Kategória: Zamyslenia

Nasleduj Krista! – S radosťou (Prvá adventná nedeľa)

„Stane sa v ostatných dňoch…“ (Iz 2, 1).
S radosťou pôjdeme do domu Pánovho!
„… nadišla hodina, aby ste sa prebudili zo sna“ (Rim 13, 11).
S radosťou pôjdeme do domu Pánovho!
„… buďte pripravení, lebo Syn
človeka príde v hodinu, o ktorej neviete“ (Mt 24, 44).
S radosťou pôjdeme do domu Pánovho!

Urobil som si cvičenie: pri čítaní dnešných biblických textov liturgie slova som za každú vetu vložil znenie responzória. A mám program do konca života (alebo aspoň na Advent J) – každý deň s radosťou kráčať so svojím Bohom. Nech sa deje čokoľvek. Náročnosť tohto programu som si hneď mohol aj overiť, keď sa ma v jednej situácii pokúšala zmocniť temnota. Bol z toho takmer celonočný zápas. Skončil sa pokojom a radosťou.

Vnímam, ako si my kresťania dokážeme neustále komplikovať život. Na jednej strane chceme žiť s Ježišom, ale na druhej pre ten život hľadáme a skúšame svoje postupy, prípadne postupy sveta. Koučing, mentoring, cvičenia, techniky… A úplne mi v nich ako negatívny prvok kričí výslovné zameranie sa len na seba. Mnohé iste môžu byť nápomocné, ale neraz mi v ich opisoch chýba to základné – zameranie na Ježiša, nasledovanie Ježiša, a to v spoločenstve, nikdy nie sám. Akoby sa tak kresťanstvo v našej cirkvi stávalo skôr otázkou psychológie, nie vzťahu so živým Bohom. Aj preto som ako tému svojich textov na nový liturgický rok vybral Nasleduj Krista!

Ak sa chceš vo svojom živote posunúť bližšie k nebu, byť svätý, tak v prvom rade pozeraj na živého Ježiša. Je s tebou. Je v tvojom vnútri. Nájdi si k nemu cestu a hovor s ním o svojom prežívaní. Počúvaj, čo ti hovorí. A to, čo s ním prežívaš, prenášaj do svojho života s ľuďmi, ktorí sú okolo teba, do našej spoločnosti. Buď si istý, že keď túto námahu podstúpiš, tak budeš dennodenne vnímať, ako s radosťou vstupuješ do domu Pánovho. Možno aj to toho materiálneho, ale najmä do chrámu, ktorý je v tvojom srdci. Tam prebýva Boh. Nech ho všetci v tebe vidia, poznajú, milujú.

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Kráľovstvo (34. nedeľa v Cezročnom období –Nášho Pána Ježiša Krista, Kráľa neba i zeme)

Keď žijem v kráľovstve, v Božom kráľovstve, nemám chuť ani síl robiť niečo, čo tomuto kráľovstvu odporuje. Ani sa to nepatrí. Veď keď sa o mňa niekto stará tak skvelo, ako náš Boh („milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý, dobrotivý a veľmi láskavý“), ako by som mohol robiť niečo, čo sa mu nepáči, čo ho zarmucuje?

Znakom kráľovstva, v ktorom žijem, je chrám, kostol. Pre chorobu do chrámu už dosť dlho nechodím. Ale každý deň sa teším, že som v Božom dome. Boh totiž prebýva v mojom srdci ako v chráme.

V chráme má mať všetko svoje miesto, svoj význam. Ak tam je niečo, čo tam nepatrí, tak to citlivému oku prekáža a vyrušuje. Podobne je to s chrámom môjho srdca. Ak sa tam dostane niečo, čo tam nepatrí, ozve sa svedomie, vzniká nepokoj… a treba to dať preč. Preto máme v kostoloch spovednice a v srdci ľútosť.

