Autor Terézia Pirošíková

  • Ako ožije srdce? (15. nedeľa v Cezročnom období)

    Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Ako ožije srdce? (15. nedeľa v Cezročnom období)

    Keď som minule písal o osviežení od Pána, nevedel som, že mi k tejto téme „sadnú“ aj dnešné čítania. Vnímam ich ako osvieženie od Pána pripomenutím témy oživenia srdca, ktoré nastáva jedinečným spôsobom – hľadaním Pána. Tak nás to učí žalmista (Ž 69, 33b).

    Mojžiš nás k tomu povzbudzuje tým, že to hľadanie nie je náročné – ide o hľadanie vo vlastnom srdci (Dt 30, 10 – 14). A navyše hovorí, že to slovo potom, čo ho nájdeme, začujeme, prijmeme, ľahko uskutočníme, lebo sa nám stane čímsi vlastným, stane sa akoby súčasťou našej prirodzenosti.

    Keď sa z pohľadu témy oživenia srdca pozrieme na evanjelium, uvidíme konkrétneho človeka, ktorý zrejme nemal živé srdce. Prišiel Ježiša pokúšať. Ktovie, akú odpoveď od neho čakal. Ježiš zachoval pravidlá rabínskych škôl a na otázku odpovedal otázkou: „Čo o tom hovorí Božie slovo?“ Odpoveď znalca zákona bola taká správna, že ani Ježiš nemal čo doplniť. Tu mohol byť koniec, ale nebol – zákonníkovi začalo ožívať srdce. Evanjelium hovorí, že sa chcel ospravedlniť. Asi nie v tom zmysle, ako sa ospravedlňuje žiak, keď niečo nevie alebo vyvedie, ale chcel Ježišovi ukázať, že už nie je pokušiteľ, ale „hľadač“. „Kto je môj blížny?“

    Vďaka tomuto chlapovi máme v Písme jeden z najkrajších príbehov o tom, ako Boh miluje ľudí. Máme jedno z najrukolapnejších poučení, ako žiť, konať, zmýšľať…

    Vráťme sa k 69. žalmu. Jeho pre dnešnú liturgiu vybrané verše (14. 17. 30 –31. 33 – 34. 36ab. 37) hovoria o hľadaní Pána modlitbou, vyznaním úbohosti a bolesti, oslavou Boha piesňami a chválospevmi. Žalmista hovorí, že jeho návod prináša oživenie srdca tomu, kto ho prijme a uskutočňuje.

    Skúsime to? „Kristovo slovo nech vo vás bohato prebýva“ (Kol 3, 16). „Vaše kosti oživnú ako svieža tráva“ (Iz 66, 14b). „Hľadajte Boha a srdce vám oživne“ (Ž 69, 33b).

  • Diecézna charita Žilina – ponuka práce

    Diecézna charita Žilina ponúka pracovné miesto:

  • Osvieženie od Pána (14. nedeľa v Cezročnom období)

    Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Osvieženie od Pána (14. nedeľa v Cezročnom období)

    Od utorka viem, že budem písať o sviežej tráve (Iz 66, 14b). Lebo obraz proroka Izaiáša, v ktorom sa ľuďom zaraduje srdce a ich kosti oživnú, ma napĺňa dôverou v láskavosť, nežnosť a starostlivosť Boha. Nehovorí o víťazstvách, o porážke nepriateľov, ale o rozkoši a úteche, ktorú pre Izrael pripravil Pán. A pre nás ju uskutočnil! Ako? V Ježišovi Kristovi nám daroval vykúpenie, odpustenie hriechov, večný život.

    Keď takýto pohľad na prvé čítanie spojím s evanjeliom, tak dostávam nový pohľad na rozoslanie učeníkov. Nie je to teraz ťažká úloha, ale darovanie schopnosti prežívať a prinášať osvieženie: „Nerobte si starosti, ohlasujte, prinášajte pokoj.“ A učeníci to pochopili aj urobili – vrátili sa natešení. Ktovie, koľko zážitkov osvieženia sa v tých dňoch rozprávalo po celej Galilei a Judei. Teším sa, keď ich raz budem v nebi počúvať od tých, čo tie udalosti priamo zažili…

    Aj do našich dní potrebujeme osvieženie. Mne ho napríklad priniesla kňazská vysviacka v Ríme, keď Svätý Otec Lev XIV. vysvätil 32 diakonov na kňazov. Zdanlivo bezvýznamná vec, ale mne celá udalosť pripadala ako nesmierny Boží dar a ukázanie cesty. Keď politici hovoria o zbraniach či hrádzach proti…, Svätý Otec hovorí o blízkosti a posiela ľudí, ktorí majú byť útechou pre každého. Osvieženie prichádza v zdanlivej bezmocnosti. Tí všetci, čo teraz kričia, bojujú, obviňujú, prekrúcajú dejiny i pravdu, zomrú (kiež by im Pán preukázal milosrdenstvo), zabudne sa na nich, ale tých 32 novokňazov prispeje k oslave Boha a posväteniu ľudstva. A ich dielo tak ostane naveky!

    Ešte jedno osvieženie mi priniesli texty tejto nedele. Vo verši pred evanjeliom je aj táto veta: „Kristovo slovo nech vo vás bohato prebýva“ (Kol 3, 16). Nie prázdne slová, ktoré sa dnes množia a množia, ale Kristovo slovo. Preto znovu zabojujme o nedeľu. Nie aby sa nechodilo od obchodov (kupujúcich je priveľa na presviedčanie), ale za to, aby v nedeľu nesmel vystupovať v médiách žiadny politik (tých je v podstate málo). Ide totiž o duchovné i duševné zdravie ľudí. Namiesto všelijakých relácií a tlačoviek ako Cirkev žiadajme na každú nedeľu rozsiahly priestor pre Božie slovo, lebo ono prináša pokoj a osvieženie.

