Autor Terézia Pirošíková

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Poučenie (6. veľkonočná nedeľa)

Keď som si začiatkom týždňa čítal biblické texty tejto nedele, zaujalo ma jedno slovo hneď v prvej vete čítania zo Skutkov apoštolov: „Tu prišli niektorí z Judey a poúčali bratov“ (15, 1). Poučovanie nemám rád, najmä ak je negatívne: „Ak toto a toto neurobíte, tak nedosiahnete, nedostanete, nebudete mať…“ A že spomínané poučovanie niektorých z Judey bolo nesprávne, veľmi jasne pochopili apoštoli a starší v Jeruzaleme, keď v liste so svojím rozhodnutím píšu veriacim v Antiochii, že tí ľudia ich znepokojili a „rozvrátili vám srdcia“ (15, 24).

Rozvrátené srdce nevie, kde je pravda, nevie sa orientovať, nevie, komu veriť. Je zmätené. Aká je veľká zodpovednosť tých, čo nám dnes rozvracajú srdcia lžami, spochybňovaním, konšpiráciami, poukazovaním na nepriateľov… Aký súd ich čaká? Ale aká je tiež zodpovednosť tých, ktorí pravdu poznajú, no mlčia!

Preto ma veľmi potešilo poučovanie, ktoré tento štvrtok večer zaznelo z úst apoštolského nuncia na Slovensku Nicola Girasoliho pri otváracej svätej omši Eucharistického kongresu Spišskej diecézy v Ružomberku. S vervou jemu vlastnou vyzýval všetkých, ktorí pristupujú k svätému prijímaniu, aby sa pritom usmievali. Lebo ide o jedinečné stretnutie s Ježišom. Hovoril, že prijímať treba vždy tak, akoby to bolo prvý a posledný raz. Že kňaz má sláviť svätú omšu tak, akoby to bola jeho prvá a posledná svätá omša. A túto myšlienku zavŕšil zvolaním: „Neponáhľajte sa!“

Oslava Boha a posvätenie človeka – to je úloha každej liturgie – sa nesmie konať s chvatom, náhlením. Kiež toto zvolanie apoštolského nuncia nájde hlbokú odozvu najmä v srdciach kňazov: „Neponáhľajte sa!“

Každému, kto sa takto otvorí Bohu, kto zachováva jeho slovo, on sám sľubuje, že príde a urobí si uňho príbytok (Jn 14, 23). Čo viac potrebujeme?

Neponáhľajme sa. Boh prebýva v nás. Nepotrebujeme ho hľadať v diaľavách, nepotrebujeme za ním chodiť tisíce kilometrov. Boh je tu. V mojom srdci.
V tvojom srdci. Venuj mu svoj úsmev…

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Posilňovať, povzbudzovať (5. veľkonočná nedeľa)

Pre moju dušu je pohladením čítať či počúvať texty o tom, ako konal Pavol a jeho spoločníci – posilňoval, povzbudzoval (Sk 14, 22). Presne toto očakávam od vodcov. Akýchkoľvek – politických, náboženských, národných. Nie hľadať nepriateľov, nie kádrovať, ale hovoriť slová, ktoré slúžia na budovanie (pozri Ef 4, 29).

Čítal som príbeh gréckeho filozofa, ktorý sedel pri ceste neďaleko mesta. Prichádzal nemu pútnik a chcel vedieť, akí ľudia v tom meste žijú. Dostal však otázku: „A akí žili v meste, odkiaľ prichádzaš?“ – „Skvelí, dobrosrdeční, láskaví, ochotní…“ – „Presne takých nájdeš aj tu.“ O chvíľu prichádzal iný pútnik a prebehol rovnaký rozhovor – len s inou odpoveďou: „Tam, kde som žil doteraz, sú ľudia plní nenávisti, zloby, lakomstva, zameraní na seba, spupní a arogantní…“ – „Presne takých nájdeš aj tu.“

Rozumieš? Mnohí vidíme v tých druhých to, čo je v nás samých. A potom obviňujeme – ale nie seba, ale tých „zlých“. Dostali sme sa do štádia hlbokých rozdelení. Politici kričia (lebo si myslia, že zastrašovaním, krikom, „robením poriadku“ niečo dosiahnu, ale tým sa vyznačuje totalita) a cirkvi mlčia (lebo sa boja? čoho?). Musí sa to otočiť. Cirkvi musia hlasnejšie hovoriť – aj o tom, čo je a čo nie je nenávisť –, a politici musia zmĺknuť a naučiť sa vážiť každé slovo.

