale aj kvôli našej ľahostajnosti či nevedomosti sú tieto slová vianočného posolstva adresované i nám: aby nás upokojili a odstránili náš strach. Boh aj nás v betlehemskom Dieťati pozýva k účasti na jeho živote: aby sme boli jeho, aby sme boli svätí.

Nebojme sa, drahí bratia a sestry, tohto odvážneho i náročného pozvania, tohto pozvania k svätosti. Nebojme sa ani svojich hriechov, ani znechutení, ani namáhavej cesty. Nemajme strach kráčať proti prúdu. Mnohí si pamätáte ako nás svätý pápež Ján Pavol II. pozýval „otvoriť dvere svojich sŕdc Kristovi“. Lebo videl, že svet bez Boha sa skôr či neskôr obráti proti človekovi. A naopak, budúcnosť sveta bude tým ľudskejšia, čím väčšmi sa ľudia priblížia k svojmu Stvoriteľovi a Spasiteľovi.

V encyklike Redemptor hominis (Vykupiteľ človeka, 10) sv. Ján Pavol II. napísal: „Kresťanstvo neochromuje človeka, ale vyzdvihuje jeho najušľachtilejšie možnosti a dáva ich do služieb autentického pokroku jednotlivca a spoločenstva. V Kristovi, ktorý je nielen skutočným človekom, ale aj skutočným Bohom, môžeme odhaliť plnú pravdu – sami o sebe a o našom osude“.

Ježiš Kristus práve svojím narodením rozháňa ľudské obavy. Jeho príchod na zem hovorí jasnou rečou: Boh má človeka rád! Má o neho trvalý záujem a počíta s ním. Božie milosrdenstvo je originálne a má pripravené riešenia aj v tých najzamotanejších ľudských situáciách.

Nebojme sa preto dať mu odpoveď. Nebojme sa znovu vedome rozhodnúť, že chceme byť kresťanmi, že chceme vyznávať svoju vieru a mať odvahu podľa nej aj žiť. Sme povolaní premôcť svet svojou vierou (por.Jn 5,4). My totiž patríme k tomu, ktorý pre každého z nás vydobyl víťazstvo nad hriechom a smrťou. A urobil nás schopnými – pokorne, s pokojom, ale aj s istotou – potvrdzovať víťazstvo dobra nad zlom.

Patríme Kristovi a On je ten, ktorý v nás víťazí. Verme a hlboko prežívajme túto istotu! Aby nás nepremohli staré ani nové ťažkosti. A našu dušu nech neovládne zákerný nepokoj prejavujúci sa malomyseľnosťou, zotrvávaním v zlých návykoch, či otrockým prispôsobovaním sa hroznému násiliu zla.

Cesta Kristových nasledovníkov možno nie je ľahká. Ale vykročme na ňu s vedomím, že máme vnútornú silu zmeniť sa, aj meniť svet. Dostali sme ju skrze božský život, darovaný nám v Kristovi. V koncilovom dokumente Gaudium et Spes (Radosť a nádej) čítame: „Vtelením sa Boží Syn spojil určitým spôsobom s každým človekom. Pracoval ľudskými rukami, rozmýšľal ľudskou mysľou, konal ľudskou vôľou, miloval ľudským srdcom. Narodiac sa z Panny Márie, stal sa skutočne jedným z nás, vo všetkom nám podobný okrem hriechu“ (GS, 22).

Svätý Otec František hovorí, že keď sa ocitneme tvárou v tvár dieťaťu, hoci máme plno problémov a starostí, keď sme pred ním, v našom vnútri sa zrazu rodí úsmev, jednoduchosť… Lebo stojíme pred nádejou. Áno, dieťa je nádejou! A tak treba v živote, pri našom putovaní, vidieť nádej: že nájdeme Boha, ktorý sa pre nás stal Dieťaťom. A práve toto stretnutie s Dieťaťom nám daruje úsmev, daruje pokoj srdca. Daruje nám všetko.

Pozrime v Jasličkách do tváre Božského dieťaťa. Na Vianoce spoločne stolujme, čítajme Písmo, spievajme koledy. Pozvime Boha do nášho rodinného kruhu. Navštívme počas sviatočných dní blízkych a ich zasa pozvime k sebe: prežime konkrétne sviatky prítomnosti Boha v našich rodinách!

Rozprával mi otec ôsmich detí, ako od neho zafúľaný človek na ulici pýtal peniaze. „Nemám nazvyš, ledva vyžijeme,“ odpovedal mu. „Ale poď so mnou, naješ sa s nami.“ Prekvapeného ho vzal domov: tam ho umyli, našli mu čisté šaty, posadili k stolu a jedol s nimi. O dva či tri mesiace ho stretli znovu, zmeneného a „na poriadku“. Vravel im, že tá návšteva mu vrátila nádej. Znovu si našiel prácu.

Moji milovaní: nebojme sa prijať, aj konkrétne prejaviť lásku, ktorá je Božím darom. Ak sa možno ešte hanbíme cez tieto sviatky otvoriť dvere našich sŕdc Pánovi, nechajme Božiemu dieťaťu aspoň pootvorené „okno“ do nášho vnútra, a blížnemu, ktorý potrebuje lásku, pootvorené dvere do nášho príbytku.

Aj pre nás sú určené anjelove slová: „Nebojte sa! Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám narodil Spasiteľ, Kristus Pán“ (Lk 2, 10-11). Zo srdca vám prajem, aby ste pocítili Božiu dobrotu a žili ako noví ľudia, zmenení stretnutím s Bohom, ktorý sa z lásky k nám stal človekom.

Žehná vám Mons. Tomáš Galis, žilinský biskup

Milí bratia kňazi, slúžiaci v našich nemocniciach a v našich farnostiach, srdečne vás pozdravujem v deň spomienky na Pannu Máriu Lurdskú.

Pred tridsiatimi rokmi sv. pápež Ján Pavol II. zaviedol slávenie svetového dňa chorých, aby zvýšil citlivosť Božieho ľudu, katolíckych zdravotných inštitúcií a občianskej spoločnosti voči chorým a tým, ktorí sa o nich starajú.

Svätý Otec František sa v tohtoročnom posolstve pre chorých a pre tých, ktorí sa im venujú, opiera

o Ježišove slová: „Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec!“ (Lk 6, 36).

V tento deň si zvlášť spomeňme na našich drahých chorých, aby mali všetci istotu zdravotnej starostlivosti a duchovného sprevádzania. Modlime sa za týchto našich bratov a sestry, za ich rodiny, za zdravotníckych a pastoračných pracovníkov a za všetkých, ktorí sa o nich starajú. Myslíme na lekárov, na zdravotné sestry, laboratórnych technikov, na pomocný personál a ošetrovateľov, ako aj na mnohých dobrovoľníkov, ktorí darujú trpiacim svoj vzácny čas.

Drahí zdravotníci, vaša služba chorým, konaná s láskou a kompetentne, presahuje hranice povolania a stáva sa poslaním. Vaše ruky, ktoré sa dotýkajú Kristovho trpiaceho tela, sa môžu stať znakom Otcových milosrdných rúk. Buďte si vedomí veľkej dôstojnosti vašej profesie, ako aj zodpovednosti, ktorú zahŕňa.

Milí naši bratia kňazi, vaša duchovná služba pre chorých je nenahraditeľná. Ste svedkami Božej lásky a Božieho milosrdenstva. Pre zdravotníkov a lekárov ste povzbudením, že viera v Krista má v sebe obrovskú motivačnú silu k nezištnej službe a obetavosti práve počas kríz a v najväčšej ľudskej biede. Viera otvára srdce pre lásku, ktorá sa priamo dotýka rán a uzdravuje ich. V našich farnostiach je zvykom, že k prvému piatku v mesiaci navštevujete chorých a prinášate im eucharistického Krista. Vytrvajte, prosím, v tomto pastoračnom úsilí.

