Kategória: Zamyslenia

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Koho najviac miluješ? (Najsvätejšej Trojice)

Tajomstvo dnešnej slávnosti je také veľké, že pri slávení liturgie sa v rímskom obrade pri vyslovovaní mien Najsvätejšej Trojice ukláňame (napríklad pri Sláva Otcu…), v byzantskom obrade sa prežehnávame. A je také veľké, že ho nechápeme. Len sa usilujeme stále lepšie ho poznávať.

Preto som pred písaním tohto textu hľadal vzory, ktoré by mi v tom pomohli. Spomenul som si na svoju obľúbenú svätú Alžbetu od Najsvätejšej Trojice. Keď som sa s ňou pred rokmi ako ešte s blahoslavenou zoznámil, veľmi ma oslovilo, ako hlboko prežívala prítomnosť celej Trojice vo svojom srdci. Celej Trojice, Otca i Syna i Ducha Svätého. V jednej jej modlitbe k Najsvätejšej Trojici je na konci táto veta: „Moji Traja, moje Všetko, moja Blaženosť, nekonečná Samota, Nesmiernosť, v ktorej sa strácam, tebe sa vydávam ako korisť. Ukry sa vo mne, aby som sa ja mohla ukryť v tebe, v očakávaní, že v tvojom svetle uvidím priepasť tvojej vznešenosti“ (bosikarmelitani.sk/modlitba-k-najsvatejsej-trojici).

Ale našiel som aj najvznešenejší vzor: Pannu Máriu. Kto je viac milovaný Bohom Otcom ako ona? Veď si ju vyvolil za matku svojho Syna. Kto je viac milovaný Bohom Synom ako Mária? Veď je jeho matkou. Kto je viac milovaný Duchom Svätým, ako tá, ktorú naplnil pri počatí i vo Večeradle?

A koho Mária milovala najväčšmi? Určite Boha Otca, ktorého poznala z textov Starého Zákona. Ten na mnohých miestach zjavuje, aký dobrý otec je Boh Otec. Hoci mnohí hovoria, že Starý Zákon je tvrdý, krvavý, kto dobre počúva a číta, tak objaví v ňom Božie otcovstvo i materstvo, jeho silu, moc, spravodlivosť, milosrdenstvo, ale aj nežnosť, jemnosť, láskavosť… Ako veľmi Mária milovala Boha Otca, hoci vtedy ešte neboli teologické traktáty o troch Božských osobách.

Koho Mária milovala najväčšmi? Určite Boha Syna, ktorého z lásky k Otcovi počala, porodila, vychovávala (!). Tridsať rokov ho mala pred očami a bola v škole jeho lásky.

A koho Mária milovala najväčšmi? Určite Ducha Svätého. Poznala jeho pôsobenie z Písma, hoci to bolo niekedy poznanie nejasné a tajomné. No zakúsila jeho pôsobenie mnohokrát aj vo svojom živote, počúvala jeho vnuknutia a ochotne plnila poznanú Božiu vôľu.

Mária milovala a miluje celú Trojicu, jedného Boha, s ktorým žije vo večnosti.

Preto keď dnes slávime Najsvätejšiu Trojicu, nasledujme Máriu. Počúvala tri Božské osoby, konala dielo, ktoré jej zverili (aká veľká je Božia dôvera!), milovala Boha (každú osobu zvlášť a všetky spolu) celým srdcom, celou mysľou a zo všetkých síl. Robme podobne ako ona. Nech v každom z nás prebýva Najsvätejšia Trojica a nech všetci okolo nás vedia, že sme príbytkom Boha v troch Osobách. Aby sme aj my raz žili s nimi vo večnosti.

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – O hovorení (Zoslanie Ducha Svätého)

Kde prichádza Boží Duch, ľudia začínajú hovoriť (Sk 2, 4). O veľkých Božích skutkoch (v. 11).

Presne to prežíval žalmista, keď pobádal svoju dušu dobrorečiť Pánovi. Dokonca hovoril o piesni, ktorá sa má Bohu zapáčiť (pozri Ž 104, 1a. 34).

