Kategória: Zamyslenia

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Vedieť počítať (23. nedeľa v Cezročnom období)

Staviteľ si má spočítať náklady a ak zistí, že na to má, môže sa pustiť do stavby. Kráľ si musí spočítať svoje vojenské sily a ak zistí, že na to nemá, musí prosiť o podmienky mieru. A Ježišov učeník si musí spočítať, čo všetko má – čo pokladá za svoje –, a ak chce naozaj byť Ježišovým učeníkom, musí sa toho všetkého zrieknuť, vzdať.

Peniaze vo vrecku, účet v banke, dom (byt) a jeho zariadenie, auto, manžel (manželka), deti… to všetko treba opustiť. „nenávidieť“. A k tomu ešte jedno – seba samého („svoj život“) treba odovzdať Ježišovi. Tak sa môžem stať jeho učeníkom. Všimni si, že sa tu nič nehovorí o modlitbe, o kostole, o Písme, o sviatostiach… Lebo byť Ježišovým učeníkom znamená dať mu seba aj to všetko, čo som vyššie vymenoval (peniaze…), celkom k dispozícii v diele spásy ľudí – znamená to privádzať ľudí k Ježišovi a formovať z nich Ježišových učeníkov. Modlitba, sviatosti, kostol… sú „len“ prostriedky na to, aby sme svoje poslanie dokázali uskutočniť. Ak sa prostriedky stanú pre mňa tým najdôležitejším, nedosiahnem cieľ, nenaplním svoje poslanie…

Teda nie sústredenie sa na seba, na vlastnú svätosť a čnostný život, ale sústredenie sa na ľudí, s ktorými žijem – aby poznali Ježiša aspoň tak ako ja a aby žili s ním aspoň tak ako ja.

Toto je múdrosť. Božia múdrosť, lebo my zo svojej prirodzenosti (pokazenej dedičným hriechom a potom množstvom osobných hriechov) sme naučení starať sa o seba. Božie slovo nám však ukazuje inú cestu, ktorú si môžeme vymedziť otázkou: „Je človek, s ktorým práve som, na ceste spásy? Ako ho môžem na tom úseku, ktorým kráčame spolu, posunúť bližšie k nebu?“ Od toho sa má odvíjať a na tom má stáť celý môj vzťah k danému človeku.

Keď som uvažoval nad biblickými textami liturgie tejto nedele, prišiel mi na um bezmenný človek na Papue-Novej Guinei. Pomodlil som sa za neho a vložil do Božích rúk. Raz sa stretneme v nebi a budeme si hovoriť úžasný príbeh o tom, ako táto moja modlitba zmenila jeho i môj život. A možno aj tvoj, čo teraz čítaš tento text.

Vidíš, ako sa Božia múdrosť líši od tej našej? Ňou „sa vyrovnali cesty ľudí na zemi, len tak sa ľudia dozvedeli, čo sa páči tebe (Bohu)“ (Múd 9, 18). A to nás zachraňuje pred hlúposťou sveta, ktorý čoraz viac odmieta obyčajnú ľudskú múdrosť a mocou vnucuje nepravdy.

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Pokora dieťaťa (22. nedeľa v Cezročnom období)

„Odplatu dostaneš pri vzkriesení spravodlivých“ (Lk 14, 14).

Dlhodobo som unavený. Veľmi ťažko sa mi na niečo sústreďuje. Svoju modlitbu by som nikomu nedával za príklad. Fyzicky nevládzem veľa robiť, hoci sa mi po skončení chemoterapie postupne vracajú sily. Možno práve pre túto moju nemohúcnosť ma potešujú myšlienky z Písma, ako je tá vyššie – dostanem odplatu. Aj ďalšie z dnešných čítaní: Dostane sa mi pocty. Nájdem milosť u Boha. (A už som ju tisíce krát našiel. V nebi zistím, že to neboli tisíce, ale milióny…) Môžem sa tešiť a jasať pred Božou tvárou, v radosti sa veseliť. Priblížil som sa k Bohu, k Ježišovi, k svätým. Zjavuje mi svoje tajomstvá. Aké nesmierne milosti dennodenne dostávam! Vďaka ti, dobrý, milostivý, milosrdný, láskavý, zhovievavý Bože!

Bože, zošli zúrodňujúci dážď a vzpruž našu – tvoju ochabnutú krajinu. Znič formalizmus a uč nás jasať a radovať sa po všetky dni života. Lebo tvoje milosrdenstvo je večné!