Som vďačný Bohu za to, že vás mám! Ďakujem vám za obetavosť a lásku, venovanú trpiacim

a chorým! Ďakujem vám za to, že im každý deň ponúkate Božiu blízkosť, jeho požehnanie, Božie slovo a vysluhovanie sviatostí. Aj naďalej navštevujte chorých i starých ľudí aj tých, ktorí žijú doma

a po dlhej perióde odlúčenia a samoty čakajú, že ich niekto navštívi.

Na príhovor Lurdskej Panny Márie, patrónky chorých, vám vyprosujem Božie požehnanie, potrebné zdravie, silu, odvahu i trpezlivosť vo vašej vzácnej službe.

+ Mons. Tomáš Galis, v. r.

žilinský biskup

Milovaní, sme opäť na začiatku pôstneho obdobia a v evanjeliu sme si vypočuli mimoriadne dôležitú udalosť z Ježišovho života.

Ježiš, Boží Syn, v nej musí ako každý človek rozlišovať medzi zjednodušenou a falošnou ponukou, ktorú mu predkladá diabol a riešením, ktoré nasleduje hlas Božieho slova. Boží protivník vťahuje Ježiša, aby si prezeral túto ponuku. Ukazuje mu všetky kráľovstvá a Ježiš si ich pozrie a rozlišuje. To isté sa zopakuje aj v ďalšom kroku, kedy ho diabol vedie do Jeruzalema a dokonca ho privedie na vrchol chrámu. Ježiš ide, opäť rozlišuje a vie, že táto cesta na vrchol chrámu nenesie v sebe požehnanie. Po týchto opakovaných ponukách Ježiš rozhodne odmieta prvoplánové riešenie, ktoré sa javí ako jednoduché a príťažlivé, no pritom skrýva v sebe zavrhnutie všetkého krásneho, čo v sebe nesie život s Bohom.

Ježiš však neostáva iba v postoji odmietnutia ľahkej cesty, ponúknutej diablom, ale zároveň sa rozhodne postaví za inú cestu, ktorá je plnením Božej vôle. Ježišove odpovede: ,,Nielen z chleba žije človek“ (Lk 4,4) a ,,Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť“

…

---

Milovaní bratia a sestry, v dnešnú nedeľu a každú nedeľu prichádzame do chrámu, lebo Kristus vstal z mŕtvych! Po prežitých dňoch pôstu, po týždňoch, poznačených strachom z vojny, po mesiacoch izolácie a neistoty vás pozdravujem slovami, oznamujúcimi najväčšiu a najdôležitejšiu udalosť v dejinách: Kristus žije! Prežívame radosť z víťazstva Ježiša Krista nad smrťou a to nám dáva novú nádej.

Verš dnešnej sekvencie pred evanjeliom hovorí: „Vstal Pán, Kristus, nádej moja!“ Ježiš nám dáva všetkým nový začiatok. Už netriumfuje smútok, temnota, smrť a hriech, ale radosť, svetlo, život, nádej a istota víťazstva.

Milovaní bratia sestry, Ježiš vstal z mŕtvych, žije a je s nami. Skrze tento nový život pretvára a obnovuje celý svet, ktorý bol rozvrátený následkom hriechu. Ježiš pretvára a obnovuje aj nás samých. Ten, ktorý priviedol k jestvovaniu celý vesmír, teraz privádza k uzdraveniu a dokonalosti aj náš život. Nedáva nám len nejakú novú fasádu, dáva nám šancu znova začať. Pretože Ježiš žije, prežívame nádej, ale aj radosť. V evanjeliu sme počuli svedectvo tých, ktorí uverili, že Ježiš žije.

Aj my sme pozvaní, aby sme boli nositeľmi tejto novej reality žiť s Kristom. „Vstal Pán, Kristus, nádej moja!“ Táto novosť preniká aj do nášho života. Napriek všetkým ťažkým okolnostiam sa môžeme na svet dívať novými očami. Pápež Benedikt XVI. vo svojej encyklike o nádeji (porov. Spe salvi, 26-28) sa s nami delí o túto novosť, o novú kvalitu, nosiť v sebe Kristov nový život. Človek je vykúpený prostredníctvom lásky. To platí aj v čisto pozemskom živote. Keď niekto vo svojom živote zakúsi zážitok veľkej lásky, je to okamih „vykúpenia“, ktorý dáva nový zmysel jeho životu. No čoskoro si uvedomí, že láska, ktorej sa mu dostalo, sama osebe nerieši problém života. Je to láska, ktorá zostáva krehkou. Môže ju zničiť smrť.

Ľudské bytie potrebuje pre naplnenie svojho života nepodmienenú lásku. Potrebuje istotu, ktorá mu hovorí: „Ani smrť, ani nič na tomto svete nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi” (porov. Rim 8, 38 – 39).

Ak existuje absolútna láska s jej absolútnou istotou, vtedy – a len vtedy – je človek „vykúpený“, čokoľvek by sa mu prihodilo. Na toto myslíme, keď hovoríme: Ježiš Kristus nás „vykúpil“. Ten, kto nepozná Boha, môže mať rôzne malé či väčšie nádeje. Ale ozajstnou nádejou človeka, ktorá pretrvá napriek všetkým sklamaniam, môže byť jedine Boh – Boh, ktorý nás miloval, ktorý nás miluje „až do konca“, „až do krajnosti“.

Koho sa dotkne takáto láska, začína tušiť, čo vlastne znamená „život“. Začína tušiť, čo znamenajú aj slová nádeje, ktoré zaznievajú pri obrade krstu: od viery očakávam „večný život“ – život, ktorý je celý a bez ohrozenia. Ježiš nám vysvetlil, čo znamená „život“: „A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista“ (Jn 17, 3). V ňom je naša nádej!

Stále potrebujeme nádeje – menšie či väčšie, ktoré nás zo dňa na deň udržiavajú na ceste. No bez veľkej nádeje, ktorá musí presahovať všetko ostatné, aj tak nestačia. Touto veľkou nádejou môže byť iba Boh, ktorý objíma vesmír a ktorý nám môže ponúknuť a darovať to, čo sami nemôžeme dosiahnuť. Práve to, že sme obdarení, je súčasťou nádeje. Boh je základ nádeje – nie hocijaký boh, ale Boh, ktorý má ľudskú tvár a ktorý nás miloval až do krajnosti: každého jednotlivca a ľudstvo ako celok.

Vzkriesený Kristus mení kvalitu vecí. Ponúka novú nádej ľuďom, ktorí žijú v tme beznádeje. Svetlo tým, ktorí žijú v tme. Zmysel tým, ktorí žijú v nezmyselnosti. Život tým, ktorí žijú v smrti. Aj ten najťažší údel je možné naplniť kvalitou, ak sa obrátime na správny zdroj. Aj púšť môže zakvitnúť, keď ju začneme zavlažovať. A takouto vlahou do púšte nášho života je Kristus. Ak ho prijmeme do svojho života, je možné, že navonok sa v našom živote nič nezmení, ale zmení sa čosi v nás, v našom vnútri. V našom vnútri sa smrť premení na život. A my zrazu zistíme, že žijeme, aj keby sa nám niekedy zdalo, že sme všetko stratili.