Nemáme sa báť žiadať to. My máme ľuďom čo povedať – životom, slovami, zmýšľaním. Nesmieme dovoliť, aby nám niekto iný diktoval témy. Ak sa dnes (nie zajtra, ale dnes!!!) zíde rodina, ak sa zíde pár kňazov, ak príde biskup v kúrii medzi spolupracovníkov, tak prvou a najdôležitejšou témou (a dovolím si povedať, že vlastne jedinou) musí byť Boh a jeho diela. Našou témou má byť vždy a všade zmŕtvychvstalý Ježiš. Lebo hovoriť o veľkých Božích skutkoch, zvestovať Božiu moc, ohlasovať pokánie na odpustenie hriechov, neustále pripomínať a praktizovať Ježišovo nové prikázanie nám síce môže priniesť výsmech a pohŕdanie, ale zároveň mnohí precitnú, spoznajú pravdu a budú znova milovať. Dokonca aj svojich nepriateľov.

Boh robí všetko nové (Zjv 21, 5a). Dovoľme mu premeniť našu spoločnosť.

Pridám ešte antifónu na Benediktus na sviatok svätého Jána Nepomuckého: „Pán mi dal jazyk do daru, budem ho ním chváliť. Aleluja.“

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje

„To sú tí, čo prichádzajú z veľkého súženia… Už nebudú hladovať ani žízniť, nebude na nich dorážať ani slnko, ani iná horúčosť, lebo Baránok, čo je v strede pred trónom, bude ich pásť a privedie ich k prameňom vôd života. A Boh im zotrie z očí každú slzu“ (Zjv 7, 13 – 14. 16 – 17).

Tento text je v týchto dňoch mojej choroby, keď som sa v priebehu dvoch mesiacov už viackrát ocitol v priamom ohrození života, veľmi dôležitý. Dáva mi neohraničenú nádej… Boh na mňa nikdy nezabudne! Pripravuje mi miesto…

Ale o inom chcem písať. Ak by nasledujúci text bol môj testament, tak by som každého prosil, aby sa učil spievať, modliť, hovoriť, kričať Aleluja. Chváliť Pána, vyzývať k oslave Pána, nákazlivo zvádzať k zvelebovaniu Božieho Baránka…

V Liturgii hodín sa pri modlitbe dňa vo Veľkonočnom období používa jediná antifóna: Aleluja, aleluja, aleluja. Niekedy túto modlitbu recitujem responzóriovo, to znamená vsúvam trojité Aleluja do každej „medzery“, ktorá je v žalmoch Liturgie hodín. Znie to potom neraz zaskakujúco:

„… Rozlievali ich krv ako vodu vôkol Jeruzalema a nemal ich kto pochovať“ (Ž 79, 3). Aleluja, aleluja, aleluja.

„… Dopustil si, že sa pre nás svária naši susedia a naši nepriatelia si z nás robia posmech“ (Ž 80, 7). Aleluja, aleluja, aleluja.

„… Bože môj, volám vo dne, a nečuješ; volám v noci, a nenachádzam pokoja“ (Ž 22, 3). Aleluja, aleluja, aleluja.

„… Do prachu smrti ma odvádzaš“ (v. 16c). Aleluja, aleluja, aleluja.

Vnímate disonanciu medzi slovami žalmov (a to je len pár príkladov) a požadovaným Aleluja? Akosi to nesedí – súženie a Aleluja nejde dokopy. Dlho mi trvalo, kým som takú modlitbu dokázal nielen vysloviť, ale aj prijať v srdci. Cirkev (a skrze ňu sám Boh) nás v takejto modlitbe totiž učí, že nie je ľudská situácia, kedy by sa z nášho srdca nemohlo vydrať možno chrapľavé Aleluja. Prečo?
Lebo BOH!

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Nepoddám sa! (3. veľkonočná nedeľa)

Nasledujúci výber citátov z biblických textov dnešnej nedele sa môže vidieť chaotický, ale pre mňa má veľký význam. Hovoria mi totiž o tom, na čo sa mám(e) zamerať.