Veď pre svojich chudobných si pripravil dom v nebesiach. Tam na nás čakáš. Ale nie si pozorovateľ, ktorý eviduje naše dobre a zlé skutky, ale milosrdný a láskavý Otec, ktorý je na každom kroku s nami.

Chystáš nám odplatu. Prosím, vzkries každého z nás ako spravodlivého. Aj tých, za ktorých sa modlíme. Aj tých, ktorí sú nám blízki, ale stratili sa. Aj tých, v ktorých krovie hriechu zapustilo korene (Sir 3, 30) – prosíme, nájdi pre nich liek.

Bože, tu som. Milujem ťa. Kedy sa uvidíme?

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Ježiš vie, odkiaľ som (21. nedeľa v Cezročnom období)

Parafráza dnešného 117. žalmu:
„Chváľte Pána, všetci členovia našej rodiny (kolegovia v práci / všetci spolužiaci / všetci susedia…), oslavujte ho, všetci na našej ulici (vo farnosti / v národe), lebo je veľké jeho milosrdenstvo voči mne a pravda Pánova trvá naveky.“

Chvália všetci okolo mňa Pána a oslavujú ho pre milosrdenstvo, ktoré mi preukazuje? Pre pravdu, ktorú mi zjavuje a ktorú ohlasujem? Mám pripravený zoznam prejavov milosrdenstva môjho Boha, ktoré som zakúsil vo svojom živote? A pravidelne tento zoznam „zverejňujem“ ohlasovaním Božej dobroty?

Ak nie, som ohrozený Ježišovými slovami: „Neviem, odkiaľ si“ (porov. Lk 13, 25. 27). Povie ich tým, ktorí síce s Ježišom jedli a pili, ktorí ho videli a počuli na uliciach vyučovať, ale páchali neprávosť. (Dá sa medzi neprávosti počítať to, že mlčím o milosrdenstve a dobrote svojho Boha?)

Je také jednoduché byť Božím priateľom – treba žiť s Ježišom, byť jeho svedkom. Potom sa nemusím báť, keď sa s ním stretnem vo chvíli svojej smrti alebo vo chvíli jeho návratu. Veď on vie, odkiaľ som. Môžem sa tešiť (aj sa teším) na stolovanie v Božom kráľovstve.

„Preto vzpružte ochabnuté ruky a podlomené kolená!“ (Hebr 12, 12). Toto je moja úloha. Aby tak každý bez výnimky mohol spoznať, aký dobrý je Pán. „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5, 16).

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Záchranná akcia (20. nedeľa v Cezročnom období)

Mám taký sen, ktorý priamo súvisí s dnešným prvým čítaním (Jer 38, 4 – 6. 8 – 10). Keď som si pred rokmi čítal tento príbeh o Jeremiášovi v cisterne, predstavil som si, aké beznádejné muselo byť prorokovo položenie. Vedel o tom aj kráľ Sedekiáš, ktorý prikázal eunuchovi Abdelmelechovi, aby si zobral tridsať mužov a Jeremiáša z bahna vytiahol. Prečo bolo na to potrebných až toľko chlapov?

Predstav si cisternu (boli to vykopané priestory, ktoré slúžili na zhromažďovanie dažďovej vody), v ktorej nebolo vody, ale zato na jej dne bolo plno bahna, poriadna vrstva. Prorok doň zapadol, možno až po pazuchy. Ak si niekedy ťahal človeka z bahna, tak vieš, aká to je namáhavá robota. (Pred rokmi som ťahal brata z močiara, do ktorého zapadol len po kolená, no bola to poriadna drina.) Abdelmelech zobral staré šaty zo skladu odevov, spustili ich Jeremiášovi s tým, aby si ich dal pod pazuchy, žeby mu neodtrhli ruky, keď ho budú z bahna vyťahovať. Až potom mu spustili laná a z bahna ho vytiahli. Tridsiati muži!

Poznáš človeka, ktorý je po krk v bahne – morálnom, mravnom, spoločenskom, sociálnom? Treba dať dokopy tridsať chlapov, ktorí ho vytiahnu. A to je môj sen – dať vo farnosti dokopy tridsať chlapov, ktorí budú ochotní venovať sa službe vyťahovania z bahna. Že koho budú vyťahovať? Len sa pozri okolo seba a hneď nájdeš aspoň päť ľudí, ktorí takú službu potrebujú. Oni sami o tom možno ani nevedia, ale ak hľadíš na ich život Božími očami, tak vidíš, do čoho sú pohrúžení. Necháš ich tak, bez pomoci?

