Kategória: Zamyslenia

Nasleduj Krista! S bratmi a sestrami… (2. pôstna nedeľa)

Evanjelium minulej nedele nás priviedlo do púšte, to dnešné rozpráva o Ježišovi, ktorý „vzal so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch“. Prečo Cirkev vyberá práve túto stať? Aby sme nasledovali Krista. Aby sme to robili, aj keď je to náročné. A aby sme ho nasledovali spoločne.

Nasleduj Krista! Peter, Jakub a Ján to robili. Nasledovali Ježiša všade, hoci netušili, čo všetko ich tam čaká. Aj preto sa im Ježiš na vrchu premenenia zjavil v nebeskej sláve, „aby pochopili, že cez utrpenie sa prichádza k slávnemu vzkrieseniu“ (Prefácia 2. pôstnej nedele). Nasleduj Krista. A nech príde čokoľvek, pamätaj, že to nie je koniec. Že tvoj cieľ je v slávnom vzkriesení.

Premýšľam, prečo len Peter, Jakub a Ján, kde boli ostatní. Možno sa im zdal ten kopec privysoký a námaha zbytočná. Lenže nasledovať Krista, to nejde bez námahy. Občas nás vyvedie aj na vysoký vrch.

Na tom rozprávaní ma veľmi povzbudzuje ešte jedna zdanlivá drobnosť: do neba alebo, ak chcete, k premene s veľkým „P“ nekráčame sami. Ani Peter nešiel sám. Nasleduj Krista a zober aj nás ostatných.

____________________

Maroš Kováčik, dlhoročný autor týchto zamyslení, ich vytrvalo tvoril každý týždeň viac ako jedenásť rokov. Každému z jeho textov predchádzalo niekoľko dní modlitby a rozjímania nad Božím slovom. Pre tento posledný cyklus zvolil názov „Nasleduj Krista!“. Keď s ním v novembri začínal, hovoril mi, že ho možno nedokončí. Ale vlastne ho dokončil, hoci už nenapíše ani riadok: nasledoval Krista aj minulú nedeľu, keď ho Pán povolal z tohto sveta k sebe.

Tieto zamyslenia už nebudú pokračovať. No ak sa chcete v súvislosti s nimi podeliť o svoje svedectvo, môžete napísať na goralu@yahoo.fr.

Nasleduj Krista! Do púšte… (1. pôstna nedeľa)

Nasleduj Krista. Kam? Do púšte. „Duch vyviedol Ježiša na púšť,“ spomína Matúš v evanjeliu Prvej pôstnej nedele. A evanjelista Marek dokonca hovorí, že Duch Ježiša na púšť hnal. Takže to bude niečo dôležité. Ale neboj sa, nemusíš hneď kupovať letenky do Tel Avivu. Ani chodiť nikam ďaleko.

• Čo je v tvojom živote pusté, prázdne, zaprášené, drsné, stvrdnuté alebo bez života?
• Ktorí ľudia v tvojom okolí sú vyprahnutí?
• V ktorých tvojich vzťahoch je to ako v púšti – extrémne horúco, dusno, alebo naopak mrazivo ticho?

Nasleduj Krista do púšte. Čo tam? „Štyridsať dní a štyridsať nocí sa postil,“ hovorí Matúš a dodáva: „Napokon vyhladol. Tu pristúpil pokušiteľ.“ Posti sa, aby si vyhladol.

Hladný človek je slabý. Ale zdá sa, že práve byť slabý je ten správny spôsob, ako zvládnuť pokušenia. Niekedy hovoríme, že sme podľahli pokušeniu, pretože sme boli príliš slabí. Ale možno to bolo skôr preto, že sme sa príliš spoliehali na svoje vlastné sily.

Ježiš to robí inak. S diablom a jeho pokušeniami vlastne nebojuje, akoby už ani nemal sily. Koniec koncov, biologicky je 40 dní bez jedla (pri dostatku vody) na hranici ľudských možností. Ježiš už „len“ odpovedá Božím slovom.

Je tak vyhladnutý, že vie, že nepotrebuje zázraky a obdiv, nechce kráľovstvá sveta ani ich slávu. Potrebuje a chce sa len Pánovi, svojmu Bohu, klaňať a jedine jemu slúžiť. Ty a ja toho „potrebujeme“ oveľa viac možno práve preto, lebo nie sme dosť hladní.

