Autor Žilinská diecéza

Milý otec biskup Tomáš, milý otec nuncius, milí bratia v biskupskej, kňazskej, diakonskej službe, bratia a sestry rehoľníci a rehoľnice, drahí bratia a sestry už oslovení.

Keďže pôvodne plánovaný slávnostný kazateľ otec arcibiskup Orosch zo zdravotných dôvodov nemohol prísť na túto slávnosť, pripadla mi milá úloha povedať pár slov pri tejto veľmi inšpiratívnej príležitosti desiateho výročia Žilinskej diecézy.

Jubileum – to slovo má v sebe rozmery, ktoré otec biskup Tomáš naznačil vo svojich úvodných slovách, v ktorých hovoril o vďačnosti za minulosť, ktorý hovoril o potrebe kajúcnosti v prítomnosti, aby sa v budúcnosti to, čo sa v minulosti nie celkom podarilo, mohlo uskutočniť. Je zaujímavé, keď sa človek meditatívne zapozerá na erb Žilinskej diecézy, tak zistí, že tam je to všetko prítomné. Je tam symbolicky znázornený moment zriadenia diecézy, a to mušľou, ktorá je prevzatá z erbu pápeža Benedikta XVI., ktorého podpis a osobné rozhodnutie je pri koreňoch vzniku tejto diecézy. Je to určitý konkrétny moment, konkrétna chvíľa, keď z rozhodnutia Svätého otca, nástupcu svätého Petra bolo rozhodnuté, že určité územie Slovenska sa bude volať Žilinská diecéza. To predovšetkým nie je len administratívny počin. On má svoje veľmi hlboké duchovné dimenzie, ako to jeden z predchodcov súčasného otca nuncia vyjadril v jednom svojom príhovore. Použil slovo „vescovo vicino“, teda biskup, ktorý je na blízku tým, ktorých otcom, pastierom má byť. Keď boli pred desiatimi rokmi zriadené viaceré diecézy, tak bol viacnásobne zdôrazňovaný tento rozmer – ide o to, aby komunikácia, obojsmerný dosah medzi biskupom a jeho kňazmi a veriacimi bol čo najbližší a najužší. S cieľom, ktorý vyjadruje jedna veta z dnešného evanjelia: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním“ (Mt 11, 28).

Čo je úlohou otca, biskupa? Sprostredkovať Ježišovo milosrdenstvo, Ježišovu pravdu, Ježišovo evanjelium tým, ktorí sa namáhajú. Samozrejme, že máme na mysli tých, ktorí sa namáhajú aj v tom materiálnom zmysle slova, že sú chudobní, že sú na hrane životného minima. Ale koľko je aj tých, ktorí sú unavení hľadaním zmyslu vlastného života – aký zmysel má môj život, aký zmysel má moja existencia, odkiaľ – kam smeruje môj život a prečo vlastne som na tomto svete. Keď som sa zapozeral na váš erb, videl som to tam v Božom oku – symbol Svätej trojice, vnútornej komunikácie medzi osobami Svätej trojice a ich dopad na život súčasného človeka. Božie oko nie je len okom kontrolóra, ktorý z diaľky len chladnokrvne sleduje, čo sa deje. Božie oko je oko toho, ktorý stvoril a ktorý tvorí. Je to tvorivý, milosrdný, láskyplný pohľad Boha, ktorý to, čo tvorí a vidí, posväcuje. Čo je úlohou pastiera, jeho najbližších spolupracovníkov – kňazov a čo je úlohou tých, ktorí sú nositeľmi svojho krstného kňazstva? Ponúknuť tým, ktorých v tej človečine každodenného života stretávame, dotyk s týmto Božím pohľadom.

Možno, drahí bratia kňazi, keby sme sa vás opýtali, ako vnímate desať rokov vašej diecézy, z akej mozaiky sú vyskladané, tak by ste, predpokladám, odpovedali, že to je, napríklad, nespočetné množstvo rozhrešení, ktoré ste udelili pri vysluhovaní sviatosti zmierenia. Je to veľké množstvo jedinečných momentov eucharistického prepodstatnenia, keď sme sa deň čo deň stávali „alter Christus“, hovoriac: „Toto je moje telo, toto je moja krv.“ Nespočet stretnutí v tom kvasení, v tom ceste modernej spoločnosti, tie drobné impulzy každodenného svedectva o tom, že Ježiš Kristus je Pán, že jeho oko preniká do hĺbky nášho srdca, do najhlbších vrstiev nášho svedomia. Bratia kňazi, tých desať rokov je desať rokov vášho nasadenia sa pre to, aby ľudia naozaj prijali Pána Ježiša ako toho, kto ich môže posilniť, kto im môže dať zmysel ich existencie. Koľko rád, koľko povzbudení, koľko – možno keď bolo treba – razantnej a jasnej úprimnosti ste vyjadrili voči tým, ktorých ste akýmkoľvek spôsobom stretli. Aj toto je tých desať rokov diecézy, ktorých drobné kamienky vašej každodennej aktivity ste vyskladali a kiežby na konci časov z tej veľkej mozaiky napokon vznikla a bolo tam vidieť Ježišovu tvár. Pretože na ňom všetko spočíva, z neho všetko vychádza a k nemu všetko smeruje. Keď sme teda hovorili o minulosti diecézy, tak čoho vyjadrením je, že my sa tu dnes stretávame, čoho vyjadrením je to, že sme radi merali cestu a prišli sem počúvať Božie slovo, vytvoriť spoločenstvo lásky? Znamená to, že tých desať rokov bolo deň čo deň živým odovzdávaním živej štafety viery, že sa tu dnes stretávame, a to je dôkazom toho, že aj my držíme v ruke tú štafetu z minulosti do budúcnosti. Naša vďačnosť, naša viera v to, že to Pán všetko viedol. Božie oko z erbu, ale najmä z neba, z transcendencie, z Božieho mystéria bolo prítomné, účinné, tvorivé v každej sekunde tých desať rokov. Niekedy sa hovorí, že ľudia na Slovensku majú len tradičnú vieru. Ale to je zásadný omyl, lebo ak majú vieru dnes, tak tá živá tradícia tých desiatich rokov je deň čo deň odovzdávaním pokladu viery živej a žitej. A my ju žijeme dnes. My sme prišli, lebo veríme, že ten, ktorý v minulosti zadal všetky dôležité impulzy a dnes veríme, že v budúcnosti Pán, ako to čítame v knihách Starého zákona, bude verný vo svojich prisľúbeniach a bude viesť túto diecézu a budeme za to ďakovať, keď bude mať 20, 50, 100 rokov, keď už my sa za ňu budeme modliť, ako to veríme a dúfame, ako tí, ktorí spievame večný hymnus chvály v nebeskom kráľovstve.

V tomto smere je veľmi inšpiratívne to, čo odznelo v prvom pastierskom liste, ktorý otec biskup Tomáš na slávnosť Najsvätejšej trojice v roku 2008 adresoval svojej diecéze. (Pozri http://dcza.sk/sk/dokumenty/biskup/dokumenty-a-homilie/pastiersky-list-mons-tomasa-galisa-na-slavnost-najsvatejsej-trojice-2008). Celý pastiersky list je vystavaný, štruktúrovaný na troch slovách – otvorenosť, komunikácia a spoločenstvo. Budem sa zamýšľať nad týmito slovami v dnešnom kontexte. Otvorenosť voči tomu Božiemu oku. Každý jeden z nás, ak chceme prispieť k dobru tejto diecézy, tak to môžeme urobiť okrem plošných rozhodnutí, ktoré sú nevyhnutné, otvorenosťou nášho osobného vnútorného sveta, aby tam Pán zasiahol. Skladáme nielen v minulosti, ale aj v súčasnosti a v budúcnosti tú mozaiku každodenného svedectva – otvorenosť voči Bohu a otvorenosť voči človeku – hľadajúcemu, trpiacemu, frustrovanému, človeku, ktorý je zviazaný.

Ako viete, pred niekoľkými rokmi sa robil jeden výskum o religiozite mládeže na Slovensku. Vznikol aj podvýskum, ktorý sa týkal územia Bratislavskej arcidiecézy a Žilinskej diecézy. Jedno z konštatovaní bolo, že v porovnaní s inými krajinami chodí do kostola nadpriemerne viac mladých ľudí, a to je dobré. Druhé konštatovanie je to, čo je výzvou pre budúcnosť, že títo mladí ľudia nie sú celkom dôslední, pokiaľ ide o otázky manželstva a čistoty. Veľa ich chodí do kostola, ale z toho množstva, ktorí chodia, mnohí sa celkom nestotožňujú s tým, čo Pán, Písmo, Cirkev učí napríklad o predmanželskej čistote. Toto je fakt, ktorý treba uchopiť, ktorý si žiada veľkú otvorenosť voči tým mladým ľuďom, ktorí mnohokrát pomýlene vidia niektoré veci možno preto, že im to nikto dostatočne nepovedal a nezažili svedectvo vlastných rodičov. To potrebuje obrovskú otvorenosť voči Bohu, voči jeho nemennej pravde a voči realite každodenného života.

V jednom z ďalších príhovorov predchodcu súčasného otca nuncia použil slovo „realita diecézy“. V akom zmysle slova je diecéza realita? To je realita, ktorú žijú ľudia tu a dnes. Voči tomuto musíme byť otvorení, voči tomuto sa nesmieme báť vykročiť. Otec biskup Tomáš má na starosti plošne na Slovensku mládež a sám veľmi dobre vie a mohol by svedčiť o tom, čo znamená každodenný pravidelný kontakt s mladými ľuďmi, veľmi otvorenými a úprimnými. Oni sú otvorení, potrebujú našu otvorenosť, ktorá nikdy nie je odtrhnutá voči otvorenosti nemennej Božej pravdy, voči tejto pravde. A preto celkom logicky nemáme dôvod sa báť a nemáme dôvod sa hanbiť za Ježišovo evanjelium. Ono má silu samo v sebe. Ako náhle sa mu otvoríme, ako náhle sa evanjeliová logika stane logikou nášho krvného obehu, našich slov, nášho vyžarovania, to je sila, ktorá cez nás pôsobí v kvase modernej spoločnosti. Nemáme dôvod sa hanbiť za našu vieru, komunikovať našu vieru a ponúknuť ju tým, ktorí hľadajú zmysel života.