    Ako? Osviežilo ťa to? Sená sú už zvezené, ale svieža tráva bude tento týždeň po dažďoch rásť. Spomeň si na Božie slovo, keď ju uvidíš. Nech ti srdce oživne…

  • Vyslobodenie (Svätých Petra a Pavla, apoštolov, slávnosť)

    Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Vyslobodenie (Svätých Petra a Pavla, apoštolov, slávnosť)

    Zažil si niekedy vyslobodenie? Nie nejaké symbolické, akože duchovné, ale skutočné, také faktické? Ako Peter z väzenia. Ako Dávid z nejakej (v žalme je „zo všetkej“) hrôzy. Alebo z nejakej tiesne, z ktorej si sa nevedel dostať. Dávid často spomína konkrétne nebezpečenstvá, bezvýchodiskové situácie, z ktorých sa nevedel dostať („z moci leva“, „z jamy hrôzy“, „z bahnitého kalu“, „zo vzbury ľudu“…) Ako Pavol, ktorý dúfa, že Pán ho vyslobodí zo všetkého zla, ktoré v tomto prípade spája s koncom svojho života. Ale spomína tiež oslobodenie „od zlých a zvrátených ľudí“, veľmi často hovorí o „oslobodení od hriechu“ ako o zrejme najdôležitejšom vyslobodení…

    Neraz som v týchto textoch spomínal, ako som zažil vyslobodenie z hrobu, ktorý som vo svojom živote vnímal možno aj dvadsať rokov. Mal som k nemu prísľub o vyslobodení z Ez 37, 12 – 14.

    Prečo to spomínam? Lebo evanjelium o moci, danej Petrovi a Cirkvi, mi pripomenulo poľské príslovie, ktoré v preklade hovorí, že s každým darom je daná aj úloha. Peter je na jednej strane blahoslavený, lebo spoznáva Mesiáša a vyznáva svoju vieru. Dostal tento dar. A s ním úlohu, z ktorej ho vyslobodí až smrť – zväzovať a rozväzovať, pásť, viesť.

    Aj v našom živote sú také úlohy – myslím si, že väčšinou súvisia s povolaním človeka. Môj otec bol učiteľ. A hoci ho komunisti tohto povolania kruto zbavili (dokonca dvakrát v roku 1956 i v roku 1972), nikdy ním v hĺbke svojho srdca a života neprestal byť. Mojím povolaním je povzbudzovať Božím slovom. Hoci to robím už takmer výlučne písmenkami. Posledné roky k tomu pribudlo povzbudzovať tým, ako znášam nevyliečiteľnú chorobu. Z Pavlom očakávam, že Pán ma raz aj od nej oslobodí, keď si ma povolá domov.

    Ako vnímaš svoju úlohu? A aké vyslobodenie očakávaš? Je niečo, od čoho potrebuješ byť nutne oslobodený? Popros spoločenstvo Cirkvi (väčšie či menšie) o vytrvalú a neprestajnú modlitbu. Alebo priamo pros Pána s odovzdaním sa do jeho vôle, ak nemáš istotu, aký je zmysel tvojho trápenia. No nikdy sa neostaň vo svojich tiesňach „vyžívať“, neprivlastni si ich. Lebo cesta kríža je o Ježišovi, nie o utrpení. Aj na kríži buď slobodný.

    Na túto slávnosť som bol pred rokmi pokrstený. Vyslobodený z moci tmy a prenesený do Božieho kráľovstva. Aleluja!

  • Pútnici z katolíckych škôl v Dubnici nad Váhom

    Dubnica nad Váhom sa vo štvrtok 26. júna stala centrom živej viery.

    Približne 350 študentov a pedagógov z katolíckych škôl Žilinskej diecézy sa tu zišlo na slávnostnej diecéznej púti, aby v Jubilejnom roku 2025 spoločne putovali do historického Kostola sv. Jakuba.

    Podujatie, ktoré organizuje Diecézny školský úrad v Žiline v spolupráci s riaditeľmi jednotlivých škôl, sa nieslo v duchu motta „Zaži silu spoločenstva“. Jeho cieľom nebola len duchovná obnova, ale aj posilnenie vzájomných vzťahov medzi školami a vytvorenie priestoru pre radosť a zdieľanie viery.

    Dopoludňajší program odštartoval. tanečnými aktivitami a spoločnou modlitbou chvál. Svojím talentom prispela aj Anna Kukučíková. Počas celého dopoludnia bola pre účastníkov k dispozícii aj sviatosť zmierenia.

    Vyvrcholením púte bola slávnostná svätá omša o 11:00, ktorú celebroval žilinský biskup Mons. Tomáš Galis. Vo svojej homílii povzbudil prítomných, aby boli odvážnymi svedkami viery vo svojich školách a rodinách. Zdôraznil, že práve spoločenstvo s Ježišom je miestom, kde môžu čerpať silu a istotu.

    Podujatie opäť ukázalo živú a dynamickú tvár Cirkvi, ktorú tvoria ľudia plní nádeje a odhodlania.