V románe A. J. Cronina Kľúče od kráľovstva, je jednou z hlavných postáv misionár, ktorý pracoval takmer celý svoj život v Číne, otec Francis Chisholm. Na jednom mieste misionár dáva kľúč od svojej výnimočnej odvahy a nádeje. Rozpráva sa so svojim zarmúteným priateľom, domorodým roľníkom, ktorý zalamuje rukami a horko sa sťažuje, pretože záhrada bola úplne zaplavená sezónnou záplavou. „Moje sadenice sú zničené!“ bedáka. „Budeme musieť začať všetko opäť odznova.“ Otec Chisholm ticho odpovedá: „Priateľu, ale to je život, začať znova, keď je všetko stratené.“

Drahí bratia a sestry, v našej Žilinskej diecéze sme pred pár rokmi podnikli niekoľko krokov, aby sme začali proces obnovy života a vzťahov v rodinách a farnostiach. Podujali sme sa na túto cestu v nádeji, že vzkriesený Kristus prenikne nielen naše liturgické zhromaždenia, ale naše farnosti, naše rodiny, naše spoločenstvá. Vybrali sme sa na túto cestu v nádeji, že tak, ako Boh Otec vzkriesil Syna Krista, vzkriesi aj nás, že nás nielen inšpiruje k novým aktivitám, ale dá nám odvahu inak myslieť: aby sme boli Cirkvou, ktorá má v centre svedectvo, a nie len náboženské zvyky; že sa budeme stávať Cirkvou, ktorá túži vyjsť v ústrety všetkým s horiacou lampou evanjelia, a nie byť uzavretým kruhom. Nebojme sa podujímať aj na nové, azda i riskantné cesty evanjelizácie a ohlasovania, ktoré sa dotýkajú života, pretože radosťou Cirkvi je evanjelizovať. Evanjelizovať znamená stretávať človeka a kráčať s ním, ako kráčal vzkriesený Kristus s emauzskými učeníkmi (porov. Lk 24,13-35). Evanjelizovať znamená spolu s inými odhaľovať tajomstvá Života. Ďakujem vám za toto spoločné synodálne kráčanie. Štedro saďme a sejme v nádeji, že z toho bude bohatá úroda nového Slovenska.

Drahí bratia a sestry, zo srdca vám všetkým vyslovujem veľkonočné prianie slovami sv. Augustína: „Pánovo zmŕtvychvstanie je našou nádejou” (Augustín, Sermo 261, 1). Týmito slovami vysvetľoval veľký biskup svojim veriacim, že Ježiš vstal z mŕtvych, aby sme my, hoci odsúdení na smrť, nestrácali nádej a nemysleli si, že smrťou sa život úplne končí. Viera nás neinfikuje naivitou, ale posilňuje nás nádejou a dôverou. Prežívaním svojej veľkonočnej viery stmeľujme našu spoločnosť, naše obce a mestá, naše farnosti, naše rodiny. Dôverujeme ti, Pane, lebo ty dôveruješ nám.

Milovaní, všetkým vám žičím Veľkonočné sviatky preniknuté nádejou a zo srdca vám žehnám v mene + Otca i + Syna i + Duch Svätého!

+ Tomáš Galis, žilinský biskup

Milovaní bratia a sestry, povrchná úvaha nad dnešným evanjeliom by nás mohla zaviesť dvomi nesprávnymi smermi. Jedným z nich by bola kritika inštitúcií a ich predstaviteľov, ktorí sa Boha neboja a ľudí nehanbia, napriek tomu, že majú zodpovednosť za osudy ľudí, miest, alebo národov. Druhý nesprávny smer by mohla byť úvaha nad tým, či neodbytnosť bezbrannej vdovy je najlepší spôsob, ako sa domôcť svojho práva. Hoci je vymožiteľnosť práva jedným z podstatných rysov zrelej spoločnosti, Ježišove slová z dnešného evanjelia nás chcú upriamiť ešte na niečo dôležitejšie. Hlavným posolstvom dnešného evanjelia je totiž vytrvalá dôvera v Božiu pomoc.

Takáto dôvera je kľúčová vlastnosť každého učeníka, ktorý je povolaný stať sa
aj misionárom evanjelia. Dobrú zvesť o Božom kráľovstve som neprijal iba preto, aby som si vďaka nej dobre vybudoval svoj život, svoju rodinu, či svoje spoločenstvo. Ani preto, aby som s jej pomocou dosiahol iba svoju osobnú spásu. „To, že prináležíme Bohu ako jeho deti, nikdy nie je len individuálnou záležitosťou“. Základnou vlastnosťou Ježišovej dobrej zvesti je, že sa chce šíriť, chce sa dostať k čím viacerým ľuďom. Lebo „každý človek je milovaným synom
a dcérou Nebeského Otca“. Mnohí túto zvesť ešte nepočuli, no „Boh chce, aby všetci ľudia boli spasení, keď spoznajú pravdu a zakúsia jeho milosrdenstvo prostredníctvom Cirkvi“ (porov. Posolstvo pápeža Františka k Svetovému dňu misií 2019).

Dnes slávime na celom svete vo všetkých katolíckych kostoloch misijnú nedeľu. Je to deň modlitieb za misie a misionárov a deň solidarity, prejavenej finančnou zbierkou na podporu misijných krajín. Tohtoročná misijná nedeľa je o to výnimočnejšia, že pápež František počas celého októbra 2019 pozýva všetkých pokrstených kresťanov na slávenie Mimoriadneho misijného mesiaca.    

Misie v nás vyvolávajú predstavu ďalekej a chudobnej krajiny, kde misionár šíri kresťanstvo a pomáha ľuďom aj v ich chudobe. Mnohí ľudia sú presvedčení, že byť misionárom je úlohou vybraných mužov a žien, ktorí odchádzajú do ďalekých krajín. Žijeme však na Slovensku a misionármi môžeme byť aj tu a teraz. Misia je prinášaním živého Ježiša tam, kde sme. Ak ide misionár do ďalekej krajiny, je potrebná príprava a nadšenie. Misionár potrebuje spoznať ľudí, jazyk, kultúru, zvyky. Musí hovoriť jazykom ľudí, ku ktorým je poslaný, aby mu rozumeli, a hlavne nemôže používať nátlak. To sa vyžaduje aj od každého z nás, ktorí sme prijali krstom poslanie hlásať evanjelium. Misie v nás niekedy vyvolávajú predstavu zbierania peňazí. A hoci aj dnes budeme pozvaní prispieť finančne na misie v Rwande, je treba povedať, že misie neznamenajú peniaze. Sú iba prostriedkom, ako priniesť lásku ľuďom, ktorí sa majú oveľa horšie ako my.

Výnimočným rozmerom tohtoročnej misijnej nedele v našej diecéze je pozvanie, ktoré chcem adresovať každému z vás: Dajme sa spoločne do pohybu ohlasovaním Ježišovej dobrej zvesti. Chcem vám k tomu ponúknuť aj konkrétny nástroj: projektovú súťaž na podporu vašich dobrých nápadov pre posilnenie života vašej farnosti aj celej našej diecézy. Tak, ako pri zahraničných misiách nejde o peniaze, hoci ich spoločne zbierame, ani pri domácej misii nejde o projekty, hoci vás k ich tvorbe pozývam. Dobré nápady, ktoré od dnes môžete celý mesiac tvoriť a predkladať do projektovej súťaže, sú nástrojom, ako vyjadriť našu tvorivosť
a premeniť našu túžbu žiť podľa evanjelia, do konkrétnych skutkov.

