Kategória: Pastierské listy

Milovaní bratia a sestry!
Prežívame vianočný čas, ako príchod lásky, ktorá jediná je schopná pretvárať nás a robiť naše vzťahy novými, naozaj ľudskými. Keď sa v betlehemskej maštali, ďaleko od ľudských príbytkov, narodilo dieťa, narodilo sa tam i nové spoločenstvo ľudí. Zatiaľ je to Jozef, Mária, a dieťa Ježiš. Neskoršie sa dozvieme, že rovnaké rodinné vzťahy sa zrodia medzi všetkými, ktorí príjmu Posolstvo tohto Dieťaťa. Posolstvo nádeje, vytvárať nové vzťahy, nové spoločenstvá, prinášať lásku.

Dnes na začiatku Nového roku sa nám ponúka nový časový úsek. Aký bude? Čím bude naplnený? Nosíme v sebe obavy, ale i nádej. Sme poznačení pečaťou minulosti, ale nosíme v sebe aj túžbu po novej budúcnosti. Ako dosiahnuť, aby bola lepšia? Človek je bytostne povolaný k trvalému rastu v dobrom. Ako však odolať zlu, ktoré nás ohrozuje na každom kroku našej existencie? Ako naplniť hlbokú a večnú túžbu po dobre a kráse, po láske a harmónii, ktorú do nášho srdca vložil ten, čo z večnosti vstúpil do nášho času a našich dejín? Tajomstvo úspechu je paradoxne ukryté v príklade jednoduchých pastierov, ktorí „sa poponáhľali do Betlehema…“ (porov. Lk 2,16). Aj my sa často ponáhľame. Dnes máme pred sebou nových 12 mesiacov, 52 týždňov, 365 dní. Kam sa v nich budeme ponáhľať? Koľkokrát počas týchto mesiacov, týždňov a dní vyslovíme vetu: „Nemám čas!“?

Čo chceme nájsť v našom náhlení…? O pastieroch ďalej čítame, že „našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach.“ (Lk 2,16). Niet väčšieho objavu pre človeka ako nájsť Dieťa uložené v jasliach. Dieťa s veľkým „D“. Spolu s deťmi žasneme, veď je to Deus, to dieťa je Boh, ktorý sa stal človekom, aby človekovi pomohol spoznať tajomstvo seba samého! Koľko mesiacov, týždňov a dní sme už prežili v náhlení, ale bez toho, aby sme niečo našli? Ako často sme sa podobali pútnikom na púšti, ktorí sa z posledných síl ponáhľajú za klamným javom fatamorgány?! 
Boh vstúpil do nášho času, aby nás naučil vážiť si čas. Mať čas znamená mať šancu stretnúť Boha, aby sme pochopili, že sme stvorení pre večnosť. A predsa akosi podvedome – vedení skúsenosťou minulosti – cítime, že čas, ktorý sa nám ponúka bude opäť časom zápasov a mnohých pádov.

Dnes si dávame dobré predsavzatia a možno už zajtra sa ocitneme pred novým zlyhaním. Dnes túžime po náprave vzťahov a možno už zajtra nedokážeme odpustiť ani len zlé slovo. Dnes sľubujeme, že budeme vernejší vo svojom povolaní a možno už zajtra podľahneme novej náruživosti.

Mohlo by sa zdať, ako by sa náš život odvíjal v nezmyselnom kruhu nových predsavzatí a nových zlyhaní. A bolo by to naozaj tak, keby sme boli ponechaní sami na seba v úsilí naplniť najhlbšie túžby nášho srdca.

Avšak odvtedy ako v plnosti času Boh poslal svojho Syna (porov. Gal 4,4) je každý pohľad do budúcnosti pohľadom nádeje. Odvtedy žiadny ľudský zápas o dobro nie je zbytočný, aj keď nie je vždy úspešný. Lebo je tu Ktosi, kto vidí naše zápasy. A tak sa každé úsilie o dobro v nás a okolo nás stáva odpoveďou na povolanie. Lebo človek je povolaný k Dobru. Naše predsavzatia majú svoj zmysel, aj naše zápasy, ba i naše pády. Dokonca aj bolesť má svoj zmysel na ceste k dobru. 
Tak sa v perspektíve Božieho príchodu stáva ľudský čas časom nádeje:

• časom, v ktorom sa oplatí bojovať za dobrú vec, aj keď pri tom môžeme utŕžiť rany;
• časom, v ktorom sa oplatí dôverovať, aj keď odpoveďou môže byť sklamanie;
• časom, v ktorom sa oplatí milovať, aj keď riskujeme zranenia.