V erbe je zlatý kríž. Zlato je symbolické tým, že odráža svetlo. Čím viac svetla je, tým viac ho je vidieť. A my máme mať v sebe zlatú vrstvu nášho krstného zasvätenia, kňazského, rehoľného, veľkňazského, biskupského zasvätenia a čím viac budeme otvorení voči Božiemu svetlu, tým viac nie my budeme svetlom, ale oknom, ktoré čím je čistejšie, tým viac svetla bude prepúšťať. A preto ďalším logickým dôsledkom slov – to bolo tretie slovo v prvom pastierskom liste – je spoločenstvo, rodina. My sme rodina. Len rodina sa vie zísť na jubileum. Sláviť, radovať sa je v koreňoch slova jubilovať.

A tak po konštatovaniach o minulosti, o fascinácii prítomnosťou, prítomným pôsobením Pána, jeho oka, jeho pohľadu do nás, o žiarivom kríži, ktorý do nás a cez nás má vyžarovať ako láskyplná obeta, slúžiaca láska do moderného sveta, napokon je tu moment na želania. Pán, ktorý nás doteraz sprevádzal, Pán, ktorého Duch nás teraz priviedol sem, my sme neprišli pre to, že je to výsledok nejakej kultúrnej zotrvačnosti, nejakého zvyku. Iste, že to zohráva určitú úlohu, ale spomedzi milióna iných možností sme si dnes vybrali túto jednu jedinečnú a neopakovateľnú príležitosť. A preto želám a vyprosujem v mene svojom, iste to môžem urobiť v mene otca arcibiskupa Oroscha, ktorý akiste teraz myslí na nás, za chvíľu na konci svätej omše prečítam aj pozdrav otca arcibiskupa Stanislava, môžem teda zaželať, aby v duchu toho modrého pozadia vášho erbu bdela nad vami, inšpirovala vás Matka Božia. Ona je dokonalým vzorom reflexnej citlivej vrstvy, ktorá odráža Božie svetlo a odovzdáva ho ďalej. Je to žena odetá slnkom. Vyprosujem všetkým nám , vám, Tebe, otec biskup, vám bratia kňazi, všetkým nám, aby sme boli ľuďmi zmŕtvychvstania. Budúcnosť potrebuje to, aby sme všetko to, čo robíme, robili v logike zmŕtvychvstania, kde sa to len dá. A to sa dá vždy – posunúť rozhovor, svedectvo, posunúť možno frustráciu z neúspechu vždy niekam, kde aj keď sa zdá, že je to slepá ulička, vo viere vždy na konci je kľučka do dverí, ktoré spoznáme možno až vtedy, keď sa s vierou priblížime až celkom k tomu múru, ktorý sa nám javí nepreniknuteľný. Mária je ženou nádeje. Keď stála pod krížom, mala v srdci stále slová, že kráľovstvu tohto tŕním korunovaného ukrižovaného Krista, napriek tomu, čo vidíme, nebude konca. Mária nás učí byť mužmi a ženami, kňazmi, biskupmi, laikmi, katechétmi, rehoľníkmi a rehoľnicami v logike zmŕtvychvstania. Do každej situácie je možné vniesť Ježišovo „resurrexit “ – Ježišovo zmŕtvychvstanie, veď otec biskup má v hesle „K Ježišovi cez Máriu“.

Keď za chvíľu budeme vo veľkej koncelebrácii dvíhať paténu a kalich, položme naň všetko to, čo si myslíme, že by sme mali vyzdvihnúť k Pánovi. Položme na paténu všetky problémy diecézy – ktorá ich nemá, každá ich má. Položme na paténu všetko to, po čom túžime v zmysle odovzdania toho pohľadu Božieho oka, ktorý pozerá z vášho erbu, aby za desať rokov pri dvadsiatom výročí alebo pri päťdesiatom výročí, ktoromkoľvek výročí sa opäť mohlo povedať – prešli sme ďalší úsek cesty, prešli sme skúškou času, prešli sme skúškou skúšok a stojíme tu ako ľudia nádeje, že všetko drží v rukách Boh a my chceme byť jeho služobníkmi. A keď vám potom pred oči zdvihneme hostiu, eucharistiu a vy poviete „Amen“, vedzte, že ste urobili vrcholný skutok pre dobro diecézy. Dnešný deň to formulujme takto: S vierou prijmete Pána Ježiša, s vierou prijmete premenený chlieb, s vierou, že je to Ježiš, účinný, víťazný, zmŕtvychvstalý, žiarivý, a tým, že ho prijmeme, sme pre diecézu urobili to, že keď po bohoslužbe slova a bohoslužbe obety vyjdeme cez kostolné dvere do tej bohoslužby každodenného života, že ten, ktorého sme prijali, cez naše oči, uši, slová, mlčanie, empatiu, lásku, akýkoľvek spôsob kontaktov, bude vyžarovať. Využije našu osobnostnú originalitu, naše talenty, našu neopakovateľnosť, lebo každý z nás je neopakovateľný, cez toto všetko Ježiš chce vyžarovať do prostredí tejto diecézy. A tak v takej veľkej vydanosti, otvorenosti voči Božiemu pohľadu teraz vstúpme do slávenia, tie modlitby prednášajme vo veľkej viere, že Boh ich počuje, eucharistiu prijmeme vo veľkej viere, že Boh nás posiela byť každému v jeho teritóriu pôsobnosti budovateľmi tohto rodinného spoločenstva, ktorým je diecéza.

Bratia a sestry!

Od vyhlásenia Roka Žofie Bosniakovej uplynulo 12 mesiacov. Počas nich miesto odpočinku jej telesných pozostatkov navštívili veriaci z každého dekanátu Žilinskej diecézy. Každý mesiac, spolu so svojimi duchovnými pastiermi, putovali do Tepličky nad Váhom prejaviť úctu za svedectvo života grófke Žofii Bosniakovej. Putovali do tohto chrámu, aby poďakovali Bohu za to, že v tejto žene dal v minulosti svojmu ľudu veľkú ochrankyňu a pomocníčku. Zároveň prosili Nebeského Otca, aby jej lásku k nemu, jej otvorenosť srdca pre potreby blížnych odmenil nebeskou slávou a aby v Cirkvi bola povýšená k verejnej úcte ako blahoslavená.

V posolstve na záver Roka Žofie Bosniakovej chcem pripomenúť tri dôležité aspekty. Po prvé: vyjadriť poďakovanie Bohu za dobrá, ktoré sme v tomto čase z Božej milosti dostali. Boh, prameň každého milosrdenstva, obdaril Žofiu Bosniakovu nevšednou láskou k chudobným. Ale, ako dokazujú historické pramene, Boh nám v nej dal tiež obdivuhodný príklad obetavosti v rodinnom živote. A tak chvíle, ktoré sme uplynulý rok prežili v tomto chráme, boli vyplnené okrem vonkajšej úcty k Žofii Bosniakovej i modlitbami za naše rodiny, ktoré sú našimi prvými školami. Tu sme sa začali učiť ľudským čnostiam, kresťanskej láske. V nich sme prvýkrát zažili spoločenstvo vzájomne sa milujúcich ľudí. Tu sme zažili krásu rodinného života, ale i to, že tento život nebýva vždy ideálny. Preto sem mnohí prichádzali s túžbou, aby prejavená úcta k Žofii Bosniakovej vzbudzovala i dnes, v našich rodinách, ducha vzájomnej, trpezlivej a obetavej lásky. Aby po tejto ceste lásky a obety manželov, rodičov i detí vstúpil do našich rodín pokoj, rodinné šťastie a istota. Nezabudnime za tieto dobrodenia ďakovať. Často krát si ani neuvedomujeme, koľko milostí sme dosiahli skrze modlitbu niekoho iného. Máme tendenciu namýšľať si, že všetko je naša zásluha, že všetko je v našich rukách, že náš život pôjde rovnako či sa budeme modliť alebo nie, či sa necháme inšpirovať životom Žofie Bosniakovej alebo ho len ľahostajne zoberieme na vedomie.

Po druhé chcem pripomenúť naše kresťanské povolanie: Byť znamením Božej dobroty a lásky vo svete. Tak, ako týmto znamením bola Božia služobníčka Žofia Bosniakova. Patrila k tým ľuďom, ktorí sa od Krista naučili


aké je milosrdné srdce a čo znamená byť blížnym. Pre ňu bol Kristu znamením, ktoré jej ukazovalo ako má viesť svoj život vo vzťahu s blížnym ktorý je v núdzi, ale i to, ako žiť vo vlastnej rodine po boku zďaleka nie ideálneho manžela Františka Vešeléniho.

Denne sa ľudia v našich krajinách stretávajú s prívalom slov a obrazov. Iba málo z nich hovorí v prospech Boha a Cirkvi. My kresťania však môžeme dávať pozitívne znamenia – i tým, že budeme verne žiť kresťanskú trpezlivú lásku nie len voči dobrým, ktorí si ju zaslúžia, ale voči všetkým teda i tým, ktorí nám ju neopätujú. Takto sa aj my môžeme ďalej stávať znamením pre iných, ktorí môžu nasledovať náš príklad. Nech nás od toho neodradia chvíle, keď nebudeme schopní žiť túto nezištnú lásku, o ktorú sme počas roka prosili. Takúto lásku nikdy nebudeme žiť ideálne, ale nezabudnime – použijem podobenstvo – že sme prstom ukazujúcim na hviezdy, zatiaľ čo niektorí ľudia od nás očakávajú, že budeme hviezdami samotnými. Žiť ako znamenie – to vôbec nie je ľahké, ale zdá sa, že je to jediná cesta ako rozšíriť rady tých, čo budú mať čnosti Žofie Bosniakovej a budú vedieť, čo je to milosrdenstvo a čo znamená byť blížnym.

Na záver ako tretie je moja prosba ku Vám. Nenechajme upadnúť Rok Žofie Bosniakovej do zabudnutia ako jednu z mnohých udalostí, ktoré prežijeme počas života. V osobnej modlitbe sa vracajme na toto miesto, aby sme mali stále silu pomáhať tým, ktorí nás potrebujú a s vernou, trpezlivou láskou vládali stáť v rodinách pri našich najbližších.