Aj apoštol Pavol tvrdí, že zmysluplne hovoriť možno iba vtedy, ak je hovoriaci spojený s Bohom: „Nik nemôže povedať: ‚Ježiš je Pán,‘ iba ak v Duchu Svätom“ (1 Kor 12, 3b). Tiež v alternatívnom druhom čítaní Pavol prízvukuje, že volať: „Abba, Otče!“ môže ten, kto má Ducha adoptívneho synovstva (Rim 8, 15).

Nech je naše hovorenie takéto. Plné ohňa, plné Ducha, na potrebné budovanie (Ef 4, 29). Pripomeňme si, že Božie slovo – teda to, čo má význam hovoriť, lebo ostáva naveky (pozri Mt 24, 35) – je „užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti“ (2 Tim 3, 16).

Tak načo hovoriť niečo iné?
Ježiš je Pán! Abba, Otče! Aleluja!

„Kiež sa mu moja pieseň zapáči…“

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Jednota a demontáž (7. veľkonočná nedeľa)

Keď Pán Ježiš vo svojej veľkňazskej modlitbe prosil o jednotu svojich nasledovníkov, o jednotu Cirkvi, vypočul ho Otec alebo nie? Bola nám jednota daná, alebo je to niečo, o čo máme stále prosiť?

Je to už 43 rokov, čo sa po jednom formačnom stretnutí sporadicky touto otázkou zaoberám. Lebo vnímam, že sme oveľa viac vyzývaní modliť sa o jednotu, než sa usilovať „zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja“ (Ef 4, 3). Svätý Pavol hovorí tak, akoby nám jednota bola už daná. My sa máme zo všetkých síl usilovať, aby sme ju neoslabovali, nenaštrbovali. A ak sa proti nej previníme, tak ju máme obnovovať pokáním, modlitbou, zmierením, hľadaním pravdy, znášaním utrpenia, ktoré naštrbená jednota v čistej duši spôsobuje.

V tomto postoji ma utvrdzujú aj slová veľkých cirkevných učiteľov, ktoré v týchto dňoch čítame v posvätnom čítaní Liturgie hodín. Svätý Cyril Alexandrijský, svätý Augustín, svätý Lev Veľký (Liturgia hodín II., utorok, streda a piatok 6. veľkonočného týždňa plus slávnosť Nanebovstúpenia Pána – tie texty stoja za prečítanie!). Sme zjednotení krstom v Kristovi (svätci hovoria doslova o telesnej jednote), našu jednotu upevňuje prijímanie ostatných sviatostí, Duch Svätý z nás vytvára duchovnú jednotu. To sú Božie diela, ktoré my nemôžeme zničiť. Ale môžeme ich účinnosť oslabiť – ak nežijeme v pravde, ak mlčíme pri neprávosti, ak nám svetské zmýšľanie tak zahlcuje dušu, že nemáme priestor zmýšľať nebesky…

Žijeme v dobe, keď možno v celom svete prebieha demontáž istého poriadku, ktorý obrovskou prácou aj Katolíckej cirkvi vznikal a rozvíjal sa tisícročia (nájdi si niekde napríklad príbeh, ako vznikalo medzinárodné právo najmä zásluhou rehole dominikánov; alebo na akých princípoch vznikala po Druhej svetovej vojne, dnešná Európska únia)). Prišli mocní, ktorí neuznávajú medzinárodné zmluvy, ktorí nerešpektujú právo, ktorí krivia svoje i cudzie svedomie, ktorí nemajú problém obviňovať, keď sa iní držia zákona a pravdy. Moc valcuje svet. A čo je našou úlohou v takej situácii? Nemáme moc ani prostriedky, aby sme ako kresťania doterajší poriadok nejako udržali pri živote, pomohli k jeho zveľadeniu. Možno to ani nie je potrebné, veď naším cieľom je poriadok Božieho kráľovstva. Ale máme právo a povinnosť kričať, keď sa deje bezprávie. Určite nás preto nebudú chváliť, ale nemôžeme mlčať.