Toto je odkaz Dieťaťa z jasiel pre naše rodiny, pre naše mestá i pre celý náš národ.
Vyprosujem všetkým ľuďom dobrej vôle k tomu dostatočnú odvahu a vytrvalosť, aby sme takto chceli začať žiť. Kto začne prvý? Predsa ten, kto viac miluje, ten vždy začína ako prvý. A stále máme okolo seba dosť príkladov tých, ktorí už takto žijú.
Svätý Otec Benedikt XVI. v apoštolskom liste „Porta fidei“ (Dvere viery) nás vyzýva,

• aby Rok viery vyvolal u každého veriaceho túžbu vyznať vieru v plnosti a presvedčivo, s novou dôverou a nádejou,
• aby Rok viery nás viedol k intenzívnejšiemu sláveniu viery v liturgii, a osobitne v Eucharistii,
• aby Rok viery pomohol k vzrastu autentického svedectva života veriacich.

A napokon nás povzbudzuje, aby sme v tomto roku znovuobjavili obsah viery, ktorú vyznávame, slávime, prežívame a vyjadrujeme modlitbou.

Moje vinšovanie všetkým do každého dňa tohoto nového roku je:

Prežívajme uvedomelejšie Rok svätých Cyrila a Metoda ako aj Rok viery a nezabúdajme, že „Ježiš Kristus je ten istý včera, i dnes a naveky“, stále živý a žijúci. Prijmime ho a žime aj my s Ním a pre Neho – to nech je naše vzájomné prianie.

Ochrana Bohorodičky Panny Márie a Božie požehnanie nech nás sprevá-dzajú v každom dni nového roku 2013.

Mons. Tomáš Galis, žilinský biskup

Drahí bratia a sestry vo viere, prichádza vhodná príležitosť, aby som sa Vám po prvýkrát prihovoril formou listu pastiera. Hoci slávnosť uvedenia do úradu vo mne ešte stále rezonuje

Drahí bratia a sestry vo viere, prichádza vhodná príležitosť, aby som sa Vám po prvýkrát prihovoril formou listu pastiera. Hoci slávnosť uvedenia do úradu vo mne ešte stále rezonuje, starosti o novovzniknutú diecézu nechýbajú. Dennodenne sa stretávam s tým, čo všetko nám chýba, no z úprimného srdca chcem povedať, že naša mladá diecéza má jedno veľké bohatstvo – a ním ste Vy, milí bratia kňazi, rehoľníci a rehoľníčky, otcovia a matky, deti a mládež, početný Boží ľud.

Hlboko si uvedomujem, akou veľkou hodnotou je život každého z Vás. Veľmi si prajem, a za to sa chcem neustále modliť, aby tento Váš život bol tvorivý, plnohodnotný a šťastný. Život je prvý a najcennejší dar, ktorý robí možnými iné dary. V túto chvíľu by som rád spolu s Vami nad ním uvažoval.

Keď sa kozmonauti po prvýkrát pozerali z Mesiaca na Zem, javila sa im ako vzácny drahokam na tmavom zamatovom pozadí. Niečo neskutočne krásne. Lenže realita býva často iná. Život je udivujúci, ale aj zdrvujúci. Dobro sa mieša zo zlom, láska s nenávisťou, radosť s bolesťou. Pre mnohých sa život stal už len osvojeným zvykom, rezignáciou, šedosťou, občas prežiarenou nejakou tou dovolenou či nedovolenou radosťou užívania si. Životný vír, ktorý nás unáša, následnosť hodín, tisíce vecí, ktoré nás zamestnávajú, nám často bránia pravdivo žiť a dať životu zmysel. Takýto život je skôr živorenie ako žitie. Všetky tieto skutočnosti sa dotýkajú aj nás kresťanov. Zvláštne je však to, že sme to práve my, ktorým je daná milosť poznať kľúč pre žitie tvorivého, plnohodnotného, šťastného života. Tým kľúčom je tajomstvo našej viery, ktoré dnes slávime, sám život v Bohu, život Najsvätejšej Trojice. Tento Boží život je pre nás síce tajomstvom, hlbokým oceánom, ktorý nikdy úplne nepreskúmame, avšak stojí za to ponoriť sa doň a objavovať jeho krásu.

