Autor Terézia Pirošíková

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Oslava vykúpenia (Povýšenie svätého kríža)

„Ľud začal chabnúť na ceste“ (Nm 21, 4c). Celkom prirodzené konštatovanie. Veď putovanie trvalo už dlho, išli vyprahnutou krajinou, trpeli nedostatkom vody i potravy. No aj oni, tak ako každý, mali v ťažkej situácii na výber – mohli sa vzchopiť, vydržať a nájsť riešenie, alebo sa poddať a pasívne čakať. Alebo sa vzbúriť. Vybrali si reptanie i s jeho následkami, ktoré Písmo vyjadrilo obrazom ohnivých hadov. A vtedy sa stalo niečo, čo dáva túto udalosť do súvisu s dnešným sviatkom – ľud uznal svoje previnenie a prosil Mojžiša, aby hľadal u Boha riešenie. Tým bol ohnivý, medený had, zavesený na dreve. Kto sa naň pozrel, ozdravel…

Presne na túto situáciu sa odvoláva Ježiš v rozhovore s Nikodémom. Ohlasuje uzdravenie, spásu, záchranu pre svet, ktorá sa udeje jeho vyzdvihnutím na kríž. No takou smrťou – ukrižovaním – v tých časoch zomreli tisíce ľudí. Čo bolo také zvláštne na Ježišovi, že práve jeho smrť sa stala udalosťou, ktorá priniesla svetu novú nádej?

To vysvetľuje apoštol Pavol v Liste Filipanom. Predstavuje Ježiša ako Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, aby v zastúpení celého ľudstva svojou obetou a poslušnosťou dal Otcovi odpoveď lásky na jeho lásku („veď Boh tak miloval svet…“). A v tomto dialógu lásky potom nasledovalo vzkriesenie a oslávenie Ježiša. Uskutočnilo sa naše vykúpenie.

Preto si dnes uctievame kríž. Nie ako nástroj umučenia, ale ako nástroj vykúpenia človeka. „Hľa, drevo kríža, na ktorom zomrel Spasiteľ sveta!“ Hľadíme na kríž, prejavujeme mu úctu, umiestňujeme ho na čestné miesto vo svojich príbytkoch, aby sme stále mali pred očami pravdu o našej záchrane, ale aj o našej budúcnosti. Vykúpenie totiž nie je len o odpustení hriechov, ale aj o večnom živote – Boh nám pripravil miesto v nebi a nebude spokojný, kým k nemu neprídeme.

Čo dnes od nás očakáva? Že budeme slovom i životom vyznávať: „Ježiš Kristus je Pán!“ (Flp 2, 11). Tak odmietneme každé reptanie, vzburu voči Bohu a náš život bude svedectvom o tom, ako nesmierne nás Boh miluje. Láska za lásku.

Boh ide s nami. Vydajme o tom dobré svedectvo, „aby ľudia videli naše dobré skutky a oslavovali nášho Otca, ktorý je na nebesiach“ (porov. Mt 5, 16).

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Vedieť počítať (23. nedeľa v Cezročnom období)

Staviteľ si má spočítať náklady a ak zistí, že na to má, môže sa pustiť do stavby. Kráľ si musí spočítať svoje vojenské sily a ak zistí, že na to nemá, musí prosiť o podmienky mieru. A Ježišov učeník si musí spočítať, čo všetko má – čo pokladá za svoje –, a ak chce naozaj byť Ježišovým učeníkom, musí sa toho všetkého zrieknuť, vzdať.

Peniaze vo vrecku, účet v banke, dom (byt) a jeho zariadenie, auto, manžel (manželka), deti… to všetko treba opustiť. „nenávidieť“. A k tomu ešte jedno – seba samého („svoj život“) treba odovzdať Ježišovi. Tak sa môžem stať jeho učeníkom. Všimni si, že sa tu nič nehovorí o modlitbe, o kostole, o Písme, o sviatostiach… Lebo byť Ježišovým učeníkom znamená dať mu seba aj to všetko, čo som vyššie vymenoval (peniaze…), celkom k dispozícii v diele spásy ľudí – znamená to privádzať ľudí k Ježišovi a formovať z nich Ježišových učeníkov. Modlitba, sviatosti, kostol… sú „len“ prostriedky na to, aby sme svoje poslanie dokázali uskutočniť. Ak sa prostriedky stanú pre mňa tým najdôležitejším, nedosiahnem cieľ, nenaplním svoje poslanie…

Teda nie sústredenie sa na seba, na vlastnú svätosť a čnostný život, ale sústredenie sa na ľudí, s ktorými žijem – aby poznali Ježiša aspoň tak ako ja a aby žili s ním aspoň tak ako ja.