To bude náročné. Áno, určite bude. Evanjelista Lukáš hovorí, že Ježiš v púšti nevysedával v jaskyni (Júdska púšť je skalnatá s množstvom jaskýň a kaňonov), ale že Duch ho celý ten čas po púšti vodil. Možno bola tá púšť pre Ježiša štyridsaťdňovým intenzívnym tréningom, ktorý ho zocelil pre nastávajúcu trojročnú misiu.

Nie náhodou je pôstne obdobie podobne dlhé. Je to tréningový plán inšpirovaný Ježišom a preverený dvojtisícročnou skúsenosťou kresťanov. Trénuj. Nasleduj Krista do púšte pôstu.

Nasleduj Krista! Ak chceš (6. nedeľa v Cezročnom období)

Vrátil som sa k prvému zamysleniu z tohto cyklu (1. adventná nedeľa). Maroš, obvyklý autor týchto zamyslení, v ňom píše: „Mám program do konca života – každý deň s radosťou kráčať so svojím Bohom. Nech sa deje čokoľvek.“ Viem, že sa toho programu drží. Kráča so svojím Bohom dokonca aj teraz, keď leží v umelom spánku. Verím, že zvlášť teraz. Podporte a sprevádzajte ho svojou modlitbou.

„Ak sa chceš vo svojom živote posunúť bližšie k nebu, byť svätý, tak v prvom rade pozeraj na živého Ježiša,“ píše ďalej. Pripomenulo mi to iné „Ak chceš…“, to z prvého nedeľného čítania: „Ak chceš, môžeš plniť prikázania; je v tvojej moci zostať verným.“ Sirachov syn nás stavia pred voľbu.

Po prvom čítaní nasleduje žalm. A žalmista má v tom jasno, on sa už rozhodol: „Pane, ukáž mi cestu svojich prikázaní a ja vždy pôjdem po nej.“ Je to odvážne rozhodnutie. Jasné, že po nej nepôjde vždy – veď občas musí spať, občas príde únava, pochybnosti, neistota. Chvíľami bude zrejme aj on prešľapovať na mieste a občas sa prichytí pri tom, že síce je na dobrej ceste, no smer má opačný. Myslím, že aj žalmista to vie. A predsa hovorí: „Tvoj zákon zachovám a celým srdcom sa ho budem pridŕžať.“ Srdce tu predstavuje rozum a vôľu: viem a chcem. Aj keby celé jeho telo kričalo niečo úplne iné, napríklad: „Nechcem!“

„V prvom rade pozeraj na živého Ježiša.“

Čo hovorí Ježiš o prikázaniach? „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť.“ Naplň ich.

Ako Ježiš napĺňa prikázania? Verne a do bodky, presne ako farizeji a zákonníci. Pretože miluje Otca, ľudí a celé stvorenie – to je dôvod, ktorý niektorým zákonníkom a farizejom unikal a ktorý prikázaniam dáva zmysel.

Nasleduj Krista!

Nasleduj Krista! Nehodiace sa prečiarknuť (5. nedeľa v Cezročnom období)

V poslednej dobe mi vždy, keď sa v Biblii spomína svetlo, zíde na um evanjelium, ktoré sme čítali pred dvomi týždňami. Matúš tam hovorí, ako sa Ježiš presťahoval do Kafarnauma v končinách Zabulon a Neftali, a tým sa splnilo, čo povedal prorok Izaiáš: „Ľud bývajúci v temnotách uvidel veľké svetlo. Svetlo zažiarilo tým, čo sedeli v temnom kraji smrti“ (Mt 4, 16).

Aj minulú nedeľu sme počúvali o ľuďoch, ktorí sa cítia bezmocní, pretože svet okolo potemnel. Sú nespravodlivo prenasledovaní pre spravodlivosť a sami s tým nemôžu nič urobiť, len ticho plačú. Ježiš posiela učeníkov, teba a mňa, aby sme ich potešili, vypočuli, alebo len ticho s nimi plakali. Aby sme ich robili blahoslavenými. Tak, ako to robí on. Nasleduj Krista!

