Kategória: Zamyslenia

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Pokánie a evanjelizácia (3. pôstna nedeľa)

Pri opise stretnutia Mojžiša s Bohom v podobe horiaceho kríka je dnes vynechané Mojžišovo zmýšľanie. „Ja? Nikdy! Nájdi si niekoho iného. So mnou nepočítaj!“ Ak by Mojžiš zmýšľanie nezmenil, ostal by pastierom v službách svojho svokra a dnes by o ňom nik nevedel.

Aj Šavol by sa dávno stratil v dejinách, keby po páde pred Damaskom pokračoval v zúrivom prenasledovaní kresťanov. Bol by ako tí bezmenní, na ktorých padla veža v Siloe. Alebo ako iní bezmenní, ktorých dal pozabíjať Pilát. Skončil by ako všetci, čo neboli ochotní zmeniť zmýšľanie = robiť pokánie. A práve preto, že sa zmenou zmýšľania stal Pavlom, môže odvážne žiadať, aby sme neboli žiadostiví zla, teda aby sme mali iné zmýšľanie ako tento svet.

Nechcem, aby sa v ničote stratilo meno Štefana, s ktorým som teraz ležal v nemocnici. Pohol ma k pokániu. Bolo to v piatok 14. marca večer, sestrička ma práve odpájala z 8. infúzie. Fyzicky som bol takmer na dne. Hovoril som sestričke, že mi je zle a že najradšej by som sa aj ja odpojil. Povzbudila ma, ako vedela, a odišla. A vtedy sa od okna ozval Štefan, chlap po päťdesiatke, čakajúci na transplantáciu srdca. Povedal úplne nečakanú evanjelizačnú vetu: „Aj farár tu chodí.“ Mne to znelo, akoby mi sám Ježiš povedal: „Som tu! Neboj sa! Prídem! Čakaj ma!“ Prišiel síce až o tri dni (ale Pán Ježiš za to nemôže), no mne tie slová cudzieho chlapa, s ktorým sme sa stretli v izbe v nemocnici deň predtým, pozdvihli dušu a viedli k zmene zmýšľania.

A tak som zas raz zakúsil, že „milostivý a milosrdný je Pán“, že on „vykupuje… odpúšťa… lieči…“. Milosť pokánia máme stále k dispozícii: „Pane, nechaj ho… Okopem ho a pohnojím… prinesie ovocie.“

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Strach a nádej (2. pôstna nedeľa)

Boh uzatvára zvláštne zmluvy. Nie sú ako tie naše – „ty mi dáš to a ja ti dám toto“. Boh dáva zmluvy „jednostranné“.

Pozrime sa na Abraháma, vtedy ešte Abrama. Boh mu sľubuje bohaté potomstvo, Kanaán do vlastníctva, no vlastne okrem toho, aby mu dôveroval, nič od neho nechce. A keď Abram očakáva nejaké znamenie a pýta sa naň, namiesto odpovede Boh od neho chce, aby priniesol obetu, pri ktorej Abram zakúsi „veľkú, príšernú hrôzu“ (Gn 15, 12). Zopakovaním prísľubu sa príbeh končí a my len z nasledujúceho Abrahámovho života vieme, že verne očakával naplnenie zmluvy. A to sa dokonca nestalo za jeho života, ale až po štyristo rokoch.

Pozrime sa aj na Ježiša. Prišlo mi na um, že čo keď išiel na Vrch premenenia s vnútorným presvedčením, že tiež potrebuje zmluvu s Bohom? Tí, čo boli s ním, prežili pritom strach a nie veľmi chápali, čo sa deje. Ale Ježiš zakúsil – podobne ako Abrahám – Božie potvrdenie, mohli by sme povedať, že Boh mu dal „jednostrannú“ zmluvu: „Toto je môj vyvolený Syn…“ (Lk 9, 15). Aké dôležité to pre Ježiša muselo byť. Veď bol človek ako my, každý deň sa musel vždy znova uisťovať, že koná Božie dielo. Ktovie, či aj jeho nenapĺňali pochybnosti… Ale vždy sa mohol odvolať na zmluvu, ktorú mu daroval Boh: „Si môj vyvolený Syn.“

Pozrime sa ešte na apoštola Pavla. Ten už nečaká novú zmluvu, lebo vie, že každý, kto uveril Ježišovi a prijal krst, stal sa súčasťou novej zmluvy, ktorú Boh uzavrel s ľuďmi v Ježišovej krvi. Nová zmluva, lebo nová, najcennejšia krv. Nie krv býkov a teliat, ale krv nevinného Baránka. A čo Boh v tejto zmluve dáva veriacim? „Naša vlasť je v nebi“ (Flp 3, 20). Dostaneme oslávené telo. Žiada sa od nás len jedno – byť verní tejto zmluve konaním dobra a odmietaním zla.