Práve preto, aby sme mohli pomáhať udržiavať v tomto svete Boží pohľad na to, čo sa deje, potrebujeme žiť jednotu. Zachovávať ju. Dnes (v piatok) napríklad sa usilujem zachovávať jednotu s istým pokrsteným človekom. Lebo v modlitbe dňa sa hovorí: „… keď náš Spasiteľ príde vo svojej sláve, zaodej rúchom blaženej nesmrteľnosti všetkých, ktorých si znovuzrodil svätým krstom.“ Zo srdca mu to želám a modlím sa za to. Hoci jeho slovník a spôsoby ma desia, nikdy o ňom nebudem zmýšľať zle, lebo je to môj brat v Kristovi, ktorý robí zlo, ale stále má šancu na večný život. Kiež by si prišiel vyprať rúcho…
Kiežby si prišiel nabrať zadarmo vody života… (pozri Zjv 22, 13. 17).
Lebo Pán aj jemu odplatí/odmení podľa jeho skutkov (v. 12).

„‚Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha.‘ Strašne vykríkli, zapchávali si uši a všetci sa naňho vrhli. Vyhnali ho za mesto a kameňovali“ (Sk 7, 56 – 58).

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Poučenie (6. veľkonočná nedeľa)

Keď som si začiatkom týždňa čítal biblické texty tejto nedele, zaujalo ma jedno slovo hneď v prvej vete čítania zo Skutkov apoštolov: „Tu prišli niektorí z Judey a poúčali bratov“ (15, 1). Poučovanie nemám rád, najmä ak je negatívne: „Ak toto a toto neurobíte, tak nedosiahnete, nedostanete, nebudete mať…“ A že spomínané poučovanie niektorých z Judey bolo nesprávne, veľmi jasne pochopili apoštoli a starší v Jeruzaleme, keď v liste so svojím rozhodnutím píšu veriacim v Antiochii, že tí ľudia ich znepokojili a „rozvrátili vám srdcia“ (15, 24).

Rozvrátené srdce nevie, kde je pravda, nevie sa orientovať, nevie, komu veriť. Je zmätené. Aká je veľká zodpovednosť tých, čo nám dnes rozvracajú srdcia lžami, spochybňovaním, konšpiráciami, poukazovaním na nepriateľov… Aký súd ich čaká? Ale aká je tiež zodpovednosť tých, ktorí pravdu poznajú, no mlčia!

Preto ma veľmi potešilo poučovanie, ktoré tento štvrtok večer zaznelo z úst apoštolského nuncia na Slovensku Nicola Girasoliho pri otváracej svätej omši Eucharistického kongresu Spišskej diecézy v Ružomberku. S vervou jemu vlastnou vyzýval všetkých, ktorí pristupujú k svätému prijímaniu, aby sa pritom usmievali. Lebo ide o jedinečné stretnutie s Ježišom. Hovoril, že prijímať treba vždy tak, akoby to bolo prvý a posledný raz. Že kňaz má sláviť svätú omšu tak, akoby to bola jeho prvá a posledná svätá omša. A túto myšlienku zavŕšil zvolaním: „Neponáhľajte sa!“

Oslava Boha a posvätenie človeka – to je úloha každej liturgie – sa nesmie konať s chvatom, náhlením. Kiež toto zvolanie apoštolského nuncia nájde hlbokú odozvu najmä v srdciach kňazov: „Neponáhľajte sa!“

Každému, kto sa takto otvorí Bohu, kto zachováva jeho slovo, on sám sľubuje, že príde a urobí si uňho príbytok (Jn 14, 23). Čo viac potrebujeme?

Neponáhľajme sa. Boh prebýva v nás. Nepotrebujeme ho hľadať v diaľavách, nepotrebujeme za ním chodiť tisíce kilometrov. Boh je tu. V mojom srdci.
V tvojom srdci. Venuj mu svoj úsmev…

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Posilňovať, povzbudzovať (5. veľkonočná nedeľa)

Pre moju dušu je pohladením čítať či počúvať texty o tom, ako konal Pavol a jeho spoločníci – posilňoval, povzbudzoval (Sk 14, 22). Presne toto očakávam od vodcov. Akýchkoľvek – politických, náboženských, národných. Nie hľadať nepriateľov, nie kádrovať, ale hovoriť slová, ktoré slúžia na budovanie (pozri Ef 4, 29).