Toto je múdrosť. Božia múdrosť, lebo my zo svojej prirodzenosti (pokazenej dedičným hriechom a potom množstvom osobných hriechov) sme naučení starať sa o seba. Božie slovo nám však ukazuje inú cestu, ktorú si môžeme vymedziť otázkou: „Je človek, s ktorým práve som, na ceste spásy? Ako ho môžem na tom úseku, ktorým kráčame spolu, posunúť bližšie k nebu?“ Od toho sa má odvíjať a na tom má stáť celý môj vzťah k danému človeku.

Keď som uvažoval nad biblickými textami liturgie tejto nedele, prišiel mi na um bezmenný človek na Papue-Novej Guinei. Pomodlil som sa za neho a vložil do Božích rúk. Raz sa stretneme v nebi a budeme si hovoriť úžasný príbeh o tom, ako táto moja modlitba zmenila jeho i môj život. A možno aj tvoj, čo teraz čítaš tento text.

Vidíš, ako sa Božia múdrosť líši od tej našej? Ňou „sa vyrovnali cesty ľudí na zemi, len tak sa ľudia dozvedeli, čo sa páči tebe (Bohu)“ (Múd 9, 18). A to nás zachraňuje pred hlúposťou sveta, ktorý čoraz viac odmieta obyčajnú ľudskú múdrosť a mocou vnucuje nepravdy.

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Pokora dieťaťa (22. nedeľa v Cezročnom období)

„Odplatu dostaneš pri vzkriesení spravodlivých“ (Lk 14, 14).

Dlhodobo som unavený. Veľmi ťažko sa mi na niečo sústreďuje. Svoju modlitbu by som nikomu nedával za príklad. Fyzicky nevládzem veľa robiť, hoci sa mi po skončení chemoterapie postupne vracajú sily. Možno práve pre túto moju nemohúcnosť ma potešujú myšlienky z Písma, ako je tá vyššie – dostanem odplatu. Aj ďalšie z dnešných čítaní: Dostane sa mi pocty. Nájdem milosť u Boha. (A už som ju tisíce krát našiel. V nebi zistím, že to neboli tisíce, ale milióny…) Môžem sa tešiť a jasať pred Božou tvárou, v radosti sa veseliť. Priblížil som sa k Bohu, k Ježišovi, k svätým. Zjavuje mi svoje tajomstvá. Aké nesmierne milosti dennodenne dostávam! Vďaka ti, dobrý, milostivý, milosrdný, láskavý, zhovievavý Bože!

Bože, zošli zúrodňujúci dážď a vzpruž našu – tvoju ochabnutú krajinu. Znič formalizmus a uč nás jasať a radovať sa po všetky dni života. Lebo tvoje milosrdenstvo je večné!

Veď pre svojich chudobných si pripravil dom v nebesiach. Tam na nás čakáš. Ale nie si pozorovateľ, ktorý eviduje naše dobre a zlé skutky, ale milosrdný a láskavý Otec, ktorý je na každom kroku s nami.

Chystáš nám odplatu. Prosím, vzkries každého z nás ako spravodlivého. Aj tých, za ktorých sa modlíme. Aj tých, ktorí sú nám blízki, ale stratili sa. Aj tých, v ktorých krovie hriechu zapustilo korene (Sir 3, 30) – prosíme, nájdi pre nich liek.

Bože, tu som. Milujem ťa. Kedy sa uvidíme?

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Ježiš vie, odkiaľ som (21. nedeľa v Cezročnom období)

Parafráza dnešného 117. žalmu:
„Chváľte Pána, všetci členovia našej rodiny (kolegovia v práci / všetci spolužiaci / všetci susedia…), oslavujte ho, všetci na našej ulici (vo farnosti / v národe), lebo je veľké jeho milosrdenstvo voči mne a pravda Pánova trvá naveky.“

Chvália všetci okolo mňa Pána a oslavujú ho pre milosrdenstvo, ktoré mi preukazuje? Pre pravdu, ktorú mi zjavuje a ktorú ohlasujem? Mám pripravený zoznam prejavov milosrdenstva môjho Boha, ktoré som zakúsil vo svojom živote? A pravidelne tento zoznam „zverejňujem“ ohlasovaním Božej dobroty?