Práve o nej je celé Pôstne obdobie. Nie o nepití, nejedení, zriekaní sa – to sú len prostriedky, ktoré nám majú pomôcť zamerať sa, mať čas a silu pozrieť sa na podstatu: Ako vyzerá môj postoj k zmluve? Som verný? Aj v maličkostiach?

Ak sme verní neboli, je čas na pokánie a nápravu. A na kráčanie v novej nádeji. Lebo „Pán je moje svetlo a moja spása“ (Ž 27, 1). Odporúčam ti pomodliť sa dnes celý tento žalm a urobiť si podľa neho spytovanie svedomia, no zároveň s novou dôverou kráčať ďalej v Božom svetle.

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Skúsenosť verného Boha (1. pôstna nedeľa)

Dnešné texty nám ponúkajú konkrétne skúsenosti, o ktoré sa môžeme oprieť na našej ceste viery.

Prvou je skúsenosť národa, ktorý prešiel skúškou a bol vyslobodený. Je to zároveň skúsenosť jednotlivca, ktorý ako svedok prichádza pred Pána a vyznáva svoje vyslobodenie a vernosť Boha svojim prísľubom.

Potom je skúsenosť volania žalmistu, ale aj každého, kto sa modlí 91. žalm, aby bol vyslobodený zo skúšok. Lebo hoci verí a žije v dôvere v dobrotu Boha, predsa je na zemi vystavený mnohým útokom zlého, ktorý chce jeho dôveru v Boha naštrbiť a postupne zničiť.

Apoštol Pavol ponúka skúsenosť veriaceho, ktorý vyznáva: „Ježiš je Pán!“ Toto vyznanie mu zaručuje spásu. Raz bude stáť pred Božou tvárou ako svedok Božej vernosti.

A napokon evanjelium prináša skúsenosť Ježiša, ktorý prešiel skúškou, lebo sa spoliehal na Božie slovo.

Toto je schéma dnešných čítaní. Skúsenosť v Bohom. Každý z dnešných textov nejakým spôsobom odzrkadľuje skúsenosť dobroty a ochrany Boha. Ale ich skúsenosť je/má byť/môže byť aj našou skúsenosťou.

Jeden deň som (ako Hebrej s košom prvotín) pred Pánom plný vďačnosti, že verný svojim prísľubom mi pomohol prejsť cez skúšku, zakúsiť vyslobodenie. Iný deň pred ním stojím (ako žalmista) plný chvenia a úpenlivého volania (no tiež dôvery), lebo ma čaká ťažká skúška či dokonca stojím priamo v centre boja. Jeden deň mi je viera v moju spásu ako lahodné pohladenie, iný deň sa mi zdá vzdialená na sto honov a prežívam tvrdý boj (ako Ježiš). Vtedy si (s Pavlom) pripomínam vyznanie z Božieho slova: „Ježiš je Pán!“, aby som nestratil smer a nepodľahol temnote (a ponuke „spásy“), ktorú mi natíska svet okolo mňa (svoju temnotu pritom ponúka ako svetlo, falošné svetlo).

Skúsenosť v Bohom v nás vzbudzuje nádej. Lebo ak som už zažil, že Boh je so mnou v mojich skúškach, s väčšou dôverou vykročím do nového dňa – už totiž viem, ako Boh koná. A viem, že je verný! Dobrý! Milostivý! Milosrdný!

Podeľ sa o svoju skúsenosť s iným pútnikom nádeje. Vytvoríte tak spoločenstvo, ktoré bude chváliť Boha a jeho vernosť. A potom spoločne môžete priniesť nádej niekomu, kto vidí len tmu…

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Kde vyrastáš? (8. nedeľa v Cezročnom období)

„Z plnosti srdca hovoria… ústa“ (Lk 6, 45). „Slovo odhalí, ako zmýšľa srdce človeka“ (Sir 27, 7b). „Držte sa pevne slova života“ (porov. Flp 3, 16, alelujový verš).

Všetci ľudia denne niekde smerujú. My ako veriaci smerujeme k nebu, k večnosti s Bohom. Toto smerovanie sa uskutočňuje tým, že „vyrastáme v dome Pánovom“ (Ž 92, 14a). Denne sa napĺňame Božím slovom, denne hľadáme Božie cesty a kráčame po nich, denne sa učíme konať dobro a odmietame zlo. Žalmista výsledok tohto rastu opisuje krásnym obrazom: „…v nádvoriach nášho Boha budú prekvitať“ (tamže, v. 14b).