Ako tých chlapov nájsť? Treba ich osloviť – nie vo farských oznamoch, ale osobne každého; vysvetliť mu princíp služby – modlitba, obeta, svedectvo, sprevádzanie, vytváranie spoločenstva; ozrejmiť náročnosť (aj časovú) takej služby a zoznámiť ho so všetkými, ktorí sa na takú službu už podujali. A potom začať vyťahovať. Chlapi sami prídu s menami ľudí, ktorí sú po krk v bahne…

Taký je môj sen. V jeho uskutočnení mi pred pár rokmi zabránila nevyliečiteľná choroba. Ale píšem tento text s nádejou, že niekto sa môjho sna ujme a uskutoční ho. A možno aj mne Pán daruje uzdravenie a dá sily sen uskutočniť aj v našej farnosti. Raz sa rozbehne permanentná záchranná akcia.

Viem, dnešné moje písmenká priamo nesúvisia s témami, ktoré liturgické čítania tejto nedele ponúkajú. Mám však skúsenosť ešte z čias totality, že ak niekto prežil obrátenie či vyslobodenie z pút zla, neraz najbližšia rodina takého človeka pokladala za blázna či fanatika, lebo jeho zmenu života, jeho novú lásku – k Ježišovi – nevedeli prijať a spracovať. Nastalo rozdelenie v rodine, pre Ježiša. Ale to je rozdelenie, ktoré môže viesť k záchrane ďalších…

Sedekiáš povedal kniežatám: „Veď ho máte v rukách! A ani kráľ nič nezmôže proti vám.“ Ale túžba zachrániť je silnejšia ako bezmocnosť kráľa či nenávisť a zloba mocných…

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Spievajme! (19. nedeľa v Cezročnom období)

„… vopred zaspievali chválospevy otcov“ (Múd 18, 9d). Keď poznáme dejiny vyslobodenia Hebrejov z Egypta tak, ako sú opísané v Knihe Exodus, môže sa nám pohľad autora Knihy múdrosti na tie isté udalosti zdať poriadne zidealizovaný. No keď vieme, že je to pohľad s odstupom stáročí, pohľad doplnený poznaním nielen ďalších dejín Izraela, ale aj oveľa hlbším poznaním Boha – Jahveho, ktorý sa postupne dával svojmu ľudu poznávať, môže nám tento text pomôcť… vopred spievať chválospevy. Keď totiž vieme, ako Boh viedol svoj ľud (žalmista ho vyhlasuje za blažený ľud, lebo jeho Bohom je Pán), môžeme pevne veriť, že dnes vedie aj nás. A to nás privádza k tomu, aby sme spievali chválospevy bez ohľadu na to, či znášame dobrý či zlý údel (pozri Múd 18, 9c), v šťastí či v nešťastí, v zdraví či v chorobe.

Lebo ak „naša duša očakáva Pána“ (Ž 33, 20), bdieme a túžobne vyčkávame deň, keď sa Pán vráti. Každý deň sa potom usilujeme prežiť pripravení, aby nás Pán mohol vyhlásiť za blažených. Teším sa na chvíľu, keď ma sám Ježiš posadí k stolu na svojej svadobnej hostine. Dúfam, že aj ty. A práve takéto zmýšľanie nás chráni pred tým, aby sme „zaspali“, aby sme svoj život nevenovali hlúpostiam a márnostiam toho, čo je „pod slnkom“ (pamätáš si tieto slová čítania z Knihy Kazateľ z minulej nedele?). Žijeme síce v tomto svete, robíme mnohé veci rovnako ako ostatní, ale žijeme svoj život ináč ako tí, ktorých „bohom je brucho“ (Flp 3, 19).

„Blažený ľud…“ „Blahoslavení sluhovia…“ To nie sú slová o niekom z ďalekej minulosti, či o niekom, kto je vyhlásený za svätého. To sú slová o nás. My sme tí blažení, pre ktorých Pán pripravil miesto v nebi, na svojej hostine. Preto sa nedajme zlákať tým, čo nám ponúka svet. Apoštol Pavol hovorí, že sú to len a iba odpadky (pozri Flp 3, 8). Pohľad upretý na Ježiša nám zaručuje, že nezablúdime. Ak je Ježiš mojím pokladom, tak pri ňom je aj moje srdce (pozri Lk 12, 34).