  • Nečakané súvislosti (12. nedeľa v Cezročnom období)

    Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Nečakané súvislosti (12. nedeľa v Cezročnom období)

    Prišla mi na um otázka, čo asi prežíval človek Ježiš, keď postupne cez Písmo a modlitbu objavoval, že to on je Mesiáš, že to on je Syn človeka, ktorý bude zavrhnutý, zabitý a bude prebodnutý pre hriechy iných… Ako sa s týmto poznaním Ježiš vyrovnával? Čo robil, aby ho to nezvalcovalo, aby neušiel (možnosti aj vtedy na to boli, svet je veľký), aby nerezignoval, aby sa nevzbúril?

    Rovnako sa s tým museli vyrovnávať aj Ježišovi učeníci. Videli v ňom vodcu, víťaza, vnímali jeho moc… a zrazu im Ježiš hovorí, že to všetko sa z ľudského pohľadu skončí katastrofou. Hej, spomenul akési zmŕtvychvstanie, ale kto si vtedy vedel čo len predstaviť takú možnosť?

    A s niečím podobným sa musíme vyrovnávať aj my. Na jednej strane máme výhodu poznania Ježišovho života, učenia Cirkvi o utrpení, ale stále, keď sa objaví kríž – najmä ak príde nečakane a náhle –, potrebujeme aj my robiť rozhodnutie o jeho prijatí či odmietnutí. Jeho náročnosť sa zvyšuje Ježišovými slovami, že pri ňom ide o život (Lk 9, 24).

    Možno nečakané odpovede na všetky tieto otázky nám dáva žalm, ktorý dnes Cirkev vkladá do liturgie: „Bože, … už od úsvitu sa viniem k tebe“ (Ž 63, 2a). Zdanlivo akoby s ostatnými textami dnešnej bohoslužby slova nesúvisel. No myslím si, že keď Ježiš ako človek začal objavovať svoje poslanie Mesiáša a Vykupiteľa, robil presne to, čo tento žalm hovorí – vinul sa k Bohu. Ako človek spočiatku možno všetko nechápal, zlý ho pokúšal na odmietnutie či vzburu (pokúšanie na púšti môže byť len akási evanjeliová vzorka všetkých pokušení), ale Ježiš vedel, čo treba – vinúť sa k Bohu. Nielen od úsvitu ako ranného svitania, ale od okamihu, keď sa začal zápas. Vo dne, v noci. A práve toto vytrvalé vinutie sa k Bohu, túžba byť s ním, ktorá bola väčšia ako túžba vyprahnutej zeme po vode, práve toto úsilie Ježišovi umožnilo víťazne zavŕšiť dielo našej záchrany.

    Museli si tým prejsť aj apoštoli. Videli Ježiša, ako sa vinie k Bohu, a usilovali sa napodobňovať ho. Aj Boh si ich privinul a vylial na nich svojho Ducha. Cirkev našich dní je výsledkom ich viery, že Božia milosť je lepšia než život, ich velebenia, ich chvály Boha jasavými perami. Dúfam, že Cirkev zajtrajška bude postavená tiež na nás, ktorí prahneme po Bohu, dušou i telom…

    Aj naše prijatie kríža nech je postavené na dnešnom žalme. Hneď od úsvitu, keď sa objaví čo len zárodok utrpenia. Nedám ani milimeter prázdnemu uvažovaniu, špekulovaniu, ale hneď sa priviniem k Bohu, aby som mal život, aby som ho nestratil márnym a prázdnym zmýšľaním (ako mám k tomu blízko a ako s tým celé roky bojujem…).

    A vieš, čo je na tom skvelé? Ak to urobíš, Boh sa ťa ujme svojou pravicou (Ž 63, 9). Treba niečo viac?

    Priviň sa k Ježišovi – Bohu – na kríži. Nikdy ťa ne(o)pustí.

  • Koho najviac miluješ? (Najsvätejšej Trojice)

    Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Koho najviac miluješ? (Najsvätejšej Trojice)

    Tajomstvo dnešnej slávnosti je také veľké, že pri slávení liturgie sa v rímskom obrade pri vyslovovaní mien Najsvätejšej Trojice ukláňame (napríklad pri Sláva Otcu…), v byzantskom obrade sa prežehnávame. A je také veľké, že ho nechápeme. Len sa usilujeme stále lepšie ho poznávať.

    Preto som pred písaním tohto textu hľadal vzory, ktoré by mi v tom pomohli. Spomenul som si na svoju obľúbenú svätú Alžbetu od Najsvätejšej Trojice. Keď som sa s ňou pred rokmi ako ešte s blahoslavenou zoznámil, veľmi ma oslovilo, ako hlboko prežívala prítomnosť celej Trojice vo svojom srdci. Celej Trojice, Otca i Syna i Ducha Svätého. V jednej jej modlitbe k Najsvätejšej Trojici je na konci táto veta: „Moji Traja, moje Všetko, moja Blaženosť, nekonečná Samota, Nesmiernosť, v ktorej sa strácam, tebe sa vydávam ako korisť. Ukry sa vo mne, aby som sa ja mohla ukryť v tebe, v očakávaní, že v tvojom svetle uvidím priepasť tvojej vznešenosti“ (bosikarmelitani.sk/modlitba-k-najsvatejsej-trojici).

    Ale našiel som aj najvznešenejší vzor: Pannu Máriu. Kto je viac milovaný Bohom Otcom ako ona? Veď si ju vyvolil za matku svojho Syna. Kto je viac milovaný Bohom Synom ako Mária? Veď je jeho matkou. Kto je viac milovaný Duchom Svätým, ako tá, ktorú naplnil pri počatí i vo Večeradle?