Dá sa to? Dá. Iste, nie vlastnými silami. Svätý Pavol píše, v čom je zdroj našej schopnosti rásť a prekvitať. Je to víťazstvo nad hriechom a smrťou, „ktoré nám dal Boh skrze nášho Pána Ježiša Krista“ (1 Kor 15, 57). Účasť na tomto víťazstve sme dostali pri krste a prežívame ho každým slávením sviatostí (tých „jednorazových“, ako je prijímanie Eucharistie a spoveď, ale aj tých trvalých, keď každý deň prežívame svoj krst, birmovanie, svoje manželstvo či kňazstvo). Víťazstvo prežívame vždy, keď dvihneme svoju myseľ a najmä srdce k Bohu pri modlitbe. Sme víťazmi vždy, keď odmietneme temnotu (napríklad lož) a žijeme vo svetle (napríklad hľadaním i hlásaním pravdy aj v dnešnom domotanom svete).

Samotné slovo „vyrastať“ hovorí o tom, že náš život je proces. Celoživotný proces. A je dôležité, kde vyrastáme dnes.

Slovo víťazstvo síce hovorí o už dosiahnutom úspechu, ale v duchovnom význame tiež je každodenným procesom. Lebo Ježišovo víťazstvo nám chce temnota odobrať. Ponúka nám „víťazstvá“, ktoré sú prehrami – poraziť nepriateľov (Ježiš hovorí, že ich máme milovať), nahromadiť bohatstvo (vystavať väčšie sýpky – Ježiš takého človeka nazýva „blázon“)… Ponúka nám množstvo zbytočných informácií, ktoré nás lákajú preč z „Pánových nádvorí“. Ponúka nám množstvo vnemov (filmy, televízia, internet), ktoré nám napĺňajú srdce tým, čo svätý Pavol nazýva „odpadky“. Naša účasť na Kristovom víťazstve je tak vystavovaná skúške – ostanem dnes prekvitať v dome Pánovom?

Odpoveď záleží aj od toho, čo púšťame do svojho rozumu a do svojho srdca. Ak chceš vedieť, čo je v tvojom srdci, zapisuj si jeden deň všetky témy, o ktorých budeš hovoriť. Aj pocity, ktoré ťa pritom napĺňajú. Potom večer si to nejako zosumarizuj a uvidíš, koľko bolo v tvojom hovorení svetla a koľko temnoty. Temnotu ľútosťou a pokáním vyhoď a znova celý vstúp do Pánových nádvorí, aby si v nich prekvital. Som si istý, že Boh sa teší z každého, kto prekvitá v jeho nádvoriach. Rád mu rob túto radosť.

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Byť ako Boh (7. nedeľa v Cezročnom období)

Možno sa nám niekedy zdá, že Ježiš nám dáva príliš náročné úlohy. Neuskutočniteľné, nezvládnuteľné. Aj dnešné evanjelium v nás môže vzbudzovať taký pocit. Ale len do chvíle, kým si tie vety trochu „nepreložíme“. Napríklad takto: „Ježiš miluje svojich nepriateľov, robí dobre tým, čo ho nenávidia, žehná tým, čo ho preklínajú, a modlí sa za tých, čo ho potupujú!“ (porov. Lk 6, 27 – 28). Ak si takto prejdeme celé dnešné evanjelium, zrazu vidíme, že Ježiš nehovorí morálne teórie, ale hovorí o príklade svojho života. Práve preto sú jeho požiadavky reálne, hoci ťažké. On to zvládol a s jeho milosťou to môžeme zvládať aj my. Dôležité je nepustiť si do hlavy iné zmýšľanie, ktoré volá po odplate, po pomste, po hneve, po nenávisti, po odsúdení… Ak si takto udržíme čistú myseľ, v kritických situáciách dokážeme konať ako Ježiš.

Môžeme použiť ešte iný „preklad“ dnešného evanjelia: „Boh miluje svojich nepriateľov, robí dobre tým, čo ho nenávidia, žehná tým, čo ho preklínajú, a modlí sa za tých, čo ho potupujú!“ Ak by to nerobil, tak ľudstvo neexistuje. Práve preto môže od nás žiadať, aby sme konali ako on, lebo sme jeho deti a my máme byť ako on – ako náš Otec. A dáva nám nielen vlastný príklad, ale aj milosť podľa neho konať.

Dávid je pre nás skvelým príkladom použitia takej milosti. Mal Saula v rukách, jedným bodnutím sa mohol zbaviť nepriateľa, ukončiť prenasledovanie a neustály útek. Neurobil tak. Možno ani nemal také šľachetné zmýšľanie, veď ako bojovník nemal problém zabíjať, ale mal pevnú vieru, že nemožno zabiť Pánovho pomazaného. Nemožno ublížiť tomu, koho si Boh vyvolil. Pritom Saulovi vykričal (z bezpečnej vzdialenosti), v čom koná zlo. Škoda, že v dnešnom čítaní sú práve tieto verše vynechané. Lebo zlo nestačí pasívne znášať, ale treba ho aktívne odhaľovať a podľa možností potierať.