Ktoré odpadky potrebujem povyhadzovať? Čo mi bráni pevnejšie upierať zrak na Ježiša? Napravím to pokáním, ak treba, prijatím sviatosti zmierenia, poprosím o naplnenie Duchom Svätým a znova odhodlane upriem zrak na Ježiša. Zaspievam chválospev, lebo „oko Pánovo bdie nad tými, čo sa ho boja, nad tými, čo v jeho milosrdenstvo dúfajú, aby ich zachránil pred smrťou a v čase hladu nakŕmil“ (Ž 33, 18 – 19).

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Múdrosť srdca (18. nedeľa v Cezročnom období)

V 12. verši dnešného responzóriového žalmu  (Ž 90) je prosba o múdrosť srdca. Nájdeme ju podľa žalmistu tým, že Boh splní našu prosbu a naučí nás rátať naše dni. Trochu zvláštne, však? Veď takmer všetci presne vieme, koľko máme rokov, keby to bolo potrebné, vieme si to prepočítať aj na dni. Ako nám teda poznanie počtu našich dní môže priniesť múdrosť srdca?

Odpoveď nám dávajú ostatné texty dnešnej liturgie slova. Kazateľ hovorí o márnosti všetkého, čo robíme pod slnkom. Ježiš nás zas vyzýva, aby sme sa neviazali na majetok, aby sme ho nehonobili. Poznanie konečnosti našich dní aj poznanie toho, že bez pohľadu do večnosti je naše namáhanie pod slnkom márne, nám dáva múdrosť iného vnímania sveta a života.

Výnimočne k týmto čítaniam a k tejto téme možno dnes pridať texty druhého čítania. Apoštol Pavol v Liste Kolosanom nás vyzýva, aby sme svoju pozornosť upriamovali hore (nad slnko, keby sme použili termín Kazateľa), na Krista. Múdrosť srdca teda získavame vtedy, keď pri všetkom svojom počínaní hľadíme na Ježiša a hľadáme ho. Takýto pohľad nás napĺňa milosťou, na základe ktorej môžeme „jasať a radovať sa po všetky dni života“ (Ž 90, 14). Ak takýto pohľad nemáme, „všetky naše dni sú bolesťou a naše zamestnanie trápením; naše srdce si ani v noci neodpočinie“ (porov. Kaz 2, 23). Svätý Pavol potom vyratúva rôzne hriechy, ktoré môžu kváriť naše srdce a ktoré je nutné umŕtvovať.

Naučiť sa hľadieť pri všetkom svojom počínaní na Ježiša, do večnosti, je náročné. Treba na to vynaložiť cieľavedomé úsilie, ktoré môže trvať celý život. Ale stojí to zato. Pomôže to pri rozhodovaní o mieste dovolenky, o dare pre núdznych (je pre mňa zarážajúce, koľko kresťanov vie všetko o portáloch, kde sú ponúkané dovolenky, ale nemá potuchy, kde nájsť info o tom, ako pomôcť núdznym v Sýrii, Burkine Fasso, na Ukrajine, v Nigérii, nepozná stránku Pápežských misijných diel…), o čase, ktorý je dobré denne venovať modlitbe a čítaniu Svätého písma… Čokoľvek chceš robiť, všetko konzultuj s nebom. Budeš potom konať to, čo je „nad slnkom“ a čo bude mať večnú hodnotu.

V súvislosti s tým chcem doplniť text z minulej nedele. Napísal som v ňom takúto vetu: „Nemyslím tie chvíle, keď si sa za niečo modlil, ale už o päť minút si na tú prosbu zabudol, ale na volanie, ktoré v tebe rezonuje dodnes.“ Chcem k tomu dodať, že Boh aj tie naše „zabudnuté“ modlitby berie vážne a odpovedá na ne, vyslyší ich. Keď napríklad idem po ulici a volám „Pane, zmiluj sa!“ za každého, kto ide oproti, mne tí ľudia už dávno vyfučali z hlavy, ale verím, že Boh sa nad nimi zmilúva. Vo večnosti sa stretneme a budeme hovoriť celé príbehy o tom, ako Boh konal v ich živote na základe jedného: „Pane, zmiluj sa!“

Tak ako? Ideš sa pustiť do hľadania múdrosti srdca?