Drahí bratia a sestry, my dnes finančne prispejeme na posilnenie ohlasovania evanjelia
v ďalekej Rwande. Aj naša diecéza pre svoju finančnú slabosť prijala v tomto roku pomoc iných diecéz, aby mohla zabezpečiť plnenie svojich základných úloh. Rozhodli sme sa veľkú časť tejto získanej sumy premeniť na podporu pre tých z vás, ktorým horí srdce pre šírenie evanjelia. Lebo v jeho ohlasovaní spočíva hlavná úloha života každej miestnej cirkvi.

Pozývam každého z vás k zamysleniu nad štyrmi otázkami:

• Ako môžeme príťažlivejším spôsobom ohlásiť evanjelium ľuďom, ktorí v našom meste/obci neveria v Ježiša, alebo im je ľahostajný?
• Čo môžeme urobiť pre to, aby viera praktizujúcich kresťanov bola ešte osobnejšia, pevnejšia a radostnejšia?
• Ako môžeme účinnejšie vo farnosti poslúžiť tým, ktorí sú odkázaní na pomoc a starostlivosť iných?
• Čo môžeme urobiť, aby sme vo farnosti tvorili osobnejšie vzťahy, aby sme si ako Kristovi nasledovníci boli navzájom bližší?

Som si istý, že vás Duch Svätý v tomto uvažovaní privedie ku konkrétnym prejavom ohlasovania a ku skutkom lásky, ktoré budú vynikajúcou účasťou na misijnom poslaní celej cirkvi. Na ich realizáciu môžete získať až 500,- € ako farnosť, ako malé spoločenstvo, či organizácia. Budem vďačný, ak vám aj tieto prostriedky pomôžu byť ešte viac činnými skrze lásku pri ohlasovaní evanjelia v dennom živote. Nech sa táto misia uskutočňuje v našej miestnej cirkvi aj cez projektovú súťaž, ktorú dnes vyhlasujem pre celú diecézu. Nech je prejavom našej otvorenosti na impulzy Ducha Svätého, ktoré sme ochotní počúvať v osobnej
i spoločnej modlitbe. Nech je priestorom zdieľania našej osobnej skúsenosti s mocou Božej lásky a s vytrvalou dôverou v Božiu pomoc, ako ju prejavila chudobná žena z dnešného evanjelia.

Potrebujeme poznať Boha, aby sme mali radosť a ňou získavali iných pre evanjelium. Potrebujeme  byť vďační za každého človeka, ktorého stretneme, a je jedno, či je to v zahraničných misiách, alebo doma, v obchode, či na pracovisku. Misionár sa pozerá na druhých ľudí očami lásky, ktorá neprestáva vidieť dobro v každom človeku a každého človeka vidieť ako hodného dobra. Misionár má rád ľudí aj napriek tomu, že ho nevítajú s otvorenou náručou. Misionár prináša radosť, nádej, zmenu, nový závan. Misionár je náročný na seba
a láskavý k iným. Je si vedomý darov, ktoré dostal od Boha, a naplno ich využíva v službe pre druhých. Rád počúva a menej hovorí, je citlivý na drobné služby a pomoc druhému.

Nech je štedrosť, ktorou bola obdarovaná naša diecéza, pozvaním k vašej štedrosti pri dnešnej zbierke pre cirkev v africkej Rwande. Nech toto obdarovanie zároveň pomôže každému z nás „byť misiou”. Lebo  „každý pokrstený a pokrstená je misiou”, ako to napísal pápež František v tohtoročnom Posolstve na Svetový deň misií. „Kto miluje, je vždy v pohybe;  je hnaný von zo seba, je priťahovaný a priťahuje druhých, daruje sa druhému a buduje vzťahy, plodiace život. Pokiaľ ide o Božiu lásku, nikto nie je neužitočný, či bezvýznamný. Každý z nás je misiou vo svete, pretože každý z nás je plodom Božej lásky“. 

Spolu so Svätým Otcom Františkom zverme toto poslanie Márii, našej Matke. Práve ona, v zjednotení so svojím Synom, sa už od jeho počatia dala do pohybu a nechala sa úplne vtiahnuť do Ježišovho poslania; toho poslania, ktoré sa pod krížom stalo aj jej poslaním.

S vďakou za vás, každému z vás žehnám Boží pokoj a dobro;                                                  váš biskup + Tomáš.

Milovaní bratia a sestry,

prihováram sa vám slovami, ktoré vyjadrujú najkrajšie veľkonočné prianie: „Vstal som z mŕtvych a som stále s tebou!“ Všetci si dnes, tak ako každý rok, navzájom želáme radostné sviatky. Aby boli ozaj radostné, na to nám nestačí len pozdrav, či „sms“ správa. Radosť sama z nich nepríde, aj keď sú nám zvlášť milé priania od všetkých, ktorí na nás myslia a sú blízki nášmu srdcu.

Na začiatku pôstu som vás pozýval k hľadaniu cesty obnovy života a vzťahov v našich rodinách, farnostiach, spoločenstvách, v celej našej diecéze. Som vám vďačný, lebo mnohí ste sa už zapojili aj do prvého kroku, do spoločnej reflexie a aj takto ste vyjadrili túžbu hľadať túto cestu obnovy a kráčať po nej.

Nastúpiť na cestu obnovy počas pôstu znamenalo dať šancu modlitbe osobnej i rodinnej, aby Boh mohol konať v našich životoch. Obnovou sa otvára priestor na múdre prebudovanie toho, čo nefungovalo i na prehĺbenie radosti z dávania, ktorá drieme v každom z nás. Cesta obnovy je tiež šanca k zapojeniu sa do služieb v spoločenstvách a k budovaniu hlbších vzťahov, ktoré sú vždy zdrojom skutočnej radosti.

Ďakujem vám za vašu túžbu a ochotu kráčať po tejto ceste viery! Takto lepšie chápeme, že radosť sa rodí v našom srdci a je Božím darom pre nás. Čím viac vstupuje do nášho života evanjelium, tým hodnotnejšie žijeme, lebo „euangelion“ je skutočne radostné posolstvo. Radosť pri zvestovaní Zachariášovi a Alžbete, radosť pri narodení Jána Krstiteľa, zvestovanie veľkej radosti pri Ježišovom narodení i dnešná radostná zvesť o jeho zmŕtvychvstaní.

Pri radostných okamihoch na svadbe v Káne, pri zázračnom nasýtení na púšti, pri uzdraveniach chorých, pri vzkriesení Lazára nešlo iba o dobré víno v Káne, ani o ľahko získaný chlieb, ani iba o uzdravenie tela, všade išlo o blízkosť Božiu. My potrebujeme Boha. Ak máme pocit Božej blízkosti, už necítime hlad ani smäd tak, ako predtým. Človek bez Boha je schopný pobiť sa o skyvu chleba. Keď zažije Božiu blízkosť, je zrazu ochotný podeliť sa aj s tým posledným čo má, dokonca i so sebou samým, lebo Boh napĺňa jeho vnútro. A práve pocit Božej blízkosti, dotyku Boha, robí človeka vnútorne radostným. Už nemá záujem len o seba, chce sa podeliť s druhými so všetkým, čo dostal. To je aj pravá veľkonočná radosť, vyjadrená pozdravom: „Kristus vstal z mŕtvych, radujme sa“.

Keď Mária Magdaléna pribehla k Petrovi a Jánovi s poplašnou správou: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili“ (Jn 20, 2), bežali aj oni ku hrobu – našli plachty a šatku, ale už nie Ježišovo telo. A predsa Ján píše, že videl a uveril. Čo videl? Len znaky a symboly – prázdny hrob, plachtu a šatku. A uveril. Láska vidí srdcom, je začiatkom viery, ktorá dáva život.