Rok prežitý so Žofiou Bosniakovou určite priniesol svoje ovocie. Na jednej strane, z vonkajšieho hľadiska, informácie o jej živote sa dostali viacej do povedomia veriacich nielen v Žilinskej diecéze, ale sa rozšírili i za hranice nášho regiónu a prenikli i za hranice Slovenska. Z druhej strany, z duchovného hľadiska, verím a dúfam, že prejavená úcta k Žofii Bosniakovej mnohým otvorila oči i srdce pre tých, ktorí sú odkázaní na našu pomoc a do našich rodín priniesla viac lásky, pokoja a radosti. A napokon sa nádejam, že všetkým priniesla novú silu s trpezlivosťou zápasiť o vzájomnú lásku a rodinné šťastie.

S apoštolským požehnaním

+ Tomáš Galis

žilinský biskup

V Tepličke nad Váhom, 1. júna 2010, v deň ukončenia Roka Žofie Bosniakovej.

Drahí bratia a sestry v Kristovi, milé rodiny!

Vianočné chvíle zobúdzajú aj vo mne spomienky a veľkú vďačnosť Bohu za to, že som sa narodil v katolíckej rodine. Ďakujem rodičom, už nebohému otcovi a mame, ktorá mi ešte žije, že spolu s mojimi bratmi a sestrami som mohol zakúsiť, čo to znamená mať skutočnú rodinu.

Som presvedčený, milí bratia a sestry, že aj vy ste počas Vianoc, viac, ako inokedy ďakovali Bohu za tento veľký dar, ktorý si nikto nemôže naprogramovať, ani zariadiť vybavovaním, dokonca ani kúpiť. Pocit domova, nežnosť mamy, starostlivé slovo otca a súdržnosť súrodencov sa nedajú ničím kúpiť, ani zaplatiť.

K vďačnosti, úprimnosti a úcte spoločného nažívania nás povzbudzujú čítania Božieho slova dnešnej Nedele Svätej rodiny. Už počas života si členovia rodiny majú dať najavo, že sa majú radi. Otec, mama i deti – všetci si zaslúžia lásku a osobitnú úctu. Boh chce, aby si deti ctili otca i mamu (Sir 3, 3-17). A zasa, rodičia nemajú nakladať s deťmi svojvoľne, ani podľa chúťok, lebo dieťa je Boží dar. Vďačnosť, odpustenie, láskavosť, pokora a miernosť, by sa podľa apoštola Pavla mali udomácniť predovšetkým v rodinách, ktoré veria v Ježiša Krista (Kol 3, 12-21). Napokon nám čítanie z Lukášovho evanjelia predstavuje konkrétnu rodinu. Jej ťažiskom a stredobodom navždy zostal Kristus. Je to Svätá rodina – Mária, Jozef a dieťa Ježiš. Sú vykreslení v situácii, keď prichádzajú do chrámu. Rodičia sem prišli predstaviť a zasvätiť Pánovi malého Ježiša (Lk 2, 22-40). Od prvej chvíle je zjavné, že táto rodina žila v úzkom spojení s Bohom a nikdy sa od neho nevzdialila.

Drahí manželia a rodičia, milé deti, nádejam sa, že aj vy sa o to podobne usilujete. Mnoho rodičov robí všetko, čo môže, aby ich deti mali bývanie, vzdelanie, hmotné zabezpečenie a mohli si dovoliť to, čo oni sami v detstve a v mladosti nemali, čo vedie mladých k hedonizmu. Mnohí rodičia sa dnes zaujímajú v prvom rade o to, aby boli ich deti úspešné v škole, krúžku, športe. A tak každá minúta voľného času ich detí musí byť vyplnená voľnočasovou aktivitou, rôznymi krúžkami. Preto je v rodinách veľmi málo času na vzájomnú komunikáciu. Čoraz bežnejšie je, že dospievajúci majú menej súrodencov a kvôli vysokej rozvodovosti stále viac detí a mladých žije isté obdobie detstva iba s jedným rodičom. Mnoho mladých ľudí žije bez náboženského zázemia vo svojej rodine a slabá náboženská vzdelanosť mladých katolíkov vedie k tomu, že si v prežívaní svojej viery vyberajú to, čo sa im viac hodí, alebo vieru postupne strácajú.

V tomto roku sme prežívali sté výročie zjavení Panny Márie trom deťom Lucii, Františkovi a Hyacinte vo Fatime. V súvislosti so zjaveniami 13.októbra 1917 vo Fatime pri slnečnom zázraku, ktorého svedkom bola asi 70 tisíc pútnikov, sa zjavila Svätá rodina: Panna Mária, sv. Jozef i Dieťa Ježiš. Sestra Lucia vo svojich spomienkach hovorí: Keď Panna Mária zmizla v nedozernej diaľave oblohy, spozorovali sme vedľa slnka svätého Jozefa s Ježiškom a Pannou Máriou oblečenou do bieleho rúcha s blankytne modrým plášťom. Zdalo sa, akoby sv. Jozef s Ježiškom žehnali svet znamením kríža. Keď krátko na to zjavenie zmizlo, zbadala som nášho Pána a našu milú Paniu: mala som dojem, že je to Panna Mária Bolestná. Zdalo sa, že Kristus Pán žehná svet podobne ako sv. Jozef.

Toto zjavenie umelecky stvárnil obrazom Fatimskej Svätej rodiny aj slovenský umelec, žijúci vo Florencii Stanislav Dusík. Oltárny obraz sa teraz nachádza vo filiálnom kostole v obci Lackov pri Senohrade.

Aký je teda odkaz Panny Márie z Fatimy dnes pre nás a naše rodiny? Je zvláštny, ale účinný, lebo do jeho realizovania sme cez deti pozvaní aj všetci dospelí: Modlievajte sa ruženec a konajte pokánie, prinášajte dobrovoľné obete, aby ste vyprosili pokoj. V duchu žiadosti Panny Márie a náuky svätého pápeža Jána Pavla II. nech je v našich rodinách trvalým ovocím fatimskej storočnice každodenná modlitba aspoň jedného desiatku svätého ruženca.

Počas Vianoc i do Nového roka si navzájom prajeme aj dar vytúženého pokoja. Často si ho predstavujeme ako výsledok naplnených túžob alebo prosperujúcej ekonomiky. Skutočný pokoj je však Kristov dar a môžeme ho prijať cez modlitbu, zmenu zmýšľania a ochotu obetovať sa z lásky k druhým.

Povzbudzujem dnes predovšetkým vás manželia, aby ste si pravidelne nachádzali čas byť v modlitbe pred Bohom aspoň pár chvíľ spolu ako manželia. Nie len preto, aby ste dali dobrý príklad vašim deťom, ale hlavne preto, aby ste sami mohli zachytiť Boží hlas pre vás a nechali sa premieňať na ľudí radostnej a obetavej lásky. Nech každá rodina sa stane „domácou cirkvou„, aby „prijímaním sviatostí, modlitbou a vzdávaním vďaky, svedectvom svätého života, sebazapieraním a činorodou láskou“ (konštit. Svetlo národov 10) bola „školou kresťanského života a plnšej ľudskosti“ (konštit. Radosť a nádej 52).

Svätý Otec František v liste k prípravám na Svetové stretnutie rodín, ktoré sa v roku 2018 uskutoční v Írskom Dubline, všetkým rodinám sveta napísal: Túžim zdôrazniť ako je dôležité, aby sa rodiny často pýtali, či žijú z lásky, pre lásku a v láske. Čo konkrétne znamená darovať sa, odpúšťať si, nestratiť trpezlivosť, starať sa o druhého, rešpektovať sa. O koľko bude lepší rodinný život, ak sa každý deň budú žiť tri jednoduché slová: „dovolíš“, „ďakujem“, „prepáč“. Každý deň zakúšame nestálosť a slabosť, a preto my všetci, rodiny a pastieri, potrebujeme obnovovanú pokoru, ktorá stvárňuje túžbu po formovaní sa; vychovávať sa a byť vychovávaní, pomáhať a nechať si pomôcť, sprevádzať, rozlišovať a spájať všetkých ľudí dobrej vôle. Je to milosrdenstvo, ktoré nás obnovuje v láske. A vieme, kedy kresťanské rodiny sú miestami milosrdenstva a svedkami milosrdenstva.

Drahé rodiny, svet potrebuje vaše svedectvo milosrdenstva. Viem, že v mnohých našich farnostiach jestvujú spoločenstvá rodín a tiež spoločenstvá modliacich sa matiek a modliacich sa otcov a ďalšie spoločné iniciatívy rodín. Ďakujem vám za to! To je dobrá cesta: vzájomne si pomáhať a sa podporovať. Božie poslanie, ktoré ste ako manželia a rodičia na seba prijali, je veľké a vzácne a často presahuje vaše sily. No nie ste v ňom sami. Sám Boh prišiel na tento svet cestou rodiny, jemu na vás záleží a neustále vám žehná.

Nenechajte sa strhnúť túžbami a ponukami, ktoré by vás chceli obrať o to najvzácnejšie, o krásu a hĺbku vašich vzájomných vzťahov. Investujte svoj čas a námahu do budovania hlbokých rodinných vzťahov. Zamyslite sa možno práve dnes, kedy a ako by ste sa počas budúceho roka mohli zastaviť a urobiť niečo pre svoje manželstvo a rodinu. Dobré vzťahy v rodine nie sú samozrejmosťou, ale ovocím vytrvalého úsilia v otvorenosti pre Božiu milosť. Nech je Svätá rodina pre vás vzorom a stálou posilou.

K tomu vám dnes i pre celý budúci rok 2018 vyprosujem hojné Božie požehnanie a milosť. Boh, ktorý začal vo vás dobré dielo, nech ho aj sám dokončí.

Z otcovského srdca vám všetkým žehnám v mene + Otca i + Syna i + Ducha Svätého

váš biskup Tomáš

Dokument/List adresovaný biskupom, ktorý stručne opisuje situáciu, potreby kresťanov vo Svätej zemi a na Blízkom východe

CONGREGATIO

PRO ECCLESIIS ORIENTALIBUS

1. marca 2017 – Popolcová streda

Prot. N. 1/2017

Vaša Excelencia,

pôstne obdobie, ktoré prežívame, nás pozýva, aby sme pozdvihli svoj pohľad k cieľu: sme povolaní nasledovať Nášho Pána Ježiša Krista až na Golgotu, zostúpiť s ním do hrobu a zakúsiť vždy novú a oživujúcu moc jeho vzkriesenia. Sväté miesta našej viery sú hmatateľným svedectvom tejto mimoriadnej udalosti, ktorá zmenila dejiny ľudstva a priniesla mu novú nádej.