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje -„Vždy si ma vyslyšal“ (17. nedeľa v Cezročnom období)

Počúvaj dnes pozorne slová žalmistu. Sú to verše plné dôvery, že Boh koná, keď o niečo prosíme, že sa stará, že na neho sa vždy dá spoľahnúť. Ba dokonca že za nás „dielo dokončí“ (Ž 138, 8a). Možno to je cieľom textov tejto nedele – znova nás učiť a naučiť, že Boh vždy koná, keď mu predkladáme svoje žiadosti s vďakou, modlitbou a prosbou (pozri Flp 4, 6). Je to dôležité tiež preto, lebo mnohí kresťania veria v akýsi osud hovoriac, že čo je raz „kdesi hore napísané, to sa stane, nech robíš, čo chceš“. Koľkokrát som sa najmä na Kysuciach s takým nepravdivým a kresťanskej viere odporujúcim tvrdením stretol. Akoby náš život nebol v rukách milujúceho Boha, ktorý sa o nás s láskou stará, ale je výsledkom nejakého vopred určeného scenára, ktorý nemáme šancu zmeniť ani ovplyvniť.

Abrahám a jeho vyjednávanie s Bohom je dôkazom, že to tak nie je. Boh je vždy ochotný nielen počuť, ale aj vyplniť naše prosby (pozri 1 Jn 5, 14 – 15). A dokazuje to aj samotný Ježiš v evanjeliu, keď potvrdzuje, že každý, kto prosí, dostane (Lk 11, 10). A nedostane hocičo: Otec dá každému prosiacemu Ducha Svätého!

Žiť v takejto viere sa potrebujeme stále učiť a cvičiť. Lebo viera s akýsi osud nás môže ľahko viesť k tomu, že vo svojej modlitbe ochabneme, že z nej urobíme len formalitu, ktorá nemá vplyv na Boha ani na nás. Nech je to ďaleko od nás! 

Počúvaj, ako žalmista hovorí priam neuveriteľné slová: „Vždy si ma vyslyšal, keď som ťa vzýval“ (Ž 138, 3a). V akej rodine, v akom spoločenstve, v akej atmosfére vyrastal autor tohto posvätného textu, keď pre celý svet a celé veky mohol vydať svedectvo o tom, že Boh nikdy neodmietol jeho modlitbu, jeho vzývanie, jeho prosbu? 

Keď sa teraz pozrieš na svoj život, na chvíle, keď si s plným vedomím a naliehavo vzýval Pána, možno aj ty vyznáš, že Pán ťa vždy vyslyšal. Nemyslím tie chvíle, keď si sa za niečo modlil, ale už o päť minút si na tú prosbu zabudol, ale na volanie, ktoré v tebe rezonuje dodnes. Vo mne jedno z takých volaní je z roku 1983, keď som sa raz večer modlil práve tento žalm. Chcel som ujsť z vedenia jedného duchovného tábora v podzemnej cirkvi, lebo som bol presvedčený, že to nezvládam. A Pán mi vtedy jasne povedal, že on „za mňa dielo dokončí“. Neušiel som a Boh dielo dokončil. Vždy ma vyslyšal, keď som ho vzýval.

Je dobré tie vzývania Pána si pamätať a vydávať o nich svedectvo. Boh je totiž ochotný zmeniť celý svet, len aby nás vypočul a urobil, o čo ho žiadame.

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Obdarovanie (16. nedeľa v Cezročnom období)

Keď prichádza Boh, vždy je to dar. Zakúsil to Abrahám so Sárou, iste to vnímali aj Marta s Máriou. Neznamená to však, že príchod Boha – jeho prítomnosť – je vždy uhladená, príjemná. Sára sa smiala (asi tak, ako keď nám niekto niečo povie a my sarkasticky reagujeme: Ha, ha, ha…), keď počula, že vo svojej starobe bude mať dieťa. Marta si vypočula asi nepríjemné napomenutie. A predsa boli obdarované, hoci veľkosť daru stretnutia s Bohom možno pochopili a prežívali postupne.

Navštívil ťa už dnes Pán? Čím ťa obdaroval? My sme si dnes ráno našli na schodoch domu veľkú fľašu čučoriedok. Prišla aj sms, že pre chorého na krv a pre manželku na zobkanie. Aká nádherná Božia návšteva! 

Sú však aj ťažké Božie návštevy. Každú nedeľu o nich hovorí Svätý Otec, keď prosí o modlitbu o pokoj na miestach, kde sú vojnové konflikty. Aj tam je totiž Boh prítomný. Na kríži… Keď ako kresťania hľadíme na tie udalosti, potrebujeme vidieť Boha. Ak takýto pohľad ľudia nemajú v srdci, tak sa hádajú, kto je a kto nie je v práve, kto má a kto nemá pravdu, peniaze, zisky, ochranu nejakých ekonomických záujmov povyšujú nad lásku a milosrdenstvo… Nepočúvajme takých ľudí, nedávajme ich zmýšľaniu priestor vo svojom myslení. Keď prichádza Boh, vždy obdarúva pokojom. Kto neprináša pokoj, nie je Boží!

