Kategória: Zamyslenia

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje

„To sú tí, čo prichádzajú z veľkého súženia… Už nebudú hladovať ani žízniť, nebude na nich dorážať ani slnko, ani iná horúčosť, lebo Baránok, čo je v strede pred trónom, bude ich pásť a privedie ich k prameňom vôd života. A Boh im zotrie z očí každú slzu“ (Zjv 7, 13 – 14. 16 – 17).

Tento text je v týchto dňoch mojej choroby, keď som sa v priebehu dvoch mesiacov už viackrát ocitol v priamom ohrození života, veľmi dôležitý. Dáva mi neohraničenú nádej… Boh na mňa nikdy nezabudne! Pripravuje mi miesto…

Ale o inom chcem písať. Ak by nasledujúci text bol môj testament, tak by som každého prosil, aby sa učil spievať, modliť, hovoriť, kričať Aleluja. Chváliť Pána, vyzývať k oslave Pána, nákazlivo zvádzať k zvelebovaniu Božieho Baránka…

V Liturgii hodín sa pri modlitbe dňa vo Veľkonočnom období používa jediná antifóna: Aleluja, aleluja, aleluja. Niekedy túto modlitbu recitujem responzóriovo, to znamená vsúvam trojité Aleluja do každej „medzery“, ktorá je v žalmoch Liturgie hodín. Znie to potom neraz zaskakujúco:

„… Rozlievali ich krv ako vodu vôkol Jeruzalema a nemal ich kto pochovať“ (Ž 79, 3). Aleluja, aleluja, aleluja.

„… Dopustil si, že sa pre nás svária naši susedia a naši nepriatelia si z nás robia posmech“ (Ž 80, 7). Aleluja, aleluja, aleluja.

„… Bože môj, volám vo dne, a nečuješ; volám v noci, a nenachádzam pokoja“ (Ž 22, 3). Aleluja, aleluja, aleluja.

„… Do prachu smrti ma odvádzaš“ (v. 16c). Aleluja, aleluja, aleluja.

Vnímate disonanciu medzi slovami žalmov (a to je len pár príkladov) a požadovaným Aleluja? Akosi to nesedí – súženie a Aleluja nejde dokopy. Dlho mi trvalo, kým som takú modlitbu dokázal nielen vysloviť, ale aj prijať v srdci. Cirkev (a skrze ňu sám Boh) nás v takejto modlitbe totiž učí, že nie je ľudská situácia, kedy by sa z nášho srdca nemohlo vydrať možno chrapľavé Aleluja. Prečo?
Lebo BOH!

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Nepoddám sa! (3. veľkonočná nedeľa)

Nasledujúci výber citátov z biblických textov dnešnej nedele sa môže vidieť chaotický, ale pre mňa má veľký význam. Hovoria mi totiž o tom, na čo sa mám(e) zamerať.

Stále totiž vnímam v našej (slovenskej) Cirkvi zdôrazňovanie hriechu. Pozorný poslucháč si to mohol všimnúť aj na záver priameho prenosu púte Rádia Lumen v Krakove. Najprv vyzdvihli, že sme slávili Veľkú noc, pripravení a posvätení, a hneď potom nás vtiahli na stranu slabosti, nehodnosti… Iste mali dobrý úmysel, ale po piesni Spievaj, Pánovi, duša, spievaj dať dôraz na našu biedu a nie na Pánovu milosť, ktorý žije v nás, sa mi vidí takmer popretím vykúpenia…

Prosím vás, kresťania, nezameriavajme sa na hriech. Ak prejavíme ľútosť, hriech je preč a Boh naň zabudol. Ale sústreďme sa na to, čo je podstatné – omilostenie, omilosrdnenie (poznáš toto slovo pápeža Františka?), ospravodlivenie, nový život, premena na Krista, skrze krst smrť a zmŕtvychvstanie v Kristovi, Ježiš v nás… To sú fakty, ktoré ostávajú. Hriech mizne a my sme ponorení v Ježišovi! Áno, sme hriešnici, ale omilostení! Ak je niekto odsúdený na smrť a dostane milosť, bude hovoriť o svojom zločine, za ktorý mal byť potrestaný, alebo o milosti, ktorej sa mu dostalo?

