Kategória: Zamyslenia

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Múdrosť srdca (18. nedeľa v Cezročnom období)

V 12. verši dnešného responzóriového žalmu  (Ž 90) je prosba o múdrosť srdca. Nájdeme ju podľa žalmistu tým, že Boh splní našu prosbu a naučí nás rátať naše dni. Trochu zvláštne, však? Veď takmer všetci presne vieme, koľko máme rokov, keby to bolo potrebné, vieme si to prepočítať aj na dni. Ako nám teda poznanie počtu našich dní môže priniesť múdrosť srdca?

Odpoveď nám dávajú ostatné texty dnešnej liturgie slova. Kazateľ hovorí o márnosti všetkého, čo robíme pod slnkom. Ježiš nás zas vyzýva, aby sme sa neviazali na majetok, aby sme ho nehonobili. Poznanie konečnosti našich dní aj poznanie toho, že bez pohľadu do večnosti je naše namáhanie pod slnkom márne, nám dáva múdrosť iného vnímania sveta a života.

Výnimočne k týmto čítaniam a k tejto téme možno dnes pridať texty druhého čítania. Apoštol Pavol v Liste Kolosanom nás vyzýva, aby sme svoju pozornosť upriamovali hore (nad slnko, keby sme použili termín Kazateľa), na Krista. Múdrosť srdca teda získavame vtedy, keď pri všetkom svojom počínaní hľadíme na Ježiša a hľadáme ho. Takýto pohľad nás napĺňa milosťou, na základe ktorej môžeme „jasať a radovať sa po všetky dni života“ (Ž 90, 14). Ak takýto pohľad nemáme, „všetky naše dni sú bolesťou a naše zamestnanie trápením; naše srdce si ani v noci neodpočinie“ (porov. Kaz 2, 23). Svätý Pavol potom vyratúva rôzne hriechy, ktoré môžu kváriť naše srdce a ktoré je nutné umŕtvovať.

Naučiť sa hľadieť pri všetkom svojom počínaní na Ježiša, do večnosti, je náročné. Treba na to vynaložiť cieľavedomé úsilie, ktoré môže trvať celý život. Ale stojí to zato. Pomôže to pri rozhodovaní o mieste dovolenky, o dare pre núdznych (je pre mňa zarážajúce, koľko kresťanov vie všetko o portáloch, kde sú ponúkané dovolenky, ale nemá potuchy, kde nájsť info o tom, ako pomôcť núdznym v Sýrii, Burkine Fasso, na Ukrajine, v Nigérii, nepozná stránku Pápežských misijných diel…), o čase, ktorý je dobré denne venovať modlitbe a čítaniu Svätého písma… Čokoľvek chceš robiť, všetko konzultuj s nebom. Budeš potom konať to, čo je „nad slnkom“ a čo bude mať večnú hodnotu.

V súvislosti s tým chcem doplniť text z minulej nedele. Napísal som v ňom takúto vetu: „Nemyslím tie chvíle, keď si sa za niečo modlil, ale už o päť minút si na tú prosbu zabudol, ale na volanie, ktoré v tebe rezonuje dodnes.“ Chcem k tomu dodať, že Boh aj tie naše „zabudnuté“ modlitby berie vážne a odpovedá na ne, vyslyší ich. Keď napríklad idem po ulici a volám „Pane, zmiluj sa!“ za každého, kto ide oproti, mne tí ľudia už dávno vyfučali z hlavy, ale verím, že Boh sa nad nimi zmilúva. Vo večnosti sa stretneme a budeme hovoriť celé príbehy o tom, ako Boh konal v ich živote na základe jedného: „Pane, zmiluj sa!“

Tak ako? Ideš sa pustiť do hľadania múdrosti srdca?

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje -„Vždy si ma vyslyšal“ (17. nedeľa v Cezročnom období)

Počúvaj dnes pozorne slová žalmistu. Sú to verše plné dôvery, že Boh koná, keď o niečo prosíme, že sa stará, že na neho sa vždy dá spoľahnúť. Ba dokonca že za nás „dielo dokončí“ (Ž 138, 8a). Možno to je cieľom textov tejto nedele – znova nás učiť a naučiť, že Boh vždy koná, keď mu predkladáme svoje žiadosti s vďakou, modlitbou a prosbou (pozri Flp 4, 6). Je to dôležité tiež preto, lebo mnohí kresťania veria v akýsi osud hovoriac, že čo je raz „kdesi hore napísané, to sa stane, nech robíš, čo chceš“. Koľkokrát som sa najmä na Kysuciach s takým nepravdivým a kresťanskej viere odporujúcim tvrdením stretol. Akoby náš život nebol v rukách milujúceho Boha, ktorý sa o nás s láskou stará, ale je výsledkom nejakého vopred určeného scenára, ktorý nemáme šancu zmeniť ani ovplyvniť.