Čomu nás učí a k čomu nás vedie trojičný model života? Postoj jednotlivých božských osôb možno vyjadriť ako: otvorenosť, komunikáciu a spoločenstvo.

Pri postoji otvorenosti Otec nepozerá len na seba, nevníma iba seba, nehľadá len seba. Práve naopak. Svojou otvorenosťou sa nasmerúva na Syna a Ducha Svätého. „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie“ (Lk 3, 22). Rovnaký postoj zaujímajú Ježiš Kristus aj Duch Svätý voči Otcovi.

Na prežívanie plnohodnotného, tvorivého a šťastného života je naša schopnosť otvorenosti základnou podmienkou. Nikdy nebudeme šťastní, ak sa uzatvoríme do seba, ak budeme žiť len pre seba. Pred nami je neustála výzva bojovať s naším egocentrizmom, ba ešte viac – s naším egoizmom. Filozof a spisovateľ Emerson píše: „Podívajte sa na milióny ľudí, ktorí sa celý život starali len o seba, a teraz ležia v hroboch bez mena; zatiaľ čo niekoľko veľkých nesebeckých ľudí, ktorí sa starali o druhých, sa stalo nesmrteľnými.“

Druhou skutočnosťou je komunikácia. Jednotlivé božské osoby sú nielen otvorené jedna pre druhú, ale vstupujú do vzájomnej komunikácie v najvlastnejšom zmysle. Každá z nich totiž daruje seba, všetko čo má a čím je, a je otvorená pre prijatie iných. Podľa tohto postoja sme pozvaní k prijímaniu a darovaniu toho, čím sme a čo vlastníme. Ide o nepopierateľný zákon života, zákon prijímania a dávania. Ak bunka v našom organizme len prijíma a nič neodovzdáva, bujnie, stáva sa rakovinovou, prinášajúcou smrť.

Komunikácia nie je vôbec ľahká. Vyžaduje si ochotu a úsilie. Vyžaduje si snahu prekonávať strach z druhého, urobiť krok smerom k druhému, počúvať druhého, vcítiť sa do druhého, pochopiť druhého. Byť jednoducho darom pre druhého. A druhému taktiež umožniť, aby on bol darom pre nás. Komunikovať teda znamená žiť a žiť znamená komunikovať. Aj psychológia nás učí, že život každého spoločenstva, či ide o manželstvo, rodinu, pracovný kolektív, školu, nemôže existovať bez prijímania a dávania.

Tretím postojom je spoločenstvo. Večná otvorenosť božských osôb a ich dokonalá komunikácia ústi do spoločenstva jednoty a lásky pri zachovávaní a rešpektovaní odlišností jednotlivých osôb. Aj zmyslom našich snažení je budovanie spoločenstva pri objavovaní, rešpektovaní a zamilovaní si toho druhého. Nie je to zároveň konečný cieľ ľudského bytia? Veď naša najzákladnejšia túžba spočíva práve v objavení a žití láskyplnej, trvalej prítomnosti niekoho iného.

Bratia a sestry, najprirodzenejším miestom, kde sa môže viditeľne a konkrétne zjaviť toto úžasné tajomstvo viery, je rodina. Naše kresťanské rodiny môžu byť najkrajším miestom otvorenosti, komunikácie a láskyplného spoločenstva. Vzťahy medzi otcom a mamou, medzi rodičmi a deťmi, medzi súrodencami navzájom sa môžu inšpirovať a čerpať z krásy Božieho života.

Každodenné situácie v rodine nám ponúkajú dostatočný priestor, aby sme si dokázali navzájom vychádzať v ústrety, pomáhať si, zastúpiť sa, spoznávať priania a túžby svojich najbližších a spoločne ich napĺňať. Nevyhnutnou podmienkou je vzájomný rešpekt a úcta, počúvanie, odpustenie, ale aj zodpovednosť, dôslednosť a poriadkumilovnosť. Rodina sa tak stane školou ľudských cností (porov. Pastoračný plán Katolíckej cirkvi na Slovensku 2007 – 2013, 32). Ak sa nám bude dariť uplatňovať tieto hodnoty a prístupy v našich rodinách, ak sa stanú súčasťou nášho osobného života, bude samozrejmé, že sa takéto postoje prenesú aj do spoločnosti, do vzťahov v zamestnaní, v škole, ale aj do verejného života – lebo budú súčasťou nášho srdca a našej osobnej skúsenosti.