Ak nie, som ohrozený Ježišovými slovami: „Neviem, odkiaľ si“ (porov. Lk 13, 25. 27). Povie ich tým, ktorí síce s Ježišom jedli a pili, ktorí ho videli a počuli na uliciach vyučovať, ale páchali neprávosť. (Dá sa medzi neprávosti počítať to, že mlčím o milosrdenstve a dobrote svojho Boha?)

Je také jednoduché byť Božím priateľom – treba žiť s Ježišom, byť jeho svedkom. Potom sa nemusím báť, keď sa s ním stretnem vo chvíli svojej smrti alebo vo chvíli jeho návratu. Veď on vie, odkiaľ som. Môžem sa tešiť (aj sa teším) na stolovanie v Božom kráľovstve.

„Preto vzpružte ochabnuté ruky a podlomené kolená!“ (Hebr 12, 12). Toto je moja úloha. Aby tak každý bez výnimky mohol spoznať, aký dobrý je Pán. „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5, 16).

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Záchranná akcia (20. nedeľa v Cezročnom období)

Mám taký sen, ktorý priamo súvisí s dnešným prvým čítaním (Jer 38, 4 – 6. 8 – 10). Keď som si pred rokmi čítal tento príbeh o Jeremiášovi v cisterne, predstavil som si, aké beznádejné muselo byť prorokovo položenie. Vedel o tom aj kráľ Sedekiáš, ktorý prikázal eunuchovi Abdelmelechovi, aby si zobral tridsať mužov a Jeremiáša z bahna vytiahol. Prečo bolo na to potrebných až toľko chlapov?

Predstav si cisternu (boli to vykopané priestory, ktoré slúžili na zhromažďovanie dažďovej vody), v ktorej nebolo vody, ale zato na jej dne bolo plno bahna, poriadna vrstva. Prorok doň zapadol, možno až po pazuchy. Ak si niekedy ťahal človeka z bahna, tak vieš, aká to je namáhavá robota. (Pred rokmi som ťahal brata z močiara, do ktorého zapadol len po kolená, no bola to poriadna drina.) Abdelmelech zobral staré šaty zo skladu odevov, spustili ich Jeremiášovi s tým, aby si ich dal pod pazuchy, žeby mu neodtrhli ruky, keď ho budú z bahna vyťahovať. Až potom mu spustili laná a z bahna ho vytiahli. Tridsiati muži!

Poznáš človeka, ktorý je po krk v bahne – morálnom, mravnom, spoločenskom, sociálnom? Treba dať dokopy tridsať chlapov, ktorí ho vytiahnu. A to je môj sen – dať vo farnosti dokopy tridsať chlapov, ktorí budú ochotní venovať sa službe vyťahovania z bahna. Že koho budú vyťahovať? Len sa pozri okolo seba a hneď nájdeš aspoň päť ľudí, ktorí takú službu potrebujú. Oni sami o tom možno ani nevedia, ale ak hľadíš na ich život Božími očami, tak vidíš, do čoho sú pohrúžení. Necháš ich tak, bez pomoci?

Ako tých chlapov nájsť? Treba ich osloviť – nie vo farských oznamoch, ale osobne každého; vysvetliť mu princíp služby – modlitba, obeta, svedectvo, sprevádzanie, vytváranie spoločenstva; ozrejmiť náročnosť (aj časovú) takej služby a zoznámiť ho so všetkými, ktorí sa na takú službu už podujali. A potom začať vyťahovať. Chlapi sami prídu s menami ľudí, ktorí sú po krk v bahne…

Taký je môj sen. V jeho uskutočnení mi pred pár rokmi zabránila nevyliečiteľná choroba. Ale píšem tento text s nádejou, že niekto sa môjho sna ujme a uskutoční ho. A možno aj mne Pán daruje uzdravenie a dá sily sen uskutočniť aj v našej farnosti. Raz sa rozbehne permanentná záchranná akcia.