Abrahám a jeho vyjednávanie s Bohom je dôkazom, že to tak nie je. Boh je vždy ochotný nielen počuť, ale aj vyplniť naše prosby (pozri 1 Jn 5, 14 – 15). A dokazuje to aj samotný Ježiš v evanjeliu, keď potvrdzuje, že každý, kto prosí, dostane (Lk 11, 10). A nedostane hocičo: Otec dá každému prosiacemu Ducha Svätého!

Žiť v takejto viere sa potrebujeme stále učiť a cvičiť. Lebo viera s akýsi osud nás môže ľahko viesť k tomu, že vo svojej modlitbe ochabneme, že z nej urobíme len formalitu, ktorá nemá vplyv na Boha ani na nás. Nech je to ďaleko od nás! 

Počúvaj, ako žalmista hovorí priam neuveriteľné slová: „Vždy si ma vyslyšal, keď som ťa vzýval“ (Ž 138, 3a). V akej rodine, v akom spoločenstve, v akej atmosfére vyrastal autor tohto posvätného textu, keď pre celý svet a celé veky mohol vydať svedectvo o tom, že Boh nikdy neodmietol jeho modlitbu, jeho vzývanie, jeho prosbu? 

Keď sa teraz pozrieš na svoj život, na chvíle, keď si s plným vedomím a naliehavo vzýval Pána, možno aj ty vyznáš, že Pán ťa vždy vyslyšal. Nemyslím tie chvíle, keď si sa za niečo modlil, ale už o päť minút si na tú prosbu zabudol, ale na volanie, ktoré v tebe rezonuje dodnes. Vo mne jedno z takých volaní je z roku 1983, keď som sa raz večer modlil práve tento žalm. Chcel som ujsť z vedenia jedného duchovného tábora v podzemnej cirkvi, lebo som bol presvedčený, že to nezvládam. A Pán mi vtedy jasne povedal, že on „za mňa dielo dokončí“. Neušiel som a Boh dielo dokončil. Vždy ma vyslyšal, keď som ho vzýval.

Je dobré tie vzývania Pána si pamätať a vydávať o nich svedectvo. Boh je totiž ochotný zmeniť celý svet, len aby nás vypočul a urobil, o čo ho žiadame.

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Obdarovanie (16. nedeľa v Cezročnom období)

Keď prichádza Boh, vždy je to dar. Zakúsil to Abrahám so Sárou, iste to vnímali aj Marta s Máriou. Neznamená to však, že príchod Boha – jeho prítomnosť – je vždy uhladená, príjemná. Sára sa smiala (asi tak, ako keď nám niekto niečo povie a my sarkasticky reagujeme: Ha, ha, ha…), keď počula, že vo svojej starobe bude mať dieťa. Marta si vypočula asi nepríjemné napomenutie. A predsa boli obdarované, hoci veľkosť daru stretnutia s Bohom možno pochopili a prežívali postupne.

Navštívil ťa už dnes Pán? Čím ťa obdaroval? My sme si dnes ráno našli na schodoch domu veľkú fľašu čučoriedok. Prišla aj sms, že pre chorého na krv a pre manželku na zobkanie. Aká nádherná Božia návšteva! 

Sú však aj ťažké Božie návštevy. Každú nedeľu o nich hovorí Svätý Otec, keď prosí o modlitbu o pokoj na miestach, kde sú vojnové konflikty. Aj tam je totiž Boh prítomný. Na kríži… Keď ako kresťania hľadíme na tie udalosti, potrebujeme vidieť Boha. Ak takýto pohľad ľudia nemajú v srdci, tak sa hádajú, kto je a kto nie je v práve, kto má a kto nemá pravdu, peniaze, zisky, ochranu nejakých ekonomických záujmov povyšujú nad lásku a milosrdenstvo… Nepočúvajme takých ľudí, nedávajme ich zmýšľaniu priestor vo svojom myslení. Keď prichádza Boh, vždy obdarúva pokojom. Kto neprináša pokoj, nie je Boží!