Preto tie citáty z dnešných textov:

Byť svedkom: „A my sme toho svedkami“ (Sk 5, 32).

Radovať sa, ak trpíme pre Krista: „Odchádzali natešení, že boli uznaní za hodných“ (v. 41).

Vyznávať, že Pán „ma vyslobodil“ a „nedovolil, aby sa moji nepriatelia radovali nado mnou“. „Vyviedol ma z ríše zosnulých, navrátil mi život“ (Ž 30, 2 – 4).

„Môj nárek obrátil na tanec“ (v. 12). Už si také niečo zažil? Ak nie, tak pros o milosť tanca! Ináč ostaneš ponorený v nárekoch. A to je smrť.

„Sediacemu na tróne a Baránkovi dobrorečenie a česť, sláva a moc na veky vekov“ (Zjv 5, 13). Ak sa to nenaučíme volať a kričať tu, si si istý, že to budeš môcť volať a kričať v nebi? Trénuj!

„Ježiš pristúpil, vzal chlieb a dával im; podobne aj rybu“ (Jn 21, 30). Ako dôsledne sa Boh o nás stará!
Aký silný dôvod oslavovať!

Nazval som tento text Nepoddám sa! Nedovolím, aby hriech ničil moje zmýšľanie, aby moje srdce stíchlo a nespievalo Bohu na slávu. Vždy budem hlásať, že „slávny deň s Kristom víťazom“ je dnes. Dnes budem tancovať!

Sme hriešnici, ale v Kristovi sme víťazi! Hriech mizne, víťazstvo ostáva.

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – „Prišiel Ježiš“ (2. veľkonočná nedeľa)

Dvakrát sa v dnešnom evanjeliu spomína, že k učeníkom „prišiel Ježiš“ (Jn 20, 19. 26). Nie tak, ako to niekedy vidíme vo filmoch, že sa uprostred miestnosti postupne z nejakého oparu sformuje postava, ale tak, ako prichádza človek. Akurát že to bol príchod cez zatvorené dvere. Ježiš však aj po zmŕtvychvstaní ostáva človekom. Má telo ako predtým – veď má aj rany na rukách a nohách a prebodnutý bok –, „navyše“ je len to, že jeho telo je už oslávené. Preto dvere nie sú pre neho prekážkou. Písmo hovorí, že s apoštolmi je a pije, hovorí s nimi, kráča s nimi, dovoľuje im dotýkať sa ho… Zmŕtvychvstalý Ježiš je človekom.

A teraz popustím uzdu svojej fantázii a položím si otázku: „Kde sa Ježiš – človek – zdržiaval po svojom zmŕtvychvstaní? Odkiaľ prišiel k apoštolom? Kde od nich odišiel?“ Iste sa netúlal celé dni a noci po Jeruzaleme ako nejaký bezdomovec. Zjavil sa mnohým, ku mnohým prišiel, no kde bol vtedy, keď sa nikomu nezjavoval?

Odpoveď mi napovedá americký redemptorista páter Tom Forrest, ktorý bol prvý raz na Slovensku v roku 1993. Odvtedy si pamätám jeho otázku, ktorá nás mnohých zaskočila. Opýtal sa: „Čo robila Panna Mária vo veľkonočné ráno? Prečo nešla k hrobu s ostatnými ženami?“ A páter Tom odpovedal: „Pripravovala raňajky. Verila a vedela, že Ježiš vstane z mŕtvych a iste bude hladný, keď tak dlho nič nejedol.“

Podobnú odpoveď naznačuje rožňavský biskup Stanislav Stolárik v rozhovore pre Katolícke noviny na túto Veľkú noc: „… Mária akoby bola niekde naboku. Zvlášť na Bielu sobotu sa vynára otázka, prečo sa o nej nehovorí. A myslím, že preto, lebo bola vnútorne presvedčená, že Ježišovým utrpením a smrťou sa završuje dielo vykúpenia. A že Ježiš vstane z mŕtvych“ (KN 16/17, s. 33).

