Kategória: Zamyslenia

Nasleduj Krista! – Vždy s Ježišom! (3. nedeľa v Cezročnom období)

Aké dôležité a nevyhnutné je aj dnes úplné upriamenie mysle, srdca, zraku na Ježiša! Keď sa celý svet zdá vykoľajený, zneistený, keď to vyzerá tak, že akékoľvek pravidlá prestávajú platiť, nášho zmýšľania sa môže zmocniť bezmocnosť, hnev, ba aj rezignácia. No práve to, že zameriame celé svoje bytie na Ježiša, pomáha nám udržať si nadhľad a vidieť dianie vo svete (veľkom i malom) Božími očami.

Myslím, že sme sa aj ako veriaci pridlho spoliehali na to, že platí akýsi svetový poriadok, dohodnutý veľmocami, mocnými a bohatými. Spomínam si na dobu po Nežnej, ktorá nás v Cirkvi vykoľajila – v totalite sme totiž mali nejaký zaužívaný spôsob života, rozvoja, vzdoru… A zrazu sme o to prišli a dlho sme hľadali nejakú novú istotu. Možno sme ju ani dodnes nenašli…

Tieto dni a mesiace nám znova berú vonkajšiu istotu. Ale upriamenie sa na Ježiša nám upevňuje vnútornú istotu – svet (ten veľký, ale aj ten náš malý) je pevne v Božích rukách. Tak ako krajina Zabulon a Neftali. Keby sme nepoznali mená ako Nazaret a Kafarnaum, ani by sme (veľká väčšina z nás) nemali potuchy, kde tie kraje môžu ležať. Ale Písmo nám dnes hovorí, že Boh o tých krajoch vie. Dokonca že tam on sám je. Veď tam prichádza Ježiš. Nie aby sa ukryl v odľahlých končinách, ale aby tam začal svoje ohlasovanie a formáciu prvých učeníkov.

Ježiš je aj dnes svetlom v našom svete. Pre nás – malých ľudí – najmä v tom našom malom svete, ktorý je tiež plný bolesti a sklamaní. Ale Ježiš do tých situácií prichádza a hovorí: „Poď za mnou!“ To neznamená, že mám opustiť rodinu či prácu, ale v tom, čo prežívam, mám kráčať s Ježišom, ktorý je jediný Uzdravovateľ a Záchranca. Rozmeň si to na drobné pre svoj vlastný život.

Mám však na srdci jednu výzvu pre všetky cirkvi na Slovensku, pre náš spoločný život. Žiadajme, aby sa okamžite v nedeľu prestali v médiách vysielať politické relácie. To je priame znesvätenie nedele! Nie nedeľné nakupovanie, ale sledovanie relácií s politikmi nás odvádza od slávenia a svätenia nedele. Lebo napáda našu myseľ, negatívne ovplyvňuje naše zmýšľanie a odvádza našu pozornosť od Boha, ktorému jedinému patrí chvála a česť!

Na stiahnutie

Nasleduj Krista! „To je málo“ (2. nedeľa v Cezročnom období)

Už pred slávnosťou Narodenia Pána ma zaujala správa na TK KBS: „Kardinál Grzegorz Ryś slávnostne vstúpil do služby krakovského arcibiskupa metropolitu v katedrále na Waweli. Vo svojej homílii zdôraznil, že Cirkev je plná Božej milosti, no nemôže ju prijímať nadarmo, pretože neexistuje pre seba, ale výlučne pre evanjelizáciu.“

Je málo sláviť sviatosti, odovzdávať učenie. Cirkev existuje výlučne pre evanjelizáciu. „Idem do toho.“

Sám Boh nám dnes cez proroka hovorí, že chce od nás viac ako svätý život: „Urobím ťa svetlom národov“ (Iz 49, 6). Chce od nás, aby sme sa starali o ľudí okolo nás. Aby aj oni vo svetle nášho života poznali, aký dobrý je Boh, aby mu uverili a žili s ním. A aby potom ohlasovali vykúpenie ďalším. „Idem na to. Veď keď ja som na tom dobre, spása/záchrana/svätosť iných aj mne leží na srdci.“