A aj sami stále, dennodenne buďme Božím darom pre ľudí okolo seba. Málokto z nás je povolaný riešiť svetové problémy (hádať sa pre politiku), ale byť darom pre svojich najbližších je naša úplne prirodzená úloha. Máme milosť dnes byť darom. Tak ju využime!

„Blahoslavení sú tí, čo zachovávajú Božie slovo v dobrom a šľachetnom srdci a s vytrvalosťou prinášajú úrodu“ (porov. Lk 8, 15).

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Ako ožije srdce? (15. nedeľa v Cezročnom období)

Keď som minule písal o osviežení od Pána, nevedel som, že mi k tejto téme „sadnú“ aj dnešné čítania. Vnímam ich ako osvieženie od Pána pripomenutím témy oživenia srdca, ktoré nastáva jedinečným spôsobom – hľadaním Pána. Tak nás to učí žalmista (Ž 69, 33b).

Mojžiš nás k tomu povzbudzuje tým, že to hľadanie nie je náročné – ide o hľadanie vo vlastnom srdci (Dt 30, 10 – 14). A navyše hovorí, že to slovo potom, čo ho nájdeme, začujeme, prijmeme, ľahko uskutočníme, lebo sa nám stane čímsi vlastným, stane sa akoby súčasťou našej prirodzenosti.

Keď sa z pohľadu témy oživenia srdca pozrieme na evanjelium, uvidíme konkrétneho človeka, ktorý zrejme nemal živé srdce. Prišiel Ježiša pokúšať. Ktovie, akú odpoveď od neho čakal. Ježiš zachoval pravidlá rabínskych škôl a na otázku odpovedal otázkou: „Čo o tom hovorí Božie slovo?“ Odpoveď znalca zákona bola taká správna, že ani Ježiš nemal čo doplniť. Tu mohol byť koniec, ale nebol – zákonníkovi začalo ožívať srdce. Evanjelium hovorí, že sa chcel ospravedlniť. Asi nie v tom zmysle, ako sa ospravedlňuje žiak, keď niečo nevie alebo vyvedie, ale chcel Ježišovi ukázať, že už nie je pokušiteľ, ale „hľadač“. „Kto je môj blížny?“

Vďaka tomuto chlapovi máme v Písme jeden z najkrajších príbehov o tom, ako Boh miluje ľudí. Máme jedno z najrukolapnejších poučení, ako žiť, konať, zmýšľať…

Vráťme sa k 69. žalmu. Jeho pre dnešnú liturgiu vybrané verše (14. 17. 30 –31. 33 – 34. 36ab. 37) hovoria o hľadaní Pána modlitbou, vyznaním úbohosti a bolesti, oslavou Boha piesňami a chválospevmi. Žalmista hovorí, že jeho návod prináša oživenie srdca tomu, kto ho prijme a uskutočňuje.

Skúsime to? „Kristovo slovo nech vo vás bohato prebýva“ (Kol 3, 16). „Vaše kosti oživnú ako svieža tráva“ (Iz 66, 14b). „Hľadajte Boha a srdce vám oživne“ (Ž 69, 33b).

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Osvieženie od Pána (14. nedeľa v Cezročnom období)

Od utorka viem, že budem písať o sviežej tráve (Iz 66, 14b). Lebo obraz proroka Izaiáša, v ktorom sa ľuďom zaraduje srdce a ich kosti oživnú, ma napĺňa dôverou v láskavosť, nežnosť a starostlivosť Boha. Nehovorí o víťazstvách, o porážke nepriateľov, ale o rozkoši a úteche, ktorú pre Izrael pripravil Pán. A pre nás ju uskutočnil! Ako? V Ježišovi Kristovi nám daroval vykúpenie, odpustenie hriechov, večný život.

Keď takýto pohľad na prvé čítanie spojím s evanjeliom, tak dostávam nový pohľad na rozoslanie učeníkov. Nie je to teraz ťažká úloha, ale darovanie schopnosti prežívať a prinášať osvieženie: „Nerobte si starosti, ohlasujte, prinášajte pokoj.“ A učeníci to pochopili aj urobili – vrátili sa natešení. Ktovie, koľko zážitkov osvieženia sa v tých dňoch rozprávalo po celej Galilei a Judei. Teším sa, keď ich raz budem v nebi počúvať od tých, čo tie udalosti priamo zažili…