V čítaniach Piatej cezročnej nedele sa téma svetla objavuje znovu a odpovedá na otázku, čo robiť, keď sme sa my sami ocitli v temnote, keď sa sami vnímame ako tí, čo sedia v temnom kraji smrti. Práve ľuďom v takejto situácii, ľuďom, ktorí sú bezmocní, ranení a v temnote, hovorí Boh v prvom čítaní. Tá stať je plná slovies, žiadne zbytočné rečičky, len jasné povely.

Tri sú záporné, hovoria o tom, s čím by sme mali skoncovať: Odstráň zo svojho stredu utláčanie, prestaň ukazovať prstom, prestaň hovoriť bezbožne. Ostatné, a nie je ich málo, hovoria, čo naopak robiť máme: Lám hladnému svoj chlieb – to „svoj“ je dôležité –, zaveď bedárov do svojho domu, zaodej nahého, neskrývaj sa pred blížnym, nasýť ubitú dušu. Je to inšpiratívny zoznam. Možno sa ťa netýka všetko, v tom prípade to jednoducho prečiarkni, a pusti sa do toho, čo zostalo.

Boh cez Izaiáša dáva prísľub, že keď si budeš môcť odfajknúť celý zoznam, „vtedy ako zora vyrazí tvoje svetlo a rana sa ti rýchlo zahojí.“

Tak nejako to hovorievala aj Chiara Lubichová: Ak ti chýba pokoj, daruj pokoj. Ak ti chýba čas, daruj svoj čas niekomu inému. Ak ti chýba láska, začni milovať. Vo svete často nie je láska láskou. Ak však človek začne milovať tak, ako ho to učí Boh, ktorý je Láska, čoskoro zistí, že láska je svetlo.

„Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“

Neseďte, zažiarte!

Nasleduj Krista! Blahoslavený/í (4. nedeľa v Cezročnom období)

Volal mi Maroš, obvyklý autor týchto zamyslení. Poprosil ma, aby som to tentoraz zobral za neho, pretože je v nemocnici, a aby som napísal pár riadkov o blahoslavenstvách.

Pýtal som sa, ako sa cíti a ako to v nemocnici vyzerá. Skonštatoval, že práve teraz tam „niet veľa múdrych podľa tela ani veľa mocných, ani veľa urodzených“. Pretože ho už trochu poznám, došlo mi, že cituje nedeľné druhé čítanie. Chcel tým povedať, že momentálne je na izbe sám. Ale mne k tomu pasuje aj pokračovanie toho verša z Prvého listu Korinťanom: Čo má zmysel pre humor, „to si vyvolil Boh“. Napriek vážnosti situácie to bol hlboký a zároveň radostný rozhovor. Ale krátky. Veľa sme sa nasmiali. A aj keď smiech samotný je výborný, pri zápale pľúc môže byť fyzicky vyčerpávajúci.

Premýšľal som, čo sa z toho môžem naučiť:

1. Je tu človek, ktorý aj vo štvrtok večer, po tom, čo ho práve hospitalizovali v nemocnici, vie, o čom bude v nasledujúcu nedeľu druhé čítanie. Myslím, že to je príklad hodný nasledovania.
2. Inšpiratívne je aj to, že Božie slovo vie hneď aplikovať na svoju situáciu. To je už ťažšie, ale ide o zručnosť, ktorú človek získava cvikom.
3. A do tretice som si uvedomil, že v tejto situácii je Maroš blahoslavený. Neznamená to, že by zrazu nemal žiadne bolesti a cítil sa skvele. Človek predsa môže byť potešeným dedičom zeme a zostať pritom plačúcim a tichým, pretože dôvody na plač nepominuli alebo svet proste stále nedáva zaznieť jeho hlasu. Myslím, že to je ovocie spojenia Božej milosti a predchádzajúcich dvoch krokov.

Ale aby som splnil zadanie, napíšem predsa len ešte aj niečo o blahoslavenstvách. Uvedomil som si, že v Ježišovom zozname nie sú napríklad „blahoslavení trpezlivo chorí“. A vzápätí prišla myšlienka: „A čo ti bráni si ten zoznam rozšíriť?“ To je môj prvý tip na tento týždeň: Rozšírte blahoslavenstvá.

A potom je tu ešte detail, ktorý mi celé roky unikal: Až na to posledné Ježiš svoje blahoslavenstvá neadresuje chudobným v duchu, plačúcim, tichým, dokonca ani tým, čo šíria pokoj. Blahoslavenstvá nefungujú ako terapia pre tých, ktorí trpia. Ich adresátmi sú učeníci. Zhromaždili sa okolo Ježiša, on ich naučil ten zoznam a potom ich poslal za všetkými tými plačúcimi, lačnými a smädnými po spravodlivosti, aby ich urobili blahoslavenými. A to je môj druhý tip: Rozšírte počty blahoslavených.