Viem, dnešné moje písmenká priamo nesúvisia s témami, ktoré liturgické čítania tejto nedele ponúkajú. Mám však skúsenosť ešte z čias totality, že ak niekto prežil obrátenie či vyslobodenie z pút zla, neraz najbližšia rodina takého človeka pokladala za blázna či fanatika, lebo jeho zmenu života, jeho novú lásku – k Ježišovi – nevedeli prijať a spracovať. Nastalo rozdelenie v rodine, pre Ježiša. Ale to je rozdelenie, ktoré môže viesť k záchrane ďalších…

Sedekiáš povedal kniežatám: „Veď ho máte v rukách! A ani kráľ nič nezmôže proti vám.“ Ale túžba zachrániť je silnejšia ako bezmocnosť kráľa či nenávisť a zloba mocných…

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Spievajme! (19. nedeľa v Cezročnom období)

„… vopred zaspievali chválospevy otcov“ (Múd 18, 9d). Keď poznáme dejiny vyslobodenia Hebrejov z Egypta tak, ako sú opísané v Knihe Exodus, môže sa nám pohľad autora Knihy múdrosti na tie isté udalosti zdať poriadne zidealizovaný. No keď vieme, že je to pohľad s odstupom stáročí, pohľad doplnený poznaním nielen ďalších dejín Izraela, ale aj oveľa hlbším poznaním Boha – Jahveho, ktorý sa postupne dával svojmu ľudu poznávať, môže nám tento text pomôcť… vopred spievať chválospevy. Keď totiž vieme, ako Boh viedol svoj ľud (žalmista ho vyhlasuje za blažený ľud, lebo jeho Bohom je Pán), môžeme pevne veriť, že dnes vedie aj nás. A to nás privádza k tomu, aby sme spievali chválospevy bez ohľadu na to, či znášame dobrý či zlý údel (pozri Múd 18, 9c), v šťastí či v nešťastí, v zdraví či v chorobe.

Lebo ak „naša duša očakáva Pána“ (Ž 33, 20), bdieme a túžobne vyčkávame deň, keď sa Pán vráti. Každý deň sa potom usilujeme prežiť pripravení, aby nás Pán mohol vyhlásiť za blažených. Teším sa na chvíľu, keď ma sám Ježiš posadí k stolu na svojej svadobnej hostine. Dúfam, že aj ty. A práve takéto zmýšľanie nás chráni pred tým, aby sme „zaspali“, aby sme svoj život nevenovali hlúpostiam a márnostiam toho, čo je „pod slnkom“ (pamätáš si tieto slová čítania z Knihy Kazateľ z minulej nedele?). Žijeme síce v tomto svete, robíme mnohé veci rovnako ako ostatní, ale žijeme svoj život ináč ako tí, ktorých „bohom je brucho“ (Flp 3, 19).

„Blažený ľud…“ „Blahoslavení sluhovia…“ To nie sú slová o niekom z ďalekej minulosti, či o niekom, kto je vyhlásený za svätého. To sú slová o nás. My sme tí blažení, pre ktorých Pán pripravil miesto v nebi, na svojej hostine. Preto sa nedajme zlákať tým, čo nám ponúka svet. Apoštol Pavol hovorí, že sú to len a iba odpadky (pozri Flp 3, 8). Pohľad upretý na Ježiša nám zaručuje, že nezablúdime. Ak je Ježiš mojím pokladom, tak pri ňom je aj moje srdce (pozri Lk 12, 34).

Ktoré odpadky potrebujem povyhadzovať? Čo mi bráni pevnejšie upierať zrak na Ježiša? Napravím to pokáním, ak treba, prijatím sviatosti zmierenia, poprosím o naplnenie Duchom Svätým a znova odhodlane upriem zrak na Ježiša. Zaspievam chválospev, lebo „oko Pánovo bdie nad tými, čo sa ho boja, nad tými, čo v jeho milosrdenstvo dúfajú, aby ich zachránil pred smrťou a v čase hladu nakŕmil“ (Ž 33, 18 – 19).

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Múdrosť srdca (18. nedeľa v Cezročnom období)

V 12. verši dnešného responzóriového žalmu  (Ž 90) je prosba o múdrosť srdca. Nájdeme ju podľa žalmistu tým, že Boh splní našu prosbu a naučí nás rátať naše dni. Trochu zvláštne, však? Veď takmer všetci presne vieme, koľko máme rokov, keby to bolo potrebné, vieme si to prepočítať aj na dni. Ako nám teda poznanie počtu našich dní môže priniesť múdrosť srdca?