Zmŕtvychvstalý Ježiš povedal Tomášovi: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili“ (Jn 20, 29). Uveriť, znamená získavať krásu života; veriť, že je krásne žiť, pracovať, premýšľať, tvoriť, mať priateľov, dávať život, byť kňazom, rehoľnicou. Prečo? Pretože toto všetko má veľký zmysel, tento zmysel je dobrý, začína tu na zemi a vyústi do večnosti. Veriť je sviatok, veriť je odvaha byť šťastný.

My tiež vidíme len znaky, vonkajšie symboly, aby sme mohli veriť a aby sme sa mohli napĺňať láskou a vedeli sa spoločne radovať. Všetci sme prijali Ježišovo pozvanie a prišli sme k nemu na svätú omšu. Tu sa spoločne stretávame, povzbudzujeme vo viere a s pokorou prijímame Ježišovo telo a krv ako duchovný pokrm na cestu života, viery a lásky. Je to veľký prejav viery v dnešnom svete.

Keď pobežíme k Ježišovi, vždy ho nájdeme. I keby nás občas niečo vystrašilo, alebo sklamalo. Ježiš vstal z mŕtvych, žije a stále je s nami. Bez tejto pravdy by bol náš život nezmyselne prázdny. My sa však radujeme, lebo Ježiš je tu medzi nami živý. Je blízky, a každému z nás posiela pozdrav, ktorý znie: „Vstal som z mŕtvych a som stále s tebou!“

Ako to môžeme prežívať nielen dnes, ale vo všetkých nasledujúcich dňoch? V tichu žasnúť nad prázdnym hrobom a nad stretnutiami so Zmŕtvychvstalým. Svätá Terézia z Kalkaty svojim spolusestrám vysvetľovala: „Ovocím mlčanlivosti je modlitba, ovocím modlitby je viera, ovocím viery je láska, ovocím lásky je služba, ovocím služby je pokoj a radosť.“

Tu je cesta, na ktorej môžeme aj my všetkým prinášať živého Krista, jeho lásku a pokoj cez blízkosť a prejavy láskavej pozornosti.

Aj ja vám zo srdca a s láskou želám požehnané a radostné Aleluja a žehnám Vás i Vašich drahých v mene Otca + i Syna + i Ducha Svätého.

Váš biskup + Tomáš.

Pastiersky list žilinského biskupa na Prvú pôstnu nedeľu

Milovaní, čítanie z Piatej Mojžišovej knihy nám dnes prinieslo krásne vyznanie verného pastiera a vodcu izraelského ľudu Mojžiša: „My sme volali k Pánovi, Bohu svojich otcov, a on nás vypočul.” (Dt 26,7). Je to výkrik dôvery, posilnenej skúsenosťou so živým Bohom, ktorý verne stojí pri svojom ľude. Ľude, ktorý je na ceste, je vyvoleným Božím ľudom, no napriek tomu neustále potrebuje povzbudzovanie, aby kráčal dobrou cestou. Musí si vždy znova pripomínať Božie milosrdné a zhovievavé konanie, aby bol nanovo ochotný prijať výzvu k obráteniu, k zmene srdca, ku konaniu dobra.

Vlani sme začali nové desaťročie života našej diecézy. Čo prinesie a aké bude, je naplno v Božích rukách. On však počíta aj s nami, s naším úsilím a horlivosťou,
s využitím darov, ktoré sme od neho prijali. A tak budúcnosť našej diecézy závisí aj od nás. Lebo diecéza, to si aj Ty, Tvoja rodina, naša farnosť, naše spoločenstvo. Diecéza je náš spoločný priestor, v ktorom slávime Boha, pomáhame núdznym, prehlbujeme našu vieru, ohlasujeme evanjelium a tvoríme spoločenstvo.

Naši patróni a sprievodcovia na duchovnej ceste, svätí Cyril a Metod, ktorým je diecéza zasvätená, sú našimi priateľmi a pomocníkmi v tomto kráčaní. Oni nasadili svoje sily a duchovné schopnosti, všetky dary, ktoré dostali od Boha, aby priniesli evanjelium našim predkom. S ich pomocou chceme aj my hľadať, ako byť tvorivými, radostnými ohlasovateľmi evanjelia našimi životmi aj našimi ústami, lebo to je poslanie diecézy i celej cirkvi, to je poslanie každej farnosti i rodiny aj každého kresťana.

Slovo evanjelia, ktoré máme ohlasovať, je blízko nás, v našom srdci, ako píše apoštol Pavol v dnešnom druhom čítaní. A predsa sme stále ohrozovaní nepriateľom Božieho slova: „Ak si Boží Syn, povedz tomuto kameňu, aby sa stal chlebom.“ Ježiš mu odvetil: „Napísané je: ‚Nielen z chleba žije človek.‘“ Diabol pokračuje: „Dám ti všetky kráľovstvá sveta, ich moc a slávu. Ak sa mi budeš klaňať.” Ježiš mu povedal: „Je napísané: ‚Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť.‘“ A nové pokušenie: „Ak si Boží Syn, vrhni sa stadeto dolu“. Ježiš mu odvetil: „Je povedané: ‚Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha.‘“ (porov. Lk 4, 1-13)

Aj dnes sa stretávame s falošnými ponukami a vidinami rýchleho nasýtenia či ľahkého zbohatnutia a riskantného chvíľkového dobrodružstva. Preto potrebujeme spoločne volať k Pánovi a vzájomne sa povzbudzovať, aby sme nachádzali cesty skutočného dobra. Aby sme nežili pre jedlo, ale z jedla. Aby našou slávou boli naše dobré vzťahy a našou mocou láska a ochota k odpusteniu. A našim dobrodružstvom nasledovanie Krista v najpestrejšej rôznosti ľudských ciest a poslaní, ako nám to ukazujú životy svätých.

Práve preto chceme na začiatku tohto pôstneho obdobia spoločne vykročiť na cestu obnovy života a vzťahov a chceme podporiť tvorivosť každého z vás, kto sa bude chcieť podeliť so svojimi víziami a myšlienkami, ako žiť plnšie evanjelium v dnešnom svete. Som vďačný, že aj za prvé desaťročie života diecézy – najmä počas pastoračných návštev – som mal možnosť vidieť a zažiť mnoho duchovnej horlivosti a tvorivosti v našich farnostiach, školách, spoločenstvách. Veľmi si želám, aby sme sa navzájom obohacovali týmito darmi, aby nik nezostal na okraji, sám a nepovšimnutý so svojimi ťažkosťami. Aby sme sa navzájom počúvali a zdieľali na ceste ohlasovania evanjelia. Jednou z foriem tohto dialógu môže byť aj spoločná reflexia – úvaha, prostredníctvom ktorej sa môžeme vzájomne zdieľať a počúvať.

Jedna židovská múdrosť hovorí, že na počiatku stvoril Boh otáznik a vložil ho človekovi do srdca. Robíme si starosti ako sa stretnúť s Pánom. Dovoľme mu, aby sa on sám stretol s nami, aby on sám vstúpil do vzťahu s nami so svojimi otázkami, ktoré posilňujú a rozbiehajú život. Ježiš vychováva k viere otázkami. Otázka je nenásilná komunikácia, ktorá druhého neumlčuje, ale podnecuje k dialógu, zapája ho do rozhovoru a súčasne mu ponecháva slobodu. Sám Ježiš je aj otázkou aj odpoveďou.