A tu sa dostávam k odpovedi – neoveriteľnej, ale mne sa veľmi páči –, kde bol zmŕtvychvstalý Ježiš, keď s nikým nebol. Bol pri Márii, niekde v Jeruzaleme, v nejakom dome, kde Mária vtedy u niekoho bývala. Je to také prirodzené a ľudské – syn s matkou, Syn s Matkou. Od Márie prichádzal k ľuďom, k Márii sa vracal. Ak to tak bolo, iste sa mnoho rozprávali, Mária iste pochopila mnohé z toho, o čom predtým len uvažovala vo svojom srdci. A bola šťastná. A je šťastná. Prišiel k nej Ježiš. Je s Ježišom.

Ježiš veľmi rád prichádza k ľuďom. Nielen v Eucharistii či v ostatných sviatostiach. Rád prichádza nečakane (akoby prišiel cez zatvorené dvere), rád sa k nám pripája na ceste, hoc aj nepoznaný. Neraz som to zažil, mnohé texty, ktoré tu píšem, o tom svedčia. A predsa sa vždy znovu teším na ďalší Ježišov príchod. Vnímam to aj ako akýsi nácvik na chvíľu, keď nielen príde, ale príde po mňa a pôjdem s ním domov.

Želám ti i vyprosujem, aby Ježiš mnohokrát vstúpil do tvojho života. Aby si tak bol šťastný ako Mária.

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – „Čo dnes budeme robiť?“ (Veľkonočná nedeľa Pánovho zmŕtvychvstania)

Z posledných piatich týždňov som štyri prežil v nemocnici. Úspešne, lebo píšem tento text už doma. Skvelo sa o mňa starali – lekári i personál. Prežívam v srdci veľkú vďaku voči mne neznámym deviatim ľuďom, ktorých krv som dostal pri transfúziách. A spievam si v srdci Aleluja – lebo tieto týždne boli pre mňa tiež časom objavov a približovania sa k Bohu.

Jedno ráno – budili nás o štvrtej – pacient na vedľajšej posteli zavzdychal: „Čo budeme robiť celý deň, keď nás tak skoro budia?“ Práve som sa v srdci modlil invitatórium – prvú modlitbu Liturgie hodín. V Pôste znelo: „Poďte, klaňajme sa Kristovi, nášmu Pánovi, pre nás pokúšanému a umučenému.“ A to bola pre mňa odpoveď na položenú otázku. Modlil som sa potom invitatórium tri hodiny. Prežíval som klaňanie sa Kristovi, ktoré som vkladal do všetkých nemocničných situácií (odbery, infúzie, merania…), ale postupne som doň vkladal aj ľudí, ktorí mi prišli na um, situáciu vo svete i v Cirkvi…

Táto udalosť mi prišla na um pri čítaní dnešného úryvku z Pavlovho Listu Kolosanom: „Hľadajte, čo je hore… Myslite na to, čo je hore…“ (3, 1 – 2). A čo je hore? Kristus tam sedí po pravici Boha! Takéto hľadanie i myslenie je práca na celý deň. V inom texte, ktorý sa môže dnes čítať ako alternatíva k predošlému, Pavol hovorí, že treba vyčistiť starý kvas (1 Kor 5, 7). Aj to je drina, najmä vo svete myšlienok, ktoré sa nám preháňajú hlavou. Nepustiť do seba temnotu… Peter zas hovorí o našej povinnosti svedčiť o Ježišovom zmŕtvychvstaní a o odpustení hriechov (pozri Sk 10, 40 – 43). Napokon žalm nás vyzýva oslavovať Pána, lebo je dobrý (Ž 118, 1). Toto všetko je práca na celé dni, ba na celý život.

Čo budeme dnes robiť? Oslavovať Pána, jeho víťazstvo a naše vyslobodenie. Či radšej si zapneš telku?

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Ježiš Kristus je Pán! (Palmová nedeľa)

Ježiš Kristus je Pán. Potrebujeme si túto pravdu uchovávať pevne v sebe, lebo dni Pánovho umučenia nás môžu ľahko zviesť k tomu, aby sme nad Ježišom nariekali a nevnímali jeho kríž ako nástroj vykúpenia a víťazstva.

