Autor Žilinská diecéza

Rio de Janeiro, 24.7. – V stredu sa začali v jednotlivých farnostiach a sálach Rio de Janeira konať katechézy rozdelené podľa jazykov. Slovenské katechézy od stredy do piatka vedie Mons. Tomáš Galis.

Prvá z katechéz bola zameraná na motto „Túžba po nádeji, túžba po Bohu“. Mladí si za symbol dnešného dňa vybrali pavučinu. Do tej sa dá ľahko zamotať. Rozmotať sa z nej však už nie je také ľahké. Preto je podľa organizátorov katechéz dobré, ak je niekto, kto nám ukáže, ako na to.

Biskup Galis na úvod uviedol, že hodnota kresťana je v tom, že už je Božím dieťaťom. „Dospelý človek musí neustále v dnešnej spoločnosti dokazovať, čo urobil, čím je. V tom je podľa dnešnej spoločnosti daná hodnota človeka. My, kresťania, však už odmalička máme najväčšiu dôstojnosť. Prijali sme ju krstom!“- povzbudil mladých pútnikov. Nasledovala katechéza, ktorú prinášame v pracovnej verzii v plnom znení:

Nad vstupom do pekla sa na majestátnom oblúku nad hlavnou bránou nachádza temnými farbami napísaný nápis, ktorý spôsobil Dantemu triašku. Rímsky básnik obrátiac sa k svojmu sprievodcovi hovorí: „Učiteľ, tieto slová nesú krutý zmysel!“ Vskutku, krutý zmysel! Slová „Všetku nádej opusť, ó, ty, kto tu vstupuješ!“, vyjadrujú najhlbšiu podstatu pekla – život bez nádeje. Shakespeare hovoril o zúfalom, nešťastnom človeku, ktorý po tom, čo odmietne svoje vlastné určenie upadne do žijúceho pekla: „A keď padne, padne ako Lucifer, aby už nikdy nedúfal.“ Byť bez nádeje znamená byť v pekle.

Strata nádeje má svoj pôvod v snahe presadiť antropológiu bez Boha a bez Krista. Tento spôsob myslenia priviedol k tomu, že človek sa pokladá za absolútny stred celého bytia, pričom sa mu mylne dáva miesto Boha a zabúda sa, že nie človek stvoril Boha, ale Boh človeka. Zabudnutie na Boha priviedlo k úpadku človeka.

Strata nádeje – zúfalstvo – to je v konečnom dôsledku odmietnutie byť samým sebou a prijať svoje určenie. Je to dať prednosť bezprostredným veciam a ilúziám pred tým, čo je autentické a večné. Ľudia, ktorí žijú bez nádeje, či sú živí alebo mŕtvi, na tom nezáleží, žijú v pekle. Ako by asi žil človek, ktorého napríklad odsúdia do väzenia a nemal by nádej, že sa odtiaľ niekedy dostane? Alebo človek, ktorý ide na operáciu, ale bez nádeje, že sa vydarí? Alebo človek, ktorý žije v násilnom vzťahu, no bez nádeje, že je možná a že naozaj príde zmena? Alebo človek, ktorý je osamelý no nemá nádej, že môže kedysi získať nejaké priateľstvo? Alebo človek, ktorý je ťažko závislý – napríklad na alkohole, drogách či sexe – a táto závislosť mu je veľkým bremenom ale nemá nádej, že mu je možné pomôcť?

Či je človek veriaci alebo neveriaci, to čo ho ženie dopredu aj v ťažkých „beznádejných“ chvíľach je nádej v zmenu. My ľudia sme v najhlbšom slova zmysle tvormi nádeje. Nebyť schopný dúfať je pre človeka zdrvujúce a rozkladné a vovádza ho to do neznesiteľného utrpenia. Na to, aby si človek mohol obnoviť svoju základnú nádej sa musí postaviť tvárou k tomu, čo je najskutočnejšie a najdôležitejšie a toto objať celou svojou bytosťou.

Slávny viedenský psychológ Viktor Frankl spomína vo svojom diele Homo patiens (Trpiaci človek) veľa prípadov, v ktorých ľudia prežili strašné útrapy táborov a nezrútili sa. Ale tiež stačilo, že sa u niekoho zrútila nádej, že stratil zmysel utrpenia a vtedy nasledovala smrť. Existenciálna prázdnota, frustrácia, strata zmyslu života, spôsobujú stratu chuti do života, vyčerpanosť, psychické trápenie, beznádejnosť a zúfalstvo. Pretože keď človek stráca nádej, prichádza smrť rovnako v zmysle fyzickom, psychickom aj morálnom. Nádej je veľkou hnacou silou pre psychiku a ducha, dáva zmysel utrpeniu, chráni pred smútkom a pesimizmom. Nádej zachraňuje aj človeka, ktorý je pohrúžený do zla a nachádza sa v morálnej núdzi. Vedie ho k dôvere v Božie milosrdenstvo. Úcta k Božiemu milosrdenstvu je formou prejavu našej nádeje voči milosrdnému, dobrému a láskavému Bohu, najmä vtedy, keď na nás dolieha naša hriešnosť, vnútorný nepokoj a výčitky svedomia.
Skutočnú nádej sklamanie neroztrieska. Pravdu povediac, skutočná nádej sa najčastejšie rodí práve v ťažkostiach, utrpeniach a sklamaniach. Ako hovorí Chesterton: „Kým sú veci nádejné, nádej je prázdnym slovom a otrepanou frázou. No až keď sa všetko stane beznádejným začne byť nádej jedinou silou. Nádej – tak ako všetky kresťanské čnosti – je čnosť síce neracionálna avšak nezastupiteľná.“

Naša nádej

• potrebuje ťažkosti, aby ju oživili a prebudili,
• potrebuje trpezlivosť, aby ju otestovala,
• potrebuje spoločenstvo, aby sme na ceste k nej mali oporu a pomoc,
• potrebuje Boha, aby nás v nej viedol a správne usmerňoval.

Svoje nádeje musíme aj očisťovať. Robíme to vtedy, keď oddeľujeme povrchné od podstatného, prchavé od toho, čo je trvalé. K tomu, aby sme pochopili nádej potrebujeme perspektívu. Máme prílivy nádeje, ktoré však pominú s etapami života. Iné sú nádeje chlapca, iné mladého muža, iné človeka v strednom veku, iné starca. Každý vek má svoje nádeje. Týmto nádejam treba načúvať a treba za nimi ísť. No všetky treba položiť do správnej perspektívy v zmysle nádeje, ktorá je konečná, definitívna, večná a plnohodnotná.

V tomto zmysle nás pekne učí Ježiš. V jeho slovách „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom“ (Lk 14, 26), nás učí, ako správne postaviť hodnoty a túžby svojho života do správnej perspektívy.
Treba ich – obrazne povedané – postaviť na priamku (potrubie), ktorá spája mňa s Bohom. Na jednej strane som ja, na druhej Boh. Medzi mnou a Bohom prúdi vzťah (láska). Veci, ktoré sú poukladané na tomto potrubí dostávajú toľko lásky, koľko prúdi potrubím medzi mnou a Bohom celkove. A keď niektorá z tých vecí pominie (rodič, manžel, dieťa, práca, záľuba, zdravie…) moja nádej sa nezrúti. Lebo tá hlavná konštrukcia (ja-Boh) sa nezrútila. Skúšky a straty v mojom živote ma budú iba čím ďalej tým viac zameriavať na to, čo je najpodstatnejšie.

Konečná, definitívna nádej presahuje všetky naše časné nádeje. Je to nádej, ktorá presahuje náš pozemský život. Faktom, ktorý treba prijať je, že nech dosiahneme čokoľvek a nech sa ocitneme kdekoľvek, nech by boli hoci i všetky naše časné nádeje splnené, vždy sa budeme cítiť nedokončenými a nenaplnenými. Vždy a neustále budeme dúfať v lepší stav. Táto nádej sa nepominie s vekom. A toto je dobre.

Pre duchovných autorov práve neuhasiteľná túžba po úplnom naplnení v nás je prirodzeným dôkazom večnosti. Ak by nebolo večnosti, ako by potom bolo možné túto túžbu vysvetliť? Nebol by to žart, že sa rodíme s veľkými často až neuhasiteľnými túžbami a tieto túžby by nemali naplnenie?
Ľudia hľadajú naplnenie týchto túžob v rozličných veciach. O tom niečo vedia závislí: alkoholici, narkomani, gambleri, ľudia závislí na sexe, na nakupovaní, na nezdravých vzťahoch, na práci a pod. Je to sýtenie správneho hladu nesprávnym jedlom.

Mnohí z týchto ľudí (a v istom zmysle sme to v rôznych intenzitách všetci) iste súhlasia s tým, čo povedal sv. Augustín, ktorý toho o napĺňaní falošných nádejí vedel dosť: „Pre seba si nás stvoril Bože a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe!“ Ak nám niekto dal túžbu po totálnom naplnení, potom táto túžba musí mať svoje naplnenie. A ten „niekto“ je Boh. A týmto naplnením je tiež On.

Kresťanská tradícia na človeka hľadí ako na „pútnika“, „vandráka“, Homo viator. Vníma ho, ako bytosť, ktorej posledná nádej spočíva v Bohu. Toto je presne to, čo povedal Kierkegaard, keď stotožnil beznádej (zúfalstvo) so stratou večnosti. Strata pozemského, tvrdí, nemôže byť dôvodom k zúfalstvu. Veci, ktoré sú nám na dosah – ktoré on nazýva súhrnne ako „bezprostrednosť“ – sú schopné popliesť človeka a spôsobiť mu, že si prestane uvedomovať večnosť. Keď sa človeku prestane dariť v získavaní toho, čo on – povrchne – pokladá za veľmi dôležité, ba dokonca najdôležitejšie môže si začať mylne myslieť, že má dôvod na zúfalstvo. Toto je však fatálny omyl. A tento omyl, podľa Kierkegaarda, je sám osebe už zúfalstvom. Človek totiž stratil perspektívu.
Často sa naväzujeme na márnivé nádeje, ktoré sú nakopené na klzkom svahu pýchy. A presne tak, ako platí, že pýcha predchádza pád, aj márnivé nádeje nás pripravujú na podobne nešťastný osud: „Toto je stav človeka: dnes sa pokryje jemnými púčikmi nádejí; zajtra rozkvitnú a objavia sa na ňom jemné kvietky pôct a potešení. V tretí deň príde námraza, smrtiaca námraza… A vo chvíli, keď si myslel, že sa mu darí a že je istotou naplnený, jeho nádeje odpadnú a zničí sa všetko, čo mu priniesli a potom, potom príde pád…“, píše Shakespeare. Áno, takto končia márnivé nádeje, túžby po vysokých poctách, márnivé naparovania. Je to hlboký krach.

Dosť často sa naviažeme na triviálne nádeje. Dúfame, že počasie bude dobré, aby sme mohli ísť na opekačku do prírody, alebo že naše mužstvo vyhrá dôležitý zápas, alebo že vyhráme čosi v lotérii, alebo že sa staneme slávni v SuperStar. V poriadku, takéto nádeje sú súčasťou nášho života. No nesmieme stratiť z pohľadu jednu, základnú nádej, ktorej musia byť podriadené všetky ostatné nádeje: totiž že naše bytie bude jedného dňa spokojné, že budeme zažívať pocit úplného naplnenia. Pre kresťana je týmto miestom Božie kráľovstvo, ktoré je večné, je splnením všetkých nádejí v najdokonalejšej podobe. Sv. Pavol k tomu poznamenáva: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1 Kor 2, 9).
Pápež Ján Pavol II. v posynodálnej apoštolskej exhortácii Cirkev v Európe píše, že sme svedkami často sa vyskytujúcej fragmentácie bytia; prevažuje pocit osamotenia; pribúda rozpadov a nezhôd. Strata kresťanskej pamäti a zabúdanie na dedičstvo, sprevádzané istým druhom praktického agnosticizmu a náboženskej ľahostajnosti vzbudzujú dojem, akoby žili bez duchovného pozadia a ako dedičia, ktorí si premrhali dedičstvo prenesené cez dejiny. So stratou kresťanskej pamäti sa vkráda aj istý druh obáv z budúcnosti. Všeobecne rozširovaný obraz zajtrajška je vyblednutý a nejasný. Jestvuje skôr strach pred budúcnosťou než jej očakávanie. Znakmi toho sú okrem iného vnútorná prázdnota, ktorá trápi mnohých ľudí a strata zmyslu života. K prejavom tohto existenciálneho strachu patrí najmä dramatický pokles pôrodnosti a úbytok kňazských a rehoľných povolaní, ako aj nesmelosť a odmietanie urobiť konečné životné rozhodnutie týkajúce sa manželstva.