    A koho Mária milovala najväčšmi? Určite Boha Otca, ktorého poznala z textov Starého Zákona. Ten na mnohých miestach zjavuje, aký dobrý otec je Boh Otec. Hoci mnohí hovoria, že Starý Zákon je tvrdý, krvavý, kto dobre počúva a číta, tak objaví v ňom Božie otcovstvo i materstvo, jeho silu, moc, spravodlivosť, milosrdenstvo, ale aj nežnosť, jemnosť, láskavosť… Ako veľmi Mária milovala Boha Otca, hoci vtedy ešte neboli teologické traktáty o troch Božských osobách.

    Koho Mária milovala najväčšmi? Určite Boha Syna, ktorého z lásky k Otcovi počala, porodila, vychovávala (!). Tridsať rokov ho mala pred očami a bola v škole jeho lásky.

    A koho Mária milovala najväčšmi? Určite Ducha Svätého. Poznala jeho pôsobenie z Písma, hoci to bolo niekedy poznanie nejasné a tajomné. No zakúsila jeho pôsobenie mnohokrát aj vo svojom živote, počúvala jeho vnuknutia a ochotne plnila poznanú Božiu vôľu.

    Mária milovala a miluje celú Trojicu, jedného Boha, s ktorým žije vo večnosti.

    Preto keď dnes slávime Najsvätejšiu Trojicu, nasledujme Máriu. Počúvala tri Božské osoby, konala dielo, ktoré jej zverili (aká veľká je Božia dôvera!), milovala Boha (každú osobu zvlášť a všetky spolu) celým srdcom, celou mysľou a zo všetkých síl. Robme podobne ako ona. Nech v každom z nás prebýva Najsvätejšia Trojica a nech všetci okolo nás vedia, že sme príbytkom Boha v troch Osobách. Aby sme aj my raz žili s nimi vo večnosti.

  • Jubileum umelcov

    Diecéznom centre v Žiline slávili Jubileum umelcov.

    Konalo sa tak na vernisáži výstavy Výber zo sakrálnej tvorby Pavla Mušku. Kurátorka výstavy Zuzana Sýkorová predstavila maliara Pavla Mušku a jeho diela. Upozornila najmä na mozaiku v Dome kultúry v Čadci, na mozaiku svätého Cyrila a Metoda v kostole v Radoli a na vitráž svätého Jozefa v kostole v Budatíne. Podujatie moderoval riaditeľ festivalu Týždeň kresťanskej kultúry Dušan Václav. Otvorenie výstavy spríjemnil hrou na organe Samuel Rubala.

    Generálny vikár Martin Kramara sa prihovoril prítomným zaujímavou úvahou: „Britský spisovateľ Gilbert Keith Chesterton je známy svojím uvažovaním nad tým, že práve umenie je podpisom človeka (signature of man). Je iste zaujímavé, že medzi najstaršími záznamami, ktoré dokumentujú život ľudí na tejto planéte sú umelecké výtvory – maľby objavené v pravekých jaskyniach. Chesterton dôvodí, že práve schopnosť vnímať a vytvárať umenie nás, ľudí, zásadne odlišuje od ostatných tvorov, nie v zmysle nejakej postupnosti, dokonalosti, či vývoja: je znakom radikálnej odlišnosti nášho druhu. Je to znak, podpis, vlastný jedine človeku.

    Nič ľudské, pravdaže, nie je vzdialené kresťanskému. Svätý apoštol Pavol, keď píše svoj list Kolosanom, hovorí o Kristovi ako o obraze – ikone neviditeľného Boha. Totiž práve  na Božom Synovi, Ježišovi Kristovi, podľa našej viery pravom Bohu, ktorý sa stal človekom, zomrel na kríži, vstal z mŕtvych, a tak nás vykúpil z hriechu a otvoril nám nebo, môžeme vnímať hru skrytého a zjaveného, viditeľného a neviditeľného: na pozadí obrazu človeka, konkrétnej formy, konkrétneho uskutočnenia, sa odhaľuje číra forma, číre uskutočnenie, „actus purus“, „ehje ašer ehje“, ten, ktorý je: večná Pravda, Dobro, Krása – Boh!

    Skrze vteleného Krista nám Boh ponúka ikonu seba samého. Skrze viditeľné Kristovo človečenstvo hľadíme na neviditeľného Boha. A tu sme pri vnímaní umenia v duchu kresťanského pohľadu: každé, aj to najmenšie umelecké dielo, poskytuje nášmu zraku – ale aj sluchu, či hmatu a ostatným zmyslom – intuíciu očami priamo neviditeľnej krásy Boha.

    Americký historik a spisovateľ Thomas E. Woods v diele Ako Katolícka cirkev budovala západnú civilizáciu (2005) napísal: „Azda najväčším vkladom katolíckej viery do umenia bola stredoveká katedrála. Tieto budovy, monumentálne svojou veľkosťou a priestorom, charakterizujú niektoré typické znaky. Ich kombinácia – spolu s toľko obdivovanými vitrážami [či nádhernými rozetami] gotickej tradície – predstavujú výnimočný dôkaz o viere našej civilizácie v nadprirodzeno.“

    Naozaj, možno stačí zahľadieť sa do nádhery farebnej rozety v Chartres, či Notre Dame – a človek sa môže stretnúť s niečím, čo je objektívne nádherné. Tak ako pri Beethovenovej 9. symfónii vlastne neexistuje možnosť povedať, že to je niečo, čo by sa mi nepáčilo, pretože toto dielo nepodlieha subjektívnemu vkusu, či úsudku človeka ako jednotlivca, ale objektívne formuje nás, ukazuje nám objektívnu podobu krásy, ako to rád spomína americký biskup, evanjelizátor Robert Barron, aj Notre Dame, Michelangelova Pieta, či Sixtínska kaplnka nie sú subjektmi nášho hodnotenia, ale – dovoľte mi to povedať trochu prenesene – hodnotia nás, pretvárajú nás, naše vnútro, našu subjektivitu nádherou, ktorú nám ukazujú.