Aj do našich dní potrebujeme osvieženie. Mne ho napríklad priniesla kňazská vysviacka v Ríme, keď Svätý Otec Lev XIV. vysvätil 32 diakonov na kňazov. Zdanlivo bezvýznamná vec, ale mne celá udalosť pripadala ako nesmierny Boží dar a ukázanie cesty. Keď politici hovoria o zbraniach či hrádzach proti…, Svätý Otec hovorí o blízkosti a posiela ľudí, ktorí majú byť útechou pre každého. Osvieženie prichádza v zdanlivej bezmocnosti. Tí všetci, čo teraz kričia, bojujú, obviňujú, prekrúcajú dejiny i pravdu, zomrú (kiež by im Pán preukázal milosrdenstvo), zabudne sa na nich, ale tých 32 novokňazov prispeje k oslave Boha a posväteniu ľudstva. A ich dielo tak ostane naveky!

Ešte jedno osvieženie mi priniesli texty tejto nedele. Vo verši pred evanjeliom je aj táto veta: „Kristovo slovo nech vo vás bohato prebýva“ (Kol 3, 16). Nie prázdne slová, ktoré sa dnes množia a množia, ale Kristovo slovo. Preto znovu zabojujme o nedeľu. Nie aby sa nechodilo od obchodov (kupujúcich je priveľa na presviedčanie), ale za to, aby v nedeľu nesmel vystupovať v médiách žiadny politik (tých je v podstate málo). Ide totiž o duchovné i duševné zdravie ľudí. Namiesto všelijakých relácií a tlačoviek ako Cirkev žiadajme na každú nedeľu rozsiahly priestor pre Božie slovo, lebo ono prináša pokoj a osvieženie.

Ako? Osviežilo ťa to? Sená sú už zvezené, ale svieža tráva bude tento týždeň po dažďoch rásť. Spomeň si na Božie slovo, keď ju uvidíš. Nech ti srdce oživne…

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Vyslobodenie (Svätých Petra a Pavla, apoštolov, slávnosť)

Zažil si niekedy vyslobodenie? Nie nejaké symbolické, akože duchovné, ale skutočné, také faktické? Ako Peter z väzenia. Ako Dávid z nejakej (v žalme je „zo všetkej“) hrôzy. Alebo z nejakej tiesne, z ktorej si sa nevedel dostať. Dávid často spomína konkrétne nebezpečenstvá, bezvýchodiskové situácie, z ktorých sa nevedel dostať („z moci leva“, „z jamy hrôzy“, „z bahnitého kalu“, „zo vzbury ľudu“…) Ako Pavol, ktorý dúfa, že Pán ho vyslobodí zo všetkého zla, ktoré v tomto prípade spája s koncom svojho života. Ale spomína tiež oslobodenie „od zlých a zvrátených ľudí“, veľmi často hovorí o „oslobodení od hriechu“ ako o zrejme najdôležitejšom vyslobodení…

Neraz som v týchto textoch spomínal, ako som zažil vyslobodenie z hrobu, ktorý som vo svojom živote vnímal možno aj dvadsať rokov. Mal som k nemu prísľub o vyslobodení z Ez 37, 12 – 14.

Prečo to spomínam? Lebo evanjelium o moci, danej Petrovi a Cirkvi, mi pripomenulo poľské príslovie, ktoré v preklade hovorí, že s každým darom je daná aj úloha. Peter je na jednej strane blahoslavený, lebo spoznáva Mesiáša a vyznáva svoju vieru. Dostal tento dar. A s ním úlohu, z ktorej ho vyslobodí až smrť – zväzovať a rozväzovať, pásť, viesť.

Aj v našom živote sú také úlohy – myslím si, že väčšinou súvisia s povolaním človeka. Môj otec bol učiteľ. A hoci ho komunisti tohto povolania kruto zbavili (dokonca dvakrát v roku 1956 i v roku 1972), nikdy ním v hĺbke svojho srdca a života neprestal byť. Mojím povolaním je povzbudzovať Božím slovom. Hoci to robím už takmer výlučne písmenkami. Posledné roky k tomu pribudlo povzbudzovať tým, ako znášam nevyliečiteľnú chorobu. Z Pavlom očakávam, že Pán ma raz aj od nej oslobodí, keď si ma povolá domov.

Ako vnímaš svoju úlohu? A aké vyslobodenie očakávaš? Je niečo, od čoho potrebuješ byť nutne oslobodený? Popros spoločenstvo Cirkvi (väčšie či menšie) o vytrvalú a neprestajnú modlitbu. Alebo priamo pros Pána s odovzdaním sa do jeho vôle, ak nemáš istotu, aký je zmysel tvojho trápenia. No nikdy sa neostaň vo svojich tiesňach „vyžívať“, neprivlastni si ich. Lebo cesta kríža je o Ježišovi, nie o utrpení. Aj na kríži buď slobodný.