Odpoveď nám dávajú ostatné texty dnešnej liturgie slova. Kazateľ hovorí o márnosti všetkého, čo robíme pod slnkom. Ježiš nás zas vyzýva, aby sme sa neviazali na majetok, aby sme ho nehonobili. Poznanie konečnosti našich dní aj poznanie toho, že bez pohľadu do večnosti je naše namáhanie pod slnkom márne, nám dáva múdrosť iného vnímania sveta a života.

Výnimočne k týmto čítaniam a k tejto téme možno dnes pridať texty druhého čítania. Apoštol Pavol v Liste Kolosanom nás vyzýva, aby sme svoju pozornosť upriamovali hore (nad slnko, keby sme použili termín Kazateľa), na Krista. Múdrosť srdca teda získavame vtedy, keď pri všetkom svojom počínaní hľadíme na Ježiša a hľadáme ho. Takýto pohľad nás napĺňa milosťou, na základe ktorej môžeme „jasať a radovať sa po všetky dni života“ (Ž 90, 14). Ak takýto pohľad nemáme, „všetky naše dni sú bolesťou a naše zamestnanie trápením; naše srdce si ani v noci neodpočinie“ (porov. Kaz 2, 23). Svätý Pavol potom vyratúva rôzne hriechy, ktoré môžu kváriť naše srdce a ktoré je nutné umŕtvovať.

Naučiť sa hľadieť pri všetkom svojom počínaní na Ježiša, do večnosti, je náročné. Treba na to vynaložiť cieľavedomé úsilie, ktoré môže trvať celý život. Ale stojí to zato. Pomôže to pri rozhodovaní o mieste dovolenky, o dare pre núdznych (je pre mňa zarážajúce, koľko kresťanov vie všetko o portáloch, kde sú ponúkané dovolenky, ale nemá potuchy, kde nájsť info o tom, ako pomôcť núdznym v Sýrii, Burkine Fasso, na Ukrajine, v Nigérii, nepozná stránku Pápežských misijných diel…), o čase, ktorý je dobré denne venovať modlitbe a čítaniu Svätého písma… Čokoľvek chceš robiť, všetko konzultuj s nebom. Budeš potom konať to, čo je „nad slnkom“ a čo bude mať večnú hodnotu.

V súvislosti s tým chcem doplniť text z minulej nedele. Napísal som v ňom takúto vetu: „Nemyslím tie chvíle, keď si sa za niečo modlil, ale už o päť minút si na tú prosbu zabudol, ale na volanie, ktoré v tebe rezonuje dodnes.“ Chcem k tomu dodať, že Boh aj tie naše „zabudnuté“ modlitby berie vážne a odpovedá na ne, vyslyší ich. Keď napríklad idem po ulici a volám „Pane, zmiluj sa!“ za každého, kto ide oproti, mne tí ľudia už dávno vyfučali z hlavy, ale verím, že Boh sa nad nimi zmilúva. Vo večnosti sa stretneme a budeme hovoriť celé príbehy o tom, ako Boh konal v ich živote na základe jedného: „Pane, zmiluj sa!“

Tak ako? Ideš sa pustiť do hľadania múdrosti srdca?

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje -„Vždy si ma vyslyšal“ (17. nedeľa v Cezročnom období)

Počúvaj dnes pozorne slová žalmistu. Sú to verše plné dôvery, že Boh koná, keď o niečo prosíme, že sa stará, že na neho sa vždy dá spoľahnúť. Ba dokonca že za nás „dielo dokončí“ (Ž 138, 8a). Možno to je cieľom textov tejto nedele – znova nás učiť a naučiť, že Boh vždy koná, keď mu predkladáme svoje žiadosti s vďakou, modlitbou a prosbou (pozri Flp 4, 6). Je to dôležité tiež preto, lebo mnohí kresťania veria v akýsi osud hovoriac, že čo je raz „kdesi hore napísané, to sa stane, nech robíš, čo chceš“. Koľkokrát som sa najmä na Kysuciach s takým nepravdivým a kresťanskej viere odporujúcim tvrdením stretol. Akoby náš život nebol v rukách milujúceho Boha, ktorý sa o nás s láskou stará, ale je výsledkom nejakého vopred určeného scenára, ktorý nemáme šancu zmeniť ani ovplyvniť.