Na stiahnutie

Nasleduj Krista! – Vždy s Ježišom! (3. nedeľa v Cezročnom období)

Aké dôležité a nevyhnutné je aj dnes úplné upriamenie mysle, srdca, zraku na Ježiša! Keď sa celý svet zdá vykoľajený, zneistený, keď to vyzerá tak, že akékoľvek pravidlá prestávajú platiť, nášho zmýšľania sa môže zmocniť bezmocnosť, hnev, ba aj rezignácia. No práve to, že zameriame celé svoje bytie na Ježiša, pomáha nám udržať si nadhľad a vidieť dianie vo svete (veľkom i malom) Božími očami.

Myslím, že sme sa aj ako veriaci pridlho spoliehali na to, že platí akýsi svetový poriadok, dohodnutý veľmocami, mocnými a bohatými. Spomínam si na dobu po Nežnej, ktorá nás v Cirkvi vykoľajila – v totalite sme totiž mali nejaký zaužívaný spôsob života, rozvoja, vzdoru… A zrazu sme o to prišli a dlho sme hľadali nejakú novú istotu. Možno sme ju ani dodnes nenašli…

Tieto dni a mesiace nám znova berú vonkajšiu istotu. Ale upriamenie sa na Ježiša nám upevňuje vnútornú istotu – svet (ten veľký, ale aj ten náš malý) je pevne v Božích rukách. Tak ako krajina Zabulon a Neftali. Keby sme nepoznali mená ako Nazaret a Kafarnaum, ani by sme (veľká väčšina z nás) nemali potuchy, kde tie kraje môžu ležať. Ale Písmo nám dnes hovorí, že Boh o tých krajoch vie. Dokonca že tam on sám je. Veď tam prichádza Ježiš. Nie aby sa ukryl v odľahlých končinách, ale aby tam začal svoje ohlasovanie a formáciu prvých učeníkov.

Ježiš je aj dnes svetlom v našom svete. Pre nás – malých ľudí – najmä v tom našom malom svete, ktorý je tiež plný bolesti a sklamaní. Ale Ježiš do tých situácií prichádza a hovorí: „Poď za mnou!“ To neznamená, že mám opustiť rodinu či prácu, ale v tom, čo prežívam, mám kráčať s Ježišom, ktorý je jediný Uzdravovateľ a Záchranca. Rozmeň si to na drobné pre svoj vlastný život.

Mám však na srdci jednu výzvu pre všetky cirkvi na Slovensku, pre náš spoločný život. Žiadajme, aby sa okamžite v nedeľu prestali v médiách vysielať politické relácie. To je priame znesvätenie nedele! Nie nedeľné nakupovanie, ale sledovanie relácií s politikmi nás odvádza od slávenia a svätenia nedele. Lebo napáda našu myseľ, negatívne ovplyvňuje naše zmýšľanie a odvádza našu pozornosť od Boha, ktorému jedinému patrí chvála a česť!

Na stiahnutie

Nasleduj Krista! „To je málo“ (2. nedeľa v Cezročnom období)

Už pred slávnosťou Narodenia Pána ma zaujala správa na TK KBS: „Kardinál Grzegorz Ryś slávnostne vstúpil do služby krakovského arcibiskupa metropolitu v katedrále na Waweli. Vo svojej homílii zdôraznil, že Cirkev je plná Božej milosti, no nemôže ju prijímať nadarmo, pretože neexistuje pre seba, ale výlučne pre evanjelizáciu.“

Je málo sláviť sviatosti, odovzdávať učenie. Cirkev existuje výlučne pre evanjelizáciu. „Idem do toho.“

Sám Boh nám dnes cez proroka hovorí, že chce od nás viac ako svätý život: „Urobím ťa svetlom národov“ (Iz 49, 6). Chce od nás, aby sme sa starali o ľudí okolo nás. Aby aj oni vo svetle nášho života poznali, aký dobrý je Boh, aby mu uverili a žili s ním. A aby potom ohlasovali vykúpenie ďalším. „Idem na to. Veď keď ja som na tom dobre, spása/záchrana/svätosť iných aj mne leží na srdci.“