Z týchto miest sa ohlasovanie Veľkej noci rozšírilo do celého sveta a šíri sa i naďalej. V týchto regiónoch je prítomné kresťanské spoločenstvo nepretržite počas stáročí, a to aj za cenu veľkých obetí a mučeníctva, pričom toto spoločenstvo sa vyznačuje univerzálnou charakteristikou Turíc.

Naše zjednotenie sa v Kristovi, ktorý pre nás zomrel a vstal z mŕtvych, nás pobáda, aby sme aj tento rok napomáhali túto dôležitú iniciatívu Collecta Pro Terra Sancta, a to z dôvodu bratského puta, ktoré spája Všeobecnú cirkev s materskou cirkvou v Jeruzaleme. Svätý Otec František pri príležitosti valného zhromaždenia Diela na pomoc východným cirkvám (ROACO) dňa 16. júna 2016 poukázal na prebiehajúce práce pri reštaurovaní Baziliky Narodenia v Betleheme a Svätého hrobu v Jeruzaleme a pripomenul význam prítomnosti Cirkvi vo Svätej zemi, ako aj „udržiavania svätých miest a svätýň, a to aj vďaka Zbierke na Veľký piatok, ktorá sa koná každý rok z iniciatívy blahoslaveného Pavla VI.“ Vďaka veľkodušným darom katolíkov i nekatolíkov môžu napredovať reštauračné práce na týchto dvoch miestach, ktoré sú spoločným dedičstvom celého kresťanstva, s výraznými výsledkami.

Vieme, že prežívať dnes kresťanskú vieru na Blízkom Východe nie je vôbec ľahké. Nie je to ľahké zvlášť v Iraku, Sýrii ani v Egypte, kde kresťanské spoločenstvá zakúsili ekumenizmus krvi a kde jednotliví veriaci musia každodenne zápasiť s pokušením, aby opustili svoju vlasť alebo dokonca zanechali vieru. O nič menej ľahké to nie je ani v ostatných krajinách blízkovýchodného regiónu, v ktorých sú kresťania často vystavení rôznym formám útlaku a diskriminácie, ktoré deň čo deň ohrozujú ich život.

Udržiavať živú nádej v týchto kontextoch je naozaj ťažké, no zároveň mimoriadne dôležité. Neveľká prítomnosť kresťanstva na Blízkom Východe preto potrebuje cítiť podporu a blízkosť celej Cirkvi. Podporu, ktorú tvorí neustála modlitba. Podporu, ktorú tvorí aj konkrétna ekonomická pomoc, berúc do úvahy slová, ktoré napísal už sv. Pavol, keď sa konala prvá zbierka v Jeruzaleme: „Každý tak, ako si umienil v srdci; nie zo žiaľu ani z donútenia, lebo veselého darcu Boh miluje“ (2 Kor 9, 7).

Teda opäť, vďaka veľkodušnosti celej Cirkvi, ktorá sa konkretizuje a prejavuje aj v Zbierke na Veľký piatok, budú môcť katolícke spoločenstvá vo Svätej zemi (teda patriarchálna latinská diecéza Jeruzalema, františkánska kustódia, i ostatné územno-právne jednotky jednak východné – grécko-melchitská, koptská, maronitská, sýrska, chaldejská, arménska, ako aj rehoľné spoločenstvá a ďalšie komunity) konkrétne pomáhať chudobným a trpiacim, bez ohľadu na ich etnický pôvod či vierovyznanie.

Farnosti naďalej pokračujú vo svojej pastoračnej službe, pričom sa prednostne venujú chudobným; školy sa stávajú miestom, kde sa stretávajú kresťania a moslimovia, čím sa pripravuje spoločná budúcnosť vzájomného rešpektu a spolupráce; nemocnice a lekárske ordinácie, hospice a komunitné centrá naďalej prijímajú trpiacich a núdznych, utečencov a presídlencov, ľudí rôzneho veku a náboženstva, ktorých zasiahli hrôzy vojny. Títo sa na nás obracajú deň čo deň, no nemôžeme zabudnúť ani na tváre tisícov detí a mladých ľudí školského veku, ktorí ušli pred násilím a prenasledovaním zo Sýrie a Iraku, a ktorých prichýlili kresťanské školy v okolitých krajinách, vďaka tejto zbierke.

Ďalším dôležitým prvkom, ktorý predstavuje vitalitu Cirkvi vo Svätej zemi sú púte, ktoré treba neustále podporovať. Prostredníctvom navštevovania svätých miest a kráčajúc po stopách Krista môže dôjsť nielen k znovuzrodeniu viery, ale aj k objaveniu vlastných koreňov, ale je to tiež prostriedok novej evanjelizácie. Púte sú, okrem iného, základným zdrojom živobytia pre kresťanský ľud vo Svätej zemi. Podľa najnovších štatistík minimálne 30% miestnych obyvateľov v Jeruzaleme a Betleheme žije a pracuje vďaka prítomnosti pútnikov.

V týchto dňoch prípravy na Veľkú noc obnovme naše úsilie byť tvorcami pokoja, modlime sa a konajme tak, aby pokoj prebýval v srdci každého človeka, osobitne v srdciach našich bratov a sestier vo Svätej zemi a na Blízkom Východe.

Vám, kňazom, zasväteným i veriacim, ktorí sa pričinia o úspešný priebeh tejto zbierky, mám tú česť odovzdať hlbokú vďačnosť Svätého Otca Františka ako aj poďakovanie zo strany Kongregácie pre východné cirkvi. Do Vašej ďalšej pastoračnej služby vyprosujem Vám i všetkým veriacim zvereným do Vašej starostlivosti hojné Božie požehnanie, požehnanú Veľkú noc a zasielam Vám bratský pozdrav v Pánovi.

podpísaný

kardinál Leonardo Sandri

prefekt

+ Mons. Cyril Vasiľ SJ

arcibiskup sekretár

Drahí bratia kňazi, diakoni, zasvätené osoby, milí bratia a sestry, milí mladí priatelia.

Zelený štvrtok je deň, v ktorom si pripomíname ustanovenie Eucharistie a sviatostného kňazstva. Zvlášť sa teším, že môžem pri tejto slávnostnej svätej omši Missa chrismatis, svätenia olejov, pozdraviť a privítať vás, moji spolubratia v kňazskej službe. Pre nás je táto slávnosť výnimočná nielen preto, lebo v nej budú požehnané oleje: svätá krizma, olej katechumenov a olej chorých, ale každý kňaz na celom svete si v tento deň obnovuje svoje záväzky, ktoré na seba vzal v deň svojej vysviacky. Je to gesto veľkého významu, prostredníctvom ktorého opätovne potvrdzuje vlastnú vernosť Kristovi, ktorý si nás vyvolil za svojich služobníkov. Vám ostatným, bratia a sestry ďakujem, že sprevádzate nás kňazov svojimi modlitbami.

V Katolíckej cirkvi prežívame Rok zasväteného života, ale aj obdobie pred riadnou Synodou biskupov, ktorá bude v októbri tohto roku v Ríme hovoriť o rodine. Svätý Otec František v Apoštolskom liste všetkým zasväteným osobám z príležitosti Roku zasväteného života napísal: „Nech je zvelebený Pán za šťastnú zhodu, že v Roku zasväteného života sa koná aj synoda o rodine. Rodina a zasvätený život sú totiž povolania, ktoré prinášajú všetkým bohatstvo a milosť; sú priestormi poľudšťovania pri budovaní životných vzťahov, miestami evanjelizácie. Pritom si môžu navzájom pomáhať. Pozývam všetkých, aby sa zišli okolo zasvätených osôb, radovali sa s nimi a prežívali s nimi ich problémy, spolupracovali s nimi, nakoľko je to možné, pri plnení ich služby a uskutočňovaní ich diela, ktoré napokon patria celej Cirkvi. Dajte im pocítiť lásku a srdečný vzťah celého kresťanského ľudu”.

Milovaní, aj my sme sa dnes zišli okolo zasvätených osôb. Znova sa chceme povzbudiť a posilniť spoločným slávením svätých tajomstiev. Zjednotení v Božom Duchu sa radujeme, ale aj hovoríme o problémoch, ktoré prežívame a trápia nás: že naše rodiny sú zvnútra rozbíjané a neúplné, že nám zasväteným hrozí duchovné zosvetštenie a spoločne nás trápi nedostatok duchovných povolaní.

Svätý Otec František hovorí, že domy a štvrte sa budujú viac na izoláciu a ochranu než na spojenie a integráciu. Naša bolesť a naša hanba pre hriechy niektorých členov Cirkvi, aj pre naše vlastné, nám nesmú dovoliť, aby sme zabudli na kresťanov, ktorí svoje životy obetujú s láskou (EG 75, 76).

Vďaka za krásny príklad, ktorý dávajú títo kresťania s radosťou obetujúci svoje životy a svoj čas. Preto ponajprv ďakujme za naše rodiny, že Boh na ne láskavo zhliadol a vybral si z nich nás do svojej služby zasvätenia. Každého zasväteného viaže tým najcitlivejším spôsobom puto k rodičom, ktorí sú mu nablízku, či ešte tu na zemi, alebo už vo večnosti.

Všetci v prvom rade vďačíme za povolanie Bohu, ktorý nás vo svojej láske povolal do svojej služby. Ale hneď po ňom dôležitý podiel majú naši rodičia, ktorým vďačíme za svoj život a zostávame ich stálymi dlžníkmi, lebo každé naše povolanie vyžadovalo najprv chvályhodnú a nedocenenú obetu rodičov. V našich životoch sa stále prejavuje vzácne, skromné, nenápadné a milé doprevádzanie našich mám a otcov, ktorí obetovali svoje city a nechali sa viesť hlbokou vierou a sprevádzali nás modlitbou, ako Mária doprevádzala svojho Syna, keď opustil Nazaret, aby vyplnil mesiášske poslanie.