Pripomenul nám to aj pápež Benedikt XVI. v Madride, že pozorujeme istý druh „zatmenia Boha“, určitú stratu pamäti, ktorá, ak aj nie je úplným odmietnutím kresťanstva, je popretím pokladu prijatej viery, čo môže viesť až k strate vlastnej najhlbšej identity. Stojíme pred javom novej kultúry, ovplyvňovanej prevažne masovokomunikačnými prostriedkami, ktorej znaky a obsahy sú často v protiklade k evanjeliu a k dôstojnosti ľudskej osoby. K takejto kultúre patrí čoraz viac rozširovaný náboženský agnosticizmus, spojený s hlbokým mravným a právnym relativizmom, ktorý má svoje korene v strate pravdy o človeku ako základe neodňateľných práv každého jednotlivca. Znaky vytrácania nádeje sa prejavujú prevažne hrozivými formami toho, čo možno označiť za „kultúru smrti“.

V snahe o nádej sa mnohí pokúšajú nájsť uspokojenie v krátkodobých a krehkých skutočnostiach. Existuje totiž silný prúd sekularistického myslenia, ktorý chce vytlačiť Boha zo života ľudí a spoločnosti, navrhujúc a pokúšajúc sa vytvoriť „raj“ bez neho. No skúsenosť nám hovorí, že svet bez Boha sa stane „peklom“: bude v ňom vládnuť egoizmus, rozvrat v rodinách, nenávisť medzi ľuďmi i národmi, nedostatok lásky, radosti a nádeje. Avšak človek nemôže žiť bez nádeje: jeho život by bol odsúdený na bezvýznamnosť a stal by sa neznesiteľný.

Koľkokrát sa spoliehame len sami na seba, na vlastné sily, môže nás ovládnuť beznádejnosť a stiesnenosť. Mali by sme sa pridŕžať zásady sv. Ignáca z Loyoly: „Dôveruj Bohu tak, akoby všetko záležalo len od neho a pracuj tak, akoby všetko záležalo od teba“.

Francúzsky spisovateľ André Frossard viedol „Rozhovory so Svätým Otcom Jánom Pavlom II“. Zarážal ho postoj Svätého Otca a jeho úplné odovzdanie sa Pánu Bohu, aby on sám písal dejiny jeho života. Ján Pavol II. vyznáva: „Vo chvíli, v ktorej som spadol na Námestí sv. Petra, mal som istotu, že budem zachránený. Táto istota ma nikdy neopustila, ani v najťažších chvíľach po prvej operácii, či počas vírusového ochorenia. Jedna ruka strieľala a iná Ruka viedla guľku“.

Vieme, čia to bola Ruka, ktorá viedla guľku. Bola to tá istá Ruka, ktorá viedla svojho Syna cez hĺbku uponíženia a utrpenia, ale viedla ho do slávy zmŕtvychvstania. Táto Božia otcovská dlaň neostáva nečinnou. Tejto Božej dlane sa treba denne chytiť. Ten je víťazom, kto sa za neho pokladá. Ten, kto zdanlivo prehráva, ešte nie je porazený, kým sa nevzdá úsilia – nekapituluje.

Našu nádej neskladáme do vlastných síl ale skladáme ju do Božej moci. „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje“ (Flp 4, 13). „Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8, 28). Nášmu pokoleniu bola daná výnimočná dávka horkosti života. Rôzne životné neúspechy, ktoré skusujeme, nás môžu viesť k rezignácii a apatii. Tak ľahko je upadnúť do malomyseľnosti. Tak ľahko je podľahnúť smútku a depresii. Ale predsa z každej ťažkej situácie existuje východisko a Boh nám ho dáva. Pokušenie zúfalstva je najstrašnejším pokušením súčasného človeka. Ako dlho človek na sebe pracuje, tak dlho má nádej. Známy americký výrobca áut v USA Henry Ford, vo svojich spomienkach napísal: „Porážka a neúspech ma nikdy neubili, iba ma nútili, aby som ešte raz nanovo celú úlohu premyslel“.

V tejto chvíli chceme našu úvahu nasmerovať na svätého Jozefa. Meno „Jozef“ je hebrejskou skratkou a znamená „Boh pridá, Boh dá viac“. Svätý Jozef je muž nádeje, človek viery! Uveril Bohu a dôveroval mu dokonca, hoci tak mnohému nerozumel.

Mladí pútnici mali v popoludňajších hodinách možnosť navštíviť Veľtrh duchovných povolaní, alebo sa zabaviť na niektorom z hudobných a divadelných predstaví v Rio de Janeiro.

Z Rio de Janeiro Jozef Kováčik

Rio de Janeiro, 25.7. – Vo štvrtok pokračoval program na WYD2013 v Rio de Janeiro katechézami v jazykoch pútnikov. Druhú katechézu v slovenčine predniesol Mons. Tomáš Galis. Témou bolo motto „Byť Kristovými učeníkmi“. Prinášame pracovný text katechézy v plnej verzii.

Kto je učiteľ? Učiteľ, Majster je ten, kto vyučuje Zákon, kto učí cestu k životu. Učitelia Zákona odovzdávali iba ľudské tradície. Ježiš ako Učiteľ je Božia Múdrosť, ktorá sa stala telom. Je to sám Boh, ktorého počúvame. Kristus sa stal učiteľom, učiac svojich učeníkov prijímať slovo Boha Otca. Všetci sa môžeme stať jeho učeníkmi.

Kto je učeník? V Skutkoch apoštolov (6, 1n) pomenovanie „učeník“ postupne označuje každého veriaceho, bez ohľadu na to, či poznal Ježiša za jeho pozemského života alebo nie. Nie sú rozhodujúce intelektuálne alebo morálne vlohy, rozhodujúca je výzva, v ktorej má iniciatívu Ježiša a v pozadí za ním Otec, ktorý „dáva“ Ježišovi jeho učeníkov. Ježiš povie: „Nasleduj ma!“ Sloveso „nasledovať“ vždy vyjadruje privinutie sa k Ježišovej osobe. Nasledovať znamená formovať svoje správanie podľa jeho správania, počúvať jeho poučenia a prispôsobovať svoj život životu Spasiteľovmu. Ježišov učeník sa pripútava nie na určitú náuku, ale na osobu; nemôže opustiť toho, ktorý je pre neho od tej chvíle viac ako otec a matka.

Učeníctvo je vzťah, má teda svoju dynamiku. Má svoj počiatok, často spojený s milosťou obrátenia, ale neobmedzuje sa iba na nejaký okamžik, aj keby bol výnimočný. Je to stály dialóg dvoch osôb, jedinečná história vzájomnej lásky, ktorá sa uskutočňuje celý život. Jeho cieľom je čo najdôvernejšie spojenie s Bohom v láske, pripodobnenie sa Kristovi až k dosiahnutiu Krista v nás (porov. Ef 4,13).
P. Vojtěch Kodet hovorí o učeníctve, že učeník je síce povolaný a odpovedá Kristovi osobne, sám za seba, nenasleduje ho však sám, nie je na život sám. Od počiatku svojho pôsobenia Ježiš vytvára spoločenstvo tých, ktorí mu uverili, a toto spoločenstvo sa prostredníctvom Eucharistie stáva niečím omnoho významnejším. Keď nám idú niektorí blížni na nervy, mohlo by sa zdať, že spoločenstvo alebo Cirkev sú len ťažkosťami navyše. Je však veľkým darom, ak nemusíme po ceste viery a služby Božiemu kráľovstvu kráčať sami.

K tomu, aby sme boli schopní zakúšať Boha v ľudskom tele a vnímať jeho vôľu, potrebujeme dar Ducha. Ježiš sľúbil Ducha apoštolom a tiež ho v plnosti zoslal a zosiela na všetkých, ktorí o neho prosia (porov. Lk 11,13). Bez Ducha Svätého by sme žili v stálom pokušení náboženského formalizmu. Duch nás uvádza do plnej pravdy (porov. Jn 16,13) a tiež nám sprostredkováva skutočný život.

K učeníctvu pochopiteľne patria chvíle, ktoré človek trávi s Bohom sám, chvíle, v ktorých mu zveruje, čo ho trápi, a počúva jeho slovo. Bez vzájomného odovzdávania sa žiadny vzťah nerastie, preto pokiaľ sa nemodlím, nerastie ani môj vzťah s Bohom… Životný štýl Ježišovho učeníka sa rodí vo chvíli, keď sa začneme vo všetkom pýtať živého Boha, čo sa mu páči, a začneme ho počúvať srdcom. Čítať Božie slovo a podľa neho utvárať svoj život. Podstatou učeníctva je naša ochota učiť sa, meniť zmýšľanie v škole svojho Majstra. Nepochopenie medzi Bohom a ľuďmi prechádza celou históriou a netýka sa iba neveriacich ľudí. Spomeňme si na prvých učeníkov. Peter, ktorý nemohol pochopiť, že Pán bude musieť prejsť utrpením (porov. Mt 16,23). Alebo keď Ježiš hovorí o svojom zámere stať sa chlebom života – vtedy ho dokonca väčšina vtedajších učeníkov opustila (porov. Jn 6, 66). Inokedy Pán povedal: „Poďme inde“, práve keď sa všetko darilo a ľudia ho ochotne počúvali. Nerozumeli, prečo by mali odchádzať, keď boli konečne prijatí a bolo im tam dobre. Nie je ľahké byť človekom, ktorý chce počúvať a nechať sa viesť, ktorý sa denne pýta: Pane, čo sa ti páči? Ale je to jediná cesta a jediný spôsob, ako žiť kresťanstvo naplno.

V evanjeliovom rozprávaní sv. Marek zdôrazňuje, že „Ježiš naňho pozrel s láskou“ (porov. Mk 10, 21). V Pánovom pohľade sa nachádza stredobod tohto výnimočného stretnutia i celej kresťanskej skúsenosti. V kresťanstve totiž nejde v prvom rade o morálku, ale o skúsenosť s Ježišom Kristom, ktorý miluje nás osobne, mladých či starých, chudobných či bohatých; miluje nás, aj keď sa mu obrátime chrbtom.

Keď pápež Ján Pavol II. komentuje túto scénu, obracajúc sa na vás, mladých dodáva: „Želám vám, aby ste zakúsili tento pohľad. Želám vám, aby ste zakúsili pravdu, že on, Kristus, pozerá na vás s láskou“ (Parati semper, 7). S láskou, ktorá sa na kríži prejavila v takej plnosti a celistvosti, že sv. Pavol užasnutý zvolá: „Miluje ma a vydal seba samého za mňa“ (Gal 2, 20). Pápež Ján Pavol II. ďalej píše, že toto vedomie, že „Otec nás od večnosti miluje vo svojom Synovi, že Kristus vždy miluje každého z nás, sa stáva pevným oporným bodom pre celú našu ľudskú existenciu“ (Parati semper, 7) a umožňuje nám prekonať všetky skúšky: odhalenie vlastných hriechov, utrpenie, malomyseľnosť. V tejto láske sa nachádza zdroj celého kresťanského života a hlavný dôvod na evanjelizáciu: ak sme skutočne stretli Ježiša, nemôžeme totiž konať inak, ako svedčiť o ňom pred tými, ktorých pohľady sa s ním ešte nestretli.