V dnešných textoch sa k tomu pridáva volanie žalmistu: „… hlboko v srdci mám tvoj zákon. Ohlasujem tvoju spravodlivosť vo veľkom zhromaždení; svojim perám hovoriť nebránim“ (Ž 40, 9c – 10). Žalmista vie, čo má, čo dostal, a chce to dávať ďalším. Lebo život dáva len ten, kto má život; svieti len ten, kto má svetlo. „Idem na to. Nechcem ostať kdesi ukrytý, chcem mať starosť o iných. Chcem svoje kresťanstvo žiť naplno, aj s ohlasovaním vykúpenia.“

Boh nám dal moc stať sa jeho deťmi (Jn 1, 12, dnes verš pred evanjeliom). To sme nedostali na parádu, aby sme sa tým pýšili, ale aby každý okolo nás videl, kto sme, a túžil byť tým, kto sme aj my. „Idem do toho. Čo keď ma budú prenasledovať, nenávidieť, možno ma pre vieru zabijú? Budem blahoslavený.“

Dnes mi Boh hovorí: „To je málo.“ Hneď teraz ho odprosím sa svoj kresťanský minimalizmus a poprosím ho, aby mi ukázal človeka, ktorému mám byť ešte dnes svetlom pre jeho večný život. Chcem svoje kresťanstvo žiť, nie živoriť!

Nasleduj Krista! Ježiš sa zjavuje ako Sluha (Krst Pána)

Dnešný sviatok je rozšírením, pokračovaním slávnosti Zjavenia Pána. Kedysi bol jeho súčasťou, po 2. vatikánskom koncile sa stal samostatným. Akoby sa tým chcel zvýrazniť jeden z rozmerov Kristovho zjavenia – stal sa nám podobným až tak, že prijal krst, akoby bol hriešnik. No nikdy ním nebol. Ale chcel nám ukázať, ako veľmi sa s nami zjednocuje.

Ján Krstiteľ to videl a vedel, preto sa zdráhal Ježiša pokrstiť. No ten nalieha: „Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé“ (Mt 3, 15). Ježiš bol úplne jeden z nás. Okrem hriechu. No navonok vyzeral ako hriešnik. Veď napokon aj zomrel smrťou zločincov…

Stretol som sa s tým, že tento sviatok by sa mohol nazývať aj sviatok Krista – Sluhu. Tak ho nazýva aj Boh ústami proroka: „Hľa, môj služobník“ (Iz 42, 1). Ježiš dáva najavo, že prišiel slúžiť – ani nie tak Otcovi, ale nám, svojim bratom, zotročených hriechom. Prišiel nás oslobodiť, ukázať cestu záchrany. A aby sme sa tej cesty nebáli, išiel po nej prvý, hoci nijakú záchranu nepotreboval.

Boh o Kristovi hovorí: „Priviniem si ho“ (Iz 42, 1). A v Kristovi to isté robí aj s nami. Privinul si nás vo chvíli nášho krstu, vo chvíli, keď sme prijali Ježiša ako svojho Pána, Záchrancu, keď sme mu podriadili svoj život. A toto túžim dnes prežívať – vnímať, ako si ma Boh privíňa k sebe a pevne drží v náručí. Nie preto, že som si to nejako zaslúžil, ale preto, lebo som Ježišovým bratom, Otcovým dieťaťom, plný Božieho Ducha.

Čo od tohto privinutia očakávam? Že ma nepohltí temnota, že ma nezlomí svet okolo mňa. Že moje oči ostanú upriamené na toho, ktorý za mňa položil život, ktorého Otec vzkriesil z mŕtvych a ktorý sa za mňa v nebi prihovára. Chcem ísť Ježišovou cestou. S ním. Zvládnem to? Iste, ak nerezignujem. Ak ho budem nasledovať deň čo deň, krok za krokom. Ak sa nenechám znechutiť, odvábiť…

Ježiš, chcem ísť dnes s tebou. Chcem slúžiť.