Videl som obraz, na ktorom Pána potešuje krásna bytosť s krídlami. Možno anjel (krídla to naznačujú, no ženské črty tejto bytosti zas spochybňujú). Ale v Písme čítame, že k Ježišovi prišiel anjel a posilňoval ho! To je niečo úplne iné ako potešovať.

Predstavujem si, že k Pánovi v Getsemanskej záhrade prišiel samotný archanjel Michal. V plnej zbroji, s mečom, štítom, pancierom. A on posilňoval Ježiša: „Si víťaz! Čaká ťa víťazný boj. Vždy si víťazil a teraz vyhráš záverečnú bitku zbraňou kríža! Okolo teba sú všetky nebeské zástupy. Sme pripravení osláviť tvoje víťazstvo. Teraz ich nemôžeš vidieť, ale peklo sa už chvie zdesené, lebo vie, že je porazené. Teraz za oponu neuvidíš, na kríži prežiješ opustenosť. Ale víťazstvo je tvoje!“

A Michal udrel mečom o svoj štít a zvolal: „Ježiš je Pán!“ Celé nebo sa v tej chvíli ozývalo týmto vyznaním a hoci to Pán ako človek v tej chvíli nemohol vidieť ani počuť, bol anjelovými slovami nesmierne posilnený s úplnou istotou, že ho čaká víťazný boj.

Tak aj my stojme každý deň svojho života pri Pánovi a s nadšením vyznávajme: „Ježiš je Pán!“, aby sa tak každý kríž v našom živote stal nástrojom víťazstva.

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Novosť evanjelia (5. pôstna nedeľa)

Rozmýšľal som nad tým, prečo bolo na dnešnú nedeľu vybrané evanjelium o cudzoložnej žene. Vo svojom obmedzenom myslení, som zatiaľ našiel len jednu odpoveď – Boh nás chce naučiť, ako on pristupuje k ľuďom. K hriešnikom. To jest ku mne i ku tebe. Niežeby robil niečo ináč predtým, ale robí všetko nové (pozri Iz 43, 19), aby zmenil naše zmýšľanie.

Toto nie je evanjelium (v kontexte Pôstneho obdobia) o cudzoložnej žene. Ani o zákonníkoch a farizejoch a ich chápaní Zákona. Je o milosrdenstve. Ježiš nás chce naučiť, že pre každého (!!!) je tento život k dispozícii ako čas záchrany a nadobudnutia večného života.

A pre nás, čo sme už Božie milosrdenstvo zakúsili a denne ho prežívame, ktorí vnímame, že Pán nás priviedol k sebe ako sionských zajatcov (Ž 126), je to evanjelium, ktoré nás má inšpirovať a pobádať, aby sme išli k strateným ľuďom a pozývali ich k Ježišovi. Nech sa nik nestratí!

Prečo toľko kresťanov mlčí? Prečo neplačú nad z(á)hubou suseda či kolegu? Lebo nepokladajú všetko okolo seba za odpadky v porovnaní s poznaním Ježiša Krista, nášho Pána (pozri Flp 3, 8 – 9). Ak sme spokojní s tým, že sme boli na spovedi, ale neplačeme (aspoň vnútorne) nad tým, že niekto z rodiny, sused, kolega nebol, máme ešte ďaleko ku novosti evanjelia – k láske ku každému, kto je ďaleko od Boha.

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Egyptská potupa je preč! (4. pôstna nedeľa)

Keď Hebreji prešli suchou nohou cez Jordán pri Jerichu, Boh vyhlásil, že z nich „odstránil egyptskú potupu“ (Joz 5,9a). Štyridsať rokov po východe z Egypta. Prečo až teraz? Tých štyridsať rokov bolo časom oslobodzovania od modiel Egypta, ale tiež učením sa Božiemu zákonu – ako ho plniť, zachovávať. Bola to náročná škola, ktorá stála život šesťstotisíc mužov, ktorí vyšli z Egypta a zahynuli pre svoje vzbury…

Mám pre teba radostnú zvesť – Boh aj z nás odstránil egyptskú potupu. V Kristovi sme sa stali „novým stvorením“ (2 Kor 5,17). Boh nás zmieril so sebou. Skúsili sme a presvedčili sme sa, aký dobrý je Pán (Žalm 34,9). Už nie si márnotratný syn ani namosúrený starší brat (Lk 15,1-32), ale si milovaný Otcom. Si Božím dieťaťom. To je fakt! Ži túto slobodu. Napríklad aj tým, že budeš aj dnes stratených volať k pokániu. Nech sa každý vráti domov, k Otcovi.