Čítal som príbeh gréckeho filozofa, ktorý sedel pri ceste neďaleko mesta. Prichádzal nemu pútnik a chcel vedieť, akí ľudia v tom meste žijú. Dostal však otázku: „A akí žili v meste, odkiaľ prichádzaš?“ – „Skvelí, dobrosrdeční, láskaví, ochotní…“ – „Presne takých nájdeš aj tu.“ O chvíľu prichádzal iný pútnik a prebehol rovnaký rozhovor – len s inou odpoveďou: „Tam, kde som žil doteraz, sú ľudia plní nenávisti, zloby, lakomstva, zameraní na seba, spupní a arogantní…“ – „Presne takých nájdeš aj tu.“

Rozumieš? Mnohí vidíme v tých druhých to, čo je v nás samých. A potom obviňujeme – ale nie seba, ale tých „zlých“. Dostali sme sa do štádia hlbokých rozdelení. Politici kričia (lebo si myslia, že zastrašovaním, krikom, „robením poriadku“ niečo dosiahnu, ale tým sa vyznačuje totalita) a cirkvi mlčia (lebo sa boja? čoho?). Musí sa to otočiť. Cirkvi musia hlasnejšie hovoriť – aj o tom, čo je a čo nie je nenávisť –, a politici musia zmĺknuť a naučiť sa vážiť každé slovo.

Nemáme sa báť žiadať to. My máme ľuďom čo povedať – životom, slovami, zmýšľaním. Nesmieme dovoliť, aby nám niekto iný diktoval témy. Ak sa dnes (nie zajtra, ale dnes!!!) zíde rodina, ak sa zíde pár kňazov, ak príde biskup v kúrii medzi spolupracovníkov, tak prvou a najdôležitejšou témou (a dovolím si povedať, že vlastne jedinou) musí byť Boh a jeho diela. Našou témou má byť vždy a všade zmŕtvychvstalý Ježiš. Lebo hovoriť o veľkých Božích skutkoch, zvestovať Božiu moc, ohlasovať pokánie na odpustenie hriechov, neustále pripomínať a praktizovať Ježišovo nové prikázanie nám síce môže priniesť výsmech a pohŕdanie, ale zároveň mnohí precitnú, spoznajú pravdu a budú znova milovať. Dokonca aj svojich nepriateľov.

Boh robí všetko nové (Zjv 21, 5a). Dovoľme mu premeniť našu spoločnosť.

Pridám ešte antifónu na Benediktus na sviatok svätého Jána Nepomuckého: „Pán mi dal jazyk do daru, budem ho ním chváliť. Aleluja.“

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje

„To sú tí, čo prichádzajú z veľkého súženia… Už nebudú hladovať ani žízniť, nebude na nich dorážať ani slnko, ani iná horúčosť, lebo Baránok, čo je v strede pred trónom, bude ich pásť a privedie ich k prameňom vôd života. A Boh im zotrie z očí každú slzu“ (Zjv 7, 13 – 14. 16 – 17).

Tento text je v týchto dňoch mojej choroby, keď som sa v priebehu dvoch mesiacov už viackrát ocitol v priamom ohrození života, veľmi dôležitý. Dáva mi neohraničenú nádej… Boh na mňa nikdy nezabudne! Pripravuje mi miesto…

Ale o inom chcem písať. Ak by nasledujúci text bol môj testament, tak by som každého prosil, aby sa učil spievať, modliť, hovoriť, kričať Aleluja. Chváliť Pána, vyzývať k oslave Pána, nákazlivo zvádzať k zvelebovaniu Božieho Baránka…

V Liturgii hodín sa pri modlitbe dňa vo Veľkonočnom období používa jediná antifóna: Aleluja, aleluja, aleluja. Niekedy túto modlitbu recitujem responzóriovo, to znamená vsúvam trojité Aleluja do každej „medzery“, ktorá je v žalmoch Liturgie hodín. Znie to potom neraz zaskakujúco:

„… Rozlievali ich krv ako vodu vôkol Jeruzalema a nemal ich kto pochovať“ (Ž 79, 3). Aleluja, aleluja, aleluja.