Spomeňme si, čo znamenali primície pre farnosť a prostredie, v ktorom sme vyrastali a prežívali mladé roky. Každá farnosť si novým povolaním uvedomuje plodnosť svojho duchovného materstva, teší sa a stále sprevádza tých, ktorí sa zasvätili Pánovi svojimi modlitbami aj duchovnými obetami. Ľudia stále vkladajú dôveru do nášho povolania pre službu Bohu a blížnym. Sú vďační, že sa za nich modlíme, že im žehnáme, ale tiež, že vytrváme a zostaneme verní v povolaní. Navzájom sa potrebujeme. Keď vidíme a bolestne prežívame koľko problémov dnes podkopáva inštitúciu rodiny, ako je ohrozená konzumným spôsobom života, egoizmom a individualizmom, honbou za peniazmi a za rýchlym a bezcenným úspechom, rýchlo sa meniacimi idolmi a trendmi, banalizáciou a preferovaním sexuality, pomýleným chápaním slobody, je nám jasné, že pastorácia rodín je v určitom zmysle jadrom činnosti nás kňazov na všetkých úrovniach. Starostlivosť o rodinu a najmä o manželov, deti, mládež a dospelých vyžaduje od kňazov a spovedníkov, aby sme objavovali a podporovali v našich farských spoločenstvách apoštolát laikov.

Možno si v duchu hovoríte, veď toto vieme, neblahú situáciu rodín poznáme, aj nedostatok povolaní, tak čo máme robiť? Čo čakáte odo mňa, že vám poviem? Otváral som koncilové dokumenty aj dokumenty Učiteľského úradu a hľadal som, čo v takejto situácii vám hovoriť a čo aj robiť. A našiel som List rodinám, ktorý napísal svätý Ján Pavol II. v Roku rodiny 1994. Tento list sa mi páči, lebo nie je len učeným pojednávaním, ale prípravou a povzbudením k modlitbe s rodinou a za rodiny, odvolávajúc sa na Skutky apoštolov, keď prvé spoločenstvá „vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách” (Sk 2, 42).

Milovaní bratia, to je program, ktorý môžeme urobiť a ním postupne rozvíjať pastoráciu a apoštolát rodín v každej našej farnosti, bez ohľadu na vekové, stavovské, geografické, či iné zázemie. V každej farnosti môžeme povzbudzovať a posilňovať už jestvujúce „spoločenstvá”, „spolky”, „hnutia”, „stretká”, aby mali povedomie, že oni spoločne tvoria farnosť.

Pápež František v apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium (28) hovorí, že farnosť nie je „zastaraná štruktúra”, ale má veľkú flexibilitu a môže vziať na seba rozličné podoby, lebo „Cirkev žije uprostred domov svojich synov a dcér”. Je miestom načúvania Slovu a rastu kresťanského života, miestom dialógu, ohlasovania a štedrej lásky, miestom adorácie a slávenia. Je to „spoločenstvo spoločenstiev”, svätyňa, do ktorej sa chodia napiť vysmädnutí, aby vládali pokračovať v ceste, centrum neustáleho misijného snaženia.

To nie je pastoračná fráza, to je realita, ako uskutočníme koncilové prianie, aby sa z našich rodín stali „domáce cirkvi”, „ecclesia domestica”. Aj keď dodáva, že výzva na obnovu a reformu farnosti ešte nepriniesla dostatočné ovocie, aby farnosti boli bližšie ľuďom, aby sa stali prostredím živého spoločenstva i spolupráce a celkom sa sústredili na misiu.

Nebojme sa urobiť tento prvý krok: pozvať farníkov do malých komunít a povzbudzovať ich k modlitbe, k čítaniu Svätého Písma. Viem, že mnohí to robíte, najmä v prvopiatkovom týždni a pred Vianocami a Veľkou nocou, keď navštevujete a vysluhujete sviatosti predovšetkým chorým a starým ľuďom. Oni sú skutočnými pokladmi našich farských spoločenstiev. Ďakujem vám, bratia, za vašu kreativitu aj obetavosť, že s pastoračnou prudenciou hľadáte cesty a spôsoby oživovania viery.

A povzbudzujem vás i uisťujem, že toto je najschodnejšia cesta, po ktorej sa všetci môžeme vydať, veď Ježiš povedal apoštolom: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť” (Jn 15, 5). Rozumieme, že naše aktivity stále „musíme robiť s Ním”, to znamená na kolenách a v modlitbe: „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi” (Mt 18, 20). Tieto Kristove slová má každé „spoločenstvo” previesť, pretlmočiť, rozdrobiť, rozmeniť, zrealizovať do konkrétnych iniciatív a my, ako ich pastieri a vodcovia im máme ukázať príklad. Z takýchto iniciatív a aktivít môže aj pri veľmi obmedzených prostriedkoch vzniknúť krásny a bohatý pastoračný program každého farského spoločenstva.

Drahí bratia, výzva k modlitbe, s rodinou a za rodiny sa dotýka každého z nás osobne a dnes viac, ako kedykoľvek predtým. Len tak sa naša Cirkev stane „domom, v ktorom prebýva Božia rodina”, kde sa žije láska a milosrdenstvo. V takto prežívanej atmosfére môžu mnohí znovu nájsť zanechanú náboženskú prax. Katolícka cirkev stále potvrdzuje, že rodina založená na sviatosti manželstva sa javí ako spoločenstvo prvotnej dôležitosti, keďže v rodine aj manželia, aj ich deti prežívajú svoje vlastné povolanie a zdokonaľujú sa v láske.

Drahí bratia kňazi, každoročne si pri tejto svätej omši obnovujeme svoje sľuby, spojené so sviatosťou kňazstva. Sú to slová, ktoré sme dali Kristovi a ktoré znova potvrdzujeme. Naša vernosť kňazskému povolaniu buduje Cirkev a každá nevera sa stáva bolestivou ranou na Tajomnom Tele Kristovom. Dnes meditujeme o Eucharistii a kňazstve, ale aj slávime tieto tajomstvá, dopoludnia so svojím biskupom a večer so svojimi veriacimi. Preto prosme Najvyššieho Veľkňaza, aby – ako hovorí Písmo – zostal verným (porov. Hebr 2, 17), aby sme spolu s ním aj my zostali verní a vytrvalí. V duchu tohto „sviatostného bratstva” sa modlime za seba navzájom – oremus pro invicem – kňazi za kňazov, ja za vás a vy za mňa.

Prosme i za všetkých, ktorých nám Pán zveril. Modlime sa za naše duchovné rodiny, za osoby zverené do našej služby. Modlime sa za tých, ktorí zvláštnym spôsobom čakajú naše modlitby a potrebujú ich. Nech naša vernosť modlitbe spôsobí, že sa Kristus stane stále viac životom našich duší, aby Zelený štvrtok bol pre nás obnovením povolania spolupracovať s milosťou sviatosti kňazstva. Na našej kňazskej ceste pevne sa držme Krista, ktorý nás denne čaká v tichu našich Svätostánkov.

Na naše povzbudenie, milí bratia kňazi, počujme slová – skôr svedectvo –talianskeho kňaza Andreu Santora, zavraždeného v roku 2006 v tureckom Trabzone: «Som tu, aby som žil medzi týmto ľudom a umožnil Ježišovi, aby tak činil, dávajúc mu k dispozícii moje telo… Len obetovaním vlastného tela sa stávame schopnými spásy. Zlo sveta je treba niesť a zdieľať bolesť, absorbujúc ju vo vlastnom tele až do posledného dňa, tak, ako to urobil Ježiš».

A tiež prosím, milovaní bratia a sestry, nás všetkých zasvätených Pánovi, aby príklad nášho života bol povzbudením pre nové duchovné povolania mladých chlapcov a dievčat v našich farnostiach. Nech rodina a zasvätený život sú povolania, ktoré prinášajú všetkým bohatstvo a milosť; sú priestormi poľudšťovania pri budovaní životných vzťahov a miestami evanjelizácie. A dajme sa viesť Matkou Božou, ktorá nás najistejšie povedie k svojmu Synovi. Nech nás Pán na príhovor Matky kňazov zahrnie hojným požehnaním a vnútornou radosťou, závislou nie od veku, ale od vnútorného stotožnenia sa s vlastným povolaním. Amen.

Homília biskupa Tomáša Galisa

Už 1150 rokov uplynulo odvtedy, čo do našich krajov – na pozvanie kniežaťa Rastislava – prišli dvaja geniálni mužovia Konštantín-Cyril a Metod, aby v srdciach nášho ľudu zapálili svetlo viery. Priniesli nášmu národu Svetlo – Ježiša Krista, ktoré zažiarilo do tmy a dalo Pravdu, Život a slobodu ducha.
Dejiny potvrdzujú že Starí Slovania boli Barbari. Barbar je človek nevzdelaný, nešľachetný, človek drsný a surový. Nič sa o barbaroch nevedelo, lebo nemali písmo, nemali kultúru. Ale príchodom svätých bratov k nám zasvietilo svetlo viery. Keď sa pred 50 rokmi v roku 1963 slávilo 1100. výročie príchodu svätých Cyrila a Metoda, bola doba ateizmu. Predstavitelia štátu sa báli, že by oslava týchto velikánov mohla zvýšiť religiozitu, že by mohlo vzrásť náboženstvo, preto sa nesmelo písať o sv. Cyrilovi a Metodovi, že nám priniesli vieru, hovorilo sa len o tzv. byzantskej misii. Nekonali sa púte, konali sa len vedecké sympóziá. Priniesli nám vieru, to je úžasná sila, ktorá sa prejavuje životom. Barbarov nezmenila kultúra, ani písmo, ale viera. Cudzí kronikár o našich predkoch napísal, že v zápasoch boli suroví a divokí ako diabli. Nežili dobrým vzájomným životom. Preto si ich kupovali za otrokov. Keď prišlo posolstvo viery, divochov zmenilo na kresťanov. Chápali, že už neplatí môžeš si robiť čo chceš, ale že musíš robiť vždy len dobre a zlého sa vystríhať. To je prínos, život z viery a podľa viery je tým skutočným dedičstvom našich otcov, ktoré Pán nám má zachovať. Moderný človek je taký ohlúpený, ba veľakrát až „nadšený“ zlom, že mu je jedno, či vieru má alebo nie. Všetkého má nadostač, už ani sám nevie, čo by ešte mohol chcieť. Aj keď má všetko, predsa je jeho srdce prázdne a skoro až hmatateľne cíti, že mu niečo chýba. A naozaj chýba. Veď nemá cestu, pravdu a život. Nemá Krista, nemá vieru. Stratil to drahocenné dedičstvo otcov. Pre jeho ľahostajnosť mu vyprchalo zo srdca, vymizlo z duše.