Pri stretnutí s Kristom nejde o priľnutie k nejakej doktríne alebo filozofii, ale to, čo on vám ponúka, je podiel na jeho vlastnom živote. Tomu mladíkovi, ktorý sa ho pýtal čo má robiť, aby obsiahol večný život, Ježiš odpovedá tým, že ho pozýva, aby sa odpútal od svojho bohatstva a dodáva: „…príď a nasleduj ma!“ (Mk 10, 21). Kristove slová ukazujú, že váš život nachádza zmysel v mystériu Boha, ktorý je Láska! Čím by bol náš život bez lásky? Boh sa stará o človeka od okamihu stvorenia až po koniec časov, keď privedie k plnosti svoj plán spásy. Vo vzkriesenom Pánovi máme istotu našej nádeje. Sám Kristus je našou nádejou, je definitívnym slovom vysloveným nad našimi dejinami.
Tento príbeh veľmi názorne ukazuje, akú veľkú pozornosť venuje Ježiš vám mladým ľuďom, vašim očakávaniam, vašim nádejam, a ukazuje tiež, aká veľká je jeho túžba stretnúť sa s vami osobne a začať rozhovor s každým z vás. Kristus prerušil svoju cestu, aby odpovedal na mladíkovu otázku, a tak ukázal, že je plne k dispozícii tomuto mladému človeku, ktorého viedla vrúcna túžba hovoriť s „dobrým Učiteľom“, aby sa od neho naučil, ako kráčať cestou života a začali „vlastný rozhovor s Kristom, rozhovor, ktorý má pre mladého človeka základný a podstatný význam“ (Parati semper, 2).
Nebojme sa čeliť ťažkým situáciám, kritickým okamihom a skúškam života, pretože Pán je s vami! Povzbudzujem vás k tomu, aby ste rástli v priateľstve s ním skrze časté čítanie evanjelia ako i celého Svätého písma, skrze vernú účasť na Eucharistii, skrze úsilie o budovanie cirkevného spoločenstva a s pomocou dobrého duchovného vodcu. Pretvorení Duchom Svätým môžete zakúsiť skutočnú slobodu, ktorá je takou vtedy, keď je nasmerovaná k dobru. Týmto spôsobom váš život – oživovaný neustálym hľadaním Pánovej tváre a úprimnou vôľou darovať seba samého – bude pre mnohých vašich rovesníkov jasným a výrečným znakom, že túžba po plnosti sa realizuje v stretnutí s Pánom Ježišom. Dovoľte, aby Kristovo mystérium osvietilo celú vašu osobu! Nepoddajte sa individualistickej a egoistickej logike.

Podstata kresťanského života nespočíva v tom, že chodíme do kostola, že máme väčšie alebo menšie povedomie o článkoch viery. Jadra kresťanstva sa začíname dotýkať v okamžiku, keď pochopíme a na vlastnej koži zažijeme, že Boh je ten, ktorý si nás zamiloval. Povolanie k nasledovaniu je povolanie k životu, k plnosti života. Učeníctvo je teda založené na hlbokom priateľstve s Kristom, na vzťahu od srdca k srdcu. Podstatou nasledovania Krista je láska, ktorá dáva. Nezabúdajme však, že vždy je to na prvom mieste Boh, ktorý sa nám dáva: „Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna, ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1 Jn 4,10).

Keď nás Pán volá, aby sme ho nasledovali, na prvý pohľad to môže vyzerať, akoby nám chcel všetko zobrať. Boh, ale vždy dáva, a pokiaľ od človeka chce, aby mu niečo odovzdal, tak len preto, aby mu sám mohol dať niečo lepšie. Ježiš pozýva bohatého mladíka, aby šiel ďalej než po uspokojenie vlastných túžob a svojich osobných plánov, a hovorí mu: „Príď a nasleduj ma!“ Kresťanské povolanie vychádza z Pánovej ponuky lásky a môže sa uskutočniť, iba ak sa naň odpovedá láskou. Benedikt XVI.: „Ježiš pozýva svojich učeníkov, aby mu úplne oddali svoj život, bez vypočítavosti a ľudských výhod, s bezpodmienečnou dôverou v Boha. Svätci prijímajú túto náročnú výzvu a s pokornou poslušnosťou sa vydávajú nasledovať ukrižovaného a vzkrieseného Krista. Ich dokonalosť – v ľudsky tak nepochopiteľnej logike viery – spočíva v tom, že nestavajú viac do centra seba samých, ale sú rozhodnutí ísť proti prúdu a žiť podľa evanjelia“. Podľa príkladu toľkých Kristových učeníkov prijmite s radosťou pozvanie nasledovať ho, aby ste žili na tomto svete intenzívne a plodne. Krstom totiž každého povoláva nasledovať ho konkrétnymi skutkami, milovať ho nadovšetko a slúžiť mu v bratoch. Bohatý mladík, žiaľ, neprijal Ježišovo pozvanie a smutný odišiel. Nenašiel odvahu odpútať sa od materiálnych dobier, aby získal najväčšie dobro, ktoré ponúka Ježiš. Smútok bohatého mladíka z evanjelia sa rodí aj v srdci toho, kto nemá odvahu nasledovať Krista a uskutočniť správne rozhodnutie. No nikdy nie je príliš neskoro odpovedať mu! Ježiš naďalej neúnavne upiera s láskou svoj pohľad na každého a každého pozýva, aby sa stal jeho učeníkom, no niektorým predkladá radikálnejšiu voľbu.

Nars (Bernardus) Beemster, holandský kňaz hovorí, že bolesť mu dopomohla ku šťastiu. Keď som dospieval absolvoval som štvorročný boxerský tréning. Tam som sa mohol vybúriť a zbaviť všetkého, čo ma vnútorne trápilo – svoje frustrácie a zlosti. V auguste 1990 pri jednej veľkej bitke ako boxer som dokázal silno udierať. Keďže som bol opitý, na údery a hmaty protivníka som ani nereagoval a oni ma dobili tak, že som upadol do kómy. Prebral som sa až v nemocnici, a to po jeden a pol dni. Tvár som mal úplne dobitú a okrem viacnásobnej zlomeniny nosa som utrpel aj nejaké mozgové poruchy, ktoré viedli ku kŕčom a nervovým tikom. Po tomto brutálnom útoku som bol fyzicky aj psychicky úplne na dne.

Nars spomína: Jednej noci som vstal z postele, pokľakol si a ako 21-ročný som sa modlil svoju prvú modlitbu, ktorá vychádzala z úprimného srdca: „Bože, nepoznám Ťa, ale viem, že existuješ. Sotva sa odvažujem povedať to a nezaslúžim si to, ale predsa ťa prosím, pomôž mi“. Dnes vidím, ako zázračne ma Ježiš vypočul.

V roku 1995 sa ma v jednej knižke o Fatime hlboko dotkli slová Panny Márie, ktoré adresovala trom pastierikom: Mnohé duše sa dostávajú do pekla, lebo sa za nich nikto neobetuje a nemodlí. Šokovaný vo svojich dvadsiatich štyroch rokoch som musel s hrôzou skonštatovať: Peklo existuje, a keď radikálne nezmením svoj život, skončím tam pravdepodobne i ja. A vtedy ma nohy akoby samy od seba, zaviedli k nášmu starému dedinskému farárovi, u ktorého som sa vyspovedal. Bol to veľmi oslobodzujúci moment! Radosť, ktorú som cítil, že Ježiš je môj záchranca a že som ho konečne našiel, bola stále intenzívnejšia. Stálo ma veľkú námahu, aby som svojim priateľom porozprával prvý krát po piatich rokoch o mojej skúsenosti s Bohom a s vierou. Chalani, skoro všetko neveriaci, mi so smiechom hovorili: „Keď ti to niečo prinesie a keď to potrebuješ, okej. Ale nás nechaj na pokoji. Hej, hlavný, desať pív pre nás a pohár svätenej vody pre Narsa!“ Nemal som to týmto „silným chlapom“ za zlé, že v ich svete, ktorý bol voľakedy aj mojím, pre Boha nebolo miesto. Pre mňa naopak, to znamenalo veľmi veľa, aby som prvé miesto vo svojom živote dával stále viac Ježišovi a Márii. Dokonca ani moja priateľka to nechápala a v roku 1995 ukončila náš pekný vzťah slovami : „Veď ty miluješ Boha viac ako mňa“. Aj keď ma to zo začiatku bolelo, predsa sa ukázalo, že mala pravdu.

Intenzívne som teda začal hľadať svoju cestu. Čo chce Boh odo mňa? Nakoniec som sa v roku 1996 prihlásil do kňazského seminára v Haarlem-Amsterdam. Pre mňa to bolo v seminári jednoducho strašné, ale to bol vlastne môj problém, lebo som ešte nebol obrátený. Každého som tam obviňoval. Nikto nebol dobrý, iba ja sám. A tak som šiel jedného dňa za naším špirituálom. Napísal som si zoznam všetkých kritických postrehov. Tie som potom prečítal 75-ročnému pátrovi: toto nie je dobré a toto je nanič. Seminaristi sú nanič, jedlo je nanič, prednášky sú o ničom, profesori sú nanič… A nakoniec som mu do tváre otvorene povedal: „A vy ste tiež nanič“. Nato mi odpovedal len jednou vetou: „Keď na budúce opäť vystrieš svoj obviňujúci prst, tak sa pozri najprv na svoju ruku, koľko prstov naraz ukazuje na teba samého“.

Bol to strašný okamih, keď mi to takto povedal. Až potom, keď som si uvedomil svoje vlastné chyby, priznal si ich a poprosil o odpustenie, mohla sa skutočne začať moja kňazská formácia. 25. mája 2002 som bol vysvätený za kňaza. Aj keď to niekedy nie je ľahké byť kňazom, vnútorne som šťastným kňazom a nedokážem si žiaden iný život ani len predstaviť. Od roku 2012 spravujem ako rektor holandské pútnické miesto „Panny Márie v núdzi“ v Heiloo.

Mladík z evanjelia sa nachádzal vo veľmi podobnej situácii ako každý z vás. Aj vy ste bohatí na rôzne vlastnosti, energiu, sny i nádeje: týmito zdrojmi oplývate! Samotný váš vek predstavuje veľké bohatstvo nielen pre vás, ale aj pre druhých, pre Cirkev a pre svet. Bohatý mladík sa pýta Ježiša: „Čo mám robiť?“ Obdobie života, v ktorom sa teraz nachádzate, je časom objavovania: darov, ktorými vás zahrnul Boh, i vašej zodpovednosti. Navyše je to čas základných rozhodnutí na vytvorenie vášho plánu života. Ide teda o okamih, keď si kladiete otázky o pravom zmysle života a keď sa pýtate: Som spokojný so svojím životom? Chýba mi niečo? Tak ako mladík z evanjelia možno i vy žijete v nestabilnej situácii, v zmätkoch či trápeniach, ktoré vás vedú k túžbe po živote, ktorý by nebol priemerný, a pýtate sa: V čom spočíva úspešný život? Čo mám robiť? Aký by mal byť môj plán života? „Čo mám robiť, aby môj život mal plnú hodnotu a plný zmysel?“ (Parati semper, 3). Nemajte strach čeliť týmto otázkam! Nemajú vás premôcť, vyjadrujú len veľké túžby prítomné vo vašom srdci. Preto ich treba počúvať. Čakajú na odpovede, ktoré nebudú povrchné, ale budú schopné uspokojiť vaše skutočné očakávania týkajúce sa života a šťastia. Aby ste objavili plán života, ktorý vás urobí naplno šťastnými, treba začať počúvať Boha, ktorý má plán pre každého z vás. S dôverou sa ho pýtajte: „Pane, aký je tvoj stvoriteľský a otcovský plán pre môj život? Aká je tvoja vôľa? Chcel by som ju naplniť.“ Buďte si istí, že vám odpovie. Nemajte strach z jeho odpovede! „Boh je väčší ako naše srdce a vie všetko“ (1 Jn 3, 20)!