„… Dopustil si, že sa pre nás svária naši susedia a naši nepriatelia si z nás robia posmech“ (Ž 80, 7). Aleluja, aleluja, aleluja.

„… Bože môj, volám vo dne, a nečuješ; volám v noci, a nenachádzam pokoja“ (Ž 22, 3). Aleluja, aleluja, aleluja.

„… Do prachu smrti ma odvádzaš“ (v. 16c). Aleluja, aleluja, aleluja.

Vnímate disonanciu medzi slovami žalmov (a to je len pár príkladov) a požadovaným Aleluja? Akosi to nesedí – súženie a Aleluja nejde dokopy. Dlho mi trvalo, kým som takú modlitbu dokázal nielen vysloviť, ale aj prijať v srdci. Cirkev (a skrze ňu sám Boh) nás v takejto modlitbe totiž učí, že nie je ľudská situácia, kedy by sa z nášho srdca nemohlo vydrať možno chrapľavé Aleluja. Prečo?
Lebo BOH!

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Nepoddám sa! (3. veľkonočná nedeľa)

Nasledujúci výber citátov z biblických textov dnešnej nedele sa môže vidieť chaotický, ale pre mňa má veľký význam. Hovoria mi totiž o tom, na čo sa mám(e) zamerať.

Stále totiž vnímam v našej (slovenskej) Cirkvi zdôrazňovanie hriechu. Pozorný poslucháč si to mohol všimnúť aj na záver priameho prenosu púte Rádia Lumen v Krakove. Najprv vyzdvihli, že sme slávili Veľkú noc, pripravení a posvätení, a hneď potom nás vtiahli na stranu slabosti, nehodnosti… Iste mali dobrý úmysel, ale po piesni Spievaj, Pánovi, duša, spievaj dať dôraz na našu biedu a nie na Pánovu milosť, ktorý žije v nás, sa mi vidí takmer popretím vykúpenia…

Prosím vás, kresťania, nezameriavajme sa na hriech. Ak prejavíme ľútosť, hriech je preč a Boh naň zabudol. Ale sústreďme sa na to, čo je podstatné – omilostenie, omilosrdnenie (poznáš toto slovo pápeža Františka?), ospravodlivenie, nový život, premena na Krista, skrze krst smrť a zmŕtvychvstanie v Kristovi, Ježiš v nás… To sú fakty, ktoré ostávajú. Hriech mizne a my sme ponorení v Ježišovi! Áno, sme hriešnici, ale omilostení! Ak je niekto odsúdený na smrť a dostane milosť, bude hovoriť o svojom zločine, za ktorý mal byť potrestaný, alebo o milosti, ktorej sa mu dostalo?

Preto tie citáty z dnešných textov:

Byť svedkom: „A my sme toho svedkami“ (Sk 5, 32).

Radovať sa, ak trpíme pre Krista: „Odchádzali natešení, že boli uznaní za hodných“ (v. 41).

Vyznávať, že Pán „ma vyslobodil“ a „nedovolil, aby sa moji nepriatelia radovali nado mnou“. „Vyviedol ma z ríše zosnulých, navrátil mi život“ (Ž 30, 2 – 4).

„Môj nárek obrátil na tanec“ (v. 12). Už si také niečo zažil? Ak nie, tak pros o milosť tanca! Ináč ostaneš ponorený v nárekoch. A to je smrť.

„Sediacemu na tróne a Baránkovi dobrorečenie a česť, sláva a moc na veky vekov“ (Zjv 5, 13). Ak sa to nenaučíme volať a kričať tu, si si istý, že to budeš môcť volať a kričať v nebi? Trénuj!

„Ježiš pristúpil, vzal chlieb a dával im; podobne aj rybu“ (Jn 21, 30). Ako dôsledne sa Boh o nás stará!
Aký silný dôvod oslavovať!