A viete, aký je koniec tých, ktorí stratia vieru? V Severnej Afrike pri Stredozemnom mori boli kedysi veľké, prekvitajúce, bohaté mestá. A dnes? Archeológovia hľadajú ich zvyšky. Prečo zanikli? Obyvatelia týchto miest sa mali tak dobre, že nemali čas starať sa o rast vo viere, lebo najprv bolo treba obchodovať, zarábať. Chceli mať stále viac, a čím viac mali, tým boli nespokojnejší, že tí druhí majú ešte viac, a tak si začali závidieť. Napokon viedli vojny, vraždili sa navzájom a po bitkách mestá zrovnali so zemou. Dnes je tam púšť! To je bolestný následok straty viery.

Dnes hovoriť o viere, priznať sa, že som veriaci, to je nemoderné, sme predsa odchovanci atómového veku. Vari by ešte aj dnes človek potreboval Boha? Prosím vás, a na čo? Z veľkej časti človek vládne nad prírodou, podmaňuje si ju. Už Boha nepotrebuje, potrebuje len čas, veľa času, aby mohol zarábať, aby mohol stavať, aby mohol… On už nepotrebuje Boha, aby ho Boh ochraňoval a žehnal. Veď má podpísané rôzne poistky a neraz vraví: keď sa budem modliť, peniaze nezarobím. Nečudujme sa, že sú aj takí, ktorí tvrdia: Boh je mŕtvy. Nepotrebujeme ho. Stal sa nám zbytočným. Ale je skutočne Boh mŕtvy alebo zomiera? Ani jedno, ani druhé. Boh žije, pretože umrieť nemôže, lebo On je sám život. Je ale skutočnosťou, že „umiera“ v ľudských srdciach. A to je opravdivá tragédia. Stráca sa viera. Boh umiera v ľudských srdciach a miesto neho sa tam rodí otroctvo – otroctvo hriechu. Človek sa stáva otrokom alkoholu, peňazí, sexu, narkotík… a všeličoho iného. To už nie je človek, ale mŕtvola, ktorá sa upísala smrti. A dôvod? Zmizlo zo sŕdc drahocenné dedičstvo otcov – viera. Mnoho veľkých ľudí na otázku, čo by považovali za najväčšie nešťastie vo svojom živote, odpovedalo: stratu viery. Stará anglická legenda hovorí o pohári šťastia. K rytierovi z Edenhale prišla tajomná žena a podala mu krištáľový pohár. Keď mu ho podávala, vravela, že dovtedy bude šťastie panovať v jeho rode, kým tento pohár zostane neporušený. Princ pohár strážil ako oko v hlave. A naozaj panovalo šťastie v jeho rodine, až kým syn, ktorý bol sveták a zhýralec, raz pri jednej pitke zreval: „Sem s edenhalským pohárom! Nech vyskúšam jeho šťastie!“ No pri prvom štrngnutí pohár praskol, v tom okamihu praskla aj klenba miestnosti a všetko zničila.
Niekto z vás by možno oponoval. No a či nemám vieru? Vždy chodím poctivo v nedeľu do kostola a všetkému, čo sa tam rozpráva, verím. Tak čo ešte chcete? Posúďte sami, či je to dosť a pripomeňme si slová apoštola Jakuba, ktoré platia pre nás všetkých: „Viera bez skutkov je mŕtva.“
Lenže vlažná viera nikoho nenadchne, nikoho nezapáli. Len ten, kto je nadšený pre nejaký ideál, dokáže za sebou strhnúť aj ďalších. Príkladom je dnes už nebohý „Speckpater“, kňaz, premonštrát Verenvriet von Straaten z Holandska. Zakladateľ pápežského diela Kirche in Not, ktoré pomáhalo aj nám počas komunizmu. Najprv zbieral slaninu, potom keď mal niekoľko tisíc ton metrákov údenín, prihlásil sa jeden Žid, ktorý mal továreň na konzervy, že mu to spracuje, len potreboval plech. Katolícky podnikateľ, otec 12 detí, daroval tony plechu na konzervy, ktorých potom státisíce smerovali k chudobným a hladujúcim. Keď bolo potrebné stavať bývanie, zavolal vysokoškolákov, aby za tri mesiace letných prázdnin prišli budovať domy pre tých, ktorí bývali v plechových barakoch a boli vysťahovaní z Východu. A potom prišli na rad autá, autobusy-kostolíky, lode-kostoly, ktoré sa ešte dnes plavia po Volge a podobne. Dnes je potrebné mať vieru živú, vieru obetavú. „Narodil sa mi syn. Sľúbil som, že keď to bude zdravý chlapec, dám na podporu seminaristov v misiách.“ Pozrite, ako sa nám dobre žije, len nezabúdajme, že Kristus aj dnes posiela nových misionárov až po hranice sveta. A ubezpečuje nás, že zostane s nami až do konca vekov.
Budeme musieť prosiť a veľmi prosiť: Pane, posilni našu malátnu vieru, pomôž nám to vzácne dedičstvo otcov si nielen zachovať, ale ho aj zveľaďovať opravdivým nadšeným kresťanským životom. Lebo dobre vieme, ako aj spievame v našej piesni: „Nezahynie národ, ktorý veriť neprestane.“

Homília biskupa Tomáša Galisa

V dnešnom evanjeliovom úryvku (Mt 9,9-13) sa nám predkladá problém, ktorý stále existuje v Cirkvi. Tí, ktorí si myslia, že sú spravodliví, zdráhajú sa prijímať hriešnikov. A keď ich už prijímajú, robia to s ťažkosťami a stanovujú podmienky, že sa hriešnici musia najskôr obrátiť a snažiť sa byť dobrými. Ale Ježiš prijíma tých, ktorí sa ešte neobrátili. Neodpúšťa hriešnikovi, pretože sa obracia, ale najskôr mu odpustí, aby sa potom mohol obrátiť. Ak takzvaný spravodlivý človek vylúči z hostiny hriešnika, hrozí mu nebezpečenstvo, že vylučuje samého Pána, ktorý stoluje s hriešnikmi. Ešte z hodín náboženstva si pamätáme, že Cirkev ako spoločenstvo netvoria spravodliví, ale hriešnici, ktorým bolo odpustené, a ktorí stále potrebujú prijímať a dávať odpustenie. Kresťania nežijú z vlastnej spravodlivosti, ale z Pánovej milosti, keď boli Pánom omilostení, užívajú túto milosť vo vzájomných vzťahoch. Mierou Božej milosti nie je naša dobrota, ale naša hriešnosť. Ježiš volá všetkých a stoluje nielen s obrátenými hriešnikmi, ako je Matúš apoštol a evanjelista, ale aj s ostatnými. Matúš nebol povolaný preto, že bol obrátený, ale obrátil sa preto, že bol povolaný. Ježiš je naším lekárom vo svojom postoji, keď je s nami hriešnikmi; jeho blízkosť je liekom. „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“ (Mt 9, 13) – to je tá eu-angelion, radostná zvesť, ktorá sa ohlasuje po celom svete, že Boh je s nami, má nás rád a počíta s nami, dôveruje nám práve preto, že sme hriešnici.

Radosť z Kristovej prítomnosti a apoštolského poslania skrze Cirkev môžete prežívať aj vy, milí veriaci, pri zriadení novej farnosti Sverepec, ktorá územno-právne sa nachádza v považskobystrickom dekanáte.

Samozrejme, že je to aj historická udalosť, ktorá sa zaznamená do kroník farností aj obcí, jednak vo Visolajoch, ale už aj do samotnej „Historiae domus“ novozriadenej farnosti a obce Sverepec.
Samostatná farnosť je pre všetkých ľudí tým najlepším priestorom, v ktorom sa môže rozvíjať ich ľudský a kresťanský život. Táto skutočnosť je zadefinovaná aj v Kódexe kanonického práva, že farnosť je určité územné spoločenstvo veriacich, natrvalo ustanovené v partikulárnej cirkvi, o ktoré je – pod autoritou diecézneho biskupa – zverená pastoračná starostlivosť farárovi ako jeho vlastnému pastierovi.

Farnosť je prvým a nenahraditeľným miestom tejto premeny, kde sa kresťan stáva učeníkom. Preto kňazi sú pozývaní žiť uprostred bratov a sestier. Nežijú osamotení, ale spolu s laickými bratmi a sestrami nesú zodpovednosť za budovanie farského spoločenstva. Je úlohou nás kňazov, aby sme laickým veriacim pomáhali nájsť ich miesto v službe pre spoločenstvo farnosti. V našich mestách a na vidieku popri veriacich žijú aj neveriaci. Keďže farnosť nie je iba miestom pastorácie, ale aj evanjelizácie, naše aktivity smerujú aj k tým, ktorí sú vzdialení od viery i od života cirkevného spoločenstva. Nech vaša farnosť je miestom hľadania pravdy – pravdy evanjelia. Skutky apoštolov nám ukazujú, že apoštolská činnosť nie je priateľské „potľapkávanie sa po pleci“, že všetko je v poriadku, ale je neustále hľadanie pravdy a hľadenie na pravdu, ktorým je Evanjelium, a ktorému majú byť podriadené aj naše osobné ambície. To je kľúč pre všetky naše postupy.
Pápež Benedikt XVI. vo svojej knihe Apoštoli a prví učeníci Ježiša Krista objasňuje, že ani svätí „nespadli z neba.“ Sú to ľudia ako my, aj so zložitými životnými problémami. Svätosť nespočíva v tom, že sa nikdy neschybí či nezhreší. Svätosť rastie v schopnosti obrátiť sa, odpúšťať, ľutovať svoje previnenia a nevyhovárať sa, svätosť spočíva nie v perfekcionizme, ale v ochote začať znova s Božou pomocou.