    Čosi podobné môžete zažiť pri počúvaní spevu ranných chvál v latinčine v benediktínskom kláštore, alebo pri pohľade na Caravaggiovo povolanie svätého Matúša, čosi podobné zažil svätý Augustín, keď vyslovil „inquietum est cor nostrum donec resquiescat in te, Domine“. Nechcem však zachádzať priďaleko. Chcel som len vyjadriť svoje vnútorné nadšenie a úctu nad svetom umenia, do ktorého nás tajomným spôsobom vovádza aj dnešný deň a vernisáž výstavy, kvôli ktorej sme sem prišli na vernisáž výstavy krásnych diel pána Pavla Mušku, ktorú zároveň radi spájame s jubileom umelcov vo svätom Jubilejnom roku 2025.

    Blahej pamäti Sv. Ján Pavol II. vo svojom liste umelcom napísal: „Boh povolal človeka k bytiu a zveril mu úlohu byť umelcom. V umeleckom tvorení sa človek prejavuje viac než v čomkoľvek inom ako „obraz Boží“. Každá opravdivá forma umenia je svojím spôsobom prístupom k najhlbšej skutočnosti človeka a sveta.

    Toto je našou snahou znovu a znovu odkrývať: že každý z nás je Božím obrazom, v ktorom je stvárnená jeho podoba. A ak chceme vstúpiť do tajomstvo človeka, potrebujeme sa nejakým spôsobom priblížiť k tajomstvu toho, ktorý je autorom človeka.

    Festival Týždeň kresťanskej kultúry, do ktorého vstupujeme, je pre nás zároveň súčasťou širšieho konceptu „intelligent urban faith“ (inteligentnej mestskej viery). To je v podstate koncept života založený na spájaní technológií, urbanizmu a náboženstva, spirituality. Prepájanie rôznych oblastí života a hľadanie zmysluplnej syntézy chce byť našou úlohou ako ľudí, veriacich ľudí.

    Mesto je priestor pre život – aktívny, angažovaný, inteligentný, život plný služieb a príležitostí pre prácu, ale aj pre život rodiny. Mesto je laboratóriom zmien: kultúrnych, digitálnych, sociologických. Festival Týždeň kresťanskej viery v tomto smere ponúka koncept multižánrových podujatí, ktoré reflektujú rôznorodosť napredovania súčasného človeka.

    Som presvedčený, že cenným príspevkom bude aj toto dnešné podujatie – pripravené v rámci Jubilejného roku 2025.“

  • O hovorení (Zoslanie Ducha Svätého)

    Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – O hovorení (Zoslanie Ducha Svätého)

    Kde prichádza Boží Duch, ľudia začínajú hovoriť (Sk 2, 4). O veľkých Božích skutkoch (v. 11).

    Presne to prežíval žalmista, keď pobádal svoju dušu dobrorečiť Pánovi. Dokonca hovoril o piesni, ktorá sa má Bohu zapáčiť (pozri Ž 104, 1a. 34).

    Aj apoštol Pavol tvrdí, že zmysluplne hovoriť možno iba vtedy, ak je hovoriaci spojený s Bohom: „Nik nemôže povedať: ‚Ježiš je Pán,‘ iba ak v Duchu Svätom“ (1 Kor 12, 3b). Tiež v alternatívnom druhom čítaní Pavol prízvukuje, že volať: „Abba, Otče!“ môže ten, kto má Ducha adoptívneho synovstva (Rim 8, 15).

    Nech je naše hovorenie takéto. Plné ohňa, plné Ducha, na potrebné budovanie (Ef 4, 29). Pripomeňme si, že Božie slovo – teda to, čo má význam hovoriť, lebo ostáva naveky (pozri Mt 24, 35) – je „užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti“ (2 Tim 3, 16).

    Tak načo hovoriť niečo iné?
    Ježiš je Pán! Abba, Otče! Aleluja!

    „Kiež sa mu moja pieseň zapáči…“

  • Jednota a demontáž (7. veľkonočná nedeľa)

    Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Jednota a demontáž (7. veľkonočná nedeľa)

    Keď Pán Ježiš vo svojej veľkňazskej modlitbe prosil o jednotu svojich nasledovníkov, o jednotu Cirkvi, vypočul ho Otec alebo nie? Bola nám jednota daná, alebo je to niečo, o čo máme stále prosiť?

    Je to už 43 rokov, čo sa po jednom formačnom stretnutí sporadicky touto otázkou zaoberám. Lebo vnímam, že sme oveľa viac vyzývaní modliť sa o jednotu, než sa usilovať „zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja“ (Ef 4, 3). Svätý Pavol hovorí tak, akoby nám jednota bola už daná. My sa máme zo všetkých síl usilovať, aby sme ju neoslabovali, nenaštrbovali. A ak sa proti nej previníme, tak ju máme obnovovať pokáním, modlitbou, zmierením, hľadaním pravdy, znášaním utrpenia, ktoré naštrbená jednota v čistej duši spôsobuje.