Nazval som tento text Nepoddám sa! Nedovolím, aby hriech ničil moje zmýšľanie, aby moje srdce stíchlo a nespievalo Bohu na slávu. Vždy budem hlásať, že „slávny deň s Kristom víťazom“ je dnes. Dnes budem tancovať!

Sme hriešnici, ale v Kristovi sme víťazi! Hriech mizne, víťazstvo ostáva.

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – „Prišiel Ježiš“ (2. veľkonočná nedeľa)

Dvakrát sa v dnešnom evanjeliu spomína, že k učeníkom „prišiel Ježiš“ (Jn 20, 19. 26). Nie tak, ako to niekedy vidíme vo filmoch, že sa uprostred miestnosti postupne z nejakého oparu sformuje postava, ale tak, ako prichádza človek. Akurát že to bol príchod cez zatvorené dvere. Ježiš však aj po zmŕtvychvstaní ostáva človekom. Má telo ako predtým – veď má aj rany na rukách a nohách a prebodnutý bok –, „navyše“ je len to, že jeho telo je už oslávené. Preto dvere nie sú pre neho prekážkou. Písmo hovorí, že s apoštolmi je a pije, hovorí s nimi, kráča s nimi, dovoľuje im dotýkať sa ho… Zmŕtvychvstalý Ježiš je človekom.

A teraz popustím uzdu svojej fantázii a položím si otázku: „Kde sa Ježiš – človek – zdržiaval po svojom zmŕtvychvstaní? Odkiaľ prišiel k apoštolom? Kde od nich odišiel?“ Iste sa netúlal celé dni a noci po Jeruzaleme ako nejaký bezdomovec. Zjavil sa mnohým, ku mnohým prišiel, no kde bol vtedy, keď sa nikomu nezjavoval?

Odpoveď mi napovedá americký redemptorista páter Tom Forrest, ktorý bol prvý raz na Slovensku v roku 1993. Odvtedy si pamätám jeho otázku, ktorá nás mnohých zaskočila. Opýtal sa: „Čo robila Panna Mária vo veľkonočné ráno? Prečo nešla k hrobu s ostatnými ženami?“ A páter Tom odpovedal: „Pripravovala raňajky. Verila a vedela, že Ježiš vstane z mŕtvych a iste bude hladný, keď tak dlho nič nejedol.“

Podobnú odpoveď naznačuje rožňavský biskup Stanislav Stolárik v rozhovore pre Katolícke noviny na túto Veľkú noc: „… Mária akoby bola niekde naboku. Zvlášť na Bielu sobotu sa vynára otázka, prečo sa o nej nehovorí. A myslím, že preto, lebo bola vnútorne presvedčená, že Ježišovým utrpením a smrťou sa završuje dielo vykúpenia. A že Ježiš vstane z mŕtvych“ (KN 16/17, s. 33).

A tu sa dostávam k odpovedi – neoveriteľnej, ale mne sa veľmi páči –, kde bol zmŕtvychvstalý Ježiš, keď s nikým nebol. Bol pri Márii, niekde v Jeruzaleme, v nejakom dome, kde Mária vtedy u niekoho bývala. Je to také prirodzené a ľudské – syn s matkou, Syn s Matkou. Od Márie prichádzal k ľuďom, k Márii sa vracal. Ak to tak bolo, iste sa mnoho rozprávali, Mária iste pochopila mnohé z toho, o čom predtým len uvažovala vo svojom srdci. A bola šťastná. A je šťastná. Prišiel k nej Ježiš. Je s Ježišom.

Ježiš veľmi rád prichádza k ľuďom. Nielen v Eucharistii či v ostatných sviatostiach. Rád prichádza nečakane (akoby prišiel cez zatvorené dvere), rád sa k nám pripája na ceste, hoc aj nepoznaný. Neraz som to zažil, mnohé texty, ktoré tu píšem, o tom svedčia. A predsa sa vždy znovu teším na ďalší Ježišov príchod. Vnímam to aj ako akýsi nácvik na chvíľu, keď nielen príde, ale príde po mňa a pôjdem s ním domov.