V dnešných textoch sa k tomu pridáva volanie žalmistu: „… hlboko v srdci mám tvoj zákon. Ohlasujem tvoju spravodlivosť vo veľkom zhromaždení; svojim perám hovoriť nebránim“ (Ž 40, 9c – 10). Žalmista vie, čo má, čo dostal, a chce to dávať ďalším. Lebo život dáva len ten, kto má život; svieti len ten, kto má svetlo. „Idem na to. Nechcem ostať kdesi ukrytý, chcem mať starosť o iných. Chcem svoje kresťanstvo žiť naplno, aj s ohlasovaním vykúpenia.“

Boh nám dal moc stať sa jeho deťmi (Jn 1, 12, dnes verš pred evanjeliom). To sme nedostali na parádu, aby sme sa tým pýšili, ale aby každý okolo nás videl, kto sme, a túžil byť tým, kto sme aj my. „Idem do toho. Čo keď ma budú prenasledovať, nenávidieť, možno ma pre vieru zabijú? Budem blahoslavený.“

Dnes mi Boh hovorí: „To je málo.“ Hneď teraz ho odprosím sa svoj kresťanský minimalizmus a poprosím ho, aby mi ukázal človeka, ktorému mám byť ešte dnes svetlom pre jeho večný život. Chcem svoje kresťanstvo žiť, nie živoriť!

Nasleduj Krista! Ježiš sa zjavuje ako Sluha (Krst Pána)

Dnešný sviatok je rozšírením, pokračovaním slávnosti Zjavenia Pána. Kedysi bol jeho súčasťou, po 2. vatikánskom koncile sa stal samostatným. Akoby sa tým chcel zvýrazniť jeden z rozmerov Kristovho zjavenia – stal sa nám podobným až tak, že prijal krst, akoby bol hriešnik. No nikdy ním nebol. Ale chcel nám ukázať, ako veľmi sa s nami zjednocuje.

Ján Krstiteľ to videl a vedel, preto sa zdráhal Ježiša pokrstiť. No ten nalieha: „Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé“ (Mt 3, 15). Ježiš bol úplne jeden z nás. Okrem hriechu. No navonok vyzeral ako hriešnik. Veď napokon aj zomrel smrťou zločincov…

Stretol som sa s tým, že tento sviatok by sa mohol nazývať aj sviatok Krista – Sluhu. Tak ho nazýva aj Boh ústami proroka: „Hľa, môj služobník“ (Iz 42, 1). Ježiš dáva najavo, že prišiel slúžiť – ani nie tak Otcovi, ale nám, svojim bratom, zotročených hriechom. Prišiel nás oslobodiť, ukázať cestu záchrany. A aby sme sa tej cesty nebáli, išiel po nej prvý, hoci nijakú záchranu nepotreboval.

Boh o Kristovi hovorí: „Priviniem si ho“ (Iz 42, 1). A v Kristovi to isté robí aj s nami. Privinul si nás vo chvíli nášho krstu, vo chvíli, keď sme prijali Ježiša ako svojho Pána, Záchrancu, keď sme mu podriadili svoj život. A toto túžim dnes prežívať – vnímať, ako si ma Boh privíňa k sebe a pevne drží v náručí. Nie preto, že som si to nejako zaslúžil, ale preto, lebo som Ježišovým bratom, Otcovým dieťaťom, plný Božieho Ducha.

Čo od tohto privinutia očakávam? Že ma nepohltí temnota, že ma nezlomí svet okolo mňa. Že moje oči ostanú upriamené na toho, ktorý za mňa položil život, ktorého Otec vzkriesil z mŕtvych a ktorý sa za mňa v nebi prihovára. Chcem ísť Ježišovou cestou. S ním. Zvládnem to? Iste, ak nerezignujem. Ak ho budem nasledovať deň čo deň, krok za krokom. Ak sa nenechám znechutiť, odvábiť…

Ježiš, chcem ísť dnes s tebou. Chcem slúžiť.