    V tomto postoji ma utvrdzujú aj slová veľkých cirkevných učiteľov, ktoré v týchto dňoch čítame v posvätnom čítaní Liturgie hodín. Svätý Cyril Alexandrijský, svätý Augustín, svätý Lev Veľký (Liturgia hodín II., utorok, streda a piatok 6. veľkonočného týždňa plus slávnosť Nanebovstúpenia Pána – tie texty stoja za prečítanie!). Sme zjednotení krstom v Kristovi (svätci hovoria doslova o telesnej jednote), našu jednotu upevňuje prijímanie ostatných sviatostí, Duch Svätý z nás vytvára duchovnú jednotu. To sú Božie diela, ktoré my nemôžeme zničiť. Ale môžeme ich účinnosť oslabiť – ak nežijeme v pravde, ak mlčíme pri neprávosti, ak nám svetské zmýšľanie tak zahlcuje dušu, že nemáme priestor zmýšľať nebesky…

    Žijeme v dobe, keď možno v celom svete prebieha demontáž istého poriadku, ktorý obrovskou prácou aj Katolíckej cirkvi vznikal a rozvíjal sa tisícročia (nájdi si niekde napríklad príbeh, ako vznikalo medzinárodné právo najmä zásluhou rehole dominikánov; alebo na akých princípoch vznikala po Druhej svetovej vojne, dnešná Európska únia)). Prišli mocní, ktorí neuznávajú medzinárodné zmluvy, ktorí nerešpektujú právo, ktorí krivia svoje i cudzie svedomie, ktorí nemajú problém obviňovať, keď sa iní držia zákona a pravdy. Moc valcuje svet. A čo je našou úlohou v takej situácii? Nemáme moc ani prostriedky, aby sme ako kresťania doterajší poriadok nejako udržali pri živote, pomohli k jeho zveľadeniu. Možno to ani nie je potrebné, veď naším cieľom je poriadok Božieho kráľovstva. Ale máme právo a povinnosť kričať, keď sa deje bezprávie. Určite nás preto nebudú chváliť, ale nemôžeme mlčať.

    Práve preto, aby sme mohli pomáhať udržiavať v tomto svete Boží pohľad na to, čo sa deje, potrebujeme žiť jednotu. Zachovávať ju. Dnes (v piatok) napríklad sa usilujem zachovávať jednotu s istým pokrsteným človekom. Lebo v modlitbe dňa sa hovorí: „… keď náš Spasiteľ príde vo svojej sláve, zaodej rúchom blaženej nesmrteľnosti všetkých, ktorých si znovuzrodil svätým krstom.“ Zo srdca mu to želám a modlím sa za to. Hoci jeho slovník a spôsoby ma desia, nikdy o ňom nebudem zmýšľať zle, lebo je to môj brat v Kristovi, ktorý robí zlo, ale stále má šancu na večný život. Kiež by si prišiel vyprať rúcho…
    Kiežby si prišiel nabrať zadarmo vody života… (pozri Zjv 22, 13. 17).
    Lebo Pán aj jemu odplatí/odmení podľa jeho skutkov (v. 12).

    „‚Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha.‘ Strašne vykríkli, zapchávali si uši a všetci sa naňho vrhli. Vyhnali ho za mesto a kameňovali“ (Sk 7, 56 – 58).

  • Požehnanie božej muky sv. Jána Nepomuckého

    Každá kaplnka, kríž či božia muka v sebe ukrýva príbeh. Príbeh svojho vzniku, ale i existencie vďaka starostlivosti ochotných ľudí. 

    Pri niektorých sakrálnych stavbách je starostlivosť o ne realizovaná kontinuálne, no u niektorých bola táto niť pretrhnutá. A to je i príbeh božej muky sv. Jána Nepomuckého vo Vysokej nad Kysucou.

    V kalendárnom roku 2024 realizovala na území obce Vysoká nad Kysucou Organizácia cestovného ruchu Kysuce v spolupráci so Združením Terra Kisucensis pilotnú časť projektu „Kysuce – kraj pútnikov“, ktorého cieľom bola pasportizácia sakrálnych stavieb v obci Vysoká nad Kysucou. Výsledky tohto projektu budú prezentované v priebehu aktuálneho kalendárneho roka 2025.

    V rámci realizácie projektových prác navštívil pracovný tím i božiu muku Jána Nepomuckého (pozn. nejedná sa o kaplnku, pretože kaplnkou možno nazvať iba objekt, do ktorého sa dá vstúpiť) nachádzajúcu sa v blízkosti železničnej trate neďaleko domova dôchodcov. Treba spomenúť, že takmer súčasne na zabudnutú a zanedbanú božiu muku s plastikou sv. Jána Nepomuckého upozornil pán farár i farník Dominik Čuboň.

    Božia muka bola v schátranom stave. Opadaná omietka, deravá strecha a pomaly rozpadajúca sa celá stavba. Stála iba vďaka tomu, že v minulosti ju niekto spevnil železnou reťazou, ktorá už bola vrastená do dvoch líp, ktoré rástli v jej blízkosti. V nike stavby (výklenku v stene) bola v zúboženom stave umiestnená socha sv. Jána Nepomuckého. Už pri prvotnej obhliadke historik, Mgr. Drahomír Velička PhD., konštatoval, že sa jedná o veľmi vzácnu sochu a na svete bola ihneď otázka: „Akým spôsobom je možné božiu muku a vzácnu sochu zachrániť?“.