V dnešnom žalme je veľmi významná starozákonná (možno priamo Dávidova), no vždy platná „definícia“ Boha: „Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a dobrotivý nesmierne“ (Ž 103, 8). Dávid to vedel a podľa toho konal. Aj pre nás je dobré vedieť tento verš naspamäť a často si ho opakovať napríklad pri sledovaní televíznych novín či pri čítaní správ na internete, keď v nás „kypí žlč“ nad nejakou neprávosťou, klamstvom, nespravodlivosťou. Naša modlitba v takej chvíli môže zachrániť hriešnika. A možno nielen modlitba, ale aj odhalenie zla, hoci z bezpečnej vzdialenosti ako Dávid.

Takže ešte jeden preklad spomínanej vety: „Ja, N.(doplň svoje meno), milujem svojich nepriateľov, robím dobre tým, čo ma nenávidia, žehnám tým, čo ma preklínajú, a modlím sa za tých, čo ma potupujú!“ Mám všetko potrebné – poznanie i Božiu milosť –, aby som tak zmýšľal, hovoril i konal.

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Buď blahoslavenejší (6. nedeľa v Cezročnom období)

Pri príprave na písanie tohto textu mi prišlo na um pozrieť sa na „beda“ v Starom zákone, najmä v múdroslovných knihách a u prorokov. Ježišove „beda“ sú tam veľmi podrobne konkretizované a možno by stálo za to urobiť z toho spytovanie svedomia pre tých, čo majú alebo chcú mať moc. No tiež pre každého z nás. Ale nie o tom chcem písať. Lebo oveľa viac ma priťahujú blahoslavenstvá.

Evanjelista Lukáš ich podáva v skrátenej forme, nie je ich osem ako u Matúša, len štyri. Ježiš tu blahoslaví chudobných, hladných, plačúcich a tých, ktorých budú nenávidieť a zavrhnú ich pre Ježišovo meno. Som presvedčený, že medzi týchto blahoslavených možno veľmi pravdivo zaradiť všetkých, ktorí milujú Ježiša a žijú podľa jeho pravdy.

V tomto čase ma asi najviac priťahuje blahoslavenstvo o plačúcich. O tých, ktorí plačú, že Ježiš nie je (dosť) milovaný. Neplačú nad sebou, nad svojimi trápeniami či chorobami, ale nad tým, že Ježiša mnohí spomínajú, ale nemnohí milujú („kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo“ – pozri napr. Jn 14, 23).

Blahoslavení sú tí, ktorí si podľa dnešných čítaní vrátane žalmu vybrali jednu z dvoch ciest – cestu poznania Boha a plnenia jeho vôle. Na tejto ceste ma potešil alelujový verš: „Radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi!“ (Lk 6, 23). Ak bez reptania, dokonca radostne znášam, že mi niečo chýba (napríklad mne chýba zdravie), ak prahnem po Božom slove a neviem sa ním nasýtiť (hoci ho každý deň čítam i počúvam), ak plačem nad neláskou mnohých voči Ježišovi, ak vnímam, že moju lásku k Ježišovi niektorí nechápu, môžem sa radovať a jasať. Priznávam však, že toto mi veľmi nejde. Budem sa preto tento týždeň usilovať viac milovať Boha, aby vo mne vzbudil väčšiu radosť a jasot. Lebo vnímam, že len jeho milosť môže vo mne vyvolať radosť a jasot. Dokonca len jeho milosť môže spôsobiť, že ho budem viac milovať. Alebo aspoň nie menej…

Ako je to s blahoslavenstami u teba? Vzbudzuje ich čítanie či počúvanie v tebe radosť a jasot? Ak nie, čo potrebuješ urobiť, aby si bol „blahoslavenejší“? Ak áno, nájdi niekoho, s kým sa o tieto Božie dary podelíš, aby ste sa radovali a jasali spolu.

——————————————————————————————————–

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Buď blahoslavenejší (6. nedeľa v Cezročnom období)

Pri príprave na písanie tohto textu mi prišlo na um pozrieť sa na „beda“ v Starom zákone, najmä v múdroslovných knihách a u prorokov. Ježišove „beda“ sú tam veľmi podrobne konkretizované a možno by stálo za to urobiť z toho spytovanie svedomia pre tých, čo majú alebo chcú mať moc. No tiež pre každého z nás. Ale nie o tom chcem písať. Lebo oveľa viac ma priťahujú blahoslavenstvá.

Tie dnešné však vo mne tiež vyvolávajú spytovanie svedomia, hoci na základe inej vety. Pán Ježiš pri štvrtom – o prenasledovaní pre neho – hovorí: „Radujte sa v ten deň a jasajte, lebo máte veľkú odmenu v nebi!“ (Lk 6, 23). Kde je moja radosť a jasot? Čo ma o ne oberá?