Preto sa chcem obrátiť v prvom rade na Vás, drahí manželia a rodičia. Práve Vy potrebujete nanovo uveriť, že stávať sa darom pre iného je síce náročná, ale jediná zmysluplná cesta, ktorá vedie k plnosti života. K tej plnosti, o ktorej nám najviac chce povedať hĺbka tajomstva dnešnej slávnosti.

Drahé rodiny, nebojte sa. Nedovoľte, aby sa beznádej vkrádala do Vašich sŕdc! Neprijmite ľahkovážne ponuky, ktoré sľubujú šťastie bez námahy. To, čo je hodnotné, stojí za bolesť námahy. Práve Vám je blízky obraz, ktorý Kristus ponúka, aby nás povzbudil k vytrvalosti v láske aj cez veľké námahy: „Keď žena rodí, je skľúčená, lebo prišla jej hodina. No len čo porodí dieťa, už nemyslí na bolesti pre radosť, že prišiel na svet človek“ (Jn 16, 21). Prijať Boží život znamená otvoriť sa pre radosť, ktorú nám nik nevezme. Zažite skúsenosť tejto nefalšovanej radosti! Bude tým najkrajším darom pre Vás, i najlepšou katechézou o Božej láske pre Vaše deti.

Milí bratia a sestry, dobre vieme, že človek sa šťastným nerodí, ale sa ním postupne stáva. Život Najsvätejšej Trojice nás vedie k tomu, že drobné šťastie, šťastie trvalejšie, ale najmä večné šťastie, prichádzajú za predpokladu, ak sa človek usiluje byť otvorený voči iným, snaží sa o skutočnú komunikáciu a budovanie spoločenstva. Toto môže byť:

• cesta pre Vás, deti a mládež, keď sa budete otvárať pre takú hodnotu, akou je priateľstvo;
• program pre Vás, snúbenci a manželia, keď sa budete dennodenne namáhať zodpovedne žiť pre takú hodnotu, akou je rodina;
• úloha pre mňa ako biskupa i pre Vás, spolubratia kňazi, keď sa budeme dávať do služby pre Božie kráľovstvo na zemi;
• správnou orientáciou pre nás veriacich, keď sa budeme snažiť pracovať pre takú hodnotu, akou je večný život;
• program pre všetkých, ktorým ležia na srdci veci verejné a budú pracovať pre takú hodnotu, akou je spravodlivá spoločnosť.

Pre napĺňanie tohto programu Vám všetkým, a každému osobne želám a vyprosujem na príhovor Panny Márie a svätých Cyrila a Metoda, našich diecéznych patrónov, veľa duchovnej sily. Nech Vás žehná všemohúci Boh + Otec, i + Syn i + Duch Svätý.

+ Mons. Tomáš Galis žilinský biskup

Drahí bratia a sestry,

slávime sviatok Svätej rodiny. Podľa dnešného úryvku z evanjelia svätého Matúša nemôžeme povedať, že romanticko-nábožne hľadíme na Ježiša, Máriu a Jozefa a na pastierov, ktorí sa prví klaňajú tajomstvu Boha. Dnešný úryvok hovorí nie o tých, ktorí chcú zmárniť život tohto dieťaťa, ale o tých, ktorí ho chránia, a preto sa vystavujú rôznym ťažkostiam a nebezpečenstvám, dokonca vyhnanstvu. Ukazuje postoje tých, ktorí cítia svoju povinnosť chrániť život pred každým nebezpečenstvom. Do popredia vystupuje postava otca, muža starostlivého a spravodlivého, Jozefa, manžela Márie. Anjel mu vo sne vyslovuje Slovo, ktoré ho skrze Boží sen „prebúdza“ k životu. Jozef neodpovedá na Slovo slovami, ale konkrétnymi skutkami. Je plný činnosti, zodpovednosti a poslušnosti: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku a choď… On vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel… (Mt 2,13-15.19-23).