Ľudia, ktorí rozsievajú nepokoj, sú tí, čo nežijú v chráme, nie sú v kráľovstve. Pchajú všade svoje názory, výmysly, ukazujú svoju silu… Ako veľmi potrebujú spoznať Božie milosrdenstvo, ako veľmi potrebujú vstúpiť do chrámu (do kráľovstva) a prijať Boží pokoj a pravdu.

Alebo nepokoj majú aj tí, čo síce v kráľovstve sú, ale nežijú podľa jeho zásad, lež snažia sa mu vnútiť svoje názory… Aj tí potrebujú našu pomoc – nielen modlitbu, ale aj svedectvo pravdy.

Žijeme nepokojné časy, mocní si delia svet nie v pravde a láske, ale z pozície moci, zbraní a peňazí. Ale aj oni sú v Božích rukách a my vieme, že ich konanie nič nezmôže proti kráľovstvu, v ktorom žijeme my. Nech ich konanie nezatemní našu vieru a dôveru. „Vzdávame vďaky Otcovi, ktorý vás urobil súcimi mať účasť na podiele svätých vo svetle. On nás vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna, v ktorom máme vykúpenie, odpustenie hriechov“ (Kol 1, 12 – 14). To je pravda. Už nie sme v tme, sme vykúpení, oslobodení. Sme v kráľovstve nášho Boha. Raz to zažijeme naplno. Pôjdeme do domu Pánovho!

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Namyslenci a nádej (33. nedeľa v Cezročnom období)

Desí ma, že aj dnes – tak, ako v časoch prorokov – sú po celom svete pri moci „namyslenci a tí, čo páchajú neprávosť“ (Mal 3, 19). To sú tí, čo „žijú neporiadne, nič nerobia, iba sa zháňajú za zbytočnosťami“ (2 Sol 3, 11). To sú tí, čo „položia na nás ruky a budú nás prenasledovať“ (porov. Lk 21, 12).

Desí ma to ľudsky, keď si uvedomujem bezmocnosť tých, ktorí milujú Pána. Bezmocnosť nás, čo nemáme nádej v tomto svete. Ale táto bezmocnosť nás vedie k tomu, čo dnes počujeme vo verši pred evanjeliom: „Vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie.“ Máme budúcnosť! Náš strach nikdy nebude väčší ako naša nádej.

Desí ma však aj to, čo s tými namyslencami bude. „… budú ako plevy. Deň, ktorý prichádza, ich spáli“ (Mal 3, 19). Prosme o Božie milosrdenstvo a obrátenie pre všetkých, čo sa tvária, že majú moc…

Prečo dnes slávime výročie posviacky nejakého kostola v Ríme a prečo je tento sviatok taký dôležitý, že má dokonca prednosť pred nedeľou? Prečo v každej diecéze raz v roku vo všetkých kostoloch slávime aj výročie posviacky katedrálneho chrámu? A prečo vo farnostiach, kde bol kostol posvätený, slávime výročie jeho posviacky?

Lebo každý kostol je znakom. Znak je nejaký jav, predmet, udalosť, ktorá odkazuje na niečo iné, dokonalejšie, lepšie. Napríklad dym odkazuje na oheň. Štátna zástava odkazuje na konkrétnu krajinu. Slovo (lebo aj slová sú v podstate „len“ znaky) milujem odkazuje na konkrétne konanie voči konkrétnemu človeku. Na čo odkazuje budova kostola?

Kostol je znakom prítomnosti niečoho či niekoho, čo alebo kto nás presahuje. Katolícky kostol je znakom prítomnosti Boha. Svojou jedinečnou architektúrou, svojím zariadením, tým, čo sa v ňom deje, ukazuje na Boha, ktorý sa nejakým spôsobom približuje, zjavuje človeku a posväcuje ho. A človek tam zas svojmu Bohu prejavuje úctu a oslavuje ho.

Kostol je znakom jednoty veriacich, tých, ktorí veria v toho istého Boha. Slávime výročie posviacky Lateránskej baziliky, lebo tá je ako katedrála rímskeho biskupa znakom jednoty celej Cirkvi. Slávime výročie posviacky diecéznej katedrály, lebo tá ako sídlo biskupa je znakom jednoty veriacich územia danej diecézy. Slávime výročie posviacky kostola v konkrétnej farnosti, lebo ten je znakom jednoty veriacich na jej území.