Som málo blahoslavený. Nechávam sa znepokojovať vlastnou slabosťou, najmä vnútorným zápasom s myšlienkovým svetom môjho „ja“. Ako som to tu kedysi písal, neraz sa púšťam do „imaginárnych“ rozhovorov, v ktorých by som chcel ľudí okolo seba meniť, pričom je to len strata času. Veď mám overené, že radšej mám čas venovať modlitbe za tých ľudí, za tie situácie. Ale tiež ma dosť pohlcuje starosť o to, čo sa deje vo svete (jej vyjadrením je tiež návrh na spytovanie svedomia zo začiatku tohto textu).

Poľský kňaz František Blachnický vo svojom denníku Pohľady vo svetle milosti nazýva tejto boj so sebou samým zápasom so sedemhlavou hydrou. Odsekneš v nejakej situácii hlavu pýche, hneď sa ozve vo forme falošnej pokory. Odsekneš hlavu ustarostenosti, hneď sa ozve pochvala pýchy, že aký som dobrý. Hydra ničí každé zameranie sa na Boha. Čo sa s tým dá robiť? Prosiť o milosť.

Chcem byť blahoslavenejší. Radovať sa i v plači, chudobe, o hlade i v prenasledovaní. No toto môže urobiť vo mne iba a jedine milosť. Jedine milosť!

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Bláznovstvo a hra (5. nedeľa v Cezročnom období)

Dve témy mi chodia po rozume pri hľadaní súvislosti v dnešných biblických čítaniach.

Prvou je – prekvapujúco – bláznovstvo. Prišiel mi na um obraz kráľa Dávida, ktorý tancoval a podskakoval pred archou zmluvy, keď ju prenášali do Jeruzalema. Jeho manželka Michol ním opovrhla, lebo to vnímala ako bláznovstvo. Podobne možno vnímať ako bláznovstvo aj ochotu Izaiáša, keď sa hlási Bohu do služby; nemal potuchy, do čoho ide. Podobné bláznovstvo bolo aj u Petra, Ondreja, Jakuba a Jána, keď všetko nechali a išli za Ježišom. Tiež nemali potuchy, čo je pred nimi. A vrchol celému bláznovstvu dodáva responzórium so 138. žalmom: „Budem ti hrať pred tvárou anjelov.“ To fakt má niekto odvahu ponúknuť Bohu svoju hru – či už divadelnú alebo hudobnú?

A čo keď to celé nie je bláznovstvo, ale nesmierne dôverné poznanie Boha a láska k nemu, ktorá sa vrhne aj do neistoty, len aby sa Boh mohol radovať zo svojho dieťaťa? Ako Dávid, ktorý sa tešil v Pánovi, a tak tancoval a šantil pred ním.

A druhou témou je hra. Nie detská, ale hra života. Izaiáš, prví učeníci, žalmista – a s nimi každý, kto miluje Ježiša – sa ponúkajú Bohu, že svoj part, že svoju úlohu ochotne zahrajú, hoci pri tejto hre nie je priestor na nácvik a opakovanie, vo všetkom sa ide naostro.

Keď dnes pri žalme opakujeme: „Budem ti hrať pred tvárou anjelov,“ akoby sme Bohu hovorili: „Som ti k dispozícii pre všetko, čo odo mňa očakávaš. Moje telo, moja duša, môj duch – celé moje ja ti bude dnes hrať úlohu, ktorú mi zveruješ. Teším sa, že sa na mňa s úľubou pozeráš. Ďakujem ti za dôveru, že to, čo si mi zveril, zahrám s tvojou milosťou tak dobre, aby si mi mohol zatlieskať. Nie až na konci, ale aj dnes, viackrát, zakaždým, keď dobre skončím nejakú drobnosť.“

Ak ešte len pôjdeš dnes na svätú omšu, pouvažuj, čo dnešné responzórium očakáva od teba. Ak si už po svätej omši, spomeň si, ako si možno mechanicky spieval tieto slová bez toho, aby si sa zamyslel nad ich významom. A znova si ich zopakuj s celou vážnosťou, aby dnes tvoje šantenie (aký súvis – vážnosť i šantenie!)pred Pánom vyvolalo radosť v srdci Boha a tebe prinieslo jeho aplauz.

Neboj sa neúspechu – Boh ústami žalmistu totiž sľubuje, že „za mňa dielo dokončí“ (Ž 138, 8a).

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Svetlo! (Obetovanie Pána)

Dnes je sviatok svetla. Simeon ho uvidel a zažil splnenie nádeje. Vedel, že už môže ísť domov, lebo splnila sa mu najväčšia túžba jeho života – uvidel Pánovho Mesiáša.

My sme krstom a vierou vstúpili do svetla a tiež sme uvideli Krista, svetlo sveta. Ba viac, stali sme sa jeho nositeľmi. Keď Kristus žije v nás, sme svetlom sveta. Nie zdrojom svetla, ale nositeľmi svetla, ktorým je Ježiš. Preto je dnes veľká slávnosť, preto sa dnes požehnávajú sviece. Majú nám neustále pripomínať, kto sme v Kristovi.