A aj sami stále, dennodenne buďme Božím darom pre ľudí okolo seba. Málokto z nás je povolaný riešiť svetové problémy (hádať sa pre politiku), ale byť darom pre svojich najbližších je naša úplne prirodzená úloha. Máme milosť dnes byť darom. Tak ju využime!

„Blahoslavení sú tí, čo zachovávajú Božie slovo v dobrom a šľachetnom srdci a s vytrvalosťou prinášajú úrodu“ (porov. Lk 8, 15).

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Ako ožije srdce? (15. nedeľa v Cezročnom období)

Keď som minule písal o osviežení od Pána, nevedel som, že mi k tejto téme „sadnú“ aj dnešné čítania. Vnímam ich ako osvieženie od Pána pripomenutím témy oživenia srdca, ktoré nastáva jedinečným spôsobom – hľadaním Pána. Tak nás to učí žalmista (Ž 69, 33b).

Mojžiš nás k tomu povzbudzuje tým, že to hľadanie nie je náročné – ide o hľadanie vo vlastnom srdci (Dt 30, 10 – 14). A navyše hovorí, že to slovo potom, čo ho nájdeme, začujeme, prijmeme, ľahko uskutočníme, lebo sa nám stane čímsi vlastným, stane sa akoby súčasťou našej prirodzenosti.

Keď sa z pohľadu témy oživenia srdca pozrieme na evanjelium, uvidíme konkrétneho človeka, ktorý zrejme nemal živé srdce. Prišiel Ježiša pokúšať. Ktovie, akú odpoveď od neho čakal. Ježiš zachoval pravidlá rabínskych škôl a na otázku odpovedal otázkou: „Čo o tom hovorí Božie slovo?“ Odpoveď znalca zákona bola taká správna, že ani Ježiš nemal čo doplniť. Tu mohol byť koniec, ale nebol – zákonníkovi začalo ožívať srdce. Evanjelium hovorí, že sa chcel ospravedlniť. Asi nie v tom zmysle, ako sa ospravedlňuje žiak, keď niečo nevie alebo vyvedie, ale chcel Ježišovi ukázať, že už nie je pokušiteľ, ale „hľadač“. „Kto je môj blížny?“

Vďaka tomuto chlapovi máme v Písme jeden z najkrajších príbehov o tom, ako Boh miluje ľudí. Máme jedno z najrukolapnejších poučení, ako žiť, konať, zmýšľať…

Vráťme sa k 69. žalmu. Jeho pre dnešnú liturgiu vybrané verše (14. 17. 30 –31. 33 – 34. 36ab. 37) hovoria o hľadaní Pána modlitbou, vyznaním úbohosti a bolesti, oslavou Boha piesňami a chválospevmi. Žalmista hovorí, že jeho návod prináša oživenie srdca tomu, kto ho prijme a uskutočňuje.

Skúsime to? „Kristovo slovo nech vo vás bohato prebýva“ (Kol 3, 16). „Vaše kosti oživnú ako svieža tráva“ (Iz 66, 14b). „Hľadajte Boha a srdce vám oživne“ (Ž 69, 33b).

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Osvieženie od Pána (14. nedeľa v Cezročnom období)

Od utorka viem, že budem písať o sviežej tráve (Iz 66, 14b). Lebo obraz proroka Izaiáša, v ktorom sa ľuďom zaraduje srdce a ich kosti oživnú, ma napĺňa dôverou v láskavosť, nežnosť a starostlivosť Boha. Nehovorí o víťazstvách, o porážke nepriateľov, ale o rozkoši a úteche, ktorú pre Izrael pripravil Pán. A pre nás ju uskutočnil! Ako? V Ježišovi Kristovi nám daroval vykúpenie, odpustenie hriechov, večný život.