V našej dobe zabúdame na znaky a symboly. Stali sme sa „praktickými“, lebo to si nevyžaduje hľadanie významov toho, čo vidíme, čo konáme. (Malý príklad: V našej farnosti je viacero akolytov a okrem toho aj mimoriadni rozdávatelia svätého prijímania. Vďaka tomu sa takmer úplne vytratil znak sprievodu na prijímanie, ktorý okrem iného vyjadruje to, že sa sýtime pri jednom stole a že sme pútnici na ceste do vlasti. Je to praktické, obrad trvá oveľa kratšie, ľudia nemusia chodiť hore-dole po kostole – nemusia putovať; ale stratil sa význam tohto znaku. Pritom riešenie je také jednoduché – nech sa rozdávatelia Eucharistie postavia vedľa seba pred oltárom. A nech ich je len toľko, koľko je skutočne potrebných…)

Kostol je znak. Svojou architektúrou je úplne iný ako ostatné stavby. Odkazuje na to, že aj náš Boh je úplne iný. Je kadoš – toto hebrejské slovo znamená svätý, úplne iný, odlišný. Aj kresťan má byť svojím životom kadoš – odlišný, svätý. Nech nám každá návšteva svätého miesta pomáha byť svätými a tým byť znakom pre ľudí okolo nás, že Boh je medzi nami. Nielen v kostole, ale aj a najmä v nás.

Pred slávením najbližšieho výročia posviacky kostola vo farnosti (alebo ak sa chystá slávnosť posviacky vášho kostola) iniciujte prípravu série katechéz o význame tohto sviatku, aby jeho slávenie neprešlo bez povšimnutia. Témy katechéz môžu byť aj takéto: Chrám ako znak prítomnosti Boha. Chrám ako miesto oslavy Boha a posvätenia človeka (ako miesto slávenia liturgie). Chrám ako súbor znakov (vysvetlenie symboliky zariadenia – oltár, ambona, sviece, kríž, krstiteľnica, svätostánok, obrazy, sochy, architektúra, vitráže…). Chrám ako dielo našich predkov. Chrám ako miesto jednoty a zmierenia.

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Život (Spomienka na všetkých zosnulých veriacich)

Prečítal som si čítania zo všetkých troch svätých omší, ktoré sa dnes môžu sláviť. A žiari mi z nich jediné slovo: ŽIVOT.

Spomienka na všetkých zosnulých veriacich je pre mňa oslavou života. Toho pozemského, prežívaného v jedinej túžbe: „… bývať v dome Pánovom po všetky dni svojho života, … pociťovať nehu Pánovu a obdivovať jeho chrám“ (porov. Ž 27, 4). A tiež toho večného, keď „budeme navždy s Pánom“ (1 Sol 4, 17).

Áno, náš život na zemi je rozmenený na drobné (pozri hymnus ranných chvál prvého týždňa žaltára Liturgie hodín), lebo by to bola nuda len so založenými rukami čakať, kedy sa Ježiš vráti. Tak máme každý deň naplnený Božími darmi, ktoré sú neraz zároveň úlohami, ako konať dobro. Veľmi často ma fascinuje, ako Boh stvorí nové ráno a hovorí mi: „Tu máš nový deň, dokonč ho.“ On, Stvoriteľ, mi dôveruje do takej miery, že svoje dielo, akýsi hrubý nárys, vkladá do mojich rúk, aby som pokračoval v tom, čo on začal. Neuveriteľné! Ale pravdivé.

O tom je náš život – každý deň sa tešiť na nebo a zároveň naplno pracovať na tom, čo nám Boh na daný deň zveruje. Potom sa nemusím báť smrti. Ba aj zomierania sa už bojím menej, keď mám za sebou dva ostré nácviky. A tento rok som už tri razy prijal sviatosť pomazania chorých.