Stále totiž vnímam v našej (slovenskej) Cirkvi zdôrazňovanie hriechu. Pozorný poslucháč si to mohol všimnúť aj na záver priameho prenosu púte Rádia Lumen v Krakove. Najprv vyzdvihli, že sme slávili Veľkú noc, pripravení a posvätení, a hneď potom nás vtiahli na stranu slabosti, nehodnosti… Iste mali dobrý úmysel, ale po piesni Spievaj, Pánovi, duša, spievaj dať dôraz na našu biedu a nie na Pánovu milosť, ktorý žije v nás, sa mi vidí takmer popretím vykúpenia…

Prosím vás, kresťania, nezameriavajme sa na hriech. Ak prejavíme ľútosť, hriech je preč a Boh naň zabudol. Ale sústreďme sa na to, čo je podstatné – omilostenie, omilosrdnenie (poznáš toto slovo pápeža Františka?), ospravodlivenie, nový život, premena na Krista, skrze krst smrť a zmŕtvychvstanie v Kristovi, Ježiš v nás… To sú fakty, ktoré ostávajú. Hriech mizne a my sme ponorení v Ježišovi! Áno, sme hriešnici, ale omilostení! Ak je niekto odsúdený na smrť a dostane milosť, bude hovoriť o svojom zločine, za ktorý mal byť potrestaný, alebo o milosti, ktorej sa mu dostalo?

Preto tie citáty z dnešných textov:

Byť svedkom: „A my sme toho svedkami“ (Sk 5, 32).

Radovať sa, ak trpíme pre Krista: „Odchádzali natešení, že boli uznaní za hodných“ (v. 41).

Vyznávať, že Pán „ma vyslobodil“ a „nedovolil, aby sa moji nepriatelia radovali nado mnou“. „Vyviedol ma z ríše zosnulých, navrátil mi život“ (Ž 30, 2 – 4).

„Môj nárek obrátil na tanec“ (v. 12). Už si také niečo zažil? Ak nie, tak pros o milosť tanca! Ináč ostaneš ponorený v nárekoch. A to je smrť.

„Sediacemu na tróne a Baránkovi dobrorečenie a česť, sláva a moc na veky vekov“ (Zjv 5, 13). Ak sa to nenaučíme volať a kričať tu, si si istý, že to budeš môcť volať a kričať v nebi? Trénuj!

„Ježiš pristúpil, vzal chlieb a dával im; podobne aj rybu“ (Jn 21, 30). Ako dôsledne sa Boh o nás stará!
Aký silný dôvod oslavovať!

Nazval som tento text Nepoddám sa! Nedovolím, aby hriech ničil moje zmýšľanie, aby moje srdce stíchlo a nespievalo Bohu na slávu. Vždy budem hlásať, že „slávny deň s Kristom víťazom“ je dnes. Dnes budem tancovať!

Sme hriešnici, ale v Kristovi sme víťazi! Hriech mizne, víťazstvo ostáva.

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – „Prišiel Ježiš“ (2. veľkonočná nedeľa)

Dvakrát sa v dnešnom evanjeliu spomína, že k učeníkom „prišiel Ježiš“ (Jn 20, 19. 26). Nie tak, ako to niekedy vidíme vo filmoch, že sa uprostred miestnosti postupne z nejakého oparu sformuje postava, ale tak, ako prichádza človek. Akurát že to bol príchod cez zatvorené dvere. Ježiš však aj po zmŕtvychvstaní ostáva človekom. Má telo ako predtým – veď má aj rany na rukách a nohách a prebodnutý bok –, „navyše“ je len to, že jeho telo je už oslávené. Preto dvere nie sú pre neho prekážkou. Písmo hovorí, že s apoštolmi je a pije, hovorí s nimi, kráča s nimi, dovoľuje im dotýkať sa ho… Zmŕtvychvstalý Ježiš je človekom.

A teraz popustím uzdu svojej fantázii a položím si otázku: „Kde sa Ježiš – človek – zdržiaval po svojom zmŕtvychvstaní? Odkiaľ prišiel k apoštolom? Kde od nich odišiel?“ Iste sa netúlal celé dni a noci po Jeruzaleme ako nejaký bezdomovec. Zjavil sa mnohým, ku mnohým prišiel, no kde bol vtedy, keď sa nikomu nezjavoval?