Vstať, vziať dieťa i jeho matku a ísť… – zaznieva v rôznych obmenách až štyrikrát v dnešnom úryvku. Tieto slová sú ako prvý refrén, ktorý udáva rytmus Jozefovmu životu. Druhým refrénom je: „zjavil sa mu vo sne Pánov anjel“ (Mt 2, 13.19. a 22).

Sen je nielen to, s čím pracuje naše podvedomie v čase spánku, ale slovom „sen“ označujeme aj tie najhlbšie túžby, ktoré človek nosí v srdci. A keďže „Jozef bol človek spravodlivý“ (Lk 1,19), jeho sny – túžby jeho srdca – sú totožné s Božími snami, teda s Božími túžbami a plánmi pre človeka. Najhlbšou túžbou každej ľudskej bytosti, snom, ktorý je ako základný software vpísaný do srdca každého človeka je „kráčať po cestách Pánových“ (porov. Ž 18,22, Ž 128,1). Žiaľ, tento sen je často prehlušený inými „snami“, a tak sa človek s námahou pokúša „kráčať vo tmách“ (porov. Iz 9,1), alebo už vôbec nevládze „vstať a ísť“. Podobne ako ochrnutý, ktorého priniesli k Ježišovi na nosidlách (porov. Mt 9,1-8). Aj jemu Ježiš povedal: „Vstaň, vezmi… choď…“ – podobné slová, aké počul Jozef. On na Boží pokyn vstáva. Poslušnosťou Božím výzvam sa však nestáva bezmocnou figúrkou. Naopak. Boh chce, aby človek chodil vzpriamený. Chce s ním viesť dialóg z tváre do tváre. Veď ho predsa stvoril na svoj „obraz a podobu“ (porov. Gn 1,27). Jozef poslúcha Božie výzvy a zároveň slobodne uvažuje, sleduje dianie okolo seba, cíti, uvažuje, rozhoduje sa a koná: „dopočul sa, že v Judei kraľuje Archelaus“ a „bál sa ta ísť“.

Evanjelista Matúš posúva osobnosť Jozefa do stredu svojho rozprávania o Ježišovom detstve. Benedikt XVI. píše, že Jozef bol ten, kto „počúval“ Boha, kto mal vnútornú citlivosť pre tajomnú Božiu reč a vôľu, kto dokázal počúvať hlas zvnútra a zhora. Bol mužom, ktorý dokázal povedať „áno“ neočakávanému poslaniu, ktoré mu zoslal Boh. Nezostal zakliesnený vo svojej vlastnej predstave o živote, ktorá mu bola vytrhnutá z rúk, nenechal sa znechutiť vlastnou zatrpknutosťou, ale v slobode a ochote povstal, aby sa dal do služby novej skutočnosti, ktorá k nemu prišla. A tak sa stal otvoreným, zrelým a veľkým. Tým, že prijíma seba a prijíma Boha tak, ako to on od neho chce, sám sa stáva naplneným. Za hranicami vlastných plánov nadobúda jeho život skutočný, väčší zmysel, ktorý je mu určený.
Nepripravenosť manželov a rodičov počúvať Boha a poslúchať ho, nesie so sebou následky, že človek bez Boha prestáva chápať sám seba a svoje poslanie pre lásku a odovzdávanie života. Otcovia pracujú a prinášajú obete aj niekoľkotýždňových odlúčení od svojich manželiek a detí len aby materiálne zabezpečili svojich najbližších. Väčšina z nich však nevníma, že by mali svojim deťom venovať svoju duchovnú a citovú starostlivosť a vyjadriť im svoju lásku aj fyzicky a citovo. Nadväzovať duchovné a citové spojenie je pre nich zvlášť ťažké možno aj z toho dôvodu, že oni sami so svojimi otcami takéto spojenie nikdy nezažili. Spoločne strávený čas otca s deťmi, zvlášť otca so synom, vytvára priestor na budovanie vzťahu a dôvery. Jeho nedostatok pred obdobím dospievania je priamoúmerný nasledujúcim kritickým obdobiam v živote dospievajúcich. Ak svojim deťom otec venuje dostatočný čas, ukazuje im, ako o nich zmýšľa Boh, ten najlepší otec. Táto úloha otca je nezastupiteľná a nikto ho v nej nemôže nahradiť. Oveľa intenzívnejšie ako kedysi platí zásada, že hodnoty nemožno odovzdávať nanútením, ale svedectvom. Mnohí otcovia majú ťažkosti s prejavovaním svojich citov. Prekonanie tejto mužskej neprístupnosti alebo strachu predpokladá pokoru. Citový kontakt s dieťaťom vyžaduje síce od otca určitú pohotovosť, no jeho úsilie vždy prináša plody väčšej vnútornej slobody, v ktorej sa rodič aj dieťa otvára pre novú dimenziu vzťahu.