Aké úlohy nám Boh dáva v tento deň? Tešiť sa zo slávy tých našich blízkych, ktorí sú už v nebi. A s dôverou prosiť Boha za tých, ktorí sú v očistci. Je teda čas oslavy i dôvernej modlitby zároveň. To všetko prináša život – Boží život – nielen dušiam v očistci, ale i nám, čo sme ešte tu.

Ak máš trochu času, nájdi si všetky dnešné čítania a prečítaj si ich s modlitbou za konkrétnych ľudí. Lebo veríme, že smrť nemá posledné slovo. Lebo Boh je ŽIVOT.

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Spravodlivý (30. nedeľa v Cezročnom období)

Aj dnes nás texty Svätého písma pozývajú do školy modlitby. Učia nás, že k modlitbe potrebujeme pokorné srdce. Teda také, ktoré pozná vlastnú slabosť, nedostatky, podľa toho sa aj správa a zároveň nepohŕda inými. Tak to učí evanjelium, keď Ježiš podobenstvo o dvoch mužoch, modliacich sa v chráme, hovorí „tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali“ (Lk 18, 9). Povedal im, že ich modlitba nebude prijatá.

A pritom farizej vo svojej modlitbe ani o nič neprosil, akoby od Boha nič neočakával (možno len potvrdenie svojho pohľadu na seba). Len Boha informoval, že všetko zvláda, že s ním môže byť spokojný. Ale Boh videl, že je spravodlivý sám pre seba…

Prijíma Boh moju modlitbu?

Je moja modlitba pokorná?

Čo od Boha očakávam, keď sa na neho obraciam?

Dnešný responzóriový žalm (34.) sa veľmi často modlia gréckokatolíci na záver byzantskej liturgie. Tento týždeň ho pripojím aj k svojím každodenným modlitbám, lebo hovorí o tom, kto je spravodlivý pred Bohom – ten, čo ho chváli v každom čase, čo ho velebí spolu s pokornými, čo ho hľadá, čo k nemu volá v každej tiesni, čo sa k nemu utieka, čo sa ho bojí. „Zdržuj svoj jazyk od zlého a svoje pery od reči úlisnej. Unikaj pred zlom a dobre rob, hľadaj pokoj a usiluj sa oň“ (v. 14 – 15). Spravodlivý má skrúšené srdce a je Pánovým služobníkom.

Pavlova pokora má v sebe ešte jeden rozmer – pravdivosť. V dnešnom čítaní hovorí o sebe, že bojoval dobrý boj, že si vieru zachoval, že má pripravený veniec spravodlivosti. Pavol veľmi dobre vedel, aký je a čo pre neho Boh urobil: „Kristus Ježiš prišiel na svet zachrániť hriešnikov; a ja som prvý z nich“ (1 Tim 1, 15).

Z Božej milosti som zachránený hriešnik. Teším sa do neba.

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Srdce pri modlitbe (29. nedeľa v Cezročnom období)

Vieš, čo je mimoriadne dôležité? Že Boh „rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca“ (Hebr 4, 12). O tom hovorí alelujový verš dnešnej nedele. A tým vytvára akoby veľkú skobu, ktorá svojím obsahom drží pokope čítanie o modlitbe Mojžiša so zdvihnutými rukami, žalm s upieraním zraku na Pána a evanjelium s Ježišovým podobenstvom o neodbytnej modlitbe vdovy s výzvou vytrvalo sa modliť.