Na túto slávnosť som bol pred rokmi pokrstený. Vyslobodený z moci tmy a prenesený do Božieho kráľovstva. Aleluja!

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Nečakané súvislosti (12. nedeľa v Cezročnom období)

Prišla mi na um otázka, čo asi prežíval človek Ježiš, keď postupne cez Písmo a modlitbu objavoval, že to on je Mesiáš, že to on je Syn človeka, ktorý bude zavrhnutý, zabitý a bude prebodnutý pre hriechy iných… Ako sa s týmto poznaním Ježiš vyrovnával? Čo robil, aby ho to nezvalcovalo, aby neušiel (možnosti aj vtedy na to boli, svet je veľký), aby nerezignoval, aby sa nevzbúril?

Rovnako sa s tým museli vyrovnávať aj Ježišovi učeníci. Videli v ňom vodcu, víťaza, vnímali jeho moc… a zrazu im Ježiš hovorí, že to všetko sa z ľudského pohľadu skončí katastrofou. Hej, spomenul akési zmŕtvychvstanie, ale kto si vtedy vedel čo len predstaviť takú možnosť?

A s niečím podobným sa musíme vyrovnávať aj my. Na jednej strane máme výhodu poznania Ježišovho života, učenia Cirkvi o utrpení, ale stále, keď sa objaví kríž – najmä ak príde nečakane a náhle –, potrebujeme aj my robiť rozhodnutie o jeho prijatí či odmietnutí. Jeho náročnosť sa zvyšuje Ježišovými slovami, že pri ňom ide o život (Lk 9, 24).

Možno nečakané odpovede na všetky tieto otázky nám dáva žalm, ktorý dnes Cirkev vkladá do liturgie: „Bože, … už od úsvitu sa viniem k tebe“ (Ž 63, 2a). Zdanlivo akoby s ostatnými textami dnešnej bohoslužby slova nesúvisel. No myslím si, že keď Ježiš ako človek začal objavovať svoje poslanie Mesiáša a Vykupiteľa, robil presne to, čo tento žalm hovorí – vinul sa k Bohu. Ako človek spočiatku možno všetko nechápal, zlý ho pokúšal na odmietnutie či vzburu (pokúšanie na púšti môže byť len akási evanjeliová vzorka všetkých pokušení), ale Ježiš vedel, čo treba – vinúť sa k Bohu. Nielen od úsvitu ako ranného svitania, ale od okamihu, keď sa začal zápas. Vo dne, v noci. A práve toto vytrvalé vinutie sa k Bohu, túžba byť s ním, ktorá bola väčšia ako túžba vyprahnutej zeme po vode, práve toto úsilie Ježišovi umožnilo víťazne zavŕšiť dielo našej záchrany.

Museli si tým prejsť aj apoštoli. Videli Ježiša, ako sa vinie k Bohu, a usilovali sa napodobňovať ho. Aj Boh si ich privinul a vylial na nich svojho Ducha. Cirkev našich dní je výsledkom ich viery, že Božia milosť je lepšia než život, ich velebenia, ich chvály Boha jasavými perami. Dúfam, že Cirkev zajtrajška bude postavená tiež na nás, ktorí prahneme po Bohu, dušou i telom…

Aj naše prijatie kríža nech je postavené na dnešnom žalme. Hneď od úsvitu, keď sa objaví čo len zárodok utrpenia. Nedám ani milimeter prázdnemu uvažovaniu, špekulovaniu, ale hneď sa priviniem k Bohu, aby som mal život, aby som ho nestratil márnym a prázdnym zmýšľaním (ako mám k tomu blízko a ako s tým celé roky bojujem…).

A vieš, čo je na tom skvelé? Ak to urobíš, Boh sa ťa ujme svojou pravicou (Ž 63, 9). Treba niečo viac?

Priviň sa k Ježišovi – Bohu – na kríži. Nikdy ťa ne(o)pustí.

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Koho najviac miluješ? (Najsvätejšej Trojice)

Tajomstvo dnešnej slávnosti je také veľké, že pri slávení liturgie sa v rímskom obrade pri vyslovovaní mien Najsvätejšej Trojice ukláňame (napríklad pri Sláva Otcu…), v byzantskom obrade sa prežehnávame. A je také veľké, že ho nechápeme. Len sa usilujeme stále lepšie ho poznávať.