Želám ti i vyprosujem, aby Ježiš mnohokrát vstúpil do tvojho života. Aby si tak bol šťastný ako Mária.

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – „Čo dnes budeme robiť?“ (Veľkonočná nedeľa Pánovho zmŕtvychvstania)

Z posledných piatich týždňov som štyri prežil v nemocnici. Úspešne, lebo píšem tento text už doma. Skvelo sa o mňa starali – lekári i personál. Prežívam v srdci veľkú vďaku voči mne neznámym deviatim ľuďom, ktorých krv som dostal pri transfúziách. A spievam si v srdci Aleluja – lebo tieto týždne boli pre mňa tiež časom objavov a približovania sa k Bohu.

Jedno ráno – budili nás o štvrtej – pacient na vedľajšej posteli zavzdychal: „Čo budeme robiť celý deň, keď nás tak skoro budia?“ Práve som sa v srdci modlil invitatórium – prvú modlitbu Liturgie hodín. V Pôste znelo: „Poďte, klaňajme sa Kristovi, nášmu Pánovi, pre nás pokúšanému a umučenému.“ A to bola pre mňa odpoveď na položenú otázku. Modlil som sa potom invitatórium tri hodiny. Prežíval som klaňanie sa Kristovi, ktoré som vkladal do všetkých nemocničných situácií (odbery, infúzie, merania…), ale postupne som doň vkladal aj ľudí, ktorí mi prišli na um, situáciu vo svete i v Cirkvi…

Táto udalosť mi prišla na um pri čítaní dnešného úryvku z Pavlovho Listu Kolosanom: „Hľadajte, čo je hore… Myslite na to, čo je hore…“ (3, 1 – 2). A čo je hore? Kristus tam sedí po pravici Boha! Takéto hľadanie i myslenie je práca na celý deň. V inom texte, ktorý sa môže dnes čítať ako alternatíva k predošlému, Pavol hovorí, že treba vyčistiť starý kvas (1 Kor 5, 7). Aj to je drina, najmä vo svete myšlienok, ktoré sa nám preháňajú hlavou. Nepustiť do seba temnotu… Peter zas hovorí o našej povinnosti svedčiť o Ježišovom zmŕtvychvstaní a o odpustení hriechov (pozri Sk 10, 40 – 43). Napokon žalm nás vyzýva oslavovať Pána, lebo je dobrý (Ž 118, 1). Toto všetko je práca na celé dni, ba na celý život.

Čo budeme dnes robiť? Oslavovať Pána, jeho víťazstvo a naše vyslobodenie. Či radšej si zapneš telku?

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Ježiš Kristus je Pán! (Palmová nedeľa)

Ježiš Kristus je Pán. Potrebujeme si túto pravdu uchovávať pevne v sebe, lebo dni Pánovho umučenia nás môžu ľahko zviesť k tomu, aby sme nad Ježišom nariekali a nevnímali jeho kríž ako nástroj vykúpenia a víťazstva.

Videl som obraz, na ktorom Pána potešuje krásna bytosť s krídlami. Možno anjel (krídla to naznačujú, no ženské črty tejto bytosti zas spochybňujú). Ale v Písme čítame, že k Ježišovi prišiel anjel a posilňoval ho! To je niečo úplne iné ako potešovať.

Predstavujem si, že k Pánovi v Getsemanskej záhrade prišiel samotný archanjel Michal. V plnej zbroji, s mečom, štítom, pancierom. A on posilňoval Ježiša: „Si víťaz! Čaká ťa víťazný boj. Vždy si víťazil a teraz vyhráš záverečnú bitku zbraňou kríža! Okolo teba sú všetky nebeské zástupy. Sme pripravení osláviť tvoje víťazstvo. Teraz ich nemôžeš vidieť, ale peklo sa už chvie zdesené, lebo vie, že je porazené. Teraz za oponu neuvidíš, na kríži prežiješ opustenosť. Ale víťazstvo je tvoje!“

A Michal udrel mečom o svoj štít a zvolal: „Ježiš je Pán!“ Celé nebo sa v tej chvíli ozývalo týmto vyznaním a hoci to Pán ako človek v tej chvíli nemohol vidieť ani počuť, bol anjelovými slovami nesmierne posilnený s úplnou istotou, že ho čaká víťazný boj.