Čo je teda to mimoriadne dôležité, čo je tá skoba? Že nie je podstatné, či pri modlitbe dvíhame ruky, čí hľadíme hore alebo či vytrvalo recitujeme naučené modlitby, či sa modlíme krátko alebo dlho. Podstatný je úmysel nášho srdca, naše zmýšľanie. Pred rokmi ma k tomu oslovila prednáška poľského dominikána Adama Szustaka, ktorý povedal, že ho irituje, keď mu niekto dáva text nejakej modlitby s tým, že je to veľmi silná a veľmi účinná modlitba. Lebo sila našej modlitby nezávisí od vyslovených slov (vieš nejaké slovo, ktoré by Boh nepoznal?), ale od postoja srdca. Preto môže byť jedno „Pane, zmiluj sa!“ účinnejšie ako celá pompejská novéna. To neznamená, že sa tie modlitby nemáme modliť, ale že aj do tých „formálnych“ (kňazi to veľmi dobre vedia, keď sa tridsať-štyridsať rokov modlia liturgiu hodín) musíme vložiť srdce.

A tak je našou modlitbou spev radosti, nárek nad hriechom či bolesťou, tanec pred Pánom, tiché pozeranie sa na vystavenú Oltárnu sviatosť, hnev nad zlobou ľudí (hnev pred Pánom!!!, možno vyjadrený modlitbou tzv. preklínacích žalmov), ruženec, ktorý trvá hodinu i viac, vyratúvanie hriechov v modlitbe odprosenia… Bojme sa však jedného – že budeme vyslovovať slová nejakej modlitby, ale bez účasti srdca. Tomu sa totiž hovorí brať Božie meno nadarmo…

Svätý Augustín hovoril, že už túžba po Bohu je modlitbou, Ustavičná túžba je ustavičnou modlitbou, ktorá niekedy prechádza do slov. Túto túžbu v sebe pestujme. Potom budeme môcť zakúsiť to, čo svätý Ignác Antiochijský vyjadril slovami: „Je vo mne živá voda, ktorá mi vnútri hovorí: ‚Poď k Otcovi.‘“

Keď sa modlíš, vždy bdej nad nastavením svojho srdca. Potom bude tvoja modlitba účinná a prinesie výsledky bez ohľadu na to, či to budú žalmy, ruženec, litánie, náreky, piesne,… alebo „len“ túžba. Lebo Boh „rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca“.

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Vynikať vďačnosťou (28. nedeľa v Cezročnom období)

Náman po uzdravení chcel prejaviť svoju vďačnosť nám blízkym spôsobom – chcel obdarovať proroka, lebo ho vnímal ako toho, ktorý mu uzdravenie sprostredkoval. No Elizeus jeho dar odmietol, lebo vedel, že toto uzdravenie je Božím dielom. A pochopil to aj Náman – svoju vďačnosť Lekárovi a Uzdravovateľovi prejavil tým, že sa odvrátil od modiel a uznal i vyznal, že len Pán je Boh, iného niet.

To je jeden z hlavných spôsobov, ako môžeme vyjadriť svoju vďačnosť – zmenou života. Od modiel k Bohu, od hriechu k mravnému životu… Spomeň si na mýtnika Zacheja.

Iný spôsob vďačnosti prejavuje Samaritán v dnešnom evanjeliu – velebí Boha a ďakuje Ježišovi. Velebí Boha – lebo vie, že každé dobro, aj jeho uzdravenie – je Božím dielom. A ďakuje Ježišovi, lebo ho vníma ako ľudského sprostredkovateľa svojho uzdravenia.

Nech je aj naša vďačnosť takáto. Nech obsahuje zvelebovanie Boha, oslavu jeho dobroty, starostlivosti, moci. A nech je súčasťou nášho poďakovania aj vďačnosť ľuďom, ktorých Boh pre naše dobro použil. Spomínam si na lekárku, ktorá sa o mňa starala na prelome marca a apríla v nemocnici – ako sa tešila z kytice, ktorou jej moja manželka vyjadrila vďačnosť…

Svätý Pavol vyzýval veriacich v Kolosách: „… vynikajte vo vzdávaní vďaky!“ (Kol 2, 7). Solúnčanov zas učí: „Pri všetkom vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa…“ (1 Sol 5, 18).