Viem, že nasledujúca výzva je odvážna, ale dnes chcem osobitne vyzvať k zmiereniu sa s Bohom kňazov našej diecézy. Prosím v Kristovom mene: „Zmierte sa s Bohom!“ (2 Kor 5,20) Vráťte sa k prvotnej láske, k horlivosti. Opäť si zamilujte ľudí. A každému ohlasujte nie len morálku či psychológiu, ale živého, zmŕtvychvstalého Krista. Boh potrebuje i očakáva vašu vernosť a svätosť. Vstaňte a choďte k Otcovi!

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Pokánie a evanjelizácia (3. pôstna nedeľa)

Pri opise stretnutia Mojžiša s Bohom v podobe horiaceho kríka je dnes vynechané Mojžišovo zmýšľanie. „Ja? Nikdy! Nájdi si niekoho iného. So mnou nepočítaj!“ Ak by Mojžiš zmýšľanie nezmenil, ostal by pastierom v službách svojho svokra a dnes by o ňom nik nevedel.

Aj Šavol by sa dávno stratil v dejinách, keby po páde pred Damaskom pokračoval v zúrivom prenasledovaní kresťanov. Bol by ako tí bezmenní, na ktorých padla veža v Siloe. Alebo ako iní bezmenní, ktorých dal pozabíjať Pilát. Skončil by ako všetci, čo neboli ochotní zmeniť zmýšľanie = robiť pokánie. A práve preto, že sa zmenou zmýšľania stal Pavlom, môže odvážne žiadať, aby sme neboli žiadostiví zla, teda aby sme mali iné zmýšľanie ako tento svet.

Nechcem, aby sa v ničote stratilo meno Štefana, s ktorým som teraz ležal v nemocnici. Pohol ma k pokániu. Bolo to v piatok 14. marca večer, sestrička ma práve odpájala z 8. infúzie. Fyzicky som bol takmer na dne. Hovoril som sestričke, že mi je zle a že najradšej by som sa aj ja odpojil. Povzbudila ma, ako vedela, a odišla. A vtedy sa od okna ozval Štefan, chlap po päťdesiatke, čakajúci na transplantáciu srdca. Povedal úplne nečakanú evanjelizačnú vetu: „Aj farár tu chodí.“ Mne to znelo, akoby mi sám Ježiš povedal: „Som tu! Neboj sa! Prídem! Čakaj ma!“ Prišiel síce až o tri dni (ale Pán Ježiš za to nemôže), no mne tie slová cudzieho chlapa, s ktorým sme sa stretli v izbe v nemocnici deň predtým, pozdvihli dušu a viedli k zmene zmýšľania.

A tak som zas raz zakúsil, že „milostivý a milosrdný je Pán“, že on „vykupuje… odpúšťa… lieči…“. Milosť pokánia máme stále k dispozícii: „Pane, nechaj ho… Okopem ho a pohnojím… prinesie ovocie.“

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Strach a nádej (2. pôstna nedeľa)

Boh uzatvára zvláštne zmluvy. Nie sú ako tie naše – „ty mi dáš to a ja ti dám toto“. Boh dáva zmluvy „jednostranné“.

Pozrime sa na Abraháma, vtedy ešte Abrama. Boh mu sľubuje bohaté potomstvo, Kanaán do vlastníctva, no vlastne okrem toho, aby mu dôveroval, nič od neho nechce. A keď Abram očakáva nejaké znamenie a pýta sa naň, namiesto odpovede Boh od neho chce, aby priniesol obetu, pri ktorej Abram zakúsi „veľkú, príšernú hrôzu“ (Gn 15, 12). Zopakovaním prísľubu sa príbeh končí a my len z nasledujúceho Abrahámovho života vieme, že verne očakával naplnenie zmluvy. A to sa dokonca nestalo za jeho života, ale až po štyristo rokoch.