Pri východe z kostola si, prosím, vezmite letáčik s otázkami, ktoré majú za cieľ hľadať cestu k obnove živote a vzťahov v našich rodinách, v našich farnostiach, spoločenstvách, v celej našej diecéze. Vďaka štedrosti mnohých máte tiež možnosť vybrať si zo zaujímavých darčekov, určených pre každého, kto sa zapojí do tejto spoločnej úvahy cez našu diecéznu stránku. Ony sú iba malým symbolom toho, že aj Boh nás neustále obdarúva svojimi darmi.

Začíname pôstne obdobie, ktoré je výbornou príležitosťou pre obnovu života, osobného, rodinného, farského, aj života celej diecézy. Každý môže mať na tejto obnove účasť. Dať šancu modlitbe – vytvoreniu priestoru pre Boha, aby konal v mojom živote. Dať šancu štedrosti – tá viac menej drieme v každom z nás. Dať šancu zmene – prebudovať to, čo nefunguje. Každý z nás môže zažiť, že Boh je živý a koná veľké veci a spolu s Mojžišom vyznať: „My sme volali k Pánovi, Bohu svojich otcov, a on nás vypočul.” (Dt 26,7).

Ďakujme spoločne za túto neustále sa opakujúcu príležitosť žiť náš život plnšie, zmysluplnejšie a radostnejšie.

K tomu vám aj ja s vďakou a zo srdca rád žehnám.

Milovaní bratia a sestry v Kristovi!

Aj tento rok cítim nedostatočnosť ľudských slov, keď vám opätovne mám ohlásiť tú radostnú zvesť, ktorá patrí všetkým ľuďom, že „sa nám dnes narodil Kristus Pán“ (Lk 2, 11).

Slovo „dnes“ neznamená časový úsek, ale začiatok vzťahu človeka k svojmu Bohu. Liturgia Cirkvi preberá biblické výpovede o tom, čo sa „dnes“ stalo a už viac ako dve tisícročia ich s pokorou, ale aj s nádejou a radosťou opakuje. Preto aj časový úsek vyše dvetisíc rokov, ktorý nás oddeľuje od historickej udalosti narodenia Krista v Betleheme sa tým premostí a je neustále aktuálny.

Ako môže „dnešok“ zrodiť nejakú minulú udalosť? Ako sa „dnes“ môže narodiť ten, ktorý je bez začiatku a bez konca? Dnešok, o ktorom sa tu hovorí, je Božie večné „dnes“, ktoré nám bolo darované v Ježišovom živote. Jadrom tu nie je Ježišovo historické narodenie, ale zvesť, rozprávanie o ňom. Táto zvesť nám ho predstavuje a viera nás do nej uvádza. To je zvesť o určitej osobe, o Mesiášovi, o Božom vyslancovi, priamo o Bohu, ktorý sa stal človekom.

Vianoce sú pozvaním Boha, aby sme sa stali darom.

Vianoce a darovanie patria nerozlučne spolu. Lebo samotným a najväčším darom je Boží Syn. Je neodvolateľným darom Boha pre tento svet. Toto pozvanie otvára priestor pre dôveru. Tým priestorom sú akoby otvorené ruky Božie, do ktorých môže človek pribehnúť a ukryť sa. Všetci sme pozvaní vstúpiť do tohto priestoru darovania, lebo dnes sa nám narodil Kristus Pán.

Správne rozumieť Vianociam a správne ich sláviť znamená tento dar prijať, znamená to dať Bohu priestor vo vlastnom živote a tiež obdarovať iných. Usilujme sa prežívať radosť z darovania. Veď je to radosť nielen detí, ale i dospelých. Mnohí sme už prakticky v každodennom snažení spoznali pravdivosť „troch er“ (3 – R): Radosť rozdávaním rastie!

Vianoce sa stávajú výzvou, aby sme vyšli von.

Von zo seba, zo svojich uzavretých ulít pri televízoroch a počítačoch, zo svojej samoty, ale aj z bytov, z našich domov, aby sme si povinšovali, aby sme znovu nabrali odvahu byť viac bližšími a láskavejšími k sebe navzájom. Prihovorme sa jeden druhému, darujme si úsmev aj dobré slovo.

Vianoce sú pre nás sviatkami, ktoré nás nerozdeľujú, ale spájajú.

Členovia rodiny sa opäť stretávajú spolu, aby sa pomodlili, zaspomínali, aby si popriali a zaspievali, aby si odpustili a znovu sa uistili o vzájomnej láske. Odkazom Vianoc totiž nie je strach a zúfalstvo, ale radosť a pokoj.

„Nebojte sa, zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán“ (Lk 2, 10-11). Všetci vieme veľmi dobre, že táto radosť je iná, ako ostatné naše radosti, lebo aj ona je darom. Je to opravdivá, nefalšovaná radosť, ktorá aj nás oslobodzuje od strachu, dodáva nám nádeje i odvahu začať už dnes, začať ako prví. A začať preto, lebo vieme, že sme milovaní. Je to radosť, ktorá nás premieňa a otvára pre druhých.

Vianoce znamenajú stretnutie s láskou.

Nie s ľudskou láskou, ale s láskou Božou, ktorá v malom dieťati Ježišovi prišla na svet. Vianoce sú stretnutím s láskou, ktorá je v bezbrannom dieťati ponúknutá všetkým ľuďom. Sú stretnutím s láskou, ktorá otvára dvere viery, hoci nemá žiadne donucovacie prostriedky. Táto láska sa však žiadnemu človekovi nevnucuje. Môžeme ju ponúknuť, dokonca môžeme na ňu odpovedať, ale nemôžeme ju prikázať, ani nariadiť. Je jednoducho darom. Obohatí len tých, ktorí sa jej otvoria a príjmu ju.

V jednej starej legende sa pýta žiak svojho duchovného učiteľa: „Povedz mi prosím, ako je to, že predtým videli ľudia Boha, a prečo ho my dnes už nevidíme?“ Starý muž sa zamyslí a po chvíli vážne odpovedá: „Lebo dnes sa už nikto nechce hlboko skloniť!“

Posolstvo Vianoc je aktuálne pre každého z nás, lebo vychádza z radostnej skutočnosti, že Boh má o človeka záujem, ba dnes vidíme a vieme, že Boh človeka miluje, skláňa sa k nemu, sám sa stáva jedným z nás. Ale aj my, ak chceme vidieť Dieťa, ležiace v jasliach alebo v Máriiných rukách, musíme sa hlboko skloniť. Blaise Pascal napísal, že človek dosahuje svoju najväčšiu veľkosť vtedy, keď kľaká na kolená pred Svätostánkom a pri modlitbe.

Pripomeňme si slová svätého pápeža Jána Pavla II.: „Sú Vianoce! Naše tápajúce ľudstvo čaká na teba betlehemské Dieťa, ktoré prichádzaš zjaviť Božiu lásku. Ty, Kráľ pokoja, práve v dnešný deň nás povzbudzuješ, aby sme sa nebáli a svoje srdcia otvorili dokorán k vyhliadkam nádeje.“

Zárukou dobrej správy, ktorú vám aj v tento deň ohlasujem je osoba Ježiša Krista a jeho láska, ktorá sa odvtedy neprestajne šíri svetom a ktorá aj nás dnes priviedla do božích chrámov.

Povzbudzujem vás slovami našej známej vianočnej piesne: „Bratkovia, rýchle sa pozberajme, Ježiška navštíviť nemeškajme; k nemu sa dostavme, pekne ho vítajme, čo ktorý môžeme a čo máme, najlepšie dary mu odovzdáme“ (JKS, 95. 4).