Tak ideme na to. „Prichádzame k tebe, Pane, so srdcom plným radosti…“ Poznáš pieseň s týmto refrénom? Nech ti znie v srdci i na perách celé dni. Budeš vynikať vo vzdávaní vďaky. A nespievaj ju len sám, ale aj s celou rodinou, v spoločenstve, na biskupskom úrade, cestou na svätú omšu, pred modlitbou ruženca, pri sledovaní správ v televízii, v šťastí i v nešťastí, v zdraví i v chorobe…
„… a spoločne ti chceme poďakovať.“

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Už si počul Boží hlas? (27. nedeľa v Cezročnom období)

Dnes začnem svoje písanie od responzóriového verša: „Pane, daj, aby sme počúvali tvoj hlas a nezatvrdzovali si srdcia“ (porov. Ž 95, 8).

Niekedy som zaskakoval ľudí tým, že som sa ich opýtal, či sa už v daný deň modlili. Ak prikývli, tak nasledovala otázka: „A čo ti Boh povedal?“ Niektorí vtedy priznali, že nevedia, že nepočuli Boží hlas. Ako to je s tebou? Počuješ, čo ti Boh hovorí?

Prorok Habakuk, ktorého slová sme počuli v dnešnom prvom čítaní, Bohu vyčíta, že neodpovedá na jeho kričanie, volanie, modlitby. Že ho necháva hľadieť na bezprávie a že sa len „pozerá“ na trápenie, pustošenie, násilie, napätie i zvadu (pozri Hab 1, 2 – 3). Akoby písal o dnešných dňoch… Ale Habakuk dokázal počuť Božiu odpoveď: „Čakaj. Ver, že je to v mojich rukách a na všetky tvoje volania odpoviem.“ Je to odpoveď, ktorá znie aj pre nás dnes do našej situácie. Sú situácie, keď treba ísť na námestia či ulice a kričať. Ale nevkladať nádej do toho, že politici veci vyriešia. Vyrieši to Boh – on je naša nádej –, ktorý často na svoje riešenie použije práve politikov. Paradox, však?

Všimnime si tiež, ako na žiadosť učeníkov o väčšiu vieru odpovedá Ježiš. Najprv hovorí o presadzovaní moruše silou viery. Ak by to myslel doslovne, ako ľahko by sa pracovalo záhradníkom… No hneď potom hovorí o poslušnosti. A to sú Božie slová, ktoré potrebujeme počuť. Ježiš nám síce môže dať moc presádzať stromy či prenášať vrchy, ale keďže sa to v praxi takmer vôbec nedeje, je jasné, že myslí tým niečo iné. Hovorí o poslušnosti. Moruša poslúchne, ak jej niekto vo viere prikáže. A Ježiš očakáva, že aj my budeme poslúchať, ak nám niečo povie. Preto je dôležité naučiť sa počúvať hlas Boha a potom podľa toho konať.

Ak sa chceš vo svojom vnútri rozpoznať Boží hlas od iných hlasov, začni jednoduchou otázkou: „Pane, miluješ ma?“ Na to existuje jediná odpoveď. Ale tiež mnoho spôsobov, ako ju Boh vyjadrí. Buď si istý, že chvíľa, keď prvý raz budeš mať istotu, že k tebe hovorí Boh, ti navždy ostane v pamäti aj v srdci…

Inou možnosťou je zachytiť Boží hlas v textoch Písma. Čo ti utkvelo v srdci, v mysli z dnešných čítaní? Práve to môže byť Božia vôľa pre teba. Možno to bude „moruša“, ktorú budeš musieť „presadiť“. Mňa oslovili Pavlove slová Timotejovi: „Maj za vzor zdravých slov to, čo si počul odo mňa“ (2 Tim 1, 13). Ak chcem vedieť, či slová, ktoré počujem od ľudí, čo majú moc, sú zdravé, stačí mi ich porovnať s tým, čo učí apoštol Pavol. (To si vyžaduje poznať Pavlove listy a jeho skutky.) Ako ľahko tak zistím, že mnohé slová vo verejnom priestore sú choré, nezdravé, ba priam jedovaté…

Napokon jedna skúsenosť: ak si už zachytil Boží hlas vo Svätom písme, vykonaj, čo od teba žiada. Lebo znova začuješ Boží hlas až potom, keď poslúchneš. Ak vo svojom živote vnímaš, že Boh k tebe nehovorí, skúmaj, či si nejaké Božie slovo „neobišiel“, neuskutočnil.