Pekným vyjadrením týchto slov je úryvok z románového bestselleru Chatrč od Williama Younga: „… Mack bol zrazu malým chlapcom, ktorý chce svojho ocka, a po prvý raz sa nebál. Bežal, nestaral sa o nič, len o objekt svojho srdca, a našiel ho. Otec bol na kolenách zaplavený svetlom, a do rúk, ktoré mu zakrývali tvár, stekali slzy ako vodopád drahokamov. „Ocko!“ vykríkol Mack a klesol k mužovi, ktorý nebol schopný na syna ani len pozrieť. V zavýjaní vetra a plameňov vzal Mack otcovu tvár do oboch rúk a prinútil ho, aby mu pozrel do očí. . Dostal zo seba slová, ktoré túžil povedať už dlhé roky: „Ocko, je mi to tak ľúto! Ľúbim ťa, ocko!“ Svetlo jeho slov zmenilo temnotu otcových farieb na krvavočervenú. Obaja si vzlykajúc hovorili slová priznania a odpustenia, a láska, presahujúca oboch, ich uzdravovala. Napokon obaja spoločne vstali, otec držal syna tak, ako to nevedel urobiť nikdy predtým. Vtedy si Mack uvedomil zvuky piesne, ktorá prenikala na posvätné miesto, kde stál so svojím otcom, a oboch ich obmývala. Držali sa v objatí, neschopní hovoriť cez slzy počúvali pieseň zmierenia, ktorá rozžiarila nočnú oblohu.“

Jezuitský kňaz, profesor a duchovný spisovateľ Jozef Augustyn, o otcovstve okrem iného napísal, že láska je základné a prirodzené povolanie každého človeka. Božie otcovstvo sa odráža v každom ľudskom srdci. Aby bol muž dobrým otcom, musí v sebe najskôr objaviť Božie otcovstvo, otvoriť sa preň a učiť sa o ňom v tichu rozjímať. Božie Otcovstvo je totiž zdrojom ľudského otcovstva. Objaviť obraz Boha Otca je pre muža tým najdôležitejším, na čom môže budovať vedomé, zodpovedné a zrelé povolanie k manželskej i rodičovskej láske.
„Vezmi dieťa i jeho matku“ – tu je ukryté tajomstvo nielen otcovstva, ale plnosti ľudskej dôstojnosti. Vziať Dieťa, ktoré je „Synom Najvyššieho“, a stať sa jeho „bratom, sestrou i matkou“ (porov. Mt 12,50). „Vziať k sebe jeho matku“, tak ako to urobil učeník, ktorého Pán miloval (porov. Jn 19,26-27), lebo ona vie najlepšie poradiť, ako „urobiť všetko, čo Pán povie“ (porov. Jn 2,5).

Človeku, ktorý splní prvé dve výzvy: „vstaň“ a „vezmi dieťa a jeho matku“, už nezáleží na tom, akým spôsobom a ktorým smerom sa pohybuje, či kedy sa vydáva na cestu, za ranného úsvitu, za noci, či na pravé poludnie, pretože vie, že chodí „po Pánových cestách“ a jeho putovanie má vždy zmysel i cieľ.
Modlím sa v dnešný deň predovšetkým za vás, milí otcovia, za vaše vzácne poslanie i za vaše rodiny. Všetkým vám zo srdca žehnám a prajem milostiplné vianočné sviatky a požehnaný nový rok.

+ Mons. Tomáš Galis
žilinský biskup

Milovaní bratia a sestry v Kristovi!