Nasleduj Krista! Následky (2. nedeľa po Narodení Pána)

Ľudovú zbožnosť, charakterizovanú koledami a betlehemami, Cirkev v liturgii vyvažuje náročnými textami, ktoré z rôznych aspektov odhaľujú podstatu udalosti, ktorú v týchto dňoch oslavujeme – narodenie Pána. Kým ľudová zbožnosť spieva: „Ježiško náš milý,“ liturgia hovorí: „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami.“ Tak sa ľudová a biblická, liturgická zbožnosť navzájom dopĺňajú: v bezbrannom malom Dieťati spoznávame Pána a Tvorcu vesmíru, v tom, ktorému sa klaňajú pastieri, vidíme toho, ktorému slúžia anjeli a poslúcha ho celý vesmír.

No biblické texty dnešnej liturgie idú ešte ďalej. Poukazujú na múdrosť, ktorá „v slávnom národe … zapustila korene“ a „v zástupoch svätých sa zdržiava“ (porov. Sir 24, 16). Odhaľujú, že táto múdrosť je „Slovo, ktoré sa stalo telom a prebývalo medzi nami“ (viac sa mi páči doslovnejší preklad: „a postavilo si medzi nami stan“, ktorý teraz na slávnosť Narodenia Pána použil v homílii aj pápež Lev XIV.). A táto pravda má ďalekosiahle dôsledky pre každého človeka, ktorý kedy žil, žije a bude žiť na zemi – každý z nás sa môže stať Božím dieťaťom (pozri Jn 1, 12), podľa vyjadrenia svätého Pavla môžeme byť adoptovanými synmi (pozri Ef 1, 5). Táto pravda pred každým otvára úplne nové možnosti a perspektívy. Už nemusíme nariekať nad blížiacou sa smrťou, podliehať moci hriechu a zla, ale môžeme viesť víťazný život, ktorý má večný rozmer. Ak chceme. Boh nám prežívaním tajomstva Ježiša Krista ponúka účasť na svojej božskej prirodzenosti. Je ochotný zbožstviť nás! To sú následky Pánovho narodenia!

Niečo z toho sa už stalo – pri našom krste. Naša premena z ľudskej prirodzenosti na božskú sa aj naďalej deje pri každom prijímaní sviatostí. Každá modlitba aj čítanie či počúvanie Božieho slova mení naše zmýšľanie z pozemského na nebeské. Každý dobrý skutok nás robí podobnejšími Otcovi, ktorý je dobrý…

Apoštol Pavol nám v jednom zo svojich listov dal výborný návod, ako sa dá žiť bez hriechu a dobre, teda ako Božie dieťa: „Žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela“ (Gal 5, 16). Ak sa vo svojom živote zameriame na to, o čom som písal vyššie, tak nebudeme mať čas plniť žiadosti tela, teda to, čím nás zlo pokúša k hriechu. Odskúšajme si to tento týždeň – nepúšťajme si do mysle hluk sveta v akejkoľvek podobe, chráňme si oči pred tým, čo rozrušuje a nie je krásne, sústreďujme svoje konanie na dobro. A zakúsime, že nebudeme mať čas na hriech.

Nasleduj Krista! Vďaka!!! (Ukončenie Jubilejného roka 2025)

Hoci je dnes sviatok Svätej rodiny, určite by som všetku pozornosť počas liturgických slávení a všetkých dnešných „kostolných“ programov zameral na vďačnosť. Lebo na úrovni diecéz sa dnes končí Jubilejný rok 2025. Bol taký bohatý na milosti, obsažný, pestrý!