Zverujem každého z vás Panne Márii, Matke Cirkvi. Ako ona, vyslovte a obnovte vaše „áno“ a vždy oslavujte Pána vaším životom, aby vám On dal slová večného života! Želám vám veľa odvahy na vašej ceste viery a kresťanského života a vždy som vám blízkym a sprevádzam vás mojím požehnaním.

V popoludňajších hodinách sa pútnici presúvajú na pláž Copacabana, kde sa uskutoční slávnostné privítanie pápeža Františka.

Z Rio de Janeiro Jozef Kováčik

SDM2013: Piatok- tretia katechéza po slovensky

Rio de Janeiro, 25.7. – Aj v piatok pokračoval program na WYD2013 v Rio de Janeiro katechézami v jazykoch pútnikov. Tretiu a záverečnú katechézu v slovenčine predniesol Mons. Tomáš Galis. Témou bolo motto Buďte misionármi: „choďte!“. Prinášame pracovný text katechézy v plnej verzii.

Na letiskách ešte stále sú osobné vozidlá, ktoré jazdia pred pristávajúcimi lietadlami s nápisom: „Follow me!“ Nasleduj ma, poď za mnou. Ísť za niekým, je vec dôvery. Len dieťa vie dôverovať bez výhrad. Po skúsenostiach, čiže po sklamaniach, je ťažko naprosto niekomu dôverovať. Človek je náchylný dôverovať len sebe, spoliehať sa na seba. Ale presviedča sa, že aj on je nespoľahlivý. Sklamanie patrí k životu. Je to nutná a zdravá skúsenosť. Sklamať sa v druhých, ale aj sám v sebe, presvedčiť sa, že nie som dosť múdry, nevidím dosť ďaleko, že ja sám nie som spoľahlivý, to je nevyhnutná skúsenosť na to, aby človek začal dôverovať Bohu. Aby išiel za Kristom bez výhrad, aby sa spoľahol na neho.

„Poď,“ volá Ten, ktorý na teba stále čaká, „poď ku mne, ty unavený a obťažený a ja ťa občerstvím“. Ježiš posilňuje a povoláva, my ho nasledujeme. Nasledovať Krista však znamená, že sme postupne uvádzaní do tajomstva jeho poslania a do tajomstva jeho osoby. „Keď chce niekto za mnou ísť, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mt 16, 24p). Nasledovať Ježiša neznamená len priľnúť k jeho mravnému a duchovnému učeniu, ale zdieľať jeho osud, to znamená, stať sa služobníkom. Pojem „služobník“, ten kto slúži, je v súčasnej kultúre považovaný za menejcenného. V dejinách spásy je služobníkom ten, ktorého povoláva Boh, aby vykonával osobitnú činnosť týkajúcu sa vykúpenia. Služobník si je vedomý, že všetko, čo má, dostal, a preto sa cíti byť aj povolaný to všetko dať do služby ostatným. Povolanie do služby je vždy tajomným spôsobom aj povolaním byť osobne účastným na službe spásy, i keď táto môže byť náročná a strastiplná.

Prajem vám, aby ste vedeli počúvať Boží hlas, ktorý vás volá do služby. Slúžiť je úplne prirodzené povolanie, lebo ľudská bytosť je prirodzene služobníkom, keďže nie je pánom vlastného života a zároveň závislá od rôznych služieb tých druhých. Slúžiť je prejavom oslobodenia sa od presadzovania vlastného ja, prejavom zodpovednosti za druhého. Skutkami, ktoré sa javia ako malé, no oživené úprimnou láskou sú v skutočnosti veľké, možno slúžiť všetkým. „Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje!“ (Jn 12, 26). Nemajte strach prijať túto výzvu. Určite sa stretnete s ťažkosťami a budete musieť priniesť obety, ale budete šťastní, že môžete slúžiť, a budete svedčiť o radosti, ktorú svet nemôže dať. Budete živými fakľami nekonečnej a večnej lásky, spoznáte duchovné bohatstvá kňazstva, ktoré je Božím darom a tajomstvom.

Veľký súčasný evanjelizátor, redemptorista P. Tom Forest, to vyjadril slovami: „Choďte naplnení Božou láskou ako aj láskou k blížnym, naplnení vierou, nádejou, láskou a odvahou i zápalom, nadšením. Bude vás vždy sprevádzať znamenie kríža. A to si vyžaduje ducha obety. Nebojte sa, Kristus ide s vami!“

Noste v sebe:

Radosť, že ste stretli Ježiša Krista
Túžbu vždy viac ho spoznávať v Písme a stretávať sa s Ním v Eucharistii
Ochotu ohlasovať evanjelium spásy blížnym dneška – robte to prirodzene a otvorene, osobne a úprimne, ale hlavne s modlitbou osobnou i spoločnou.
Benedikt XVI.: Nemôžete nasledovať Ježiša sami. Kto podľahne pokušeniu kráčať „na vlastnú päsť“, alebo žiť vieru podľa individualistickej mentality, ktorá prevláda v spoločnosti, riskuje, že Ježiša Krista nikdy nestretne, alebo skončí nasledovaním jeho falošného obrazu.

Prežívame Rok viery. Opäť nás povzbudzuje pápež Benedikt XVI., aby sme prehlbovali svoju vieru a mali lásku k Cirkvi. Mať vieru znamená oprieť sa o vieru tvojich bratov a aby tvoja viera slúžila rovnakým spôsobom ako podpora pre vieru ostatných. Prosím vás, milujte tú Cirkev, ktorá vás splodila vo viere, ktorá vám pomohla lepšie poznať Krista, ktorá vám pomohla objaviť krásu jeho lásky. Základom pre rast vášho priateľstva s Kristom je nevyhnutné spoznať dôležitosť vášho radostného začlenenia sa do farností, komunít a hnutí. Pomáha vám k tomu aj každá nedeľná účasť na Eucharistii a časté zastavenie sa pri sviatosti zmierenia. Posilňovať vás bude aj zveľaďovanie modlitby i meditácie nad Božím slovom. Z tohto priateľstva s Ježišom sa zrodí aj impulz, ktorý vás povedie vydať svedectvo viery v najrozličnejších prostrediach, vrátane tých, kde vieru odmietajú, alebo sú k nej ľahostajní. Nie je možné stretnúť Krista a neumožniť ho spoznať ďalším. Teda nenechajte si Krista iba pre vás samých! Odovzdajte iným radosť vašej viery. Svet potrebuje svedectvo vašej viery, určite potrebuje Boha. Vaša prítomnosť je nádherným dôkazom plodnosti Kristovho poverenia, ktoré dal Cirkvi: „Choďte do celého sveta a ohlasujte evanjelium každému stvoreniu“ (Mk 16,15). Aj vás čaká výnimočná úloha byť Kristovými učeníkmi a misionármi v ďalších krajinách, kde je množstvo mladých, ktorí túžia po veľkých veciach a cítia vo svojich srdciach túžbu po autentickejších hodnotách, nenechajú sa oklamať falošnými sľubmi životného štýlu bez Boha.
Blahoslavený Ján Pavol II. v posynodálnej apoštolskej exhortácií Ecclesia in Europa (49) napísal: „Európa potrebuje hodnoverných poslov viery, ktorých životy žiaria v spoločenstve s krížom a vzkriesením Krista krásou evanjelia. Viac ako kedykoľvek predtým je dnes v každom kresťanovi potrebné vzbudiť misionárske povedomie – aby evanjelizujúce svedectvo dostalo oporu a nové impulzy realizovať ho novým životom v Kriastovi“.

Svedectvo = po latinsky martyria, v slovenčine sa užívajú dva výrazy: svedok ¬aj mučeník. Často nám kríž naháňa strach, pretože sa zdá byť negovaním života. V skutočnosti je to naopak! Kríž je vyjadrením súhlasného „áno“ zo strany Boha človeku, vyjadrením jeho najväčšej lásky a tiež zdrojom, z ktorého pramení večný život.

Dvadsaťročná Méabh Carlin zo severného Írska bola ešte pred dvoma rokmi vášnivou baletkou a účastníčkou SDM v Madride. Dnes – telesne ťažko postihnutá – rozpráva o svojej viere mladým ľuďom. Mladá, optimistická a spoločensky založená učiteľka veľmi túžila získať hlbší a živší vzťah k Ježišovi. Jej túžba sa splnila, no celkom nečakaným spôsobom. V lete 2011 cestovala s jednou pútnickou skupinou do Madridu na svetové stretnutie mládeže, aby získala živší vzťah k Ježišovi. Ulice Madridu boli úplne zaplavené mladými. Ako typická učiteľka si vzala za úlohu previesť svojich priateľov bezpečne cez cestu. Už bola v treťom pruhu, keď sa zrazu pozrela naľavo. Zbadala ako práve jej smerom veľkou rýchlosťou sa približoval nejaký taxík a zrazu si uvedomila, že už neubrzdí. Méabh spomína: „Keď zavriem oči, dokážem opäť prežiť nasledujúcich šesť sekúnd. Taxík ma zachytil, urobila som vo vzduchu salto a myslela som na to, že hlava mi nesmie dopadnúť na cestu ako prvá. Nebola som pripravená zomrieť. Bleskurýchle som sa obrátila o 180 stupňov, čo ma zachránilo predtým, aby som dopadla hlavou. Vedci to pripisujú zemskej príťažlivosti. Ja to pripisujem Bohu. Šmýkala som sa krížom cez dva jazdné pruhy a podarilo sa mi dostať k okraju cesty, kde ma zachytil niekto úplne neznámy. Keď som sa prebrala, stálo okolo mňa množstvo pútnikov, medzi nimi aj niekoľko mojich priateľov a všetci mi pomáhali, ako len mohli. Aj keď som mala veľké bolesti a takmer som nedokázala na nič myslieť, videla som v tvárach týchto ľudí Boha. Po sérií bolestivých vyšetrení v nemocnici ma priviezli na jednotku intenzívnej starostlivosti. Tam som ležala šesť dlhých hodín, neschopná komunikovať so španielskym lekárom a zdravotnými sestrami, celkom zmätená, sama a plná strachu. Nebola som si istá, či budem žiť, alebo či zomriem, a chcela som zavolať mojej rodine, aby som im povedala, že ich milujem. Nevedela som, čo mám robiť a tak som zavrela oči a modlila som sa. Dlho som sa nevedela sústrediť čo i len na jednu modlitbu Otčenáša, no prosila som Boha, aby bol pri mne. Aj keď som tu ležala v šoku, celkom sama, cítila som jeho prítomnosť a to, ako ma počas týchto ťažkých hodín utešoval. Dôverovala som mu, že aj keby som mala zomrieť, je to Božia vôľa – a tak som sa upokojila.“
Méabh pevne verí, že všetko, čo sa deje, má zmysel, že naše utrpenie je len úlomkom jedného väčšieho a lepšieho obrazu. Jej cesta nebola a nie je ľahká. Vyskytlo sa na nej mnoho prekážok. Keď sa vrátila domov, musela zmeniť štýl svojho života a privykať si na mnohé veci, aby sa prispôsobila svojmu postihnutiu. Jedna z jej obľúbených svätých je blahoslavená Matka Tereza z Kalkaty. Jej slová: Buď verný v maličkostiach, pretože v tom spočíva tvoja sila a Nemôžeme robiť všetky veľké veci, ale môžeme robiť malé veci s veľkou láskou.

Méabh hovorí, že aj keby mohla, nechcela by na svojom živote nič zmeniť, pretože pochopila, že iba cez utrpenie dokážeme objaviť krásu kríža. Často vnímame utrpenie ako niečo negatívne, ale ako sa hovorí „bez dažďa, nemožno vnímať dúhu“. Veľmi jej pomáhajú slová sv. Kataríny Sienskej: Buď tým, čím ťa Boh chce mať, a zapáliš svet.