Abrahám a jeho vyjednávanie s Bohom je dôkazom, že to tak nie je. Boh je vždy ochotný nielen počuť, ale aj vyplniť naše prosby (pozri 1 Jn 5, 14 – 15). A dokazuje to aj samotný Ježiš v evanjeliu, keď potvrdzuje, že každý, kto prosí, dostane (Lk 11, 10). A nedostane hocičo: Otec dá každému prosiacemu Ducha Svätého!

Žiť v takejto viere sa potrebujeme stále učiť a cvičiť. Lebo viera s akýsi osud nás môže ľahko viesť k tomu, že vo svojej modlitbe ochabneme, že z nej urobíme len formalitu, ktorá nemá vplyv na Boha ani na nás. Nech je to ďaleko od nás! 

Počúvaj, ako žalmista hovorí priam neuveriteľné slová: „Vždy si ma vyslyšal, keď som ťa vzýval“ (Ž 138, 3a). V akej rodine, v akom spoločenstve, v akej atmosfére vyrastal autor tohto posvätného textu, keď pre celý svet a celé veky mohol vydať svedectvo o tom, že Boh nikdy neodmietol jeho modlitbu, jeho vzývanie, jeho prosbu? 

Keď sa teraz pozrieš na svoj život, na chvíle, keď si s plným vedomím a naliehavo vzýval Pána, možno aj ty vyznáš, že Pán ťa vždy vyslyšal. Nemyslím tie chvíle, keď si sa za niečo modlil, ale už o päť minút si na tú prosbu zabudol, ale na volanie, ktoré v tebe rezonuje dodnes. Vo mne jedno z takých volaní je z roku 1983, keď som sa raz večer modlil práve tento žalm. Chcel som ujsť z vedenia jedného duchovného tábora v podzemnej cirkvi, lebo som bol presvedčený, že to nezvládam. A Pán mi vtedy jasne povedal, že on „za mňa dielo dokončí“. Neušiel som a Boh dielo dokončil. Vždy ma vyslyšal, keď som ho vzýval.

Je dobré tie vzývania Pána si pamätať a vydávať o nich svedectvo. Boh je totiž ochotný zmeniť celý svet, len aby nás vypočul a urobil, o čo ho žiadame.

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Obdarovanie (16. nedeľa v Cezročnom období)

Keď prichádza Boh, vždy je to dar. Zakúsil to Abrahám so Sárou, iste to vnímali aj Marta s Máriou. Neznamená to však, že príchod Boha – jeho prítomnosť – je vždy uhladená, príjemná. Sára sa smiala (asi tak, ako keď nám niekto niečo povie a my sarkasticky reagujeme: Ha, ha, ha…), keď počula, že vo svojej starobe bude mať dieťa. Marta si vypočula asi nepríjemné napomenutie. A predsa boli obdarované, hoci veľkosť daru stretnutia s Bohom možno pochopili a prežívali postupne.

Navštívil ťa už dnes Pán? Čím ťa obdaroval? My sme si dnes ráno našli na schodoch domu veľkú fľašu čučoriedok. Prišla aj sms, že pre chorého na krv a pre manželku na zobkanie. Aká nádherná Božia návšteva! 

Sú však aj ťažké Božie návštevy. Každú nedeľu o nich hovorí Svätý Otec, keď prosí o modlitbu o pokoj na miestach, kde sú vojnové konflikty. Aj tam je totiž Boh prítomný. Na kríži… Keď ako kresťania hľadíme na tie udalosti, potrebujeme vidieť Boha. Ak takýto pohľad ľudia nemajú v srdci, tak sa hádajú, kto je a kto nie je v práve, kto má a kto nemá pravdu, peniaze, zisky, ochranu nejakých ekonomických záujmov povyšujú nad lásku a milosrdenstvo… Nepočúvajme takých ľudí, nedávajme ich zmýšľaniu priestor vo svojom myslení. Keď prichádza Boh, vždy obdarúva pokojom. Kto neprináša pokoj, nie je Boží!

A aj sami stále, dennodenne buďme Božím darom pre ľudí okolo seba. Málokto z nás je povolaný riešiť svetové problémy (hádať sa pre politiku), ale byť darom pre svojich najbližších je naša úplne prirodzená úloha. Máme milosť dnes byť darom. Tak ju využime!

„Blahoslavení sú tí, čo zachovávajú Božie slovo v dobrom a šľachetnom srdci a s vytrvalosťou prinášajú úrodu“ (porov. Lk 8, 15).