Keď takýto pohľad na prvé čítanie spojím s evanjeliom, tak dostávam nový pohľad na rozoslanie učeníkov. Nie je to teraz ťažká úloha, ale darovanie schopnosti prežívať a prinášať osvieženie: „Nerobte si starosti, ohlasujte, prinášajte pokoj.“ A učeníci to pochopili aj urobili – vrátili sa natešení. Ktovie, koľko zážitkov osvieženia sa v tých dňoch rozprávalo po celej Galilei a Judei. Teším sa, keď ich raz budem v nebi počúvať od tých, čo tie udalosti priamo zažili…

Aj do našich dní potrebujeme osvieženie. Mne ho napríklad priniesla kňazská vysviacka v Ríme, keď Svätý Otec Lev XIV. vysvätil 32 diakonov na kňazov. Zdanlivo bezvýznamná vec, ale mne celá udalosť pripadala ako nesmierny Boží dar a ukázanie cesty. Keď politici hovoria o zbraniach či hrádzach proti…, Svätý Otec hovorí o blízkosti a posiela ľudí, ktorí majú byť útechou pre každého. Osvieženie prichádza v zdanlivej bezmocnosti. Tí všetci, čo teraz kričia, bojujú, obviňujú, prekrúcajú dejiny i pravdu, zomrú (kiež by im Pán preukázal milosrdenstvo), zabudne sa na nich, ale tých 32 novokňazov prispeje k oslave Boha a posväteniu ľudstva. A ich dielo tak ostane naveky!

Ešte jedno osvieženie mi priniesli texty tejto nedele. Vo verši pred evanjeliom je aj táto veta: „Kristovo slovo nech vo vás bohato prebýva“ (Kol 3, 16). Nie prázdne slová, ktoré sa dnes množia a množia, ale Kristovo slovo. Preto znovu zabojujme o nedeľu. Nie aby sa nechodilo od obchodov (kupujúcich je priveľa na presviedčanie), ale za to, aby v nedeľu nesmel vystupovať v médiách žiadny politik (tých je v podstate málo). Ide totiž o duchovné i duševné zdravie ľudí. Namiesto všelijakých relácií a tlačoviek ako Cirkev žiadajme na každú nedeľu rozsiahly priestor pre Božie slovo, lebo ono prináša pokoj a osvieženie.

Ako? Osviežilo ťa to? Sená sú už zvezené, ale svieža tráva bude tento týždeň po dažďoch rásť. Spomeň si na Božie slovo, keď ju uvidíš. Nech ti srdce oživne…

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Vyslobodenie (Svätých Petra a Pavla, apoštolov, slávnosť)

Zažil si niekedy vyslobodenie? Nie nejaké symbolické, akože duchovné, ale skutočné, také faktické? Ako Peter z väzenia. Ako Dávid z nejakej (v žalme je „zo všetkej“) hrôzy. Alebo z nejakej tiesne, z ktorej si sa nevedel dostať. Dávid často spomína konkrétne nebezpečenstvá, bezvýchodiskové situácie, z ktorých sa nevedel dostať („z moci leva“, „z jamy hrôzy“, „z bahnitého kalu“, „zo vzbury ľudu“…) Ako Pavol, ktorý dúfa, že Pán ho vyslobodí zo všetkého zla, ktoré v tomto prípade spája s koncom svojho života. Ale spomína tiež oslobodenie „od zlých a zvrátených ľudí“, veľmi často hovorí o „oslobodení od hriechu“ ako o zrejme najdôležitejšom vyslobodení…

Neraz som v týchto textoch spomínal, ako som zažil vyslobodenie z hrobu, ktorý som vo svojom živote vnímal možno aj dvadsať rokov. Mal som k nemu prísľub o vyslobodení z Ez 37, 12 – 14.

Prečo to spomínam? Lebo evanjelium o moci, danej Petrovi a Cirkvi, mi pripomenulo poľské príslovie, ktoré v preklade hovorí, že s každým darom je daná aj úloha. Peter je na jednej strane blahoslavený, lebo spoznáva Mesiáša a vyznáva svoju vieru. Dostal tento dar. A s ním úlohu, z ktorej ho vyslobodí až smrť – zväzovať a rozväzovať, pásť, viesť.

Aj v našom živote sú také úlohy – myslím si, že väčšinou súvisia s povolaním človeka. Môj otec bol učiteľ. A hoci ho komunisti tohto povolania kruto zbavili (dokonca dvakrát v roku 1956 i v roku 1972), nikdy ním v hĺbke svojho srdca a života neprestal byť. Mojím povolaním je povzbudzovať Božím slovom. Hoci to robím už takmer výlučne písmenkami. Posledné roky k tomu pribudlo povzbudzovať tým, ako znášam nevyliečiteľnú chorobu. Z Pavlom očakávam, že Pán ma raz aj od nej oslobodí, keď si ma povolá domov.