Iste vám už niekedy napadli myšlienky, prečo nám Cirkev hneď po Vianociach, keď si počas ôsmich dní pripomíname: „Dnes sa nám narodil Spasiteľ, Kristus Pán“ (porov. Lk 2,11), ukazuje na príklady svätého Štefana, prvého mučeníka, svätého Jána, apoštola a evanjelistu, sväté Neviniatka, ktoré dal povraždiť Herodes? Prečo s tým Cirkev nepočká? Cirkev nás chce práve týmto pripomínaním priviesť do stredu skutočnosti, do centra slávenia Vianoc. Včera sme počúvali slová sv. Pavla (porov. Tit 2,14), že Kristus Pán vydal za nás seba samého, zriekol sa svojej veľkosti a božstva, veď prišiel v podobe malého dieťaťa a bol uložený do jaslí ako obeta. Po celý svoj pozemský život sa obetoval, až napokon zomrel na obetnom oltári kríža. Tento Kristus požaduje aj od svojich nasledovníkov zmenu, darovanie seba. Hovorí, že kto chce ísť za ním, kto v neho verí, kto ho chce nasledovať, má to robiť každý deň, teda stále. A toto nasledovanie nie je ani pohodlné, ani len sviatočné, ani ľahké. To je realita Vianoc. Mohli by sme povedať, že včera boli Vianoce detí, dnes sú Vianoce dospelých. Včera sme dávali darčeky deťom, dnes dostávame veľký dar v osobe a príklade svätého diakona Štefana my dospelí. Kristus, Boží Syn, Láska, priniesol dar lásky, ktorá privádza ľudí do spoločenstva s Bohom. A čo priniesol, to rozdal. Pritom jemu nič neubudlo. Nás obohacuje, jemu zostáva plnosť nevyčerpateľného bohatstva. Kristus zmenil Štefanovi život a posilnil ho Duchom Svätým až natoľko, že on sa už nedokázal od Neho odvrátiť, ani keď mu hrozila smrť. Kristus chce zmeniť aj náš život, aj keď sa bojíme, utekáne pred ním, alebo sa schovávame za naše tradície. Uvedomme si, že tu nejde o zbožnú tradíciu, ktorú bezducho zachovávame, ale o skutočnú príležitosť osobne sa stretnúť s Kristom a prijať ho. Prijať ho preto, lebo on prijal nás s dokonalou pokorou, dokonalým odpustením a nekonečnou láskou. Boh vie, že naše ľudstvo je na tom veľmi zle, že náš život vyzerá úplne ináč, ako sme si ho predstavovali. Vie, aké je to žiť nielen v ľudskej biede, ale hlavne ďaleko od raja. Preto prichádza na planétu Zem, do tohto slzavého údolia, a robí pre nás to, čo nedokáže urobiť nikto z nás vlastnými silami. Prichádza ako Emanuel – Boh s nami – a nastáva premena: slepí vidia, vyhnanci sa vracajú domov, rodiny sa zmierujú, chromí chodia a mŕtvi vstávajú. Boh ukazuje svoju moc a svoje zámery. „Veď ja poznám zámer, ktorý mám s vami… sú to myšlienky pokoja, a nie súženia: dám vám budúcnosť a nádej“ (Jer 29,11).Prichádza, aby nás uzdravil. Prichádza, aby nás zachránil. Prijmime ho aj my takého, aký je. Je to Syn živého Boha, náš Spasiteľ, náš Záchranca. Nebojme sa a neutekajme, ale v pokore a láske uprime aj my svoj zrak na Ježiša. Majme pre neho čas a premýšľajme, ako ho naše hriechy zraňujú. Pritom neustále čaká, že sa „vrátime domov k svojmu Otcovi“ (porov. Lk 15,18-20). Staré príslovie hovorí: „Tvoj život je dar od Boha. To, čo s ním urobíš, je tvoj dar Bohu“. Dajme Ježišovi dar, po ktorom túži. Darujme mu seba samých. Majme odvahu. Veď Ježiš Kristus prišiel, aby našiel a zachránil, „čo bolo stratené“ (Lk 19,10), vrátane požehnania do nášho konkretného života. Ako to máme každý deň robiť nás učí naša skúsená a milujúca matka: jedna, svätá, katolícka a apoštolská Cirkev. Cirkev nie je jednoduchou ľudskou inštitúciou ako ktorákoľvek iná, ale je úzko zjednotená s Bohom. Sám Kristus o nej hovorí ako o „svojej“ Cirkvi.