Možno mi teraz povieš, že si nikdy Boží hlas nepočul a že sa kvôli tomu trápiš. No ak čítaš Písmo či ho počúvaš pri svätej omši, buď si stý, že Boh k tebe hovorí. A ži z tejto viery.

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Deň čo deň (26. nedeľa v Cezročnom období)

Boháč deň čo deň prepychovo hodoval (Lk 16, 19). A pri jeho bráne – možno tiež deň čo deň – bol Lazár, plný vredov. Deň čo deň mali tí dvaja ľudia príležitosť vidieť sa. Boháč však „nevidel“, Lazár bol pre neho len kulisou, pozadím. Ako to bolo s Lazárom? Zrejme „videl“, vnímal nielen to, čo padalo z boháčovho stola. Jeden prišiel do pekla a druhý do neba. V čom bol rozdiel?

Boháč bol zatratený nie pre svoje bohatstvo či hodovanie. Ale pre svoju nevšímavosť. Deň čo deň mal k dispozícii Božiu milosť – Lazára, ktorému mohol poslúžiť. No milosť neprijímal, nevnímal.

Lazár neprišiel do neba preto, že bol chudobný, plný vredov. Ale preto, že boháča nepreklínal, dokonca mu možno deň čo deň žehnal. Viem, toto si vymýšľam, ale aj Lazár by bol v pekle, keby vnímal boháča len ako kulisu, ktorá mu mohla zabezpečiť obživu.

Deň čo deň… Keď sledujem deň čo deň situáciu vo svete a v spoločnosti, mám neustále milosť niečo s tým urobiť. Modliť sa! (A v rozhovoroch stáť na strane pravdy.) Keď deň čo deň beriem lieky a znášam bolesti, môžem tým niečo dosiahnuť – prinášať obetu trpezlivosti, úsmevu cez slzy, povzbudenia tým, čo moje utrpenie vidia. Keď deň čo deň počúvam predpoveď počasia, mám príležitosť spievať Bohu chvály v daždi i za slnečného dňa (a tiež mocou modlitby odvracať ohlasované víchrice, záplavy…). Keď deň čo deň raňajkujem, obedujem a večeriam, vždy sa môžem o jedlo podeliť (aj tým, že cez nejakú charitu prispejem na jedlo iným), prejaviť vďačnosť tým, vďaka ktorým jedlo mám (ďakuješ niekedy Bohu za prácu poľnohospodárov?), zvelebovať Boha za jeho starostlivosť.

Čo robíš deň čo deň? Akú milosť tým dostávaš a ako ju využívaš?

Dnes je ten čas vzdávať Bohu chválu!

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Blahobyt alebo obeta? (25. nedeľa v Cezročnom období)

V dnešnom texte z Knihy proroka Amosa je hrôzu vzbudzujúci Boží výrok: „Nikdy nezabudnem na nijaký ich skutok“ (8, 7). Ako veľmi to protirečí inému Božiemu výroku: „… nespomeniem si na tvoje neprávosti“ (Iz 43, 25). Komu hrozí ten hrozný rozsudok, kto nemôže dúfať, že Boh si na jeho hriechy nespomenie? Tým, ktorí stavajú svoj život na peniazoch, na zisku, na moci založenej na „kupovaní úbohých za peniaze“ (Am 8, 6). Mať viac… územia, otrokov, moci, zlata, bohatstva… Blahobyt nadovšetko. Aké zvrátené myslenie, ktoré vedie do skazy.

Je aj iná cesta? Vernosť Kristovi. Aj v otázke peňazí, majetku. To znamená vedieť sa podeliť, darovať. Lebo ak to neviem, nie som vlastníkom vecí, ale ich otrokom… Nech nás Boh od toho chráni!