Nasleduj Krista! Následky (2. nedeľa po Narodení Pána)

Ľudovú zbožnosť, charakterizovanú koledami a betlehemami, Cirkev v liturgii vyvažuje náročnými textami, ktoré z rôznych aspektov odhaľujú podstatu udalosti, ktorú v týchto dňoch oslavujeme – narodenie Pána. Kým ľudová zbožnosť spieva: „Ježiško náš milý,“ liturgia hovorí: „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami.“ Tak sa ľudová a biblická, liturgická zbožnosť navzájom dopĺňajú: v bezbrannom malom Dieťati spoznávame Pána a Tvorcu vesmíru, v tom, ktorému sa klaňajú pastieri, vidíme toho, ktorému slúžia anjeli a poslúcha ho celý vesmír.

No biblické texty dnešnej liturgie idú ešte ďalej. Poukazujú na múdrosť, ktorá „v slávnom národe … zapustila korene“ a „v zástupoch svätých sa zdržiava“ (porov. Sir 24, 16). Odhaľujú, že táto múdrosť je „Slovo, ktoré sa stalo telom a prebývalo medzi nami“ (viac sa mi páči doslovnejší preklad: „a postavilo si medzi nami stan“, ktorý teraz na slávnosť Narodenia Pána použil v homílii aj pápež Lev XIV.). A táto pravda má ďalekosiahle dôsledky pre každého človeka, ktorý kedy žil, žije a bude žiť na zemi – každý z nás sa môže stať Božím dieťaťom (pozri Jn 1, 12), podľa vyjadrenia svätého Pavla môžeme byť adoptovanými synmi (pozri Ef 1, 5). Táto pravda pred každým otvára úplne nové možnosti a perspektívy. Už nemusíme nariekať nad blížiacou sa smrťou, podliehať moci hriechu a zla, ale môžeme viesť víťazný život, ktorý má večný rozmer. Ak chceme. Boh nám prežívaním tajomstva Ježiša Krista ponúka účasť na svojej božskej prirodzenosti. Je ochotný zbožstviť nás! To sú následky Pánovho narodenia!

Niečo z toho sa už stalo – pri našom krste. Naša premena z ľudskej prirodzenosti na božskú sa aj naďalej deje pri každom prijímaní sviatostí. Každá modlitba aj čítanie či počúvanie Božieho slova mení naše zmýšľanie z pozemského na nebeské. Každý dobrý skutok nás robí podobnejšími Otcovi, ktorý je dobrý…

Apoštol Pavol nám v jednom zo svojich listov dal výborný návod, ako sa dá žiť bez hriechu a dobre, teda ako Božie dieťa: „Žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela“ (Gal 5, 16). Ak sa vo svojom živote zameriame na to, o čom som písal vyššie, tak nebudeme mať čas plniť žiadosti tela, teda to, čím nás zlo pokúša k hriechu. Odskúšajme si to tento týždeň – nepúšťajme si do mysle hluk sveta v akejkoľvek podobe, chráňme si oči pred tým, čo rozrušuje a nie je krásne, sústreďujme svoje konanie na dobro. A zakúsime, že nebudeme mať čas na hriech.

Nasleduj Krista! Vďaka!!! (Ukončenie Jubilejného roka 2025)

Hoci je dnes sviatok Svätej rodiny, určite by som všetku pozornosť počas liturgických slávení a všetkých dnešných „kostolných“ programov zameral na vďačnosť. Lebo na úrovni diecéz sa dnes končí Jubilejný rok 2025. Bol taký bohatý na milosti, obsažný, pestrý!

Aj keď som ho ako pacient vnímal bez aktívnej účasti na podujatiach, dúfam, že aj mne sa ušlo mnoho z jeho darov. Povzbudzovali ma najmä prenosy liturgických slávení z Vatikánu. Usiloval som sa čo najčastejšie využívať možnosť získať plnomocné odpustky (osobitne pre duše tých zosnulých, ktorých som v živote poznal). S prekvapením môžem konštatovať, že tento jubilejný rok bol pre mňa obohacujúcejší ako tie predošlé – lebo telesné obmedzenia akosi viac priali neobmedzeným úkonom a úsiliu ducha.

A tak je táto nedeľa pre mňa dňom vďačnosti. Budem spomínať na udalosti, dni, ľudí, prežívania a ďakovať za všetko, čím som bol obdarovaný. Ale chcem prežívať vďačnosť tiež za iných, ktorí prešli Svätými bránami, navštevovali Jubilejné chrámy, získavali plnomocné odpustky, povzbudzovali ďalších k pokániu i zmene života… Je za čo ďakovať. Osobitne ďakujem Bohu a všetkým za pieseň Jubilejného roka Moja nádej… Dúfam, že sa bude spievať aj naďalej.