Preto som pred písaním tohto textu hľadal vzory, ktoré by mi v tom pomohli. Spomenul som si na svoju obľúbenú svätú Alžbetu od Najsvätejšej Trojice. Keď som sa s ňou pred rokmi ako ešte s blahoslavenou zoznámil, veľmi ma oslovilo, ako hlboko prežívala prítomnosť celej Trojice vo svojom srdci. Celej Trojice, Otca i Syna i Ducha Svätého. V jednej jej modlitbe k Najsvätejšej Trojici je na konci táto veta: „Moji Traja, moje Všetko, moja Blaženosť, nekonečná Samota, Nesmiernosť, v ktorej sa strácam, tebe sa vydávam ako korisť. Ukry sa vo mne, aby som sa ja mohla ukryť v tebe, v očakávaní, že v tvojom svetle uvidím priepasť tvojej vznešenosti“ (bosikarmelitani.sk/modlitba-k-najsvatejsej-trojici).

Ale našiel som aj najvznešenejší vzor: Pannu Máriu. Kto je viac milovaný Bohom Otcom ako ona? Veď si ju vyvolil za matku svojho Syna. Kto je viac milovaný Bohom Synom ako Mária? Veď je jeho matkou. Kto je viac milovaný Duchom Svätým, ako tá, ktorú naplnil pri počatí i vo Večeradle?

A koho Mária milovala najväčšmi? Určite Boha Otca, ktorého poznala z textov Starého Zákona. Ten na mnohých miestach zjavuje, aký dobrý otec je Boh Otec. Hoci mnohí hovoria, že Starý Zákon je tvrdý, krvavý, kto dobre počúva a číta, tak objaví v ňom Božie otcovstvo i materstvo, jeho silu, moc, spravodlivosť, milosrdenstvo, ale aj nežnosť, jemnosť, láskavosť… Ako veľmi Mária milovala Boha Otca, hoci vtedy ešte neboli teologické traktáty o troch Božských osobách.

Koho Mária milovala najväčšmi? Určite Boha Syna, ktorého z lásky k Otcovi počala, porodila, vychovávala (!). Tridsať rokov ho mala pred očami a bola v škole jeho lásky.

A koho Mária milovala najväčšmi? Určite Ducha Svätého. Poznala jeho pôsobenie z Písma, hoci to bolo niekedy poznanie nejasné a tajomné. No zakúsila jeho pôsobenie mnohokrát aj vo svojom živote, počúvala jeho vnuknutia a ochotne plnila poznanú Božiu vôľu.

Mária milovala a miluje celú Trojicu, jedného Boha, s ktorým žije vo večnosti.

Preto keď dnes slávime Najsvätejšiu Trojicu, nasledujme Máriu. Počúvala tri Božské osoby, konala dielo, ktoré jej zverili (aká veľká je Božia dôvera!), milovala Boha (každú osobu zvlášť a všetky spolu) celým srdcom, celou mysľou a zo všetkých síl. Robme podobne ako ona. Nech v každom z nás prebýva Najsvätejšia Trojica a nech všetci okolo nás vedia, že sme príbytkom Boha v troch Osobách. Aby sme aj my raz žili s nimi vo večnosti.

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Jednota a demontáž (7. veľkonočná nedeľa)

Keď Pán Ježiš vo svojej veľkňazskej modlitbe prosil o jednotu svojich nasledovníkov, o jednotu Cirkvi, vypočul ho Otec alebo nie? Bola nám jednota daná, alebo je to niečo, o čo máme stále prosiť?

Je to už 43 rokov, čo sa po jednom formačnom stretnutí sporadicky touto otázkou zaoberám. Lebo vnímam, že sme oveľa viac vyzývaní modliť sa o jednotu, než sa usilovať „zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja“ (Ef 4, 3). Svätý Pavol hovorí tak, akoby nám jednota bola už daná. My sa máme zo všetkých síl usilovať, aby sme ju neoslabovali, nenaštrbovali. A ak sa proti nej previníme, tak ju máme obnovovať pokáním, modlitbou, zmierením, hľadaním pravdy, znášaním utrpenia, ktoré naštrbená jednota v čistej duši spôsobuje.