Pozrime sa aj na Ježiša. Prišlo mi na um, že čo keď išiel na Vrch premenenia s vnútorným presvedčením, že tiež potrebuje zmluvu s Bohom? Tí, čo boli s ním, prežili pritom strach a nie veľmi chápali, čo sa deje. Ale Ježiš zakúsil – podobne ako Abrahám – Božie potvrdenie, mohli by sme povedať, že Boh mu dal „jednostrannú“ zmluvu: „Toto je môj vyvolený Syn…“ (Lk 9, 15). Aké dôležité to pre Ježiša muselo byť. Veď bol človek ako my, každý deň sa musel vždy znova uisťovať, že koná Božie dielo. Ktovie, či aj jeho nenapĺňali pochybnosti… Ale vždy sa mohol odvolať na zmluvu, ktorú mu daroval Boh: „Si môj vyvolený Syn.“

Pozrime sa ešte na apoštola Pavla. Ten už nečaká novú zmluvu, lebo vie, že každý, kto uveril Ježišovi a prijal krst, stal sa súčasťou novej zmluvy, ktorú Boh uzavrel s ľuďmi v Ježišovej krvi. Nová zmluva, lebo nová, najcennejšia krv. Nie krv býkov a teliat, ale krv nevinného Baránka. A čo Boh v tejto zmluve dáva veriacim? „Naša vlasť je v nebi“ (Flp 3, 20). Dostaneme oslávené telo. Žiada sa od nás len jedno – byť verní tejto zmluve konaním dobra a odmietaním zla.

Práve o nej je celé Pôstne obdobie. Nie o nepití, nejedení, zriekaní sa – to sú len prostriedky, ktoré nám majú pomôcť zamerať sa, mať čas a silu pozrieť sa na podstatu: Ako vyzerá môj postoj k zmluve? Som verný? Aj v maličkostiach?

Ak sme verní neboli, je čas na pokánie a nápravu. A na kráčanie v novej nádeji. Lebo „Pán je moje svetlo a moja spása“ (Ž 27, 1). Odporúčam ti pomodliť sa dnes celý tento žalm a urobiť si podľa neho spytovanie svedomia, no zároveň s novou dôverou kráčať ďalej v Božom svetle.

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Skúsenosť verného Boha (1. pôstna nedeľa)

Dnešné texty nám ponúkajú konkrétne skúsenosti, o ktoré sa môžeme oprieť na našej ceste viery.

Prvou je skúsenosť národa, ktorý prešiel skúškou a bol vyslobodený. Je to zároveň skúsenosť jednotlivca, ktorý ako svedok prichádza pred Pána a vyznáva svoje vyslobodenie a vernosť Boha svojim prísľubom.

Potom je skúsenosť volania žalmistu, ale aj každého, kto sa modlí 91. žalm, aby bol vyslobodený zo skúšok. Lebo hoci verí a žije v dôvere v dobrotu Boha, predsa je na zemi vystavený mnohým útokom zlého, ktorý chce jeho dôveru v Boha naštrbiť a postupne zničiť.

Apoštol Pavol ponúka skúsenosť veriaceho, ktorý vyznáva: „Ježiš je Pán!“ Toto vyznanie mu zaručuje spásu. Raz bude stáť pred Božou tvárou ako svedok Božej vernosti.

A napokon evanjelium prináša skúsenosť Ježiša, ktorý prešiel skúškou, lebo sa spoliehal na Božie slovo.

Toto je schéma dnešných čítaní. Skúsenosť v Bohom. Každý z dnešných textov nejakým spôsobom odzrkadľuje skúsenosť dobroty a ochrany Boha. Ale ich skúsenosť je/má byť/môže byť aj našou skúsenosťou.