Tma sa nás pokúša zahasiť. Roznecuje sváry, podozrievania, nevraživosť, revolúcie, prevraty, obviňuje, ničí, okráda, klame… Ale my sme svetlo v Kristovi a pokiaľ sa držíme Ježiša, nijaká tma nás nemôže premôcť.

Rozumieš?Ak sa chytíme do sietí zlých a zvrátených ľudí, ak uveríme tým, čo spupne hovoria, ak pustíme tmu do svojich sŕdc, podľahneme a budeme vkladať svoju nádej do politiky, peňazí, moci. Ak ostaneme vo svetle – stále viac poznávajúc a milujúc Ježiša –, budeme ľuďom okolo seba nielen zvestovať, ale aj prinášať svetlo. Ako Anna – každému hovorila o Dieťati, čo Simeon držal vo svojom náručí velebiac Boha. Staručká, slabá Anna, staručký, slabý Simeon – veľa nás môžu naučiť o tom, že sila sa prejavuje v slabosti. Že svetlo je silnejšie ako tma. Kde vkročí svetlo, tam tma mizne. (Over si to, keď doma ťukneš na vypínač. Presne tak sa to deje, keď si nositeľ Božieho svetla…)

Buď svetlom v Pánovi! Nikdy neotroč tme!

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje (3. nedeľa v Cezročnom období)

Deň čo deň čítam Sväté písmo. Hoci nie vždy z Biblie, ale niekoľkokrát cez deň pri modlitbe Liturgie hodín. Veď tá je plná žalmov a chválospevov, no i dlhších alebo kratších iných úryvkov zo Starého i Nového zákona. Hoci sa tieto modlitby modlím už 45 rokov, nikdy sa mi nezunovali. Ale aj Bibliu máme doma stále otvorenú, takže neraz mi padne zrak na stranu, kde je práve otvorená, a prečítam si hoc len jeden verš. Niekedy celé týždne ten istý. Nepotrebujem každý deň novú myšlienku. Prežúvam niektoré texty celé týždne, ba priam roky.

Tak ma už pred viac ako desiatimi rokmi oslovil verš Nár 3, 57. (Naschvál neuvádzam celý text, len súradnice, aby si si Písmo otvoril – hoci aj v mobile – a verš si prečítal v kontexte.) Často ho používam pri modlitbe a je spoľahlivý.

Bol taký čas, keď som sa veľa bál – najmä tmy (to ešte z detstva), ale aj ľudí. Zachránil ma text Múd 17, 12 – 13. Je to skvelý text, ak chceš niekomu pomôcť menej sa báť.

Prijal som za svoju prosbu svätého Pavla, ktorý žiadal o modlitbu na špecifický úmysel – pozri 2 Sol 3, 1 – 2. S manželkou sa na tento úmysel už rok modlíme každý deň.

Nemôžem tu neuviesť môj najobľúbenejší žalm – Ž 100. Ale myslím, že môžem pokojne a pravdivo napísať, že sa rád modlím takmer všetky žalmy. Dokonca aj tie, ktoré majú názov „preklínacie“ (samozrejme, viem, aký je ich zmysel a ako ich správne chápať).

Veľmi rád si pripomínam text 2 Sam 6, 11 – 19. Keby som na svoj pohreb nemal vybraný iný text, tak tento by bol prioritou.

A čo mám teda vybrané na svoj pohreb? Pies 2, 8 – 14 a Ž 126.

Ešte jeden text z evanjelia. Veľmi známy, no možno videný v inom svetle – Mt 13, 44 – 46. Intenzívne vnímam, že Ježiš ma našiel a zaplatil nesmiernu cenu (dal za mňa svoj život), len aby ma získal.

Radosť a potechu mi prináša Iz 61, 10 — 62, 5.

Napokon text, ktorý ma sprevádza v podstate od môjho obrátenia v roku 1981: Ez 37, 12 – 14. Najprv to bola moja každodenná prosba, potom som začal vnímať, ako Boh verne plní svoj prísľub. Teším sa do neba…

Možno si túto nedeľu daj tú robotu a vypíš si na kus papiera texty Písma, ktoré sú potechou a posilou pre teba. A potom sa o tie texty s niekým podeľ, porozprávaj o tom, ako Písmo posilňuje tvoju vieru a dáva ti odvahu i silu žiť v tomto svete „triezvo, spravodlivo a nábožne a tak očakávať blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista“ (porov. Tít 2, 12 – 13).

Nepoznať Písmo znamená nepoznať Krista (sv. Hieronym).