Mal som taký sen, že dnes popoludní pozveme všetkých známych z farnosti na pódium pri kostole a budeme prespevovať piesne vďaky, všetky, ktoré nás kedy v živote oslovili a radi sme ich spievali. Hádam mi ten sen niekto niekde naplní… že vďačnosť zachváti všetkých, čo milujú Boha, čo nasledujú Krista.

Kristus sa narodil! Oslavujme ho!

Nasleduj Krista! Scéna z veľkého príbehu (Štvrtá adventná nedeľa)

Izaiáš – proroctvo o narodení dieťaťa z panny.

Matúš – naplnenie proroctva sa uskutoční Márii a Jozefovi: narodí sa im dieťa, ktoré vyslobodí Boží ľud..

Pavol – objasnenie naplnenia proroctva: Máriino dieťa je Boží Syn.

Žalmista – Boží Syn prichádza ako vládca, ktorému všetko patrí. Zhruba takúto scénu nám načrtávajú dnešné čítania pri slávení liturgie. Ako sa v tej scéne cítim, mám v nej nejaké miesto? Alebo sa na to všetko pozerám len zvonku a neviem, čo s tým?

Som súčasťou veľkého príbehu, ktorý sa začal dávno pred stvorením sveta. Biblické texty mi pomáhajú v celom tom príbehu sa zorientovať. Som v Božích očiach taký vzácny, že Bohu sa oplatilo poslať svojho Syna, aby ma získal späť pre neho. Bol som stratený a Boh ma našiel.

Keď sa pripravujeme na slávnosť Narodenia Pána, majme toto tajomstvo nielen na pamäti, ale najmä v srdci. To tajomstvo spočíva v tom, že Boh vstúpil do materiálneho sveta (ktorý je jeho dielom), zjavil sa nám a uskutočnil dielo vykúpenia. Nejde teda o tajomstvo vo význame niečoho tajného, ale tajomného – božské vstupuje do ľudského a zasahuje, aby sa ľudské mohlo stať a stalo sa božským.

Toto majme pred očami srdca, keď v najbližších dňoch budeme sláviť nie Vianoce, lebo toto slovo je dnes vyprázdnený pojem. Ale sláviť Narodenie Pána!!!

Nasleduj Krista! – Ovocie hodné pokánia (Druhá adventná nedeľa)

Každodenný život s Ježišom, počúvanie a poslúchanie jeho hlasu spôsobuje, že to, čo prorok či žalmista v dnešných čítaniach označujú ako budúcnosť, môže byť v mojom srdci ako realita tu a teraz. Veď všetko to, čo Izaiáš označuje ako idylický obraz mesiánskych časov, je v mojom vnútri skutočnosťou, ak si uchovávam dar Božieho pokoja. A keď žalmista hovorí o prekvitaní spravodlivosti a plnosti pokoja v budúcich dňoch spravodlivého kráľa, moje prežívanie prítomnosti Boha v mojom srdci mi dosvedčuje, že tento pokoj je už tu. V srdci úbožiaka, bedára, chudobného, toho, ktorý patrí Pánovi.

Do najbližšej búrky..

Práve pre tie búrky na jednej strane stále vnímam milosť, ktorej sa mi dostáva, na strane druhej vyvíjam (alebo sa aspoň o to pokúšam) všetko úsilie potrebné na to, aby ma búrky, ktoré mi dennodenne prináša život v tomto svete, nezmietli a neobrali ma o ovocie pokánia, ktoré už z Božej milosti prinášam.

Vedzme však jedno – Boh od nás nečaká divadlo, nečaká vonkajšie skutky pokánia bez vnútorného obrátenia a zmeny života. Keď nám dnes cez Písmo ponúka obraz toho, čo môžeme prežívať, zároveň načrtáva cestu – prinášať ovocie hodné pokánia.

Nájdem si dnes niečo, čo ma v mojom vnútri znepokojuje, a vytrhnem to. Ak sa vo mne rozmnoží pokoj, som na dobrej ceste. A tak môžem robiť každý deň. Ak nič na trhanie nenájdem, niečo vo svojom vnútri zasadím… Možno tak prinesiem Boží pokoj aj tým, s ktorými žijem.