    Známe slovenské príslovie hovorí: „Kde je vôľa, tam je aj cesta“. Tak sa aj stalo. Nádej na jej záchranu prišla s vyhlásením grantu Nadácie SPP z Programu podpory partnerstiev Nadácie SPP. Farský úrad vo Vysokej nad Kysucou v spolupráci s projektovou manažérkou obce Vysoká nad Kysucou – Mgr. Katarínou Jantošovou spracoval žiadosť „Božia muka vo Vysokej nad Kysucou“. Tá bola v hodnotiacom procese Nadácie SPP posúdená ako úspešná a Farský úrad vo Vysokej nad Kysucou na realizáciu svojho zámeru získal finančnú dotáciu vo výške 3 000,00 EUR. Vďaka získaným finančným prostriedkom a ochote množstva šikovných ľudí sa tak schátranú božiu muku podarilo, so súhlasom vlastníkov pozemku, na ktorom stála, premiestniť do farskej záhrady. Udialo sa tak v závere kalendárneho roka 2024 – v mesiacoch október a november, viac sa o náročnom projekte dočítate na webovej stránke [www.vysokanadkysucou.sk] v samostatnom článku nazvanom „Záchrana a premiestnenie kaplnky sv. Jána Nepomuckého“.

    Osobitú kapitolu predstavovala záchrana vzácnej sochy sv. Jána Nepomuckého, ktorá bola súčasťou božej muky. Na jej reštaurovanie sa podujal tím pracovníkov z Pamiatkového úradu SR, Odboru konzervačnej vedy, Ateliéry konzervovania a reštaurovania Bratislava. Práce komplikoval žalostný stav drevnej hmoty, napadnutej hmyzom, hubami a plesňami, ale aj jej veľkosť a jej váha. Po odstránení nánosu farieb sa podarilo zistiť prítomnosť pôvodnej polychrómie a v plnej kráse sa ukázala nádherná a detailná drevorezba sochy. Pre jej záchranu bolo potrebné extenzívne petrifikovanie a výstuž spodnej časti. Reštaurátorom sa podarilo zastaviť degradačný proces drevnej hmoty a doplnili nenávratne odhnité a stratené časti sochy vrátane podstavca. Vďaka zrealizovanému výskumu, postupným vrstvením náteru a farieb dali celej soche pôvodný vzhľad, a to i vrátane zlátenia jej niektorých častí. Priebeh a napredovanie prác bol pán farár spoločne so starostom obce preveriť i na dvoch kontrolných dňoch: 12. novembra 2024 a 2. apríla 2025 priamo v priestoroch Pamiatkového úradu SR, Odboru konzervačnej vedy, Ateliéry konzervovania a reštaurovania v Bratislave.

    Všetka snaha pamiatkarov smerovala k tomu, aby dňa 16. mája 2025, kedy si pripomíname sviatok a pamiatku sv. Jána Nepomuckého, bola socha umiestnená do niky božej muky, ktorá ju už „očakávala“ vo farskej záhrade.

    Dlho očakávaný deň nastal v utorok 13. mája 2025, keď sa vzácna socha sv. Jána Nepomuckého v celej svojej pôvodnej nádhere, po 328 dňoch, opäť vrátila do Vysokej nad Kysucou. Reštaurátorský tím ju odborne inštaloval do niky premiestnenej božej muky, ktorá bude doplnená bezpečnostným sklom. Jeho úlohou bude predovšetkým chrániť vzácnu sochu pred vplyvom počasia. Reštaurátorské práce vzácnej sochy vo výške 7 462,50 EUR boli financované z dotácie obce Vysoká nad Kysucou a milodarov farníkov.

    V piatok 16. mája 2025 sa tak o 17:00 hod. mohla začať dlho očakávaná udalosť požehnania premiestnenej božej muky a viac ako 200-ročnej sochy sv. Jána Nepomuckého vo farskej záhrade. Slávnosť sa začala sv. omšou vo farskom Kostole sv. Matúša, ktorú celebroval Mgr. PhDr. Ján Vrbata dekan Dekanátu Turzovka spoločne s vysockým rodákom ThLic. Mariánom Záhumenským, farárom farnosti Žilina-Mesto a správcom katedrálneho chrámu v Žiline a vysockým farárom Mgr. Františkom Mikulášom. Po jej skončení sa veriaci v slávnostnom sprievode presunuli do farskej záhrady k božej muke so sochou sv. Jána Nepomuckého.

    Tu sa ako prvý prihovoril prítomným starosta obce Mgr. Anton Varecha, ktorý priblížil celý proces a priebeh záchrany božej muky.

    Po jeho príhovore ThLic. Marián Záhumenský slávnostne odhalil zreštaurovanú sochu sv. Jána Nepomuckého.

    Jej históriu prítomným veriacim poodhalil historik a vedúci Štátneho archívu v Žiline, pracoviska Archív Čadca Mgr. Drahomír Velička, PhD.:

    Kult sv. Jána Nepomuckého je vo Vysokej preukázateľný ešte pred jeho kanonizáciou (blahorečenie 1721, svätorečenie 19. marca 1729). Prvý raz sa vo Vysokej spomína akási socha sv. Jána v roku 1728 neďaleko Pavelkovho domu. Žiaľ, toto miesto nevieme dnes lokalizovať. Celkom určite však vieme obnovený objekt spojiť so zmienkou vo farských účtoch z roku 1798, kde sa uvádza, že drevená socha sv. Jána Nepomuckého je skrytá/umiestnená v murovanom pilieri, je udržiavaná kurátorom vysockého kostola Jurajom Kľačkom. Z toho vyplýva, že tento sakrálny objekt bol postavený niekedy v druhej polovici 18. storočia, a to tak, že najskôr socha stála len na kamennom podstavci a neskôr ju obmurovali tehlami, ktoré omietli vápennou omietkou, aby sochu chránili pred nepriazňou počasia.