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje

Dnešná nedeľa, hoci je už súčasťou nového liturgického obdobia, je zároveň dozvukom slávnosti Zjavenia Pána. Na samotnú slávnosť sme čítali evanjelium o troch mudrcoch, ktorým sa Ježiš zjavuje, minulú nedeľu to zas bolo evanjelium o Ježišovom krste, pri ktorom jeho Otec zjavuje, kto Ježiš je. Dnes čítame ešte príbeh o svadbe v Káne, kde Ježiš premenil vodu na víno a tak zjavil seba samého učeníkom, ktorí v neho uverili. Tým sa završuje celá slávnosť Zjavenia Pána. To sú strohé informácie.

No Duch chce tieto udalosti aj pre nás, pre našu dobu naplniť životom, dať im rozmer, ktorý môžeme reálne žiť v našich podmienkach a okolnostiach. Pozrime sa preto na prvé čítanie – z Knihy proroka Izaiáša, aby sme obraz svadby v Káne videli v iných, širších súvislostiach.

Boh ústami proroka neoslovuje jeden svadobný pár, ale celý Izrael, v konečnom dôsledku každého človeka jednotlivo i celé ľudstvo ako celok. Sľubuje, že každý z nás môže a má byť „žiarivou korunou v Pánovej ruke, kráľovským vencom v ruke svojho Boha“ (Iz 62, 3). Boh hovorí, že nebude mať pokoja, kým sa to nestane. On sám to urobí!

A to nie je všetko. Boh dáva svojim nové meno: Moja potecha a Nevesta. Keď Boh dáva niekomu nové meno, tak to nie je len nejaká prezývka, ale toto pomenovanie sa uskutočňuje, nastáva skutočná zmena opusteného a nemilovaného na úplne novú kvalitu. A to až v takej miere, že Boh má radosť z tých, ktorí sa takto premenili.

Vo svetle toho, čo sa vo štvrtok stalo v Spišskej Starej Vsi, vnímam, ako veľmi potrebujeme v našej Cirkvi takto formovať zmýšľanie a vedomie ľudí. Dávať dôraz na to, kým sme. Áno, sme hriešnici, ale omilostení, omilosrdnení, ospravodlivení. Boh na nás hľadí ako na svoju Nevestu, ako na svoju Potechu, má z nás radosť, obľúbil si nás. Až tak, že nám dáva nové víno, ktoré rozveseľuje srdce človeka – nové zmýšľanie, ktoré nás neubíja, ale dvíha k oslave a oslobodzuje od zla. Ak takto zmýšľame, ak podľa toho aj konáme, je veľmi nepravdepodobné, aby sme konali zlo. Nielen také strašné, ako sa stalo vo štvrtok, ale aj úplne „všedné“ zlá, ktoré vyznávame, keď pri úkone kajúcnosti ľutujeme všetko, čoho sme sa dopustili „myšlienkami, slovami, skutkami a zanedbávaním dobrého“.

Nech sú tieto dni pre nás znova dňami pokánia za zlo, ktoré sa stalo, ale aj dňami zmeny zmýšľania – keď budeme vnímať, že sme vzácnou perlou v Pánovej korune. Veď Ježiš ťa našiel a kúpil za cenu svojho života! Si vzácny v Božích očiach! Povedz o tom niekomu, kto sa umára vo svojich slabostiach, zlyhaniach či trápeniach. Nech aj v jeho srdci zažiari nové svetlo – Ježiš.

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje

Keď som písal text pred týždňom, prišlo mi na um slovo úžas. Lebo ten responzóriový verš, namiesto ktorého sme mohli spievať Aleluja, nebol len teologickou pravdou či suchou informáciou, ale vyjadrením úžasu: „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami!“ Preto som si celý týždeň postupne všímal najmä evanjeliá po slávnosti Zjavenia Pána a veru som videl, že všetky sú dôvodom k žasnutiu nad tým, ako sa nám Boh zjavuje.

Utorok – evanjelium o tom, ako Ježiš prišiel do Kafarnauma, začal hlásať pokánie a blízkosť nebeského kráľovstva a uzdravoval. Diali sa úžasné veci! Boh sa zjavuje v Kristovi!

Streda – evanjelium o zázračnom nasýtení zástupov. Je pozoruhodné, že o inom nasýtení sa číta evanjelium v Advente (streda 1. týždňa). Vtedy ten text hovorí o tom, že Ježiš je očakávaný Mesiáš, no tento týždeň zjavuje, že Ježiš je viac ako človek. Vzbudzuje jeho konanie v tebe úžas?

Štvrtok – Ježiš kráča po mori. „Mysleli si, že je to mátoha.“ Čo toto evanjelium zjavuje o Ježišovi?

Piatok – evanjelium o tom, ako Ježiš číta z knihy proroka Izaiáša v Nazarete a potom vyhlasuje, že „dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli“. Ježiš postupne odhaľuje, kto je. Všetci sa divili!

Sobota – uzdravenie malomocného. Mali by sme ho počúvať s otvorenými ústami – od úžasu. Prejavuje sa Božia moc. Kto je Ježiš?