Tak aj my stojme každý deň svojho života pri Pánovi a s nadšením vyznávajme: „Ježiš je Pán!“, aby sa tak každý kríž v našom živote stal nástrojom víťazstva.

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Novosť evanjelia (5. pôstna nedeľa)

Rozmýšľal som nad tým, prečo bolo na dnešnú nedeľu vybrané evanjelium o cudzoložnej žene. Vo svojom obmedzenom myslení, som zatiaľ našiel len jednu odpoveď – Boh nás chce naučiť, ako on pristupuje k ľuďom. K hriešnikom. To jest ku mne i ku tebe. Niežeby robil niečo ináč predtým, ale robí všetko nové (pozri Iz 43, 19), aby zmenil naše zmýšľanie.

Toto nie je evanjelium (v kontexte Pôstneho obdobia) o cudzoložnej žene. Ani o zákonníkoch a farizejoch a ich chápaní Zákona. Je o milosrdenstve. Ježiš nás chce naučiť, že pre každého (!!!) je tento život k dispozícii ako čas záchrany a nadobudnutia večného života.

A pre nás, čo sme už Božie milosrdenstvo zakúsili a denne ho prežívame, ktorí vnímame, že Pán nás priviedol k sebe ako sionských zajatcov (Ž 126), je to evanjelium, ktoré nás má inšpirovať a pobádať, aby sme išli k strateným ľuďom a pozývali ich k Ježišovi. Nech sa nik nestratí!

Prečo toľko kresťanov mlčí? Prečo neplačú nad z(á)hubou suseda či kolegu? Lebo nepokladajú všetko okolo seba za odpadky v porovnaní s poznaním Ježiša Krista, nášho Pána (pozri Flp 3, 8 – 9). Ak sme spokojní s tým, že sme boli na spovedi, ale neplačeme (aspoň vnútorne) nad tým, že niekto z rodiny, sused, kolega nebol, máme ešte ďaleko ku novosti evanjelia – k láske ku každému, kto je ďaleko od Boha.

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Egyptská potupa je preč! (4. pôstna nedeľa)

Keď Hebreji prešli suchou nohou cez Jordán pri Jerichu, Boh vyhlásil, že z nich „odstránil egyptskú potupu“ (Joz 5,9a). Štyridsať rokov po východe z Egypta. Prečo až teraz? Tých štyridsať rokov bolo časom oslobodzovania od modiel Egypta, ale tiež učením sa Božiemu zákonu – ako ho plniť, zachovávať. Bola to náročná škola, ktorá stála život šesťstotisíc mužov, ktorí vyšli z Egypta a zahynuli pre svoje vzbury…

Mám pre teba radostnú zvesť – Boh aj z nás odstránil egyptskú potupu. V Kristovi sme sa stali „novým stvorením“ (2 Kor 5,17). Boh nás zmieril so sebou. Skúsili sme a presvedčili sme sa, aký dobrý je Pán (Žalm 34,9). Už nie si márnotratný syn ani namosúrený starší brat (Lk 15,1-32), ale si milovaný Otcom. Si Božím dieťaťom. To je fakt! Ži túto slobodu. Napríklad aj tým, že budeš aj dnes stratených volať k pokániu. Nech sa každý vráti domov, k Otcovi.

Viem, že nasledujúca výzva je odvážna, ale dnes chcem osobitne vyzvať k zmiereniu sa s Bohom kňazov našej diecézy. Prosím v Kristovom mene: „Zmierte sa s Bohom!“ (2 Kor 5,20) Vráťte sa k prvotnej láske, k horlivosti. Opäť si zamilujte ľudí. A každému ohlasujte nie len morálku či psychológiu, ale živého, zmŕtvychvstalého Krista. Boh potrebuje i očakáva vašu vernosť a svätosť. Vstaňte a choďte k Otcovi!