Ako kresťania cestu vernosti voláme tiež obeta. Vedieť sa obetovať – napríklad aj tým, že sa niečoho zrieknem, že darujem svoj čas, prostriedky (aj materiálne či finančné). Táto cesta obety nie je ľahká. Každá obeta si totiž vyžaduje rozhodnutie. Napríklad modliť sa v dnešnej dobe „za kráľov i za všetkých, čo sú na vyšších miestach“ (1 Tim 2, 2), ako to žiada svätý Pavol, môže byť náročné, keď v nás konanie mocných tohto sveta vyvoláva hnev, sklamanie, odpor, beznádej. Ale to všetko s Božou milosťou zvládame, lebo taká modlitba je potrebná, „aby sme mohli žiť tichým a pokojným životom vo všetkej nábožnosti a mravnej čistote“ (tamže).

Nebojme sa žiť ako kresťania. Lebo Pán, náš Boh, „dbá o všetko nepatrné na nebi i na zemi“ (Ž 113, 6).

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Oslava vykúpenia (Povýšenie svätého kríža)

„Ľud začal chabnúť na ceste“ (Nm 21, 4c). Celkom prirodzené konštatovanie. Veď putovanie trvalo už dlho, išli vyprahnutou krajinou, trpeli nedostatkom vody i potravy. No aj oni, tak ako každý, mali v ťažkej situácii na výber – mohli sa vzchopiť, vydržať a nájsť riešenie, alebo sa poddať a pasívne čakať. Alebo sa vzbúriť. Vybrali si reptanie i s jeho následkami, ktoré Písmo vyjadrilo obrazom ohnivých hadov. A vtedy sa stalo niečo, čo dáva túto udalosť do súvisu s dnešným sviatkom – ľud uznal svoje previnenie a prosil Mojžiša, aby hľadal u Boha riešenie. Tým bol ohnivý, medený had, zavesený na dreve. Kto sa naň pozrel, ozdravel…

Presne na túto situáciu sa odvoláva Ježiš v rozhovore s Nikodémom. Ohlasuje uzdravenie, spásu, záchranu pre svet, ktorá sa udeje jeho vyzdvihnutím na kríž. No takou smrťou – ukrižovaním – v tých časoch zomreli tisíce ľudí. Čo bolo také zvláštne na Ježišovi, že práve jeho smrť sa stala udalosťou, ktorá priniesla svetu novú nádej?

To vysvetľuje apoštol Pavol v Liste Filipanom. Predstavuje Ježiša ako Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, aby v zastúpení celého ľudstva svojou obetou a poslušnosťou dal Otcovi odpoveď lásky na jeho lásku („veď Boh tak miloval svet…“). A v tomto dialógu lásky potom nasledovalo vzkriesenie a oslávenie Ježiša. Uskutočnilo sa naše vykúpenie.

Preto si dnes uctievame kríž. Nie ako nástroj umučenia, ale ako nástroj vykúpenia človeka. „Hľa, drevo kríža, na ktorom zomrel Spasiteľ sveta!“ Hľadíme na kríž, prejavujeme mu úctu, umiestňujeme ho na čestné miesto vo svojich príbytkoch, aby sme stále mali pred očami pravdu o našej záchrane, ale aj o našej budúcnosti. Vykúpenie totiž nie je len o odpustení hriechov, ale aj o večnom živote – Boh nám pripravil miesto v nebi a nebude spokojný, kým k nemu neprídeme.

Čo dnes od nás očakáva? Že budeme slovom i životom vyznávať: „Ježiš Kristus je Pán!“ (Flp 2, 11). Tak odmietneme každé reptanie, vzburu voči Bohu a náš život bude svedectvom o tom, ako nesmierne nás Boh miluje. Láska za lásku.

Boh ide s nami. Vydajme o tom dobré svedectvo, „aby ľudia videli naše dobré skutky a oslavovali nášho Otca, ktorý je na nebesiach“ (porov. Mt 5, 16).