Evanjeliá nám tak celý týždeň zjavovali zjavenie – Pán navštívil svoj ľud! Pán nám zažiaril! Pán koná veľké veci! Ako? V Ježišovi!

Všetky spomínané evanjeliá sa čítajú aj inokedy v cirkevnom roku. Ale keď sa čítajú v nejakom osobitnom liturgickom období (ako teraz vo Vianočnom), tak jedna z prvých otázok, ktorú si musíme položiť, znie: „Prečo práve teraz? Ako tento text súvisí s liturgickým obdobím?“ Bez toho skĺzneme do vysvetľovaní, ktoré môžu odznieť kedykoľvek, no tým premárnime šancu dať čítaným textom ďalší, hlbší, obohacujúcejší rozmer, ktorý súvisí s práve prežívaným obdobím.

A tak kladiem otázku: „Prečo sa dnes číta evanjelium o Ježišovom krste?“ Lebo ide o ďalší rozmer zjavenia, ktoré sme celý týždeň slávili. „Prameň obklopuje rieku… Slnko spravodlivosti sa umýva v Jordáne, Oheň sa ponára do vody a Boh sa posväcuje za pomoci človeka“ (sv. Proklus, Liturgia hodín I., s. 486). Dnešné evanjelium nás nezameriava na náš krst, ale na takmer neuveriteľnú skutočnosť – Boh sa v Kristovi stáva služobníkom, o ktorom hovoril prorok Izaiáš.

Je čas žasnúť. Skúsme to. Možno nás to povedie k spevu. A určite nás to bude chrániť pred hriechom. Lebo keď žasnem nad tým, aký je Boh, nemám čas (ani chuť) robiť niečo, čo by ho zarmútilo…

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje – Oslava Božích diel (2. nedeľa po Narodení Pána)

Slová na dnešné zamyslenie mi ponúkla (opäť, lebo už som o tom kedysi písal) možnosť, že ako responzórium môžeme spievať jedno jediné slovo: „Aleluja.“ Asi som sa nikdy nestretol s tým, aby niekde namiesto textu: „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ spievali „Aleluja“, ale keď nám to Cirkev ponúka ako možnosť, iste to má nejaký význam. Tak ho skúsim znova odhaliť.

Samotné slovo aleluja znamená „chváľte Pána!“. Tak som si ho vložil do prvého čítania z Knihy Sirachovho syna o múdrosti, za každú vetu. „Múdrosť sa chváli sama, aj u Boha má česť a uprostred svojho ľudu slávu“ (Sir 24, 1b). A za tým nie obyčajné vyslovenie Aleluja, ale jeho zaspievanie, chválenie Pána. Priam sa mi tu tisne do srdca, ale aj na jazyk Händlovo Aleluja. Celý biblický text – veta za vetou – tým nadobúda oslavný význam. Cirkev nás dnes (tak ako pri slávení každej Eucharistie) vyzýva oslavovať Božie dielo. V tomto Vianočnom čase osobitne tajomstvo Vtelenia a Narodenia Božieho Syna, ale aj materstva Bohorodičky, vždy Panny. Všetky nesmierne prevyšujú naše chápanie. A preto namiesto mudrovania nad nimi spievam Aleluja vo všetkých nápevoch, ktoré mi srdce vkladá do úst.

Urob teraz presne to isté s textom evanjelia (Jn 1, 1 – 18): „Na počiatku bolo Slovo.“ Aleluja. „Slovo bolo u Boha.“ Aleluja. „Všetko povstalo skrze neho.“ Aleluja. „Život bol svetlom ľudí.“ Aleluja. „Pravé svetlo… prišlo na svet.“ Aleluja. Pokračuj až do konca. Čo to s tebou urobilo? Ako teraz vnímaš veľkosť Božieho diela, ktoré dnes oslavujeme? Aká je tvoja oslava?

Ak ti to prinieslo novú radosť a nové nadšenie z Boha a z viery v neho, zvolaj svojich blízkych a to isté spolu urobte so slovami apoštola Pavla, ktoré napísal Efezanom (1, 3 – 6. 15 – 18): „Nech je zvelebený…“ Aleluja! „Požehnal.“ Aleluja! „Vyvolil.“ Aleluja! „Svätí a nepoškvrnení.“ Aleluja! „… aby ste ho poznali.“ Aleluja!

Ak ti doteraz robilo problém radostne chváliť Boha, tak po tomto „cvičení“ bude všetko iné.

Aké nápevy na Aleluja poznáš? Klasické „kostolné“, nejaké charizmatické, Händlov, Cohenov… Je ich veľa. Hľadaj a vlož si do srdca ten, ktorý ťa najviac vedie k oslave Boha, k vďačnosti.

Vnímaš v tomto texte synodu? Zanechať to, čo je skostnatené, a vydať sa novou cestou…

Vnímaš v tomto texte Jubileum? Nekráčať a neprežívať nádej sám, ale spolu s inými…