Za starcom v púšti prišiel mladík a prosil ho, aby mu poradil. Starec plietol košíky a rohože pri neďalekom prameni. „Hovor, budem ťa počúvať.“ Mladík sa zadivil: „Tu?“ „Áno, košíky a rohože nemajú uši, neboj sa, len hovor.“ Mladík začal: „Otče, chcel by som dobre žiť.“ Starec mu odpovedal: „To je krásne rozhodnutie pre mladého človeka.“ Mladík sa chvíľu odmlčal a tlmeným hlasom pokračoval: „Otče, padol som a bol to veľký pád.“ „Nuž teda vstaň a zmeň sa.“ „Vstal som, ale znova som upadol!“ Starec pokojne odpovedá: „Nanovo vstaň.“ Mladík smutne priznáva: „Ale ja som to už mnoho ráz zopakoval, dokedy mám ešte vstávať?“ Starec prestal pracovať, položil ruku na mladíkovo plece a vravel: „Syn môj, dovtedy, pokiaľ ti Pán dá možnosť žiť. Padnúť je ľudské, zostať v hriechu je diabolské, ale vstať je božské. Boh ti káže vstať a dá ti k tomu silu a svoju milosť!“ Drahí moji, pravidelne sa modlievajte za svoju novú farnosť. Nebojte sa aj ostatných povzbudzovať, aby sa modlili za farnosť, za svojho kňaza, za diecézu a jej biskupa a aby ste sami spoznávali svoje miesto v službe tejto partikulárnej Cirkvi. Majme stále srdce ochotné a otvorené a uvažujme o udalostiach, ktoré prežívame, veď v nich a cez ne sa aj nám prihovára Boh, ktorý nás miluje.

Homília biskupa Tomáša Galisa

Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC 751;1179-1199) nás učí, že keď sa neobmedzuje uplatňovanie náboženskej slobody, kresťania stavajú budovy určené na Boží kult. Spoločenstvo veriacich – ako zhromaždenie tých, ktorých Božie slovo zvoláva, aby utvorili Boží ľud – vo svojom pozemskom stave potrebuje miesta, kde by sa mohlo zhromažďovať: sú nimi predovšetkým naše viditeľné kostoly, sväté miesta, do ktorých sa uberáme ako pútnici. Viditeľné kostoly nie sú obyčajnými miestami zhromaždenia, ale naznačujú a ukazujú Cirkev žijúcu na tom mieste, ktorá je prebývaním Boha s ľuďmi zmierenými a zjednotenými v Kristovi.

Túto výnimočnosť „prebývania Boha s ľuďmi zmierenými a zjednotenými v Kristovi“ potvrdzujú aj čítania dnešnej slávnosti. V prvom čítaní z Nehemiášovej knihy sme počuli, že pre Izraelitov po návrate z babylonského zajatia začína obnova aj duchovného života cez výstavbu chrámu a rozchod s pohanským spôsobom života. Znalec Zákona Ezdráš zvolal ľud, aby pri posvätnom zhromaždení obnovil zmluvu s Bohom, ktorá sa uskutočňuje ohlasovaním Božieho práva. Zákon nie je len zdrojom poučenia, ale aj zdrojom radosti, modlitieb a vzdávania vďaky. To všetko bolo povedané a uskutočnené vo veľmi ťažkej hospodárskej situácii vyvoleného národa. Ľud stojí a počúva. Hlasným Amen sa priznáva k Pánovi, svojmu Bohu. Koľko spoločných čŕt tu nachádzame pre naše povzbudenie, aby sme v tejto dobe a na tomto sídlisku žili podľa Pánových prisľúbení a priznávali sa k nemu kresťanským spôsobom života.

Apoštol Pavol nám pripomína, aby sme nezabúdali, že my sme Boží chrám. Máme budovať svoju duchovnú stavbu na základe, ktorý je už položený a ním je Ježiš Kristus. Len na Ňom budovaná stavba vydrží. Ja som si vás pripravil ako svoj ľud, ja som si pripravil uprostred vás svoj príbytok a nielen tento rukou zhotovený… Chcem prebývať uprostred vás, lebo som Boh s vami, lebo mojim potešením je bývať medzi vami.

V Evanjeliu (Jn 2,13-22) nám sv. Ján zaznamenal nezvyčajnú udalosť vyčistenia chrámu. Máme dojem, akoby si Ježiš čistil priestor pre svoje slovo. Najskôr chcel vyčistiť chrám od kupčenia, ziskuchtivosti a lakomstva. Skôr mu prekážala vnútorná ziskuchtivosť človeka, ktorý ešte aj samotný dom Boží zneužíva pre svoje obchody. Ježiš chce od jarmočného ruchu očistiť našu modlitbu, nášho ducha a našu lásku od nečistého kupčenia s tým, čo je sväté.

Chrám – kostol, dom modlitby – je miestom, kde sa túžime stretnúť s Kristom. Nie sú to len bežné schôdzky, kluby, posedenia, dohodnuté stretnutia. Stretávania v chráme sú našou odpoveďou na pozvanie, aby sme sa znovu a znovu učili konať skutky lásky a milosrdenstva. Kostol má byť priestorom pozývajúcim na sústredenie, ale aj liturgické slávenia farského spoločenstva, rovnako aj na tichú osobnú modlitbu jednotlivých veriacich, má byť vkusne udržiavaný, lebo je miestom modlitby a posvätných obradov. Preto je požehnaný nielen svätenou vodou, ale aj pomazaný krizmou – čo navždy budú symbolizovať konsekračné kríže umiestnené v priestore chrámu. Keď je nadšenie, murované chrámy sa vybudujú za niekoľko rokov, ale tie duchovné chrámy, ktorými sme my sami, sa budujú celé desaťročia. Každý z nás bol podobne požehnaný a posvätený (krst. birmovanie). Zanechám tu doklad – ¬dekrét – pamätný list: Tu prebýva Ježiš Kristus. Mať ho stále, chcieť žiť s Ním. Je to aj azylové miesto, kde nájde útočište každý človek.

Oltár – najdôležitejšie miesto v chráme, nachádza sa v „posvätenom priestore“ – prináša sa na ňom, presnejšie sprítomňuje sa na ňom Kristova obeta nekrvavým spôsobom a my sa zhromažďujeme okolo neho. Od dnešného dňa bude vždy prekrytý plachtou – obrusom, aby nás pozýval k stolovaniu. Dáva nám na vedomie, že Pán na nás čaká a teší sa, že prichádzame k nemu.

Svätostánok – kde bude „svietiť „červené svetielko“- živý Kristus je prítomný uprostred svojho ľudu. Samovoľné gesto, úkon – pokľaknutie – úkon živej viery v prítomnosť Krista ukrižovaného a zmŕtvychvstalého. Pokľaknutie je vyznaním, že som povolaný mať účasť na smrti, ale aj na životodarnej sile zmŕtvychvstania tým, že vstávam zo zeme.

Sväteničky pri vchode do kostola nám pripomínajú, že toto je sväté miesto. Tu si nás Pán zvoláva a zhromažďuje, lebo „sme jeho ľud a jemu patríme“. Preto sa symbolicky očisťujeme, (mohamedáni sa vyzúvajú), niekedy sv. omša začína pokropením ľudu.

Kostol má aj titul, komu je zasvätený. Váš farský kostol je zasvätený svätej Kataríne Alexandrijskej, panne a mučenici, ktorej úcta bola v minulosti hojne rozšírená aj v našej krajine. Už jej meno – podľa Grékov, ktorí ju nazývali „Aei katharíne“ – čo znamená „stále čistá“, je aj v dnešnej dobe provokujúce. Táto vznešená egyptská, alexandrijská deva, vynikala čistotou, krásou, vzdelanosťou a apoštolskou horlivosťou. Dokázala pohrdnúť ponukou samého cisára Maximiána, lebo pochopila v Duchu Svätom „čistotu pre Božie kráľovstvo“. Cisár žasol nad jej dôvodmi, smelosťou a fascinovaný jej osobnosťou jej ponúkol miesto po svojom boku, keď zaprie svoju vieru. Aby ju odradil a ponížil, pozval ju na zasadanie najväčších filozofov krajiny. Múdra Katarína umlčala všetkých učencov, lebo bola zbehlá a vzdelaná nielen vo vedách tohto sveta, ale poznala aj náuku svojho Boha – Sväté písmo! Svoju veľkú lásku – Krista vedela brániť srdcom i rozumom. Cisár sa rozzúril nad fiaskom svojich učencov a svätú pannu odsúdil na krutú smrť. Mala byť lámaná na kolese s ostrými hrotmi, ale koleso sa rozsypalo. Nakoniec bola sťatá mečom. Jej ostatky sa uchovávajú v kláštore, ktorý nosí jej meno, na hore Sinaj.

Od dnešného dňa sme už aj my všetci pozvaní: Poďte, požehnaní môjho Otca, aby ste boli aj vy požehnaním pre ľudí dneška, lebo Cirkev to je zástup požehnaných, ktorí rozdávajú požehnanie celému svetu a kráčajú k poslednému pozvaniu, aby sme zaujali kráľovstvo pripravené od stvorenia sveta.

Blahoslavený pápež Ján XXIII. často povzbudzoval rodičov: Keď prídete domov, požehnajte a pobozkajte svoje deti. A často ich žehnajte, aby ste boli aj vy požehnaní.