V tomto postoji ma utvrdzujú aj slová veľkých cirkevných učiteľov, ktoré v týchto dňoch čítame v posvätnom čítaní Liturgie hodín. Svätý Cyril Alexandrijský, svätý Augustín, svätý Lev Veľký (Liturgia hodín II., utorok, streda a piatok 6. veľkonočného týždňa plus slávnosť Nanebovstúpenia Pána – tie texty stoja za prečítanie!). Sme zjednotení krstom v Kristovi (svätci hovoria doslova o telesnej jednote), našu jednotu upevňuje prijímanie ostatných sviatostí, Duch Svätý z nás vytvára duchovnú jednotu. To sú Božie diela, ktoré my nemôžeme zničiť. Ale môžeme ich účinnosť oslabiť – ak nežijeme v pravde, ak mlčíme pri neprávosti, ak nám svetské zmýšľanie tak zahlcuje dušu, že nemáme priestor zmýšľať nebesky…

Žijeme v dobe, keď možno v celom svete prebieha demontáž istého poriadku, ktorý obrovskou prácou aj Katolíckej cirkvi vznikal a rozvíjal sa tisícročia (nájdi si niekde napríklad príbeh, ako vznikalo medzinárodné právo najmä zásluhou rehole dominikánov; alebo na akých princípoch vznikala po Druhej svetovej vojne, dnešná Európska únia)). Prišli mocní, ktorí neuznávajú medzinárodné zmluvy, ktorí nerešpektujú právo, ktorí krivia svoje i cudzie svedomie, ktorí nemajú problém obviňovať, keď sa iní držia zákona a pravdy. Moc valcuje svet. A čo je našou úlohou v takej situácii? Nemáme moc ani prostriedky, aby sme ako kresťania doterajší poriadok nejako udržali pri živote, pomohli k jeho zveľadeniu. Možno to ani nie je potrebné, veď naším cieľom je poriadok Božieho kráľovstva. Ale máme právo a povinnosť kričať, keď sa deje bezprávie. Určite nás preto nebudú chváliť, ale nemôžeme mlčať.

Práve preto, aby sme mohli pomáhať udržiavať v tomto svete Boží pohľad na to, čo sa deje, potrebujeme žiť jednotu. Zachovávať ju. Dnes (v piatok) napríklad sa usilujem zachovávať jednotu s istým pokrsteným človekom. Lebo v modlitbe dňa sa hovorí: „… keď náš Spasiteľ príde vo svojej sláve, zaodej rúchom blaženej nesmrteľnosti všetkých, ktorých si znovuzrodil svätým krstom.“ Zo srdca mu to želám a modlím sa za to. Hoci jeho slovník a spôsoby ma desia, nikdy o ňom nebudem zmýšľať zle, lebo je to môj brat v Kristovi, ktorý robí zlo, ale stále má šancu na večný život. Kiež by si prišiel vyprať rúcho…
Kiežby si prišiel nabrať zadarmo vody života… (pozri Zjv 22, 13. 17).
Lebo Pán aj jemu odplatí/odmení podľa jeho skutkov (v. 12).

„‚Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha.‘ Strašne vykríkli, zapchávali si uši a všetci sa naňho vrhli. Vyhnali ho za mesto a kameňovali“ (Sk 7, 56 – 58).

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Poučenie (6. veľkonočná nedeľa)

Keď som si začiatkom týždňa čítal biblické texty tejto nedele, zaujalo ma jedno slovo hneď v prvej vete čítania zo Skutkov apoštolov: „Tu prišli niektorí z Judey a poúčali bratov“ (15, 1). Poučovanie nemám rád, najmä ak je negatívne: „Ak toto a toto neurobíte, tak nedosiahnete, nedostanete, nebudete mať…“ A že spomínané poučovanie niektorých z Judey bolo nesprávne, veľmi jasne pochopili apoštoli a starší v Jeruzaleme, keď v liste so svojím rozhodnutím píšu veriacim v Antiochii, že tí ľudia ich znepokojili a „rozvrátili vám srdcia“ (15, 24).

Rozvrátené srdce nevie, kde je pravda, nevie sa orientovať, nevie, komu veriť. Je zmätené. Aká je veľká zodpovednosť tých, čo nám dnes rozvracajú srdcia lžami, spochybňovaním, konšpiráciami, poukazovaním na nepriateľov… Aký súd ich čaká? Ale aká je tiež zodpovednosť tých, ktorí pravdu poznajú, no mlčia!