Nie je možné oddeliť Krista od Cirkvi, ako nemôžeme oddeliť hlavu od tela (porov. 1 Kor 12,12). Cirkev nežije zo seba samej, ale z Pána. On je prítomný uprostred nej a dáva jej život, potravu a silu. Drahí moji bratia a sestry, chcem vám pripomenúť, že nasledovať Ježiša vo viere znamená kráčať s ním v spoločenstve Cirkvi. Nemôžeme nasledovať Ježiša sami. Kto podľahne pokušeniu kráčať „na vlastnú päsť“, alebo žiť vieru podľa svojho, podľa individualistickej mentality, ktorá prevláda v spoločnosti, riskuje, že Ježiša Krista nikdy nestretne, alebo skončí nasledovaním jeho falošného obrazu. Svätý Otec Benedikt XVI. dvom miliónom mladých ľudí na Svetových dňoch mládeže v Madride povedal: „Mať vieru znamená oprieť sa o vieru tvojich bratov a sestier, aby tvoja viera slúžila rovnakým spôsobom ako podpora pre vieru ostatných. Prosím vás, drahí priatelia, aby ste milovali Cirkev. Splodila vás vo viere, pomohla vám lepšie poznať Krista a objaviť krásu jeho lásky. Základom pre rast vášho priateľstva s Kristom je vaše začlenenie sa do farností, komunít a hnutí; nedeľná účasť na Eucharistii; časté prijímanie sviatosti zmierenia a zveľaďovanie modlitby i meditácie nad Božím slovom. Z tohto priateľstva s Ježišom sa zrodí aj impulz, ktorý vás povedie vydať svedectvo viery v najrozličnejších prostrediach, vrátane tých, kde ju odmietajú, alebo sú k nej ľahostajní. Nie je možné stretnúť Krista a neumožniť ho spoznať ďalším. Teda nenechajte si Krista iba pre vás samých! Odovzdajte iným radosť vašej viery. Svet potrebuje svedectvo vašej viery, určite potrebuje Boha. Vaša prítomnosť je nádherným dôkazom plodnosti Kristovho poverenia, ktoré dal Cirkvi: „Choďte do celého sveta a ohlasujte evanjelium každému stvoreniu“ (Mk 16,15).“ Chiara Lubichová napísala: „Sú takí, čo „robia veci z lásky“ a sú takí, ktorí sa „snažia byť láskou“. Tí, čo robia veci „z lásky“, robia síce mnoho, ale podľa seba. Majú síce zásluhy, ale pre druhých sú záťažou. Tí, čo sa snažia „byť láskou“, chcú byť láskou, ktorou je Boh. Nenatískajú sa, ale slúžia ako slnko, prežarujú, ohrievajú, prinášajú svetlo, robia tak ako by si to brat či sestra priali, ako by túžili, keby mali pri sebe nie nás, ale Ježiša.“ Svätý Štefan je prvým mučeníkom – prvým veľkým Kristovým svedkom. Cez takýchto svedkov sa dostalo kresťanstvo až k nám, a my máme povinnosť i poslanie toto Posolstvo odovzdať ďalším generáciám. Aj nás čaká výnimočná úloha byť Kristovými svedkami a poslami v našich rodinách, v školách a na pracoviskách, kde je množstvo takých, ktorí túžia po veľkých veciach a cítia vo svojich srdciach túžbu po autentickejších hodnotách, a ktorí sa nenechávajú oklamať falošnými sľubmi životného štýlu bez Boha. Ponúkajme im nádej, že kresťanské evanjelium prináša obnovenie a život. Drahí bratia a sestry, vo svätom Štefanovi vidíme prvé ovocie spásy, ktoré prinieslo ľudstvu narodenie Krista. Víťazstvo života nad smrťou, lásky nad nenávisťou, svetla pravdy nad tmou lži. Ďakujme Bohu, že toto víťazstvo dáva silu aj dnes mnohým kresťanom neodpovedať zlom na zlo, ale odpovedať silou pravdy a lásky, ktorá premieňa. Kiež Panna Mária, Kráľovná mučeníkov, vyprosí nám všetkým, hlásiacim sa ku Kristovi, odvahu k nasledovaniu tejto cesty.

K tomu vás apoštolským požehnaním v mene + Otca i + Syna i + Ducha Svätého  sprevádza váš duchovný otec diecézy, biskup Tomáš.