Keď raz ležala skľúčená v nemocnici, dostala pohľadnicu od jednej priateľky, ktorá jej ďakuje, že prijala svoj stav, svoje postihnutie, svoje polámané kosti, lebo sa stala útechou a povzbudením pre druhých. Jedna pani, ktorá stratila manžela, vo svojom smútku, jej povedala: Bola som smutná a nevedela som ako žiť ďalej. Ale po tvojom svedectve, mám znova nádej. Na tebe vidím, že v Božej sile možno aj v bezvýchodiskovej situácii znova budovať nový život a byť šťastným. Vďaka!
Kríž sa pre ňu stal darom aj poslaním, z ktorého druhí čerpajú nádej a silu. Dáva nám príklad, čo znamená nehľadieť v utrpení na seba, ale dávať, čo môžeme dať.

Pán Ježiš aj nás vyzýva: „Choďte a učte!“ Pripravme sa na túto misiu, na toto poslanie modlitbou, životom s Bohom a štúdiom tak, ako sa pripravovali naši vierozvestovia a slovanskí apoštoli svätý Cyril a Metod. Ježiš pripomína svoju moc a sľubuje svojim verným všetkých dôb, že ich neopustí ani vtedy, keby sa im to jednotlivo niekedy tak aj zdalo. A hovorí všetkým svojim súčasným i budúcim nasledovníkom jednoducho a jasne, čo majú robiť: „Choďte a získavajte mi učeníkov zo všetkých národov“. Ako neuveriteľne sa to v priebehu dvoch tisícročí už splnilo. Koľko miliónov ľudí sa skutočne stalo Ježišovými nasledovníkmi.

Preto nasleduje poslanie. Ľudia všetkých národov a všetkých čias sa majú stať jeho učeníkmi vierou, krstom, životom podľa Ježišových prikázaní a predovšetkým dôslednou vzájomnou láskou. Ježiš, ktorý žije božským životom a je už pre ľudí spravidla neviditeľný, bude so svojimi učeníkmi neprestajne. Posiela nás neustále: „Choďte a získavajte mi učeníkov zo všetkých národov“. Získavajte tých, s ktorými bývate alebo sa stretávate. V každodenných situáciách majú zbadať našu úprimnosť, radosť, pracovitosť, zodpovednosť s akou si plníme svoje povinnosti, že to robíme ako jeho učeníci, jeho nasledovníci. Dokonca aj obvyklé formy zdvorilosti – pozdravy, srdečnosť a duch služby, ktoré sa pre mnohých zdajú len vecou konvencie a vonkajšku, by v nás mali byť ovocím lásky a vyjadrením skutočného záujmu o druhých.

Ale úloha „získavať učeníkov zo všetkých národov“ alebo „získať za učeníkov všetky národy“, ešte ani zďaleka nie je splnená. A nie je naplnené ani to zachovávanie všetkého, čo nám Ježiš prikázal. Pápež Ján Pavol II. to vyjadril v posynodálnom apoštolskom liste Christifideles laici: „Nová evanjelizácia sa zameriava nielen na jednotlivcov, ale na celé časti obyvateľstva v ich rozličných situáciách, prostrediach a kultúrach. Má za cieľ vytváranie zrelých spoločenstiev. V nich môže viera vyjadriť a uskutočniť svoj plný pôvodný význam ako osobné odovzdanie sa Kristovi a jeho Evanjeliu, ako sviatostné stretnutie a spoločenstvo s Ním, ako v láske a v službe uskutočnená existencia“.
Ísť a získavať nových učeníkov si vyžaduje vydať sa na cestu, čiže putovať. Putovanie je vlastné dejinám ľudstva. Kde je človek, tam sa vydáva na cestu, je homo viator. Prichádza na tento svet, ale nemôže na ňom zostať. Je nasmerovaný na cieľ, ktorý často nepozná, hoci je konečným cieľom každej existencie. Pôvodný význam termínu viator znamená, že každý človek ako pútnik je v pohybe, prechádza cez „polia“ alebo cez „hranice“. V jednom i druhom prípade sa naznačuje, že ide o cudzinca, ktorý je na ceste k cieľu. Týmto sa líši od blúdiaceho, pre ktorého nijaký cieľ nie je pevný, pretože sa potuluje bez toho, žeby vedel, čo hľadá a kam smeruje.

Putovanie bolo vždy významnou udalosťou v živote veriacich, lebo pripomínalo osobnú cestu veriaceho po stopách Vykupiteľa a jeho Matky Márie. Chápalo sa aj ako cvičenie sa v činnej askéze, v ľútosti nad ľudskými slabosťami, bolo spojené s vyznávaním hriechov vo sviatosti zmierenia a prijímaním Eucharistie, ako prejav trvalej bdelosti nad vlastnou krehkosťou a vo vnútornej príprave na obnovu srdca. Prostredníctvom bdenia, pôstu a modlitby pútnik napreduje na ceste kresťanskej dokonalosti a snaží sa s pomocou Božej milosti dospieť „k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku“ (Ef 4, 13). V Kristovi nachádza plný význam aj putovanie. Veď on zostupuje „od Boha“, aby sa stal „telom“ (porov. Jn 1, 2-14) a aby sa vydal na cestu človeka. Vo vtelení „je to Boh, ktorý prichádza osobne, aby rozprával človeku o sebe a aby mu ukázal cestu, po ktorej je možné ho dosiahnuť“. Kristus je cesta, po ktorej kráča každý človek, a je brána, keď ňou prejde človek – naňho Boh myslel a miloval ho od večnosti – môže sa ocitnúť ako zmierený syn, ktorému bolo všetko odpustené, v náručí a srdci Otca.

Putovanie chce každému z nás znovu pripomenúť, že sme na ceste. Zabudnúť na tento rozmer by znamenalo stratiť zmysel a mieru vlastného človečenstva a nakoniec sa uzavrieť v kruhu, v ktorom ilúzia nesmrteľnosti by ho predčasne priviedla do hrobu bez toho, žeby si to človek uvedomil. Všetci sme stále na ceste všade tam, kde sa nachádzame. Je to cesta, ktorá je pre niektorých hľadaním pravdy, pre druhých úzkostlivou túžbou po vnútornom pokoji, pre iných zasa stretnutím s Bohom. Človek nemôže žiť bez hľadania pravdy o sebe samom; pravdy, ktorá vedie k otvoreniu horizontov a k smerovaniu k niečomu väčšiemu, ako je len hmota, nie preto, aby sme unikali z reality, ale aby sme ju prežívali spôsobom, ktorý by bol pravdivejší a naplnený zmyslom a nádejou. Myslím, že toto charakterizuje aj náš život. Veľké otázky, ktoré nosíme v sebe ako napríklad: Kto sme? Odkiaľ pochádzame? Pre koho žijeme? Sú tým najlepším dôkazom transcendencie ľudskej bytosti a našej schopnosti nezastaviť sa na povrchu veci. Práve takto – hľadiac na seba samých s pravdou, odvahou, intuíciou krásy ale i nestálosťou života – prichádzame k tomu neuspokojeniu a nepokoju, ktorý žiadna konkrétna vec nedokáže upokojiť.

Spisovateľ Max Rössler píše: Prechádzajúc okolo kníhkupectva som zbadal nápis: „Vždy na teba niekto čaká“, ale nič som si pri tom nemyslel. Až o niekoľko domov ďalej sa mi nápis znovu vybavil: „Vždy na teba niekto čaká“. Neviem, či to bol názov románu alebo zväzku básní, ani neviem, kto tú knihu napísal. Ale pre mňa bola tá veta ako kvet, ktorý sa pomaly a žiarivo rozvíja, ako plameň sviece, ktorý ticho a statočne vzdoruje tme: vždy na teba niekto čaká. Ideš životom – toľkých ľudí si už stretol, možno s tebou išli aj kus cesty, ale potom vás život rozdelil. Už si prežil aj hodiny osamelosti a bezútešnosti a predsa kráčaš ďalej, krok za krokom, lebo vieš, že vždy na teba niekto čaká, má ťa rád, dôveruje ti a znovu ťa posiela, aby si všetkým mohol povedať, že Boh je Láska.
„Ak mi niekto chce slúžiť, nech ma nasleduje; a kde budem ja, tam bude aj môj služobník“ (Jn 12, 26).

Popoludní navštívili viacerí pútnici známu sochu Ježiša Krista na hore Corcovado. Podvečer sa odobrali na pláž Copcabana, kde bude prebiehať večerná modlitba krížovej cesty, ktorú povedie Svätý Otec.

Z Rio de Janeiro Jozef Kováčik

Homília žilinského biskupa Tomáša Galisa

Prorok Amos, hoci bol pôvodom z Judska (juh), pôsobil v Severnom (Izraelskom) kráľovstve. Vo svojich výrokoch vyčíta Izraelu nielen zvrhlý kult vo vzdorosvätyni v Bet-Eli, ale aj do neba volajúcu sociálnu nespravodlivosť, chamtivosť a bezbrehú honbu za blahobytom. Amos je považovaný za najstaršieho z tzv. „píšucich“ prorokov. Jeho prorocká aktivita spadá do obdobia okolo roku 760 pred Kr., teda ešte niekoľko desaťročí pred pádom Samárie a odvlečením obyvateľstva do asýrskeho zajatia (722 pred Kr.). Od proroka Amosa nás teda delí viac než 27 storočí! A naozaj, je vidieť, že sme v porovnaní s jeho dobou podstatne napred. Vtedajší kupci mali starosť ako vyprázdniť vrecia s obilím a mať z nich čo najväčší zisk. Predať za každú cenu, či skôr viac a viac okrádať a klamať. Amos ukazuje na ich praktiky: obchodníci podvádzajú používaním falošných váh. Ich túžba zbohatnúť je taká veľká, že už neslávia sviatky, nemôžu sa dočkať ich skončenia, aby mohli obchodovať: Celkom prepadli tomu, čo my dnes voláme konzumná spoločnosť. O nás už dávno neplatí, že by sme netrpezlivo čakali, kedy prejde sviatočný deň, aby sme mohli otvoriť sýpky. Naše „sýpky“ (dokonca povýšené na veľkolepé „svätyne“ moderných božstiev – super a hypermarkety) sú otvorené každý deň v týždni, a to non-stop celých dvadsaťštyri hodín! O koľko sme vyspelejší, než tí úbohí izraelskí obchodníci, ktorí sa dokázali handrkovať o falošnú váhu obyčajného obilia. My máme obchody plné „najkvalitnejších“ produktov, len značkový tovar lacno vyrobený v ázijských krajinách. A k čomu by nám ešte dnes bolo obilie?

Nás zaujímajú stovky gigabitov virtuálneho priestoru. Adresáti prorokových výrokov vraj nakupovali za peniaz! Keby vedeli, aké transakcie zvláda súčasný internetbanking! Amos Izraelitov kára, že šliapu po chudákoch, nivočia bedárov, kupujú si maličkých a predávajú smeti ako obilie. Akí len boli zaostalí! My už dávno po nikom nešliapeme. U nás majú všetci právo na vlastný názor, každý má svoju pravdu, a môže úplne slobodne rozhodovať o všetkom (aj o živote a smrti – svojej i tých druhých). Čítanie z knihy proroka Amosa uvádza téma nespravodlivej mamony. Manona v Písme je nielen peniaz, ale aj falošný bôžik. Spomínaná nespravodlivosť spočíva nie v peniazoch, ale v spôsobe ako sa zaobchádza s bratom, ktorého máme podľa Božieho priania milovať ako seba samého.

Evanjelista Lukáš zaznamenáva podobenstvo o nepoctivom, ale opatrnom správcovi. Kristus učí svojich učeníkov spôsob, ktorý je najvhodnejší z hľadiska používania peňazí a materiálneho bohatstva. Ide o schopnosť podeliť sa s chudobnými a tak si získať ich priateľstvo, so zrakom upretým na nebeské kráľovstvo. „Robte si priateľov z nespravodlivej mamony, aby vás, až sa pominie, prijali do večných príbytkov“ (Lk, 16,9) hovorí pán Ježiš a pokračuje: „Nikto nemôže slúžiť dvom pánom… nemôžete slúžiť Bohu aj mamone“ (Lk 16, 13). Mamona – peniaze nie sú sami o sebe „nepoctivé“, avšak viac ako čokoľvek iné môžu uzatvoriť človeka v slepom egoizme. Ide o uskutočnenie akejsi „konverzie“ ekonomických dobier: je potrebné myslieť aj na potreby chudobných, nepoužívať ich iba pre vlastné dobro.