Odpoveď mi napovedá americký redemptorista páter Tom Forrest, ktorý bol prvý raz na Slovensku v roku 1993. Odvtedy si pamätám jeho otázku, ktorá nás mnohých zaskočila. Opýtal sa: „Čo robila Panna Mária vo veľkonočné ráno? Prečo nešla k hrobu s ostatnými ženami?“ A páter Tom odpovedal: „Pripravovala raňajky. Verila a vedela, že Ježiš vstane z mŕtvych a iste bude hladný, keď tak dlho nič nejedol.“

Podobnú odpoveď naznačuje rožňavský biskup Stanislav Stolárik v rozhovore pre Katolícke noviny na túto Veľkú noc: „… Mária akoby bola niekde naboku. Zvlášť na Bielu sobotu sa vynára otázka, prečo sa o nej nehovorí. A myslím, že preto, lebo bola vnútorne presvedčená, že Ježišovým utrpením a smrťou sa završuje dielo vykúpenia. A že Ježiš vstane z mŕtvych“ (KN 16/17, s. 33).

A tu sa dostávam k odpovedi – neoveriteľnej, ale mne sa veľmi páči –, kde bol zmŕtvychvstalý Ježiš, keď s nikým nebol. Bol pri Márii, niekde v Jeruzaleme, v nejakom dome, kde Mária vtedy u niekoho bývala. Je to také prirodzené a ľudské – syn s matkou, Syn s Matkou. Od Márie prichádzal k ľuďom, k Márii sa vracal. Ak to tak bolo, iste sa mnoho rozprávali, Mária iste pochopila mnohé z toho, o čom predtým len uvažovala vo svojom srdci. A bola šťastná. A je šťastná. Prišiel k nej Ježiš. Je s Ježišom.

Ježiš veľmi rád prichádza k ľuďom. Nielen v Eucharistii či v ostatných sviatostiach. Rád prichádza nečakane (akoby prišiel cez zatvorené dvere), rád sa k nám pripája na ceste, hoc aj nepoznaný. Neraz som to zažil, mnohé texty, ktoré tu píšem, o tom svedčia. A predsa sa vždy znovu teším na ďalší Ježišov príchod. Vnímam to aj ako akýsi nácvik na chvíľu, keď nielen príde, ale príde po mňa a pôjdem s ním domov.

Želám ti i vyprosujem, aby Ježiš mnohokrát vstúpil do tvojho života. Aby si tak bol šťastný ako Mária.

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – „Čo dnes budeme robiť?“ (Veľkonočná nedeľa Pánovho zmŕtvychvstania)

Z posledných piatich týždňov som štyri prežil v nemocnici. Úspešne, lebo píšem tento text už doma. Skvelo sa o mňa starali – lekári i personál. Prežívam v srdci veľkú vďaku voči mne neznámym deviatim ľuďom, ktorých krv som dostal pri transfúziách. A spievam si v srdci Aleluja – lebo tieto týždne boli pre mňa tiež časom objavov a približovania sa k Bohu.

Jedno ráno – budili nás o štvrtej – pacient na vedľajšej posteli zavzdychal: „Čo budeme robiť celý deň, keď nás tak skoro budia?“ Práve som sa v srdci modlil invitatórium – prvú modlitbu Liturgie hodín. V Pôste znelo: „Poďte, klaňajme sa Kristovi, nášmu Pánovi, pre nás pokúšanému a umučenému.“ A to bola pre mňa odpoveď na položenú otázku. Modlil som sa potom invitatórium tri hodiny. Prežíval som klaňanie sa Kristovi, ktoré som vkladal do všetkých nemocničných situácií (odbery, infúzie, merania…), ale postupne som doň vkladal aj ľudí, ktorí mi prišli na um, situáciu vo svete i v Cirkvi…

Táto udalosť mi prišla na um pri čítaní dnešného úryvku z Pavlovho Listu Kolosanom: „Hľadajte, čo je hore… Myslite na to, čo je hore…“ (3, 1 – 2). A čo je hore? Kristus tam sedí po pravici Boha! Takéto hľadanie i myslenie je práca na celý deň. V inom texte, ktorý sa môže dnes čítať ako alternatíva k predošlému, Pavol hovorí, že treba vyčistiť starý kvas (1 Kor 5, 7). Aj to je drina, najmä vo svete myšlienok, ktoré sa nám preháňajú hlavou. Nepustiť do seba temnotu… Peter zas hovorí o našej povinnosti svedčiť o Ježišovom zmŕtvychvstaní a o odpustení hriechov (pozri Sk 10, 40 – 43). Napokon žalm nás vyzýva oslavovať Pána, lebo je dobrý (Ž 118, 1). Toto všetko je práca na celé dni, ba na celý život.

Čo budeme dnes robiť? Oslavovať Pána, jeho víťazstvo a naše vyslobodenie. Či radšej si zapneš telku?