Milí otcovia a mužovia, bratia a sestry. Čítania dnešnej nedele sú tak aktuálne na dnešnú púť, že si to ani neuvedomujeme. Svätý Jakub nám pripomína, aby sme prijali zasiate Slovo, ktoré bolo do nás vložené ako semeno, lebo má moc spasiť naše duše. Starozákonné čítanie nám pripomína, že aj my patríme k vyvolenému národu, ktorý má spravodlivé prikázania, a vedomie blízkosti Boha. Lenže radšej pozeráme po tých ostatných okolo nás a hoci nám bolo povedané, že nemáme nič pridávať k jeho prikázaniam, stále dokladáme naše ľudské podania. Božie prikázanie nechceme rešpektovať, ale vymýšľame si nariadenia, ktoré nám predkladajú liberálni zákonodarcovia. Akoby sme boli bez kultúry, kresťanských tradícií a patriotistickej hrdosti. Nepozerajme po iných, ale ani neukazujme na nich, prečo to robia. V evanjeliu sú pranierovaní farizeji a zákonníci, ktorí sa upriamili na pedantné zachovávanie podrobných predpisov o rituálnej čistote miesto toho, aby venovali pozornosť omnoho dôležitejšej čistote, mravnej kvalite myšlienok, slov a skutkov. Tejto ich chybe však predchádza ešte jedna. Je síce menej nápadná, ale nemenej závažná a dokonca ešte viac rozšírená. Dalo by sa povedať, že práve táto chyba je koreňom mylného bazírovania na vonkajšom zachovávaní predpisov. Farizeji a niektorí zákonníci vyvinuli na prvý pohľad chvályhodnú iniciatívu a zišli sa k Ježišovi. Ježiš ich však v skutočnosti nezaujíma. Nevšímajú si jeho. Ich nepokojné oči sliedia po druhých. Špehujú Ježišových učeníkov. Zaujímajú ich oni: „Prečo sa tvoji učeníci správajú tak a tak? Prečo robia či nerobia to a tamto?“ Ježiš odmieta hrať ich podlú hru na schovávačku, v ktorej sa farizeji a zákonníci skrývajú za zdanlivo šľachetnú starostlivosť o to, čo robia či nerobia tí druhí („oni“), aby sa vyhli priamemu stretnutiu s Ježišom – stretnutiu ty a ja, ty a my. Ježiš síce odpovedá na otázky farizejov a zákonníkov, ale oslovuje ich priamo: „Dobre o vás, pokrytcoch, prorokoval Izaiáš… Božie prikázania opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov“. Na druhej strane stojí zástup, ktorý nie je tak „akčný“ a „inteligentný“ ako farizeji a zákonníci. Títo ľudia si nezakladajú na tom, že prišli k Ježišovi z vlastnej iniciatívy. Schádzajú sa okolo Ježiša na jeho zavolanie. A Ježiš im ukazuje cestu, ktorú farizeji a zákonníci úplne prehliadli: „Počúvajte ma všetci a pochopte!“ Jedinou spoľahlivou cestou je počúvať Ježiša a zameriavať pozornosť na neho. Vzťah k Ježišovi nemôže existovať, ak s ním komunikujeme iba na rovine „ty a oni“, ako to robili farizeji a zákonníci. O vzťahu k Ježišovi možno hovoriť iba vtedy, keď funguje na rovine „ty a ja, ty a my“. Človek, ktorý počúva Ježiša a upriamuje svoju pozornosť na neho, je potom imúnny nielen voči fiktívnym či reálnym možnostiam poškvrnenia, ktoré prichádzajú zvonka.

Počúvať Ježiša a riadiť sa jeho učením je totiž účinným liekom aj proti zárodkom zla, ktoré má tendenciu vychádzať znútra, z ľudského srdca, a naozaj poškvrňovať človeka. Zo srdca vychádza to, čo hovoríme, čo konáme a pre čo sa rozhodujeme. Srdce je koreňom obrátenia, základného rozhodnutia pre prijatie Božieho slova a pre jeho následné uskutočňovanie v živote. Ak v srdci prebýva Božie slovo, srdce sa uzdravuje a oslobodzuje od sebectva, rivality, nezáujmu o druhých, pretože všetky neresti človekovi bránia prežiť niečo väčšie a významnejšie, že Pán je blízko. Ježiš podotýka, že všetko, čo Boh stvoril, je dobré a odpovedá zámerom Stvoriteľa (porov. Gn 1). Nie je preto samo osebe nečisté a nemôže pôsobiť znečistenie.

Čo skutočne znečisťuje človeka a zneschopňuje ho žiť vo vzťahu s Bohom, je hriech, zakorenený v ľudskom srdci. Preto od srdca človeka, ktoré je sídlom života a slobodného rozhodovania, závisí mravná kvalita našich skutkov, slov a rozhodnutí. Podľa Božej vôle nežije ten, kto formálne zachováva jeho prikázania a škrupulózne navyšuje zákon na zákon, ale ten, kto sa snaží očisťovať svoje srdce a osvecovať svoje svedomie, aby sa jeho konanie zhodovalo s prikázaniami Boha, ktorý je láska.

Problém je ďaleko komplikovanejší, lebo srdce mnohých je bez osobnej skúsenosti života s Bohom. Pre mnohých je Boh už mŕtvy. Veď celé minulé storočie sa v určitých oblastiach európskej kultúry pokúšali vymazať Boha a jeho obraz z obzoru človeka. Nesmieme zabúdať, že úcta k Bohu a úcta k človeku idú ruka v ruke, ale aj opačne, pohŕdanie Bohom nevyhnutne vedie k pohŕdaniu ľudskosťou a ľudským životom. Kardinál Daneels k tomu dodáva: „Ak zomrel Boh Otec, prestal existovať prameň lásky a života. Smrť Boha so sebou prináša aj smrť človeka. Keď sa vytratí Boh, ľudia hľadajú iné zdroje tepla. No kde ich hľadať? Otca už niet a všetci sme siroty. Keď sa vytratí otec, deti sa trasú od zimy.“ Bez Boha človek prestáva chápať seba a svoje povolanie na lásku a odovzdávanie života. Zvláštnym znakom je deštrukcia rodiny a spolu s ňou aj znehodnotenie otcovstva a materstva. Prítomnosť otca v rodine by mala byť aktívnou prítomnosťou. Mal by byť nositeľom tejto oblažujúcej a kreatívnej experiencie. Deficit tejto skutočnosti pred obdobím dospievania je priamoúmerný nasledujúcim kritickým obdobiam v živote dospievajúcich detí. Ak svojim deťom otec venuje dôstojný čas, ukazuje im, ako o nich zmýšľa Boh, ten najlepší otec. Je ťažké dospievajúcim deťom hovoriť, že Boh je ich otcom, pretože majú negatívny obraz o jeho „pozemskom prevedení“. Dnes narážame na absolútny nedostatok vzorov mužského správania. Otcovia by svojim synom mali byť priateľmi, radcami, no to sa tiež, bohužiaľ, nedeje. Rivalita obsadzovania popredných miest je viditeľná v politike, športe, biznise, v kultúre, v hospodárskej a finančnej činnosti i v masmédiách. Takýto kult vyvolal degradáciu slabého muža. V systéme reťazovej reakcie je ohrozenie porážkou pre mnohých chlapcov veľkým prameňom strachu. Úspechu sú nutne podriadené aj najdôležitejšie manželské, rodičovské a priateľské citové putá. Profesionálne súperenie je neraz sprevádzané pocitmi závisti. Neúspech v práci často pokračuje podráždenou náladou otca doma. Vyplýva z bezmocnosti a bezradnosti, ktorá je posplietaná so zastaranou hanbou a strnulosťou. Toto všetko pociťuje a citlivo vníma aj syn. Otcovia projektujú svoje životné porážky na profesionálnom poli na svoje deti, merajú svoje rodičovstvo školskými a mimoškolskými úspechmi svojich detí. Neuvedomujú si vlastné komplexy a na pozadí úspechu ponižujú svojich synov, dávajúc im za vzor silnejších, schopnejších, poslušnejších, či inteligentnejších chlapcov. Nasleduje komplex menejcennosti, ktorý sa usilujú liečiť presne podľa vzoru svojich otcov – životnými úspechmi. Vzniká bludný kruh. Chlapci majú dnes problémy hlavne preto, že ich rodičia, najmä otcovia, sú zaneprázdnení, prepracovaní, prenasledovaní, vyčerpaní, ľahostajní, závislí, rozvedení alebo jednoducho neschopní postarať sa o rodinu a o seba. Všetky ostatné problémy majú svoj pôvod v týchto skutočnostiach (alebo sa od nich odvíjajú). Matky chlapcami nikdy neboli, a preto majú o tom, ako postupovať pri ich výchove, dosť nejasné predstavy. Najvýznamnejším dôvodom trápenia sa chlapcov aj dievčat boli zlé vzťahy v rodine. Žijeme v dobe, kedy mnoho ľudí verí, že všetci muži sú hlúpi, necitliví a zahľadení do seba. Neexistuje cesta na vybudovanie dobrých modelov mužskosti, keď sa muži sami svojej mužnosti hanbia a neveria jej. Potrebujeme silu byť ozajstnými otcami a učiteľmi, ktorí niečo sprostredkujú ďalším generáciám Božích synov a dcér, rovnako ako mladí potrebujú svedectvo a požehnanie svojich otcov, ktorí sú im pravými otcami. Otcovia majú dnes často viac peňazí ako času. Peniaze, ktoré ako akýsi druh kompenzácie dieťaťu dávajú, však situáciu neriešia; naopak ešte ju zhoršujú. Dieťa, ktorému otec nevenuje dostatok času, často stráca záujem o vonkajší svet, uzatvára sa do seba a uniká do sveta detských snov. Nadmerné snívanie potom môže spôsobiť, že sa dieťa odcudzí svojim vrstovníkom a stane sa uzavretým a tajomným. Spoločne strávený čas otca a syna vytvára zároveň priestor na vybudovanie vzťahu a dôvery. V čase, ktorý so svojou rodinou otec skutočne trávi, zostáva na ňom úloha náboženskej a morálnej opory v rodine. Jeho úloha je nezastupiteľná a nikto ho v nej nemôže nahradiť. Oveľa intenzívnejšie ako kedysi platí zásada, že hodnoty nemožno odovzdávať vnútením, ale svedectvom.

Ďakujme za dnešné stretnutie s Kristom aj medzi sebou navzájom. Potrebujeme počúvať svedectvá jedných na posilnenie ducha druhých. Prichádzame k Pánovi aj k jeho Matke, prinášame svoje srdcia, zapratané mnohým pocitmi a komplexmi. Prosíme, aby si nás očistil svetlom svojho Slova. Nie sme pred tebou cudzinci, od krstu sme tvoji synovia a dcéry a patríme do tvojej Cirkvi. Daj nám pochopiť, že jedine láska nás môže dokonale očistiť, aby sme s obnovenou mysľou a radostným srdcom mohli pred svetom vyznávať, že ty si náš Boh a Pán.