Aj keď som ho ako pacient vnímal bez aktívnej účasti na podujatiach, dúfam, že aj mne sa ušlo mnoho z jeho darov. Povzbudzovali ma najmä prenosy liturgických slávení z Vatikánu. Usiloval som sa čo najčastejšie využívať možnosť získať plnomocné odpustky (osobitne pre duše tých zosnulých, ktorých som v živote poznal). S prekvapením môžem konštatovať, že tento jubilejný rok bol pre mňa obohacujúcejší ako tie predošlé – lebo telesné obmedzenia akosi viac priali neobmedzeným úkonom a úsiliu ducha.

A tak je táto nedeľa pre mňa dňom vďačnosti. Budem spomínať na udalosti, dni, ľudí, prežívania a ďakovať za všetko, čím som bol obdarovaný. Ale chcem prežívať vďačnosť tiež za iných, ktorí prešli Svätými bránami, navštevovali Jubilejné chrámy, získavali plnomocné odpustky, povzbudzovali ďalších k pokániu i zmene života… Je za čo ďakovať. Osobitne ďakujem Bohu a všetkým za pieseň Jubilejného roka Moja nádej… Dúfam, že sa bude spievať aj naďalej.

Mal som taký sen, že dnes popoludní pozveme všetkých známych z farnosti na pódium pri kostole a budeme prespevovať piesne vďaky, všetky, ktoré nás kedy v živote oslovili a radi sme ich spievali. Hádam mi ten sen niekto niekde naplní… že vďačnosť zachváti všetkých, čo milujú Boha, čo nasledujú Krista.

Kristus sa narodil! Oslavujme ho!

Nasleduj Krista! Scéna z veľkého príbehu (Štvrtá adventná nedeľa)

Izaiáš – proroctvo o narodení dieťaťa z panny.

Matúš – naplnenie proroctva sa uskutoční Márii a Jozefovi: narodí sa im dieťa, ktoré vyslobodí Boží ľud..

Pavol – objasnenie naplnenia proroctva: Máriino dieťa je Boží Syn.

Žalmista – Boží Syn prichádza ako vládca, ktorému všetko patrí. Zhruba takúto scénu nám načrtávajú dnešné čítania pri slávení liturgie. Ako sa v tej scéne cítim, mám v nej nejaké miesto? Alebo sa na to všetko pozerám len zvonku a neviem, čo s tým?

Som súčasťou veľkého príbehu, ktorý sa začal dávno pred stvorením sveta. Biblické texty mi pomáhajú v celom tom príbehu sa zorientovať. Som v Božích očiach taký vzácny, že Bohu sa oplatilo poslať svojho Syna, aby ma získal späť pre neho. Bol som stratený a Boh ma našiel.

Keď sa pripravujeme na slávnosť Narodenia Pána, majme toto tajomstvo nielen na pamäti, ale najmä v srdci. To tajomstvo spočíva v tom, že Boh vstúpil do materiálneho sveta (ktorý je jeho dielom), zjavil sa nám a uskutočnil dielo vykúpenia. Nejde teda o tajomstvo vo význame niečoho tajného, ale tajomného – božské vstupuje do ľudského a zasahuje, aby sa ľudské mohlo stať a stalo sa božským.

Toto majme pred očami srdca, keď v najbližších dňoch budeme sláviť nie Vianoce, lebo toto slovo je dnes vyprázdnený pojem. Ale sláviť Narodenie Pána!!!

Nasleduj Krista! – S radosťou (Prvá adventná nedeľa)

„Stane sa v ostatných dňoch…“ (Iz 2, 1).
S radosťou pôjdeme do domu Pánovho!
„… nadišla hodina, aby ste sa prebudili zo sna“ (Rim 13, 11).
S radosťou pôjdeme do domu Pánovho!
„… buďte pripravení, lebo Syn
človeka príde v hodinu, o ktorej neviete“ (Mt 24, 44).
S radosťou pôjdeme do domu Pánovho!