Jeden deň som (ako Hebrej s košom prvotín) pred Pánom plný vďačnosti, že verný svojim prísľubom mi pomohol prejsť cez skúšku, zakúsiť vyslobodenie. Iný deň pred ním stojím (ako žalmista) plný chvenia a úpenlivého volania (no tiež dôvery), lebo ma čaká ťažká skúška či dokonca stojím priamo v centre boja. Jeden deň mi je viera v moju spásu ako lahodné pohladenie, iný deň sa mi zdá vzdialená na sto honov a prežívam tvrdý boj (ako Ježiš). Vtedy si (s Pavlom) pripomínam vyznanie z Božieho slova: „Ježiš je Pán!“, aby som nestratil smer a nepodľahol temnote (a ponuke „spásy“), ktorú mi natíska svet okolo mňa (svoju temnotu pritom ponúka ako svetlo, falošné svetlo).

Skúsenosť v Bohom v nás vzbudzuje nádej. Lebo ak som už zažil, že Boh je so mnou v mojich skúškach, s väčšou dôverou vykročím do nového dňa – už totiž viem, ako Boh koná. A viem, že je verný! Dobrý! Milostivý! Milosrdný!

Podeľ sa o svoju skúsenosť s iným pútnikom nádeje. Vytvoríte tak spoločenstvo, ktoré bude chváliť Boha a jeho vernosť. A potom spoločne môžete priniesť nádej niekomu, kto vidí len tmu…

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Kde vyrastáš? (8. nedeľa v Cezročnom období)

„Z plnosti srdca hovoria… ústa“ (Lk 6, 45). „Slovo odhalí, ako zmýšľa srdce človeka“ (Sir 27, 7b). „Držte sa pevne slova života“ (porov. Flp 3, 16, alelujový verš).

Všetci ľudia denne niekde smerujú. My ako veriaci smerujeme k nebu, k večnosti s Bohom. Toto smerovanie sa uskutočňuje tým, že „vyrastáme v dome Pánovom“ (Ž 92, 14a). Denne sa napĺňame Božím slovom, denne hľadáme Božie cesty a kráčame po nich, denne sa učíme konať dobro a odmietame zlo. Žalmista výsledok tohto rastu opisuje krásnym obrazom: „…v nádvoriach nášho Boha budú prekvitať“ (tamže, v. 14b).

Dá sa to? Dá. Iste, nie vlastnými silami. Svätý Pavol píše, v čom je zdroj našej schopnosti rásť a prekvitať. Je to víťazstvo nad hriechom a smrťou, „ktoré nám dal Boh skrze nášho Pána Ježiša Krista“ (1 Kor 15, 57). Účasť na tomto víťazstve sme dostali pri krste a prežívame ho každým slávením sviatostí (tých „jednorazových“, ako je prijímanie Eucharistie a spoveď, ale aj tých trvalých, keď každý deň prežívame svoj krst, birmovanie, svoje manželstvo či kňazstvo). Víťazstvo prežívame vždy, keď dvihneme svoju myseľ a najmä srdce k Bohu pri modlitbe. Sme víťazmi vždy, keď odmietneme temnotu (napríklad lož) a žijeme vo svetle (napríklad hľadaním i hlásaním pravdy aj v dnešnom domotanom svete).

Samotné slovo „vyrastať“ hovorí o tom, že náš život je proces. Celoživotný proces. A je dôležité, kde vyrastáme dnes.

Slovo víťazstvo síce hovorí o už dosiahnutom úspechu, ale v duchovnom význame tiež je každodenným procesom. Lebo Ježišovo víťazstvo nám chce temnota odobrať. Ponúka nám „víťazstvá“, ktoré sú prehrami – poraziť nepriateľov (Ježiš hovorí, že ich máme milovať), nahromadiť bohatstvo (vystavať väčšie sýpky – Ježiš takého človeka nazýva „blázon“)… Ponúka nám množstvo zbytočných informácií, ktoré nás lákajú preč z „Pánových nádvorí“. Ponúka nám množstvo vnemov (filmy, televízia, internet), ktoré nám napĺňajú srdce tým, čo svätý Pavol nazýva „odpadky“. Naša účasť na Kristovom víťazstve je tak vystavovaná skúške – ostanem dnes prekvitať v dome Pánovom?