Ako vnímaš svoju úlohu? A aké vyslobodenie očakávaš? Je niečo, od čoho potrebuješ byť nutne oslobodený? Popros spoločenstvo Cirkvi (väčšie či menšie) o vytrvalú a neprestajnú modlitbu. Alebo priamo pros Pána s odovzdaním sa do jeho vôle, ak nemáš istotu, aký je zmysel tvojho trápenia. No nikdy sa neostaň vo svojich tiesňach „vyžívať“, neprivlastni si ich. Lebo cesta kríža je o Ježišovi, nie o utrpení. Aj na kríži buď slobodný.

Na túto slávnosť som bol pred rokmi pokrstený. Vyslobodený z moci tmy a prenesený do Božieho kráľovstva. Aleluja!

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Nečakané súvislosti (12. nedeľa v Cezročnom období)

Prišla mi na um otázka, čo asi prežíval človek Ježiš, keď postupne cez Písmo a modlitbu objavoval, že to on je Mesiáš, že to on je Syn človeka, ktorý bude zavrhnutý, zabitý a bude prebodnutý pre hriechy iných… Ako sa s týmto poznaním Ježiš vyrovnával? Čo robil, aby ho to nezvalcovalo, aby neušiel (možnosti aj vtedy na to boli, svet je veľký), aby nerezignoval, aby sa nevzbúril?

Rovnako sa s tým museli vyrovnávať aj Ježišovi učeníci. Videli v ňom vodcu, víťaza, vnímali jeho moc… a zrazu im Ježiš hovorí, že to všetko sa z ľudského pohľadu skončí katastrofou. Hej, spomenul akési zmŕtvychvstanie, ale kto si vtedy vedel čo len predstaviť takú možnosť?

A s niečím podobným sa musíme vyrovnávať aj my. Na jednej strane máme výhodu poznania Ježišovho života, učenia Cirkvi o utrpení, ale stále, keď sa objaví kríž – najmä ak príde nečakane a náhle –, potrebujeme aj my robiť rozhodnutie o jeho prijatí či odmietnutí. Jeho náročnosť sa zvyšuje Ježišovými slovami, že pri ňom ide o život (Lk 9, 24).

Možno nečakané odpovede na všetky tieto otázky nám dáva žalm, ktorý dnes Cirkev vkladá do liturgie: „Bože, … už od úsvitu sa viniem k tebe“ (Ž 63, 2a). Zdanlivo akoby s ostatnými textami dnešnej bohoslužby slova nesúvisel. No myslím si, že keď Ježiš ako človek začal objavovať svoje poslanie Mesiáša a Vykupiteľa, robil presne to, čo tento žalm hovorí – vinul sa k Bohu. Ako človek spočiatku možno všetko nechápal, zlý ho pokúšal na odmietnutie či vzburu (pokúšanie na púšti môže byť len akási evanjeliová vzorka všetkých pokušení), ale Ježiš vedel, čo treba – vinúť sa k Bohu. Nielen od úsvitu ako ranného svitania, ale od okamihu, keď sa začal zápas. Vo dne, v noci. A práve toto vytrvalé vinutie sa k Bohu, túžba byť s ním, ktorá bola väčšia ako túžba vyprahnutej zeme po vode, práve toto úsilie Ježišovi umožnilo víťazne zavŕšiť dielo našej záchrany.

Museli si tým prejsť aj apoštoli. Videli Ježiša, ako sa vinie k Bohu, a usilovali sa napodobňovať ho. Aj Boh si ich privinul a vylial na nich svojho Ducha. Cirkev našich dní je výsledkom ich viery, že Božia milosť je lepšia než život, ich velebenia, ich chvály Boha jasavými perami. Dúfam, že Cirkev zajtrajška bude postavená tiež na nás, ktorí prahneme po Bohu, dušou i telom…

Aj naše prijatie kríža nech je postavené na dnešnom žalme. Hneď od úsvitu, keď sa objaví čo len zárodok utrpenia. Nedám ani milimeter prázdnemu uvažovaniu, špekulovaniu, ale hneď sa priviniem k Bohu, aby som mal život, aby som ho nestratil márnym a prázdnym zmýšľaním (ako mám k tomu blízko a ako s tým celé roky bojujem…).

A vieš, čo je na tom skvelé? Ak to urobíš, Boh sa ťa ujme svojou pravicou (Ž 63, 9). Treba niečo viac?

Priviň sa k Ježišovi – Bohu – na kríži. Nikdy ťa ne(o)pustí.