Drahí moji, všetkým prajem pravú vianočnú radosť z Ježiša, prítomného medzi nami a z jeho štedrých darov. Nech táto naša radosť vzájomným rozdávaním stále rastie. K tomu vám všetkým zo srdca žehná

váš biskup Tomáš

Pastiersky list žilinského biskupa k otvoreniu Roka sv. Cyrila a Metoda

Milovaní diecezáni, týmto pastierskym listom chcem povzbudiť všetkých vás: klerikov, laikov, mladých, starých, zdravých i chorých k vďačnosti voči Bohu, že môžeme v našej domovine čerpať z vyše tisícročnej tradície kresťanstva. Korene našej uvedomelej a žitej viery siahajú až k vierozvestom svätým Cyrilovi a Metodovi, ktorí sú nebeskými patrónmi našej Žilinskej diecézy. Keďže sa blíži 1150. výročie ich príchodu k našim predkom, chcem vám ohlásiť, že od 14. februára 2012 do 5. júla 2013 v našej diecéze budeme prežívať Rok svätých Cyrila a Metoda. Otvoríme ho slávnostnou svätou omšou v katedrále v Žiline a ukončíme slávnosťou v Terchovej. V rámci univerzálnej Cirkvi sa počas tohto roka budú konať viaceré významné podujatia: Medzinárodný eucharistický kongres v írskom Dubline, Svetové stretnutie rodín v Miláne, v Ríme to bude Synoda biskupov na tému Nová evanjelizácia a bude ohlásený Rok viery. Tieto aktivity nás pozývajú k novej konverzii k Pánovi Ježišovi a k znovuobjaveniu viery, aby sme ako členovia Cirkvi boli dôveryhodnými a radostnými svedkami vzkrieseného Pána, schopnými priviesť mnohých ľudí k hľadaniu brány k viere.

V našej miestnej cirkvi nech nás posilní vo viere príkladné svedectvo solúnskych bratov svätého Cyrila a svätého Metoda. Prostredníctvom modlitby a štúdia boli bytostne veľmi dobre pripravení na misijné poslanie medzi Slovanmi vo Veľkomoravskej ríši. Pretože mali vieru a boli vzdelaní, stali sa ozajstnými misionármi Božieho slova a Kristovej blahozvesti. Ich túžbou nebola svetská sláva a moc, ani vysoké civilné úrady, ktoré sa im núkali. Boli vysoko inteligentní, keď si vybrali ako účinnú metódu práve cestu reči zrozumiteľnej ľudu, ako si to žiadal Rastislav. Do duchovného genetického kódu tohto spoločenstva vložili vieru v Trojjediného Boha, naviazali ho na Petrov Stolec, ako viditeľný znak jednoty Kristovej Cirkvi. Keďže vytrvalo ohlasovali právo každého národa chváliť Pána vo svojom vlastnom jazyku, dali nášmu spoločenstvu aj identifikačný prvok vedúci ho k idei národnej svojbytnosti a k túžbe po nej, k túžbe po duchovnej, kultúrnej i politickej slobode a nezávislosti. Uvedomovali si, že ich prvoradou starosťou nebolo organizovanie podujatí, ale dôsledné žitie evanjelia tak, aby si svojím príkladom pripravovali nasledovníkov. O jednom z nich, svätom Gorazdovi, vydal svedectvo sám svätý Metod: „Je to vašej zeme slobodný muž, zbehlý v latinských písmach, pravoverný.“
Tak by sme si priali, aby takéto svedectvo mohlo platiť v širšom poňatí o každom z nás.

Zásluhou svätých solúnskych bratov sa v našom národe zakorenila kresťanská identita. Len tak možno vysvetliť, že si náš národ napriek nespočetným ohrozeniam túto identitu zachoval. Viera a mravnosť nás zachránili pred vpádmi cudzích národov, pred pohromami, vojnami a morovými genocídami, pred pokusmi zmeniť našu národnú identitu a pred vymytím mozgov bojového ateizmu. Bola to vždy a ostáva naďalej zdravá kresťanská rodina, ktorá dávala slovenskej spoločnosti duchovne silných synov a dcéry na poli verejného života. Vieme, že skutočnosť prežívania viery v súčasnej dobe je oveľa bolestnejšia a tvrdšia. Kresťanskú vieru dnes konfrontujú rôzne problémy a krízy, ktoré oslabujú ducha aj telo, nivočia stabilitu rodín tým, že „mať” sa stalo dôležitejším ako „byť”. Okolo nás je stále menej myšlienok a postojov, ktoré by dvíhali ducha, ale na každom kroku nás reklamy bombardujú falošnými ponukami ako si „užívať” života. Nebojme sa!

Boží služobník pápež Pavol VI. nás v apoštolskom liste Staroslávne vznešené činy (Antique nobilitatis) konkrétne povzbudzoval, aby sme nasledovali žiarivé príklady solúnskych bratov, ohlasovali slovo Božie verejne i súkromne, v dôverných rozhovoroch od srdca k srdcu, a vysvetľovali bohatstvá Kristovej milosti v presvedčení, že naša viera je to víťazstvo, ktorým sme už v minulosti zvíťazili, teraz víťazíme i v budúcnosti nám pomôže zvíťaziť nad svetom (porov. 1 Jn 5,4). Preto pápež ešte naliehavejšie volá: Buďte odvážni: pomáhajúca milosť, priaznivá smelým, podporuje smelých! Buďte istí, že nemožno udusiť hlbokú túžbu počúvať spasiteľné slovo Božie a vedome alebo nevedome hľadať dávnu hodnosť v národoch, ktoré dosiahli kultúru vďaka hlásaniu evanjelia. Preto hlásajte evanjelium mladým pokoleniam podľa vzoru vašich apoštolov. Toto sa týka predovšetkým mladých kandidátov na kňazstvo a aj samých kňazov. Úprimne si želáme, aby vo všetkých spolu i v každom
osobitne prebýval horlivý Kristov Duch.

Bratia a sestry, zapojme sa aj my medzi uskutočňovateľov novej evanjelizácie a majme odvahu vnášať otázku o živom Bohu do všetkých životných situácií. Tento spôsob života nám bude osvetľovať každodenné konanie. Preto je nevyhnutné zostúpiť do minulosti, aby sme v tomto svetle pochopili terajšiu skutočnosť, a aby sme mohli predvídať, aký bude zajtrajšok. Poslanie Cirkvi je totiž stále zamerané k nezničiteľnej nádeji v budúcnosť. Pritom si uvedomujeme svätým Pavlom vyjadrenú a stáročiami overenú skutočnosť, že všetci, ktorí chcú žiť nábožne v Kristovi Ježišovi, nevyhnú sa úzkostiam a nástrahám (porov. 2 Tim 3,12). Apoštol národov ďalej pokračuje, aby sme nestrácali odvahu, ale vytrvali v tom, čo sme sa naučili a čo nám bolo zverené, lebo vieme od koho sme sa to naučili (porov. 2 Tim 3,14).