Urobil som si cvičenie: pri čítaní dnešných biblických textov liturgie slova som za každú vetu vložil znenie responzória. A mám program do konca života (alebo aspoň na Advent J) – každý deň s radosťou kráčať so svojím Bohom. Nech sa deje čokoľvek. Náročnosť tohto programu som si hneď mohol aj overiť, keď sa ma v jednej situácii pokúšala zmocniť temnota. Bol z toho takmer celonočný zápas. Skončil sa pokojom a radosťou.

Vnímam, ako si my kresťania dokážeme neustále komplikovať život. Na jednej strane chceme žiť s Ježišom, ale na druhej pre ten život hľadáme a skúšame svoje postupy, prípadne postupy sveta. Koučing, mentoring, cvičenia, techniky… A úplne mi v nich ako negatívny prvok kričí výslovné zameranie sa len na seba. Mnohé iste môžu byť nápomocné, ale neraz mi v ich opisoch chýba to základné – zameranie na Ježiša, nasledovanie Ježiša, a to v spoločenstve, nikdy nie sám. Akoby sa tak kresťanstvo v našej cirkvi stávalo skôr otázkou psychológie, nie vzťahu so živým Bohom. Aj preto som ako tému svojich textov na nový liturgický rok vybral Nasleduj Krista!

Ak sa chceš vo svojom živote posunúť bližšie k nebu, byť svätý, tak v prvom rade pozeraj na živého Ježiša. Je s tebou. Je v tvojom vnútri. Nájdi si k nemu cestu a hovor s ním o svojom prežívaní. Počúvaj, čo ti hovorí. A to, čo s ním prežívaš, prenášaj do svojho života s ľuďmi, ktorí sú okolo teba, do našej spoločnosti. Buď si istý, že keď túto námahu podstúpiš, tak budeš dennodenne vnímať, ako s radosťou vstupuješ do domu Pánovho. Možno aj to toho materiálneho, ale najmä do chrámu, ktorý je v tvojom srdci. Tam prebýva Boh. Nech ho všetci v tebe vidia, poznajú, milujú.

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Kráľovstvo (34. nedeľa v Cezročnom období –Nášho Pána Ježiša Krista, Kráľa neba i zeme)

Keď žijem v kráľovstve, v Božom kráľovstve, nemám chuť ani síl robiť niečo, čo tomuto kráľovstvu odporuje. Ani sa to nepatrí. Veď keď sa o mňa niekto stará tak skvelo, ako náš Boh („milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý, dobrotivý a veľmi láskavý“), ako by som mohol robiť niečo, čo sa mu nepáči, čo ho zarmucuje?

Znakom kráľovstva, v ktorom žijem, je chrám, kostol. Pre chorobu do chrámu už dosť dlho nechodím. Ale každý deň sa teším, že som v Božom dome. Boh totiž prebýva v mojom srdci ako v chráme.

V chráme má mať všetko svoje miesto, svoj význam. Ak tam je niečo, čo tam nepatrí, tak to citlivému oku prekáža a vyrušuje. Podobne je to s chrámom môjho srdca. Ak sa tam dostane niečo, čo tam nepatrí, ozve sa svedomie, vzniká nepokoj… a treba to dať preč. Preto máme v kostoloch spovednice a v srdci ľútosť.

Ľudia, ktorí rozsievajú nepokoj, sú tí, čo nežijú v chráme, nie sú v kráľovstve. Pchajú všade svoje názory, výmysly, ukazujú svoju silu… Ako veľmi potrebujú spoznať Božie milosrdenstvo, ako veľmi potrebujú vstúpiť do chrámu (do kráľovstva) a prijať Boží pokoj a pravdu.

Alebo nepokoj majú aj tí, čo síce v kráľovstve sú, ale nežijú podľa jeho zásad, lež snažia sa mu vnútiť svoje názory… Aj tí potrebujú našu pomoc – nielen modlitbu, ale aj svedectvo pravdy.