Je tu slobodný výber: buď služba Bohu, nie ako nanútené otročenie, ale ako zvládanie seba aj všetkých životných skúšok v dôvere v Božiu starostlivosť a prozreteľnosť. Alebo služba mamone – chápaná ako služba falošnému bohu teda modle. Použité grécke slovo duléuó – vyjadruje otroka, ktorý sa spolieha na mamonu, modlu, vzdáva sa vlastnej slobody a celý sa zapredáva svojmu bôžikovi. Mamona vyjadrovaná v Písme sú peniaze a sex. Urobiť si z mamony svojho falošného boha vždy zruinovalo človeka. Boh peňazí má totiž svoje dvojča – sex, ktoré dejinami spásy sú vyjadrované modlami Molocha a Aštarty, pričom jeden zabezpečuje ctiteľov tomu druhému.

Dnešný svet chce všetko rozhádzať, urobiť neporiadok, zamútiť vodu, všetko pošpiniť, skaziť, znechutiť. Diabol používa devastujúce praktiky podobné hrozným červom, ktoré zanechávajú svoj sliz na krásnych kvetinách. Chce čím prv obrať o krásu a radosť mladých ľudí. Franz Kafka kedysi napísal: „čistota a mladosť patria spolu; nečistota a mladosť sa navzájom vylučujú“. Vďaka Bohu, že aj dnes sú mladí ľudia, ktorí nechcú podľahnúť idolom peňazí a sexu – dvom modlám ponúkaným zo strany súčasného sveta.

Drahí moji, čím dlhšie sprevádzam mladých ľudí, tým radostnejšie a pokornejšie chcem vyjadriť presvedčenie, že sa oplatí dôverovať mladým. Aj pre mňa sú silné, ale aj upokojujúce slová pápeža Benedikta XVI.: „Cirkev je mladá. Cirkev je živá! Vidím síce mnoho starých, uschynajúcich a odumierajúcich konárov na strome Cirkvi, ktoré pomaly, mnoho ráz ticho, inokedy s hrmotom padajú na zem, ale vidím predovšetkým mladosť Cirkvi“. Pápež František katolíckym lekárom zdôraznil, že „rozšírená mentalita zisku a kultúra odpadu, ktoré zotročujú srdcia a mysle mnohých ľudí, majú veľmi vysokú cenu.

Vyžadujú eliminovať ľudské bytosti, najmä ak sú fyzicky či sociálne slabšie. Naša odpoveď na túto mentalitu je rozhodné „áno“ životu, bez váhania. „Prvým právom človeka je jeho život. Má aj iné dobrá, niektoré z nich sú drahšie, ale toto je základné dobro, podmieňujúce všetky ostatné“. Veci majú svoju cenu a sú predajné, ale ľudia majú dôstojnosť, sú nepredajní, majú väčšiu hodnotu než veci. Preto pozornosť voči ľudskému životu v jeho celistvosti sa stala v posledných rokoch skutočnou prioritou Učiteľského úradu Cirkvi, najmä voči životu najviac bezbrannému, to znamená voči ľuďom so zdravotným postihnutím, chorým, nenarodeným deťom, deťom a starým ľuďom. Pápež František veľmi dôrazne povedal: „Každé nenarodené dieťa, odsúdené na potrat, má tvár Pána. A každý starý človek, hoci chorľavý či na konci svojich dní, nosí na sebe tvár Krista.“

Ďakujem vám, že ste prišli verejne a masovo vyjadriť svoju vieru, svoje presvedčenie, že nám záleží na živote od počatia až po prirodzenú smrť, na rodine podľa Božieho obrazu, na skutočnej rovnosti muža a ženy v zhode s Božím plánom, ako aj na správnej výchove detí k manželstvu a rodičovstvu a na ich zmysluplných vzťahoch.

Kiež nám Sedembolestná Panna Mária, Patrónka nášho národa pomáha v používaní pozemských dobier s evanjeliovou múdrosťou, v duchu veľkorysej solidárnosti, a inšpiruje vládnych predstaviteľov a ekonomických expertov k predvídavým stratégiám, ktoré by napomáhali opravdivému rozvoju našej drahej slovenskej domoviny.

V tejto historicky významnej chvíli najprv so žalmistom volajme: „Toto je deň, ktorý učinil Pán, plesajme a radujme sa z neho“ (Ž 118, 24). Tieto vzácne okamihy nám skutočne pripravil Pán a na ich umocnenie by som chcel parafrázovať slová proroka Izaiáša: „Tvoríme čosi nové, teraz to klíči; nebadáte?“ (porov. Iz 43, 19).

Milí otcovia arcibiskupi a biskupi, drahí diecézni a rehoľní kňazi, diakoni, rehoľní bratia a rehoľné sestry, excelencie: pán komisár Európskej komisie, páni ministri, poslanci, excelencia pán veľvyslanec, pán predseda žilinského samosprávneho kraja, pán primátor mesta Žiliny, páni primátori a starostovia, vážené magnificencie a spektability, ostatní ctení predstavitelia spoločenských, kultúrnych a politických organizácií, drahí bratia a sestry v Kristovi.

V tejto historicky významnej chvíli najprv so žalmistom volajme: „Toto je deň, ktorý učinil Pán, plesajme a radujme sa z neho“ (Ž 118, 24). Tieto vzácne okamihy nám skutočne pripravil Pán a na ich umocnenie by som chcel parafrázovať slová proroka Izaiáša: „Tvoríme čosi nové, teraz to klíči; nebadáte?“ (porov. Iz 43, 19).

Drahí moji, dnes sa tu skutočne tvorí čosi nové, a my sme svedkami toho nového, čo v tomto regióne sa ešte doposiaľ nikdy neuskutočnilo, čo sa zapíše do kroník, aby to zostalo pre históriu, ale čo sa iste zapíše aj do našich sŕdc, aby sme sa povzbudili a s radostným srdcom slúžili Pánovi. Sme svedkami veľkej historickej, náboženskej i spoločenskej udalosti. Už viac rokov sa hovorilo, že v Žiline by malo vzniknúť nové biskupstvo. Rozhodnutím Svätého Otca Benedikta XVI. a dekrétmi Svätej stolice, ktoré boli prečítané a ukázané hneď na začiatku dnešnej slávnosti, bolo 14. februárom tohto roku zriadené nové biskupstvo so sídlom v Žiline. Územie novej diecézy vzniklo vyčlenením deviatich dekanátov z nitrianskej diecézy a jedného dekanátu z banskobystrickej diecézy.

Táto historická udalosť je o to významnejšia, že mesto Žilina práve v tomto roku, v roku 800-stého výročia svojej prvej písomnej zmienky, dostáva kvalitatívne ďalšie vyznačenie, ba môžeme povedať, že viac ako vyznačenie, dostáva dar, ktorý tomuto mestu už nikto nebude môcť vziať: stáva sa biskupským mestom, čo napríklad znamená, že v Pápežskej ročenke (Annuario Pontificio) od roku 2008 sa bude uvádzať: Žilina je mestom, v ktorom sídli diecézny biskup. Pre veriacich ľudí, a myslím si, že aj pre všetkých ľudí dobrej vôle, je to dôvod k veľkej duchovnej radosti i vďačnosti voči Bohu a voči Svätému Otcovi.

Preto v týchto – historicky tak veľmi dôležitých okamihoch – chcem vysloviť veľké a srdečne poďakovanie Svätému Otcovi Benediktovi XVI. v prvom rade za seba, že ma vyvolil za žilinského biskupa, ale aj za všetkých vás veriacich, ktorých som dostal a pre ktorých chcem byť duchovným otcom a pastierom. Zriadením novej Žilinskej diecézy z nás utvoril partikulárnu Cirkev, nové spoločenstvo na globálnej mape Katolíckej cirkvi. Biskup už ani v tejto časti Slovenska nebude „maiestas a longe – vzdialená vznešenosť, vzdialeným biskupom“, ale ako to povedal pán kardinál Tomko, bude „vescovo della vicinanza – biskupom blízkosti, bezprostredne prítomný“, ktorý chce, aby ste vy boli jeho a on chce byť váš. Chce vás počúvať, ale aj usmerňovať. Chce byť blízky hlavne kňazom, svojím spolupracovníkom: žiadať o ich radu, ale aj povzbudzovať ich, utvrdzovať vo viere a všetkých chce vytrvalo a verne viesť po ceste spásy ku Kristovi v tomto svete, ktorý je bez hodnôt, liberalizovaný a voči všetkému zhovievavý.

Ďakujem novému otcovi arcibiskupovi – metropolitovi, Mons. Stanislavovi Zvolenskému, že ma uviedol do úradu žilinského biskupa. Ďakujem bratom biskupom Rudolfovi a Viliamovi, že doteraz pracovali na mnohých pastoračných aktivitách pri duchovnom vedení zvereného Božieho ľudu a tak prejavovali otcovskú starostlivosť o kňazov a veriacich, ktorí teraz sú zverení pod moju pastiersku starostlivosť.

Ďakujem za ústretovosť všetkým predstaviteľom štátnej a komunálnej správy, a nádejam sa, že mi aj ďalej budú nápomocní pri zriaďovaní úradov a inštitúcii, tak potrebných pre rozvíjanie života miestnej Cirkvi, lebo poslaním Katolíckej cirkvi je slúžiť spoločnému dobru celej spoločnosti.

Mladé roky svojho života som prežil v neďalekých Vrútkach. Od svojich asi 12 rokov, keď som bol so svojimi rodičmi prvýkrát v Žiline, som veľa ráz pobudol v „meste na Váhu“, ale nikdy som nepomyslel, že raz budem v tomto meste prvým diecéznym biskupom.

V súvislosti s dnešnou liturgickou slávnosťou svätého Jozefa nás svätý Bernardín Siensky – nasledujúc svätého Tomáša Akvinského – poúča, že „keď si Boh vo svojej milosti vyberá niekoho do veľmi vznešenej úlohy, obdaruje ho darmi nevyhnutnými na plnenie tejto úlohy, čo vzácne platí u svätého Jozefa, pestúna nášho Pána Ježiša Krista a ženícha Márie“. Vernosť zo strany Boha sa prejavuje v pomoci udelenej v každej životnej situácii, v každej práci, v každom zdravotnom stave, aby sme mohli verne plniť svoje poslanie na zemi. Boh nás neopustí, ale očakáva od nás rozhodnú odpoveď: v mladosti, v zrelom veku, ba i vtedy keď nám do stretnutia s Bohom nezostáva veľa času. Boh od nás očakáva bdelý postoj plný lásky a iniciatívy.

V blahej pamäti Svätý Otec Ján Pavol II. v knihe: „Vstaňte, poďme!“ uvažuje: „Biskupstvo je nepochybne úrad, biskup však musí všemožne zápasiť, aby „nezúradnel“. Nesmie zabúdať, že má byť otcom. Keď uvažujem, kto môže byť pomocníkom a vzorom pre všetkých povolaných na otcovstvo – v rodine aj v kňazstve, o to väčšmi v biskupskej službe – , prichádza mi na um svätý Jozef. Pre svätého Jozefa život s Ježišom bol stálym objavovaním vlastného povolania byť otcom. Stal sa ním nezvyčajným spôsobom, keďže svojmu Synovi nedal telesný život. Neponúka sa takáto realizácia otcovstva ako vzor zvlášť nám, kňazom a biskupom?

Aj ja môžem s Božím služobníkom Jánom Pavlom II. povedať, že prakticky všetko, čo som vo svojej biskupskej službe vykonával, prežíval som ako prejav takéhoto otcovstva: krsty detí i dospelých, spovede mladých, starých i ťažko chorých, slávenie Eucharistie, poúčania i napomínania, povzbudzovanie vo viere, to pre mňa bola a stále je realizácia otcovstva.