Blahoslavený pápež Ján Pavol II. v encyklike Apoštoli Slovanov (Slavorum apostoli) tiež napísal, že byť kresťanmi v súčasnej dobe znamená byť tvorcami vzájomného spoločenstva v Cirkvi, v rodinách i celej spoločnosti. K tomuto cieľu vedie otvorenosť voči blížnym, vzájomné porozumenie a ochotná spolupráca veľkodušnou výmenou kultúrnych a duchovných dobier. Usilujme sa o túto otvorenosť v prežívaní viery v našich rodinách i v ostatných spoločenských vzťahoch. Dá sa šíriť viera aj v tejto dobe a u nás? Áno, ak budeme žiť tak, ako nás k tomu povoláva Kristus: dávať príklad svojím životom. Rok našich svätých patrónov Cyrila a Metoda je pozvaním, aby sme nezostávali pri tradičnosti viery, pri vonkajších obradoch, pri bezduchom plnení prikázaní, ale objavovali osobu Ježiša Krista a spôsob jeho života. Ježiš si nás nezískava sľubmi, ale láskou sa zmocňuje nášho srdca. Staňme sa uvedomelými kresťanmi, ktorým prežívaná viera dáva plnší a radostnejší zmysel ich životu i vzťahom. Prosím Pána, aby prijatie a počúvanie tohto pastierskeho listu dalo každému z vás viac odvahy a vnútorne vás uschopnilo nebáť sa hľadať náboženský pohľad na život a na svet podľa príkladu patrónov našej diecézy. Bože, Otče, naši nebeskí ochrancovia – svätý Cyril a svätý Metod – silní vo viere, nádeji a láske hlásali našim praotcom tvoju spásu a tvoj pokoj. Svojou namáhavou duchovnou sejbou začali budovať civilizáciu lásky a nový poriadok, založený na tvojom svätom zákone a na pomoci tvojej milosti. Prosíme ťa, nech nám pri slávení tohto jubilejného roka v našej Žilinskej diecéze pomáhajú svojím mocným orodovaním.

Vám všetkým, milovaní bratia a sestry, posielam svoje apoštolské požehnanie v mene + Otca i + Syna i + Ducha Svätého.

Mons. Tomáš Galis, žilinský biskup

Milí bratia a sestry v Kristovi,

opäť tu máme Vianoce, čas radosti, lásky, pokoja a šťastia. Všetky aktivity materiálneho, či duchovného snaženia počas predchádzajúcich adventných dní smerovali k tomu, aby sa to naplnilo. Napriek tomu skúsenosť nás učí, že tieto chvíle plné poézie a radosti mnohí prežívajú v samote, smútku, až bolesti. Moje stretnutia s chorými, bezdomovcami, opustenými a starými ľuďmi potvrdzujú, že Vianoce sú pre mnohých skôr sviatkami bolesti, než radosti.

Nechcem kaziť radosť spokojným a šťastným, ale prichádzajú mi na myseľ slová piesne od Edit Piaf: „boli sme príliš šťastní, aby sme mali srdce„. Ona zo svojím milým tancuje, nachádza sa v jeho náručí, a ako sama hovorí, vonku v zime na ulici zomiera žobrák a v susednom dome choré dieťa bojuje o svoj holý život.

Milí veriaci, dobre viete, aký život je vo vás i okolo vás. Koľko je v ňom radosti i bolesti. Čo na tomto veľakrát bezútešnom stave môže zmeniť pravda Vianoc, že „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Jn 3, 16)?

Z historického hľadiska nikto rozumný nemôže poprieť, že toto dieťa a neskôr, že tento muž, nepredstaviteľne zmenil kvalitu života na zemi. Poznáme to nielen z našej národnej dejinnej skúsenosti, ale aj osobne, a sme vďační, že dnes môžeme byť prínosom a obohatením pre ostaných okolo nás. Čím by sme boli bez Ježiša Krista a jeho evanjelia! A čo súčasnosť?

Aj keď to môže opäť znieť ako fráza, táto premena sveta, tak potrebná a nikdy nekončiaca, bola, je a bude dielom darovanej lásky. Nie navonok manifestačne prehlasovanej, ale konkrétnej, milosrdnej lásky.

Láska, a to vy dobre viete, nemôže zostať abstraktná. Potrebuje znaky, potrebuje prejavenie navonok, k druhým ľuďom okolo nás. Potrebuje úsmev, gesto, pohladenie, bozk, objatie, dar. Potrebuje „telo“. Preto sa aj Boh stáva telom. Svätý Ján to v evanjeliu vyjadril: „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 14). Malé dieťa v jasliach je znakom konkrétneho daru neuveriteľnej Božej milosrdnej lásky.

Milosrdná láska Boha Otca, o ktorej sme počas mimoriadneho Svätého roka milosrdenstva uvažovali, má vo Vianociach konkrétnu podobu. Inkarnácia, vtelenie Boha sa stalo najmocnejším znakom jeho milosrdenstva. Boh sa stal jedným z nás. Táto milosrdná láska má schopnosť, má silu dávať život nám i tomuto svetu.

Milí bratia a sestry, Boh sa rozhodol vykročiť na cestu k nám, my sa rozhodnime vydať na cestu k nemu a to prostredníctvom človeka. Človeka, ktorý sa nám v Ježišovi Kristovi stal bratom a sestrou. Človeka, s ktorým žijem, pracujem, zabávam sa, ktorého idem navštíviť, ktorému venujem svoj čas, ktorému viem pomôcť hmotne, či duchovne, lebo v ňom spoznávam Krista.

Tak nám to pripomína pápež František, že keď sa ocitneme tvárou v tvár dieťaťu, azda môžeme mať aj mnoho problémov, mnoho ťažkostí, avšak keď stojíme pred dieťaťom, v našom vnútri sa rodí úsmev, jednoduchosť, lebo stojíme pred nádejou: dieťa je nádejou! A tak musíme v živote, pri tomto putovaní, vidieť nádej, že nájdeme Boha, Boha, ktorý sa pre nás stal Dieťaťom. A toto stretnutie s Dieťaťom nám daruje úsmev, radosť, pokoj srdca, daruje nám šťastie, daruje nám všetko.

Milovaní, toto je to, k čomu by som chcel pozvať seba, mojich spolubratov i vás, za ktorých nesiem určitú zodpovednosť. Vykročme spoločne počas týchto sviatkov Božieho narodenia na cestu darovanej milosrdnej lásky, schopnej meniť smutný, ubolený a prázdny život.

Ako je dnes Boh konkrétny vo svojej darovanej milosrdnej láske, chcem byť i ja konkrétnejší v mojom príhovore k vám. Chcem ponúknuť návod, ako nás Božie milosrdenstvo vedie cestou odpustenia, vzájomnej pomoci a nádeje.

Povzbudzujem vás ku vzájomnému odpúšťaniu. Nedovoľme, aby hnev uzavrel nás samých, alebo našich blížnych do zatvrdlivého neodpustenia. Ponúknime svoje srdcia i ruky k odpusteniu, a tým k vytvoreniu novej kvality v našich vzťahoch.

Preukazujme si vzájomne pomoc a buďme ohľaduplní voči sebe. Táto služba môže byť našou neustálou snahou o čo najnezištnejšiu lásku, v konkrétnej podobe.

Buďme nositeľmi nádeje, ktorá chce byť vernou a vytrvalou napriek pomalosti, pádom, prehrám a sklamaniam nás samých i tých druhých okolo nás. Skutočné a jediné pohľady lásky sú tie, ktoré dávajú nám i druhým možnosť dúfať.

Moji milovaní, ak ste zažili alebo zažívate lásku v takomto vydaní, či už od Boha, alebo od ľudí, viete dobre, aký krásny rozmer nadobudol váš život. Prosme Nebeského Otca a Eucharistického Krista o silu, aby sme boli schopní ju ponúknuť sebe aj iným. A my aj svet bude šťastnejší.

Bol by som veľmi rád, aby sa moje slovo adresované vám naozaj „stávalo telom„, aby Kristus skutočne prebýval v nás a za to sa aj modlím. Zo srdca prajem každému z nás, aby sme konali ako noví ľudia, zmenení stretnutím s Bohom, ktorý sa z lásky k nám stal človekom.

S láskou všetkým žehnám v mene + Otca i + Syna i + Ducha Svätého