Odpoveď záleží aj od toho, čo púšťame do svojho rozumu a do svojho srdca. Ak chceš vedieť, čo je v tvojom srdci, zapisuj si jeden deň všetky témy, o ktorých budeš hovoriť. Aj pocity, ktoré ťa pritom napĺňajú. Potom večer si to nejako zosumarizuj a uvidíš, koľko bolo v tvojom hovorení svetla a koľko temnoty. Temnotu ľútosťou a pokáním vyhoď a znova celý vstúp do Pánových nádvorí, aby si v nich prekvital. Som si istý, že Boh sa teší z každého, kto prekvitá v jeho nádvoriach. Rád mu rob túto radosť.

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Byť ako Boh (7. nedeľa v Cezročnom období)

Možno sa nám niekedy zdá, že Ježiš nám dáva príliš náročné úlohy. Neuskutočniteľné, nezvládnuteľné. Aj dnešné evanjelium v nás môže vzbudzovať taký pocit. Ale len do chvíle, kým si tie vety trochu „nepreložíme“. Napríklad takto: „Ježiš miluje svojich nepriateľov, robí dobre tým, čo ho nenávidia, žehná tým, čo ho preklínajú, a modlí sa za tých, čo ho potupujú!“ (porov. Lk 6, 27 – 28). Ak si takto prejdeme celé dnešné evanjelium, zrazu vidíme, že Ježiš nehovorí morálne teórie, ale hovorí o príklade svojho života. Práve preto sú jeho požiadavky reálne, hoci ťažké. On to zvládol a s jeho milosťou to môžeme zvládať aj my. Dôležité je nepustiť si do hlavy iné zmýšľanie, ktoré volá po odplate, po pomste, po hneve, po nenávisti, po odsúdení… Ak si takto udržíme čistú myseľ, v kritických situáciách dokážeme konať ako Ježiš.

Môžeme použiť ešte iný „preklad“ dnešného evanjelia: „Boh miluje svojich nepriateľov, robí dobre tým, čo ho nenávidia, žehná tým, čo ho preklínajú, a modlí sa za tých, čo ho potupujú!“ Ak by to nerobil, tak ľudstvo neexistuje. Práve preto môže od nás žiadať, aby sme konali ako on, lebo sme jeho deti a my máme byť ako on – ako náš Otec. A dáva nám nielen vlastný príklad, ale aj milosť podľa neho konať.

Dávid je pre nás skvelým príkladom použitia takej milosti. Mal Saula v rukách, jedným bodnutím sa mohol zbaviť nepriateľa, ukončiť prenasledovanie a neustály útek. Neurobil tak. Možno ani nemal také šľachetné zmýšľanie, veď ako bojovník nemal problém zabíjať, ale mal pevnú vieru, že nemožno zabiť Pánovho pomazaného. Nemožno ublížiť tomu, koho si Boh vyvolil. Pritom Saulovi vykričal (z bezpečnej vzdialenosti), v čom koná zlo. Škoda, že v dnešnom čítaní sú práve tieto verše vynechané. Lebo zlo nestačí pasívne znášať, ale treba ho aktívne odhaľovať a podľa možností potierať.

V dnešnom žalme je veľmi významná starozákonná (možno priamo Dávidova), no vždy platná „definícia“ Boha: „Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a dobrotivý nesmierne“ (Ž 103, 8). Dávid to vedel a podľa toho konal. Aj pre nás je dobré vedieť tento verš naspamäť a často si ho opakovať napríklad pri sledovaní televíznych novín či pri čítaní správ na internete, keď v nás „kypí žlč“ nad nejakou neprávosťou, klamstvom, nespravodlivosťou. Naša modlitba v takej chvíli môže zachrániť hriešnika. A možno nielen modlitba, ale aj odhalenie zla, hoci z bezpečnej vzdialenosti ako Dávid.

Takže ešte jeden preklad spomínanej vety: „Ja, N.(doplň svoje meno), milujem svojich nepriateľov, robím dobre tým, čo ma nenávidia, žehnám tým, čo ma preklínajú, a modlím sa za tých, čo ma potupujú!“ Mám všetko potrebné – poznanie i Božiu milosť –, aby som tak zmýšľal, hovoril i konal.