Preto ma veľmi potešilo poučovanie, ktoré tento štvrtok večer zaznelo z úst apoštolského nuncia na Slovensku Nicola Girasoliho pri otváracej svätej omši Eucharistického kongresu Spišskej diecézy v Ružomberku. S vervou jemu vlastnou vyzýval všetkých, ktorí pristupujú k svätému prijímaniu, aby sa pritom usmievali. Lebo ide o jedinečné stretnutie s Ježišom. Hovoril, že prijímať treba vždy tak, akoby to bolo prvý a posledný raz. Že kňaz má sláviť svätú omšu tak, akoby to bola jeho prvá a posledná svätá omša. A túto myšlienku zavŕšil zvolaním: „Neponáhľajte sa!“

Oslava Boha a posvätenie človeka – to je úloha každej liturgie – sa nesmie konať s chvatom, náhlením. Kiež toto zvolanie apoštolského nuncia nájde hlbokú odozvu najmä v srdciach kňazov: „Neponáhľajte sa!“

Každému, kto sa takto otvorí Bohu, kto zachováva jeho slovo, on sám sľubuje, že príde a urobí si uňho príbytok (Jn 14, 23). Čo viac potrebujeme?

Neponáhľajme sa. Boh prebýva v nás. Nepotrebujeme ho hľadať v diaľavách, nepotrebujeme za ním chodiť tisíce kilometrov. Boh je tu. V mojom srdci.
V tvojom srdci. Venuj mu svoj úsmev…

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Posilňovať, povzbudzovať (5. veľkonočná nedeľa)

Pre moju dušu je pohladením čítať či počúvať texty o tom, ako konal Pavol a jeho spoločníci – posilňoval, povzbudzoval (Sk 14, 22). Presne toto očakávam od vodcov. Akýchkoľvek – politických, náboženských, národných. Nie hľadať nepriateľov, nie kádrovať, ale hovoriť slová, ktoré slúžia na budovanie (pozri Ef 4, 29).

Čítal som príbeh gréckeho filozofa, ktorý sedel pri ceste neďaleko mesta. Prichádzal nemu pútnik a chcel vedieť, akí ľudia v tom meste žijú. Dostal však otázku: „A akí žili v meste, odkiaľ prichádzaš?“ – „Skvelí, dobrosrdeční, láskaví, ochotní…“ – „Presne takých nájdeš aj tu.“ O chvíľu prichádzal iný pútnik a prebehol rovnaký rozhovor – len s inou odpoveďou: „Tam, kde som žil doteraz, sú ľudia plní nenávisti, zloby, lakomstva, zameraní na seba, spupní a arogantní…“ – „Presne takých nájdeš aj tu.“

Rozumieš? Mnohí vidíme v tých druhých to, čo je v nás samých. A potom obviňujeme – ale nie seba, ale tých „zlých“. Dostali sme sa do štádia hlbokých rozdelení. Politici kričia (lebo si myslia, že zastrašovaním, krikom, „robením poriadku“ niečo dosiahnu, ale tým sa vyznačuje totalita) a cirkvi mlčia (lebo sa boja? čoho?). Musí sa to otočiť. Cirkvi musia hlasnejšie hovoriť – aj o tom, čo je a čo nie je nenávisť –, a politici musia zmĺknuť a naučiť sa vážiť každé slovo.

Nemáme sa báť žiadať to. My máme ľuďom čo povedať – životom, slovami, zmýšľaním. Nesmieme dovoliť, aby nám niekto iný diktoval témy. Ak sa dnes (nie zajtra, ale dnes!!!) zíde rodina, ak sa zíde pár kňazov, ak príde biskup v kúrii medzi spolupracovníkov, tak prvou a najdôležitejšou témou (a dovolím si povedať, že vlastne jedinou) musí byť Boh a jeho diela. Našou témou má byť vždy a všade zmŕtvychvstalý Ježiš. Lebo hovoriť o veľkých Božích skutkoch, zvestovať Božiu moc, ohlasovať pokánie na odpustenie hriechov, neustále pripomínať a praktizovať Ježišovo nové prikázanie nám síce môže priniesť výsmech a pohŕdanie, ale zároveň mnohí precitnú, spoznajú pravdu a budú znova milovať. Dokonca aj svojich nepriateľov.

Boh robí všetko nové (Zjv 21, 5a). Dovoľme mu premeniť našu spoločnosť.

Pridám ešte antifónu na Benediktus na sviatok svätého Jána Nepomuckého: „Pán mi dal jazyk do daru, budem ho ním chváliť. Aleluja.“