Program Cirkvi tretieho tisícročia je už známy – každý deň znovu začínať a pozerať na Ježiša Krista očami Márie – chceme sa o to usilovať všetci, ktorí patríme do Katolíckej cirkvi, aby sa šírila svätosť, pokora a misionárske nadšenie. Program našej diecézy je už tiež rámcovo načrtnutý v Pastoračnom pláne Katolíckej cirkvi na Slovensku 2007-2013, kde je dôraz kladený predovšetkým na program „vnútornej obnovy cez slúžiacu a komunikujúcu cirkev“. Už spomínaný pápež Ján Pavol II. nám pri troch návštevách našej krajiny zdôrazňoval formovanie seminaristov a kňazov a tiež formovanie veriacich laikov. Tu chcem pamätať a napomáhať formovanie počnúc od miništrantov, cez seminaristov, diakonov, kňazov ako aj cez Bohu zasvätené osoby. Rovnako chcem pomáhať pri formovaní veriacich laikov, ktorí pracujú v rozličných verejných funkciách, kde svojím životom a príkladom svedčia o Kristovi.

Vieme, že z takejto stálej starostlivosti Cirkvi o formovanie svojich veriacich, vznikajú stabilné rodiny, kde otcovstvo a materstvo predstavujú samy o sebe zvláštne potvrdenie lásky, tvoria v živote manželov „novotu“ a „bohatstvo“ a sú tak vznešené, že priblížiť sa k nim možno iba „na kolenách“.

Program Zodpovedná mládež, chce povzbudzovať k väčšej angažovanosti mladých kresťanov, aby dokázali uniesť zodpovednosť za seba, zvládať seba a tak vydávali radostné svedectvo kresťanského života ostatným mladým vo svojom okolí.

Vieme akým pokladom pre cirkevné spoločenstvo sú modlitby a obety chorých a starších i veľmi starých a mnohokrát nevládnych veriacich. Spolu s nimi chceme realizovať program solidárne spoločenstvo, cez ktorý chceme povzbudzovať veriacich k solidarite s ľuďmi v núdzi a podľa možnosti preukazovať aj praktickú službu či pomoc v konkrétnych situáciách.

Teším sa, že na území diecézy sa už nachádzajú kvalitné cirkevné základné a stredné školy, univerzitné pastoračné centrá pre vysokoškolákov a že je veľmi dobre organizovaná školská i farská katechéza.

Toto všetko aj mňa povzbudzuje, aby som v načatých aktivitách pokračoval. Preto vás všetkých už odteraz prosím o osobné vloženie sa do načatých diel, ako aj o službu priniesť niečo nové, kreatívne, čo možno bude prinášať plody až v budúcnosti, ale bez položenia základov, by sa nemohli zrealizovať.

Patrónom nášho katedrálneho chrámu je Najsvätejšia Trojica, spoločenstvo troch božských Osôb. Boh – Trojica to je Láska, ktorá víťazí nad smrťou. Táto Božia Láska všetko prežaruje, rozťahuje a preniká. Solovjov by povedal, že človek zasiahnutý touto Láskou sa stáva diamantom. Diamant má z chemického hľadiska rovnaké zloženie ako uhlie. Prečo je teda diamant krásny a uhlie nie? Uhlie má v sebe konfliktnú štruktúru, ktorá pohlcuje a dusí svetlo, zatiaľ čo diamant dovoľuje svetlu žiariť a tú istú vnútornú štruktúru robí tak vzácnejšou. Uhlie nepredstavuje krásu, ale diamant je jedným z najskvostnejších príkladov krásy. Aj človek môže byť buď ako uhlie, keď dovolí, aby hriech zničil jeho vnútornú štruktúru, a tým zabránil priechodu lásky a uskutočneniu Božieho obrazu v ňom. Ale môže byť tiež diamantom, keď preniknutý Božou láskou, ktorá bude prežarovať jeho vnútorné štruktúry, svojimi skutkami a slovami bude dávať svedectvo Svetlu a Láske, svedectvo Božiemu životu v ňom.

Mojich biskupským heslom aj naďalej zostáva: Per Mariam ad Jesum. Veľa ráz som opakoval – a ako biskup ešte častejšie opakujem – podľa príkladu Panny Márie „fiat“, aby som v mojom živote dokázal uskutočniť Boží plán, ktorý On má so mnou a cezo mňa aj s inými. A teraz ešte intenzívnejšie – v piatich mariánskych svätyniach v našej diecéze – chcem spolu s vami vyprosovať Máriinu ochranu a pomoc pre všetkých. V jej materinskej škole chceme vnímavo počúvať a postupne sa učiť, aby sme sa stávali krásnymi diamantmi – mladí i starí, rodičia aj deti, chorí aj zdraví – na radosť a potechu všetkých, ktorí sa s nami stretnú.

K uskutočneniu toho si pomáhajme vzájomnou modlitbou a obetami. Do dnešnej eucharistickej obete vkladám vás všetkých a zároveň aj vás prosím o modlitbu za seba.

Záverom vám všetkým chcem oznámiť, že patrónmi žilinskej diecézy sa stávajú naši apoštoli a vierozvestovia svätý Cyril a svätý Metod. Prosím aj našich nebeských ochrancov o trvalú duchovnú podporu a prihováranie u Darcu všetkých darov, u nebeského Otca. Nech sa tak stane.

Drahí spolubratia v kňazskej a diakonskej službe, milovaní bratia a sestry, mladí priatelia, najmä však vy, drahí rodičia! Títo vaši synovia a naši duchovní bratia o niekoľko chvíľ budú ustanovení do významnej a zodpovednej služby Cirkvi

(Mt 20, 25b – 28)

Drahí spolubratia v kňazskej a diakonskej službe, milovaní bratia a sestry, mladí priatelia, najmä však vy, drahí rodičia! Títo vaši synovia a naši duchovní bratia o niekoľko chvíľ budú ustanovení do významnej a zodpovednej služby Cirkvi – osobitnou sviatosťou príjmu posvätný rad presbyterátu, stanú sa kňazmi katolíckej Cirkvi, stanú sa služobníkmi, doslova sluhami Kristovho poslania.

Podobne ako pred dvetisíc rokmi Ježiš povolal ľudí k nasledovaniu, tak aj dnes mladí mužovia a ženy sa vydávajú na putovanie, aby ho nasledovali. Sú Ním fascinovaní a pohnutí túžbou ponúknuť vlastný život do služby Cirkvi, ako dar pre pomoc ľuďom. Majú odvahu nasledovať Krista a chcú byť jeho svedkami. Život v nasledovaní Krista je skutočne riskantným podujatím, pretože sme vždy ohrození hriechom, nedostatkom slobody a možnosťou zrady. Preto všetci potrebujeme jeho milosť, tak ako Mária, ktorá ju prijala v plnosti. Od Márie sa učme vždy hľadieť na Krista, ako na náš vzor. Tak môžeme mať účasť na univerzálnom spásonosnom poslaní Cirkvi, ktorej On je hlavou.

Pán povoláva kňazov, rehoľníkov, rehoľníčky a laikov aby vstúpili do sveta v jeho komplexnej realite a aby spolupracovali na budovaní Božieho kráľovstva. Robia to vo svojej veľkej mnohorakosti a rôznorodosti: v ohlasovaní, v budovaní komunít, v rozličných pastoračných službách, v konkrétnych dobrých skutkoch a prejavoch žitej lásky, vo výskume a vo vede, ktorými sa zaoberajú v apoštolskom duchu, v dialógu s kultúrou v tom prostredí, v ktorom sa nachádzajú, v podporovaní spravodlivosti podľa Božej vôle a v neposlednom rade v sústredenej kontemplácii trojjediného Boha a v jeho komunitnej oslave.

Drahí bratia, Ondrej a Jozef, vaše životy sú zázrakom, sú tajomstvom Božieho zaľúbenia a darom jeho milosrdenstva, naplno vyjadrené slovami proroka Jeremiáša: „Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr, než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa, za proroka pre pohanov som ťa ustanovil“ (Jer 1, 5). Každý kňaz môže opakovať, že bol vyvolený, vysvätený a poslaný zviditeľniť Kristovu aktuálnu prítomnosť, ktorej hodnoverným reprezentantom a poslom sa stáva.

Preto Boží služobník pápež Ján Pavol II. často hovorieval: „Každé kňazské povolanie vo svojej najhlbšej podstate je veľkým tajomstvom, je darom, ktorý nekonečne prevyšuje človeka“. Práve pre tento dar a tajomstvo sme povinní vydávať o kňazstve svedectvo. Máme to vždy robiť s veľkou pokorou a vedomí si skutočnosti, že Boh nás „povolal svätým povolaním, nie pre naše skutky, ale zo svojho rozhodnutia a milosti“ (2 Tim 1, 9), ako to napísal apoštol Pavol svojmu žiakovi Timotejovi.

Povolanie ku kňazstvu „je svojou podstatou povolaním ku svätosti, vo forme, ktorá pramení zo sviatosti kňazstva“ (PDV, 33) a v encyklike Cirkev žije z Eucharistie pápež Ján Pavol II. to objasňuje: „Každé úsilie o svätosť, každý skutok zameraný na uskutočnenie poslania Cirkvi, každé vykonávanie pastoračných plánov musí čerpať nevyhnutnú posilu z Eucharistického tajomstva a naň sa musí zameriavať ako na svoj vrchol“. Kňaz je povolaný vo vlastných okolnostiach kde ho Boh posiela, stretnúť sa, spoznať a milovať Krista vo vykonávaní svojej služby a stále viac sa s ním stotožňovať.

Celá Cirkev je kňazským ľudom. Vďaka krstu majú všetci veriaci účasť na Kristovom kňazstve, na „všeobecnom kňazstve veriacich“. Na jeho základe a v jeho službe jestvuje aj iná účasť na Kristovom poslaní – je to služba, ktorá sa udeľuje sviatosťou kňazstva a jej úlohou je slúžiť v mene a osobe Krista – Hlavy uprostred spoločenstva. Služobné kňazstvo sa podstatne líši od všeobecného kňazstva veriacich, pretože udeľuje posvätnú moc pre službu veriacim. Vysvätení služobníci konajú svoju službu Božiemu ľudu vyučovaním, bohoslužbou a pastierskym spravovaním.

V dnešnom úryvku z evanjelia svätého Matúša sme počuli o prioritách, ktoré nám majú byť vlastné. Sú to: pohotovosť v službe a prvenstvo v obeti.

V koncilovom dokumente Svetlo národov sa píše: „Úrad, ktorý Pán zveril pastierom svojho ľudu, je skutočná služba“ (LG, 24). Náš Katechizmus katolíckej cirkvi (1551) k tomu dodáva: „Táto služba je úplne zameraná na Krista a na ľudí. Úplne závisí od Krista a jeho jediného kňazstva a bola ustanovená v prospech ľudí a spoločenstva Cirkvi. Sviatosť posvätného stavu udeľuje „posvätnú moc“, ktorá je v skutočnosti Kristovou mocou. Vykonávanie tejto moci sa preto má riadiť príkladom Krista, ktorý sa z lásky stal posledným a služobníkom všetkých.“

Veľký pápež Druhého vatikánskeho koncilu Pavol VI. v posolstve adresovanom kňazom napísal: „Kňazstvo nie je remeslo alebo hocijaká služba vykonávaná v prospech Cirkvi, ale služba, ktorá participuje absolútne zvláštnym spôsobom a s nezmazateľným charakterom na sile Kristovho kňazstva, vďaka sviatosti kňazstva“.

A opäť v Katechizme katolíckej cirkvi (1564) sa o presbyteroch – kňazoch hovorí: „Hoci kňazi nemajú najvyšší stupeň kňazstva a vo vykonávaní svojej moci závisia od biskupov, predsa sú s nimi spojení v kňazskej dôstojnosti a sviatosťou posvätného stavu sú podľa vzoru Krista, najvyššieho a večného Kňaza, vysvätení, aby hlásali evanjelium, spravovali veriacich a slávili Boží kult ako praví kňazi Nového zákona“.