    Zaujímavá je aj pôvodná lokalita božej muky. Nachádzame ju na mapách druhého vojenského mapovania z roku 1824. Vieme, že svätec bol patrónom mostov, lodníkov, pltníkov, mlynárov, ale i kňazov a spovedníkov, a bol ochrancom proti vodnému živlu. Avšak na mieste, kde ešte donedávna stál, niet v blízkosti vodného zdroja, ani mosta. Nenachádzali sa tam ani v minulosti. Tak Kysuca (zo severozápadu), ako aj Dučkov potok (na východe) tiekli vo väčšej vzdialenosti, takže je otázkou, prečo bola božia muka s plastikou svätca postavená v podstate v šírom poli neďaleko poľnej cesty vedúcej od hlavnej hradskej na Vrchrieku. Je možné a poznáme to aj z iných slovenských dedín, kde mal Nepomucký podobné umiestnenie, že sa funkcia sochy zmenila a očakávalo sa, že patrón zabráni suchu a privolá vlahu.

    Ďalšou interesantnou skutočnosťou tejto sochy je, že hoci ide o exteriérovú plastiku, je zhotovená z dubového dreva v celosti – tzn. že nie je ani zozadu vydlabaná alebo skosená, ako je to pri sochách určených do interiéru. Hoci sa do súčasnosti zachovalo na Kysuciach veľa rôznych, zväčša prícestných sôch tohto svätca, tie sú zhotovené z kameňa (Turzovka, Raková, Čadca, Krásno nad Kysucou, Stará Bystrica, Nová Bystrica, Nesluša či Kysucké nové Mesto). Zvláštnosťou a zároveň výnimočnosťou vysockej sochy je to, že ju s majstrovským fortieľom zhotovil neznámy rezbár z pevného a tvrdého dubového dreva. To malo zrejme zabezpečiť vyššiu odolnosť sochy voči poveternostným vplyvom.

    Po úvodných slovách prišla na rad tá najdôležitejšia chvíľa. Premiestnenú božiu muky a vzácnu sochu slávnostne požehnal PhDr. Ján Vrbata dekan Dekanátu Turzovka.

    Premiestnená božia muka so zreštaurovanou sochou tak zaujala svoje nové a nezastupiteľné miesto medzi sakrálnymi stavbami obce Vysoká nad Kysucou. Vďaka novému umiestneniu je tento sakrálny objekt prístupný veriacim i širokej verejnosti. Ľudia tak môžu v tichosti a kráse prírodného prostredia, stráviť vzácne chvíle pokoja. Jeho translokáciou na nové miesto sa obnovila i symbolika sv. Jána Nepomuckého, ktorý je ochrancom pred vodným živlom či patrónom mostov.

    Opomenuté nebolo ani pôvodné miesto umiestnenia božej muky. Tu zamestnanci obce, s láskavým dovolením vlastníkov, umiestnili pamätnú tabuľku, na ktorej sú informácie o pôvodnej božej muke, ktorá tam do októbra 2024 stála.

    Na záver slávnosti nechýbalo ani malé občerstvenie, o ktoré sa pre všetkých zúčastnených postarali šikovné a ochotné farníčky.

    Zásluhou zanietenia mnohých farníkov a šikovnosti pracovníkov z Odboru konzervačnej vedy PÚ v Bratislave sa podarilo veľmi pekné a ojedinelé dielo, ktoré sa obradom požehnania symbolicky odovzdalo na verejnú úctu celej farnosti i jej návštevníkov.

    Text: Anton Varecha, Drahomír Velička

    Foto: Anton Varecha, Ján Lisko, Matúš Varecha

  • Modlitba svätého ruženca po Ružencovej ceste vo Vysokej nad Kysucou

    V poradí tretím naplánovaným putovaním veriacich vo Vysokej nad Kysucou v jubilejnom roku 2025 v rámci výzvy Pútnici nádeje, bola v nedeľu 25. mája 2025 modlitba sv. ruženca po Ružencovej ceste vo Vysokej nad Kysucou.

    Púť začala o 13:30 hod. zrazom účastníkov na parkovisku pri farskom kostole sv. Matúša. Pútnici sa spoločne vydali po jednotlivých zastaveniach Ružencovej cesty smerom ku kaplnke Panny Márie v osade Vrchrieka – Lazy. Pri každom zo zastavení sa prítomní veriaci modlili jeden desiatok Slávnostného ruženca.

    Toto modlitebné putovanie bolo nielen prejavom viery, ale aj príležitosťou načerpať duchovnú silu v tichu a kráse kysuckej prírody.

    Po príchode ku kaplnke sa všetci pútnici spoločne pomodlili Loretánske litánie, čím symbolicky uzavreli ďalšie spoločné putovanie.

    Na úplný záver nechýbalo ani malé občerstvenie, o ktoré sa s láskou a ochotou postarali šikovné gazdinky z farnosti. Ich starostlivosť a pohostinnosť vytvorili príjemnú atmosféru spolupatričnosti a radosti.

    Každé takéto stretnutie je krásnym dôkazom živej viery a spája sa v ňom modlitba, príroda a spoločenstvo veriacich. Nech Panna Mária vyprosí hojnosť milostí všetkým, ktorí sa ho zúčastnili, aj tým, ktorí ich sprevádzali v modlitbách na diaľku a z rôznych dôvodov sa modlitby svätého ruženca po Ružencovej ceste vo Vysokej nad Kysucou nemohli zúčastniť.