Žijeme nepokojné časy, mocní si delia svet nie v pravde a láske, ale z pozície moci, zbraní a peňazí. Ale aj oni sú v Božích rukách a my vieme, že ich konanie nič nezmôže proti kráľovstvu, v ktorom žijeme my. Nech ich konanie nezatemní našu vieru a dôveru. „Vzdávame vďaky Otcovi, ktorý vás urobil súcimi mať účasť na podiele svätých vo svetle. On nás vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna, v ktorom máme vykúpenie, odpustenie hriechov“ (Kol 1, 12 – 14). To je pravda. Už nie sme v tme, sme vykúpení, oslobodení. Sme v kráľovstve nášho Boha. Raz to zažijeme naplno. Pôjdeme do domu Pánovho!

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Namyslenci a nádej (33. nedeľa v Cezročnom období)

Desí ma, že aj dnes – tak, ako v časoch prorokov – sú po celom svete pri moci „namyslenci a tí, čo páchajú neprávosť“ (Mal 3, 19). To sú tí, čo „žijú neporiadne, nič nerobia, iba sa zháňajú za zbytočnosťami“ (2 Sol 3, 11). To sú tí, čo „položia na nás ruky a budú nás prenasledovať“ (porov. Lk 21, 12).

Desí ma to ľudsky, keď si uvedomujem bezmocnosť tých, ktorí milujú Pána. Bezmocnosť nás, čo nemáme nádej v tomto svete. Ale táto bezmocnosť nás vedie k tomu, čo dnes počujeme vo verši pred evanjeliom: „Vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie.“ Máme budúcnosť! Náš strach nikdy nebude väčší ako naša nádej.

Desí ma však aj to, čo s tými namyslencami bude. „… budú ako plevy. Deň, ktorý prichádza, ich spáli“ (Mal 3, 19). Prosme o Božie milosrdenstvo a obrátenie pre všetkých, čo sa tvária, že majú moc…

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Život (Spomienka na všetkých zosnulých veriacich)

Prečítal som si čítania zo všetkých troch svätých omší, ktoré sa dnes môžu sláviť. A žiari mi z nich jediné slovo: ŽIVOT.

Spomienka na všetkých zosnulých veriacich je pre mňa oslavou života. Toho pozemského, prežívaného v jedinej túžbe: „… bývať v dome Pánovom po všetky dni svojho života, … pociťovať nehu Pánovu a obdivovať jeho chrám“ (porov. Ž 27, 4). A tiež toho večného, keď „budeme navždy s Pánom“ (1 Sol 4, 17).

Áno, náš život na zemi je rozmenený na drobné (pozri hymnus ranných chvál prvého týždňa žaltára Liturgie hodín), lebo by to bola nuda len so založenými rukami čakať, kedy sa Ježiš vráti. Tak máme každý deň naplnený Božími darmi, ktoré sú neraz zároveň úlohami, ako konať dobro. Veľmi často ma fascinuje, ako Boh stvorí nové ráno a hovorí mi: „Tu máš nový deň, dokonč ho.“ On, Stvoriteľ, mi dôveruje do takej miery, že svoje dielo, akýsi hrubý nárys, vkladá do mojich rúk, aby som pokračoval v tom, čo on začal. Neuveriteľné! Ale pravdivé.

O tom je náš život – každý deň sa tešiť na nebo a zároveň naplno pracovať na tom, čo nám Boh na daný deň zveruje. Potom sa nemusím báť smrti. Ba aj zomierania sa už bojím menej, keď mám za sebou dva ostré nácviky. A tento rok som už tri razy prijal sviatosť pomazania chorých.

Aké úlohy nám Boh dáva v tento deň? Tešiť sa zo slávy tých našich blízkych, ktorí sú už v nebi. A s dôverou prosiť Boha za tých, ktorí sú v očistci. Je teda čas oslavy i dôvernej modlitby zároveň. To všetko prináša život – Boží život – nielen dušiam v očistci, ale i nám, čo sme ešte tu.

Ak máš trochu času, nájdi si všetky dnešné čítania a prečítaj si ich s modlitbou za konkrétnych ľudí. Lebo veríme, že smrť nemá posledné slovo. Lebo Boh je ŽIVOT.