Vkladaním mojich rúk a konsekračnou modlitbou, stanete sa spolupracovníkmi biskupa. Ponesiete s ním „ťarchu ľudu“ – ako sme o tom počuli v starozákonnom čítaní a budete ohlasovateľmi „služby zmierenia“, pretože nás „roznecuje láska Kristova“, „sme Kristovými vyslancami“ podľa slov sv. Pavla, ktoré adresoval cirkevnému spoločenstvu v Korinte. „Kto je v Kristovi, je nové stvorenie“!

Preto najprv rozjímajte o Pánovom zákone a potom všetkým ohlasujte Božie slovo, ktoré ste sami s radosťou prijali. Vaša náuka nech je pokrmom pre Boží ľud a váš príkladný život nech je potechou i povzbudením pre veriacich, aby ste slovom i príkladom budovali Boží dom, ktorým je Cirkev. V mene Kristovom budete posväcovať. Vaše ruky budú vo svätej omši prinášať na oltári nekrvavým spôsobom Kristovu obetu. Vo sviatosti pokánia budú v mene Kristovom i v mene Cirkvi odpúšťať hriechy. Tie isté ruky budú svätým olejom posilňovať chorých. Vaše ruky budú vykonávať aj ostatné posvätné obrady. Myslíte na to, čo konáte; a to čo budete vysluhovať, aj sami nasledujte. Kráčajte v novosti života. Posilu berte v denných modlitbách, keď budete vzdávať chvály a vďaky a modliť sa nielen za Boží ľud, ale aj za celý svet. Pamätajte, že ste boli vybraní spomedzi ľudí a ustanovení pre ľudí, aby ste boli prostredníkmi medzi Bohom a ľuďmi.

Bratia moji, túto službu Krista – Učiteľa, Kňaza a Pastiera plňte vždy s radosťou a opravdivou láskou. Chcem vás hneď na začiatku kňazskej služby poprosiť: považujte za základnú úlohu celého vášho kňazského života: byť s ním, učiť sa pohľadu na neho, nacvičiť si počúvanie jeho slova, stále viac spoznávať Pána v modlitbe a vo vytrvalom počúvaní Svätého písma. Ako sa v živote človeka nič veľké nedá dosiahnuť bez disciplíny a postupu, tak aj vnútorný život potrebuje oboje. Keď počúvame veľkého umelca, ktorý majstrovský ovláda svoj nástroj, dotkne sa nás ľahkosť, zdanlivá samozrejmosť a uvoľnenosť, ktorou sa jednoducho vyjadruje samotná krása diela. Aby bola na konci táto ľahkosť, v ktorej sa čisto a nerozladene prejavuje veľkosť, je potrebné dlho svedomito pracovať. Vnútorný život nesmie byť pre nás menej dôležitý než vonkajšie konanie, než šport alebo technické znalosti. Rast vnútorného človeka je hoden nášho plného nasadenia: svet potrebuje ľudí, ktorí vnútorne dozreli a vnútorne zbohatli! Pán nás potrebuje, aby nás mohol volať k sebe a posielať do sveta.

Napokon sa obráťme na Máriu, Kráľovnú apoštolov a Matku kňazov, ale aj na Pomocnicu kresťanov a prosme ju, aby nás všetkých sprevádzala na našej životnej púti a týmto novým Kristovým služobníkom, aby na jej príhovor Pán daroval vernosť povolaniu, ktoré teraz s dôverou prijímajú.

Milí pútnici! V týchto dňoch mnohí ľudia na našom Slovensku

sa „vydajú na cestu“, aby na pútnických miestach pozdravili Pannu Máriu. Aj vy dnes ste sa z domu vydali na cestu a ponáhľali sa do pútnického miesta vo Višňovom, ktoré sa nachádza v hornatom kraji krásneho pohoria Malej Fatry. Ako som pred rokom s vašim všeobecným súhlasom hovoril, aby sme pozývali na túto púť matky v požehnanom stave, chcem privítať zvlášť tie, ktoré nosia pod srdcom plod vzájomnej Lásky, dar dieťaťa. Pozdravte Pannu Máriu a zverte sa pod jej ochranu. Cirkev vás povzbudzuje, aby ste naplnené pokojom a radosťou dokázali kráčať cestou života s odovzdanosťou a ochotou pomáhať druhým. Dieťa je dar, je Boží dar. A každý Boží dar nás robí lepšími. Čím viac od neho dostávame, tým viac máme dávať druhým.

Ako sme to počuli v dnešnom čítaní z Listu sv. Pavla Rimanom? Aspoň niektoré vety si zopakujme: „Láska nech je bez pretvárky. Nenáviďte zlo, lipnite k dobru. Milujte sa navzájom bratskou láskou, predbiehajte sa vzájomne v úctivosti, v horlivosti neochabujte, buďte vrúcneho ducha, slúžte Pánovi. V nádeji sa radujte, v súžení buďte trpezliví, v modlitbe vytrvalí. Majte účasť na potrebách svätých, buďte pohostinní. Žehnajte tých, čo vás prenasledujú – žehnajte a nepreklínajte!“

Keby to všetko bolo už čím prv v našej farnosti, v našom spoločenstve, v našej rodine, v našom dome, aj medzi nami. Chceli by sme to hneď bez námahy, bez snaženia, bez úzkosti a utrpenia. Ale keďže to tak nejde, pýtame sa: Prečo to musím robiť práve ja? Čo z toho bude mať naša rodina? Načo by sme sa namáhali, veď to nejako bude? Pre koho by som to mal robiť ? Odpoveď nám dáva veľký búrlivák – sv. Pavol, ktorého Jubilejný rok pozajtra končíme, a ktorý sa tak namáhal a nadchýnal pre Krista, že mu bolo stále jasné smerovanie, bol mu jasný cieľ: Zachovať sa pre deň príchodu Pána Ježiša. Tomuto skutočne orientuje všetko, čo myslí, čo hovorí, po čom túži, čo miluje. Pre neho je to vytúžené stretnutie s Kristom. Pre tento okamih chce naplno žiť, obetovať sa, zodierať sa ale i mrieť. To je dôležité, na tom stojí všetko. Pre tento deň sme posvätení, pre tento deň sme povolaní. V tomto dni sa všetko naplní. Čo sa od nás očakáva? Nepoplašiť sa, ale s dôverou, vernosťou a láskou to žiť. Veď Boh pokoja nás celých posväcuje. A buďme spokojní, veď nemusíme pritom konať ktovieaké veľké činy. Stačí, keď každý skutok, ktorý konáme, je podnecovaný a oživovaný pravou láskou: „Milujte sa navzájom bratskou láskou, predbiehajte sa vzájomne v úctivosti, v horlivosti neochabujte, buďte vrúcneho ducha, slúžte Pánovi.“ Tak budeme okolo seba vyžarovať „kultúru života“ a vytvárať „ostrovy pokoja a lásky“.
Čím hustejšia bude sieť takýchto „ostrovov“ tým skôr ostatní zbadajú, že Ježišovo kráľovstvo – raj, nebo – je skutočnosť, ktorú nám sľubuje Ježiš, a je podobná domu, ktorý sa začína budovať tu, aby sa bývalo v ňom tam. Bude to jeho dar: plnosť radosti, pokoja, požehnania, harmónia, blaženosť bez konca, lebo raj je láska. „Ide o pokračovanie tradície lásky, ktorá malo už v dvoch uplynulých tisícročiach mnoho foriem, ale ktorá dnes vyžaduje azda ešte väčšiu vynaliezavosť.
Je to čas novej „fantázie lásky“, ktorá sa uplatňuje ani nie tak iba účinnosťou poskytnutých pomocných prostriedkov, ako schopnosť dať pocítiť svoju blízkosť a solidárnosť tomu, kto trpí, tak, aby sa toto gesto pomoci necítilo ako ponižujúca almužna, ale ako bratská spoluúčasť.

Dosvedčuje to skúsenosť peruánskej matky. Volala sa Mary a žila naplno svetským životom ako mnohé jej rovesníčky: bola šťastná, mladá, atraktívna pre mužov, mala všetko, po čom túžila, tri krásne dcérky, Boha nepotrebovala. Raz ju pozvali na modlitbové stretnutie mladých matiek vo farnosti. Cez čítanie Svätého písma sa stretla s Bohom a našla svetlo aj do svojho života. Tak ju to uchvátilo, že v jej živote nastala radikálna zmena. Po určitom čase u nej zistili ťažkú chorobu. Previezli ju do nemocnice. Tam sa dozvedela, že má už len asi mesiac života. Ale jej dôvera v Ježiša, ktorú práve vtedy prežívala, jej dávala silu k modlitbe, v ktorej ho prosila o päť rokov života, aby mohla zavŕšiť svoje obrátenie a mohla sa sama zmeniť a napraviť aj život okolo seba. Nato sa jej zdravotný stav zlepšil. Lekári si to nevedeli vysvetliť. Z nemocnice ju prepustili. Mary sa vrátila domov. So svojím druhom sa začali pripravovať na prijatie sviatosti manželstva, aby mohli mať svadbu v kostole a tiež požiadali o pokrstenie svojich detí. Po piatich rokoch sa choroba nečakane ohlásila znova a ona po dvoch týždňoch skončila svoj pozemský život. Pred smrťou ešte stihla usporiadať záležitosti týkajúce sa dcér a vliať nádej svojmu manželovi: „Odchádzam k nebeskému Otcovi, ktorý ma už čaká. Všetko je také nádherné. Keď som v jeho slovách spoznala, že sú slovami života, On mi potom daroval päť najkrajších rokov v mojom živote!“

Preto sa Cirkev snaží obraňovať a podporovať „prirodzenú dôstojnosť a vysokú posvätnú hodnotu“ – ako hovorí Koncil – manželstva a rodiny (GS 47). Kontemplujúc mystérium Božieho Syna, ktorý prichádza na svet, obklopený citom Márie a Jozefa, pozývam kresťanské rodiny, aby zakúsili láskavú prítomnosť Pána v ich životoch. Podobne ich povzbudzujem, inšpirujúc sa Kristovou láskou pre ľudí, aby vydávali svedectvo pred svetom o kráse ľudskej lásky, manželstva a rodiny. Táto, založená na nerozlučiteľnej jednote medzi mužom a ženou, vytvára privilegovaný priestor, v ktorom býva ľudský život prijatý a ochraňovaný od svojho začiatku až po prirodzenú smrť. Preto rodičia majú výsostné právo i povinnosť vychovávať svoje deti vo viere a v morálnych hodnotách, ktoré dávajú hodnotu ľudskej existencii. Je dôležité starať sa o rodinu a manželstvo, pretože je dôležité starať sa o ľudskú bytosť, ako o to najvzácnejšie Božie stvorenie spomedzi všetkých ostatných. Obraciam sa aj k deťom, aby mali rady svojich rodičov, starých rodičov, svojich súrodencov a modlili sa za nich; k mladým, aby povzbudení láskou svojich rodičov nasledovali s veľkodušnosťou ich povolanie, či už k manželstvu, kňazstvu, alebo k zasvätenému životu; k starým a chorým, aby našli pomoc a pochopenie, ktoré najviac potrebujú. A vy, drahí mladomanželia, vždy počítajte s Božou milosťou, aby sa tak vaša láska stávala stále plodnejšou a vernejšou. Do rúk Márie, „ktorá svojím áno otvorila Bohu bránu nášho sveta. (Enc. Spe salvi, 49), zverujem ovocie tejto slávnosti. Nová motivácia putovať do Višňového nech je pre vás brána viery.

Nech dnešná púť rodín v našej diecéze prinesie hojné požehnanie. Nech toto putovanie pre nás znamená nové rozhodnutie, že sme uverili Ježišovým slovám a že opätovne začíname s ním. Preto sa chceme namáhať, čiže posväcovať, lebo verný je ten, ktorý nás povoláva, a on to aj urobí. A chce to dokázať aj na každom z nás! Ďakujem vám a prajem šťastné a pokojné dni prázdnin a dovoleniek.

Z kázne otca biskupa Tomáša.